Toto nie je normalizačný pohyb, to je klasická konzervatívna a krajne pravicová politika, hovorí o aktuálnej situácií jeden zo zakladateľov Smer-SD a bývalý poslanec Boris Zala. A ako dodáva, toto, čo sa tu dnes deje tu bude dovtedy, kým volič nepochopí, že nechce ísť touto ľudáckou cestou.

Jednoznačné víťazstvo tak v parlamentných, ale aj prezidentských voľbách. Vládna koalícia vedená stranou Smer politicky doslova valcuje krajinu a zdá sa, že ju nič zatiaľ zastaviť nedokáže. Navyše, s jedlom zjavne rastie i chuť a tak vládny valec oprášil staré a osvedčené heslo „vyhraj voľby a môžeš všetko,“ v mene ktorého frontálne zaútočili na verejnoprávny telerozhlas, mimovládny sektor, médiá, ale aj Ústavný či Najvyšší súd.

Ani opakovaná výhra vo voľbách teda proklamovaný pokoj do spoločnosti zjavne nepriniesli, ba práve naopak – napätie a polarizácia by sa dala krájať a nevraživosť voči neustále novým a novým "nepriateľom štátu" výdatne živí i sám premiér. A od parlamentných volieb pritom neuplynul ešte ani jeden celý rok no preferenciám vládnych strán sa darí a tak sa takáto politika voličom zrejme páči.

„Toto bude realita Slovenska kým volič nepochopí, e nechce ísť touto ľudáckou cestou. Toto by mal byť dnes ten hlavný ideový zápas, ktorý permanentné opakovanie mantry o východe a západe neprekryje. Ten skutočný boj je tu dnes medzi konzervatívnym nacionalizmom, ktorý reprezentuje partia okolo Andreja Danka a ktorých by som celkom pokojne nazval aj neoľudákmi. Robert Fico v týchto vodách veľmi dobre vesluje, aby si permanentne udržiaval voličskú základňu, ale nie je to jeho produkt. No veslovať v týchto vodách znamená permanentne vyhrocovať rozdelenie medzi občanmi. Podľa mňa to však už dnes nie je schopný kontrolovať,“ tvrdí bývalý poslanec i europoslanec Boris Zala.

„Už dlho hovorím, že reči o populizme sú prázdnou frázou, realitou je nástup ultrakonzerva­tívnych síl, ktoré len čakajú na vhodnú chvíľu nastoliť diktatúru svojej vízie. Takisto zvrátenej, ako bol fašizmus 30. rokov… Posledné vyjadrenia Andreja Danka o potrebe silnej ruky sú jasnou výstrahou. A pani ministerka je len bábkou v prúde tejto lávy…“ napísal nie tak dávno Boris Zala. Zároveň však v rozhovore pre Ráno Nahlas pripomína, že náš dnešný zápas nie je o Robertovi Ficovi.

„Ten zápas nie je o Robertovi Ficovi, ale je o tom, že sú tu nejaké politické línie a že Slovensko (ale aj mnohé iné štáty aj na Západe) sú dnes rozdelené v tom, či sa vrátia k tomu národnému konzervatívnemu tradicionalizmu, izolácii a protekcionizmu alebo sa v rámci EÚ posilníme,“ dodáva Zala.

Kam smeruje slovenská spoločnosť pod štvrtou vládou Roberta Fica a kam ho zavlečú čoraz silnejšie no i temnejšie prúdy ožívajúceho ľudáctva a radikálnej polarizácie, ktorá v politickom oponentovi už ani len nechce alebo nedokáže vidieť človeka a spoluobčana? Hráme tu dnes o samotnú demokraciu a bude mať vládna moc vôbec nejaké červené čiary v boji o ovládnutie štátu? Kam zmizol hlas Hlasu, aký bol odkaz týchto prezidentských volieb a čo nám nimi voliči vlastne povedali?

No a napokon, akej budúcnosti bude čeliť Ukrajina a prečo Európska únia akútne potrebuje vlastný vojenský priemyselný komplex, ktorý by dokázal účinne našim východným susedom pomôcť a zastrašil by svojou silou aj Putina? Nie je na čase prestať váhať o práve veta a vydať sa cestou reálnej federalizácie Európskej únie? A záverom, ak Ukrajina prehrá, nelegitimizuje to i veľkomaďarské ambície oživenia Trianonskej traumy a nebudeme čeliť ére nielen nestability, ale už aj nových a nových vojen?

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň praje Braňo Dobšinský.

„Dúfam, že sa neprebudíme do krajiny, kde sa bude pre administratívne chyby rozpúšťať mimovládny sektor“, vyjadruje obavy Simona Stískalová zo Slovenskej katolíckej charity.

Viac transparentnosti vo financovaní pre vyššiu dôveru verejnosti, versus stigmatizácia a nepotrebný až podozrivý štátny dohľad nad tretím sektorom, ktorý Brusel - analogicky s maďarským modelom - označuje za rozporný s pravidlami.

Vládna SNS navrhuje, aby každá mimovládka s darom zo zahraničia na úrovni aspoň päťtisíc eur dostala označenie „organizácie so zahraničnou pomocou“. Ak vládna moc operuje transparentnými finančnými tokmi, ktoré majú vnášať svetlo na donorov, opozícia hovorí o stigmatizácii a nepatričnej kontrole. Hovorí o tlaku na mimovládny sektor, ktorému hrozí aj možnosť rozpustenia v prípade porušenia pravidiel. 

Mimovládky reagujú, že o pôvode darov a darcoch už teraz transparentne a pravidelne informujú. A finančná pomoc zo zahraničia podľa nich „nie je ohrozením suverenity či nezávislosti krajiny“, ale „prejavom solidarity medzi národmi a podpora demokratických hodnôt“. 

To sú formulácie zo stanoviska Slovenskej katolíckej charity, ktorá pomoc zo zahraničia nielen prijíma, ale za hranice Slovenska ju aj obrazne povedané vyváža. Je vôbec potrebná „maďarská“ či „ruská“ úprava slovenských mimovládiek? Na čo niekomu opäť pripínať na hruď žlté hviezdy? A čo to s mimovládnym sektorom a demokraciou u nás môže urobiť? Otázky pre Simonu Stískalovú z charity.

„Už dnes môžeme konštatovať, že mimovládne organizácie sú veľmi transparentné vo vykazovaní pôvodu darov“, konštatuje Stískalová. 

„Len za posledné dva roky sme zo zahraničia získali od darcov 5,2 milióna eur. Boli to prostriedky pochádzajúce z dvanástich krajín. Vďaka ním sme dokázali vybudovať ďalších 24 podporných centier a urobiť 290 tisíc intervencií. Poskytli sme pritom konečnú podporu za 45 tisíc eur“, ilustruje situáciu s prijímanou i poskytovanou pomocou Slovenskej katolíckej charity Simona Stískalová. 

Ak politici od určitého momentu hovoria aj o možnosti, že by spod týchto zákonných zmien vyňali cirkevné organizácie, zástupkyňa najväčšie charitatívnej organizácie na Slovensku – katolíckej charity – reaguje, že „cítime povinnosť stáť na strane mimovládnych organizácií“. 

Vládnu taktiku označuje za hru na mačku a myš. „Na jednej strane sa tu hovorí o novelizácii zákona, ktorá má priamo ovplyvniť fungovanie a činnosť mimovládnych organizácií, na druhej chcú z toho vyňať cirkevné charity. Teda tých najväčších hráčov akosi upokojiť, no tým menším až znemožniť činnosť“, tvrdí Stískalová, ktorá pred katolíckou charitou roky pôsobila aj Človeku v ohrození. 

Upozorňuje tiež na fakt, že nové navrhované povinnosti môžu darcov rovno odháňať. „Neviem si predstaviť, keby som ja bola darcom a chceli by odo mňa nielen meno aj priezvisko, ale aj štátnu príslušnoť, či národnosť… Ako donora ma to len odradí“, upozorňuje Simona Stískalová. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

"Fico chce svojou agresivitou vzbudiť agresivitu aj u tých ostatných a zatiahnuť ich do tej žumpy k sebe, a možno ich aj vyprovokovať k nejakému občianskemu násiliu. To je jeden z jeho cieľov, celú spoločnosť stiahnuť na svoju úroveň," varuje známy humorista Rasťo Piško. V čom vláda kopíruje hitlerovu taktiku a ako reagovať na stupňujúcu sa atmosféru násilia?

"Nevidel som väčšiu paródiu ako výjazdové rokovanie vlády do Galanty, čo už môže minister zahraničia vybaviť z Galanty? To sú ťažko hlúpe, zbytočné maškarády v duchu normalizačného socializmu," hovorí o aktuálnej vládnej moci známy humorista Rasťo Piško. ktorého poznáme predovšetkým z čias mečiarizmu, keď spolu so Stanom Radičom či Jarom Filipom humorom vysmievali - a tým i porážali, toho vtedy najmocnejšieho muža v štáte ako i jeho snahu o režim, ktorý sa dnes akoby opäť vracal z politického hrobu no a ten vládnuci režim sa k moci zasa derie bez úsmevu, bez schopnosti nadhľadu i sebairónie a najmä - bez akéhokoľvek humoru, tobôž satiry.Možno i preto tento humorista, ktorého zocelili časy mečiarizmu, prostredníctvom sociálnych sietí verejnosť varuje:

"Buďte opatrní, priatelia! Pomaly sa blíži finále, ktoré si naplánovala táto vláda. Majú v rukách takmer všetko, ale potrebujú dosiahnuť ešte jednu vec - POTREBUJÚ ZO SEBA UROBIŤ OBETE! Príkladom sú všetky tie Pelleho celebrity, ktorým zrušili benefity ich sponzori. Vraj trpia mediálnym lynčom a pácha sa im krivda. Preto sa neznižujte na ich úroveň. Nepoužívajte výrazy takých hulvátov ako sú Fico a Blaha. Nenadávajte im - odpor a pohŕdanie sa dá vyjadriť aj inak. Ovládajte sa. Ak nie - použijú to voči vám! Ak máme byť tou slušnejšou časťou Slovenska, nepristúpme na ich hru.

Je to stará taktika, ktorú použili nemeckí nacisti. Keď sa Hitler dostal k absolútnej moci, potreboval zapáliť Reichstag a bolo mu jedno kto to urobí. Potreboval zámienku, aby mohol zničiť aj posledné zvyšky demokracie a zdravého rozumu. Ficov Reichstag máme byť my - ktorí sa im vraj vyhrážame, nadávame a ohrozujeme ich bezpečnosť. Budú na nás váľať všetky svoje neúspechy, lebo ich údajne nerešpektujeme a hádžeme im polená pod nohy...

Robte to aj naďalej. Ale, prosím s noblesou a s odstupom. Oddeľme zrno od pliev. Budú to oni, ktorí to nezvládnu a budú za to trpieť najmä ich voliči. Zostaňte v kľude. Protestujte, ale slušne a s humorom. Oni žiaden humor ani nadhľad nemajú. Sú iba zúriví a túžia po pomste. Nemajú sa čoho chytiť. Ak im nedáme náboje, čiže zámienku, budú strieľať, ale iba do gatí...

Ficovým a Dankovým cieľom je, stiahnuť celú našu spoločnosť na absolútne civilizačné dno. Bez rozdielu! Svojich voličov tam už dostali. Ešte tam potrebujú dostať zvyšok, čiže nás. Aby sa všetci nenávideli a nadávali si. Aby Fico mohol povedať: "Pozrite sa, dámy a páni! Tu nie je žiaden rozdiel. Na Slovensku žije už len čvarga!"

To je jeden zo statusov Rasťa Piška v ktorých i takto varuje verejnosť pred snahou vládnej moci o nielen politickú, ale dnes už aj doslova občiansku konfrontáciu - a to bez akéhokoľvek zmyslu pre humor ako i bez akéhokoľvek úsmevu.

"Táto vládnuca klika nám vyrazila zbraň z ruky, začali totiž robiť paródiu sami na seba. Presnejšie, už tou paródiou vlastne sú. Prispôsobovať sa Ficovi či Blahovi je naozaj veľmi ťažké," hovorí v dnešnom podcaste humorista Rasťo Piško. Kam zmizol politický humor a prečo politikom chýba zmysel pre sebairóniu, nadhľad či dokonca čo i len obyčajná schopnosť úsmevu, ktorý dnes nahradil výsmech a úškľabok?

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

"Fico chce svojou agresivitou vzbudiť agresivitu aj u tých ostatných a zatiahnuť ich do tej žumpy k sebe, a možno ich aj vyprovokovať k nejakému občianskemu násiliu. To je jeden z jeho cieľov, celú spoločnosť stiahnuť na svoju úroveň," varuje známy humorista Rasťo Piško. V čom vláda kopíruje hitlerovu taktiku a ako reagovať na stupňujúcu sa atmosféru násilia?

"Nevidel som väčšiu paródiu ako výjazdové rokovanie vlády do Galanty, čo už môže minister zahraničia vybaviť z Galanty? To sú ťažko hlúpe, zbytočné maškarády v duchu normalizačného socializmu," hovorí o aktuálnej vládnej moci známy humorista Rasťo Piško. ktorého poznáme predovšetkým z čias mečiarizmu, keď spolu so Stanom Radičom či Jarom Filipom humorom vysmievali - a tým i porážali, toho vtedy najmocnejšieho muža v štáte ako i jeho snahu o režim, ktorý sa dnes akoby opäť vracal z politického hrobu no a ten vládnuci režim sa k moci zasa derie bez úsmevu, bez schopnosti nadhľadu i sebairónie a najmä - bez akéhokoľvek humoru, tobôž satiry.Možno i preto tento humorista, ktorého zocelili časy mečiarizmu, prostredníctvom sociálnych sietí verejnosť varuje:

"Buďte opatrní, priatelia! Pomaly sa blíži finále, ktoré si naplánovala táto vláda. Majú v rukách takmer všetko, ale potrebujú dosiahnuť ešte jednu vec - POTREBUJÚ ZO SEBA UROBIŤ OBETE! Príkladom sú všetky tie Pelleho celebrity, ktorým zrušili benefity ich sponzori. Vraj trpia mediálnym lynčom a pácha sa im krivda. Preto sa neznižujte na ich úroveň. Nepoužívajte výrazy takých hulvátov ako sú Fico a Blaha. Nenadávajte im - odpor a pohŕdanie sa dá vyjadriť aj inak. Ovládajte sa. Ak nie - použijú to voči vám! Ak máme byť tou slušnejšou časťou Slovenska, nepristúpme na ich hru.

Je to stará taktika, ktorú použili nemeckí nacisti. Keď sa Hitler dostal k absolútnej moci, potreboval zapáliť Reichstag a bolo mu jedno kto to urobí. Potreboval zámienku, aby mohol zničiť aj posledné zvyšky demokracie a zdravého rozumu. Ficov Reichstag máme byť my - ktorí sa im vraj vyhrážame, nadávame a ohrozujeme ich bezpečnosť. Budú na nás váľať všetky svoje neúspechy, lebo ich údajne nerešpektujeme a hádžeme im polená pod nohy...

Robte to aj naďalej. Ale, prosím s noblesou a s odstupom. Oddeľme zrno od pliev. Budú to oni, ktorí to nezvládnu a budú za to trpieť najmä ich voliči. Zostaňte v kľude. Protestujte, ale slušne a s humorom. Oni žiaden humor ani nadhľad nemajú. Sú iba zúriví a túžia po pomste. Nemajú sa čoho chytiť. Ak im nedáme náboje, čiže zámienku, budú strieľať, ale iba do gatí...

Ficovým a Dankovým cieľom je, stiahnuť celú našu spoločnosť na absolútne civilizačné dno. Bez rozdielu! Svojich voličov tam už dostali. Ešte tam potrebujú dostať zvyšok, čiže nás. Aby sa všetci nenávideli a nadávali si. Aby Fico mohol povedať: "Pozrite sa, dámy a páni! Tu nie je žiaden rozdiel. Na Slovensku žije už len čvarga!"

To je jeden zo statusov Rasťa Piška v ktorých i takto varuje verejnosť pred snahou vládnej moci o nielen politickú, ale dnes už aj doslova občiansku konfrontáciu - a to bez akéhokoľvek zmyslu pre humor ako i bez akéhokoľvek úsmevu.

"Táto vládnuca klika nám vyrazila zbraň z ruky, začali totiž robiť paródiu sami na seba. Presnejšie, už tou paródiou vlastne sú. Prispôsobovať sa Ficovi či Blahovi je naozaj veľmi ťažké," hovorí v dnešnom podcaste humorista Rasťo Piško. Kam zmizol politický humor a prečo politikom chýba zmysel pre sebairóniu, nadhľad či dokonca čo i len obyčajná schopnosť úsmevu, ktorý dnes nahradil výsmech a úškľabok?

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

 „Krátka pamäť, tak rýchlo zabúdame. Mnohí z nás majú zmraštené čelá a zatvrdnuté srdcia. Prešlo 6 rokov cítim tú úzkosť ako včera. To zlo je späť silnejšie jak vtedy a oni už netušia prečo zomrel Kuciak," hovorí v najnovšej sklabe The rap i ja raper Tono S., vlastným menom Anton Suchota. V rozhovore odpovedá, prečo si myslí, že zlo je späť a ešte silnejšie ako v minulosti.

„Nastúpili ľudia, ktorých si pred tým spoločnosť nepriala. Mám pocit, že idú ako dobre namazaný stroj. Vyzerá to, že makajú veľmi svedomito. Mám taký nepríjemný pocit, že veľa ľuďom to vyhovuje alebo to tolerujú a pozerajú iným smerom," konštatuje hudobník a dodáva, že má strach, že sme nepoučiteľný národ a točíme sa v začarovanom kruhu už desaťročia.

Skladbou The rap i ja chcel vypustiť frustráciu z diania v spoločnosti a na politickej scéne. „Chcel som to urobiť ako moju osobnú spoveď. Nie nadarmo sa to volá The rap i ja. Je to slovná hračka, therapia - taká moja osobná terapia. Frustruje ma absencia slušného dialógu a vzájomného rešpektu, aj keď spolu nesúhlasíme. Často vidíme vyhrotené reakcie," približe známy slovenský raper.

Skladbu Vráť sa domov spred piatich rokov, ktorú zložil spolu s raperom Vecom, považuje za stále aktuálnu. Hovoria v nej o ľuďoch, ktorí odišli zo Slovenska. „Sám som mal myšlienky odísť zo Slovenska aj po parlamentých aj po prezidentských voľbách. No je za čo bojovať a je možno škoda zobrať nohy na plecia. Boli tu aj horšie časy, mnohí za slobodu položili život. Treba si vážiť a nebyť ľahostajní. Začať od seba, budovať si komunitu, vo sovjim ísť príkladom ako pristupovať k susedom, kolegom, ľudom na ulici s rešpektom a úctou. A skúšať tým nakaziť aj iných ľudí. Možno to je recept a možno som len romantik," hovorí.

Témou rozhovoru je aj súčasná slovenská rapová scéna a debata, či by sa mali raperi vo svojej hudbe vyjadrovať v politicke alebo sa vyhraniť voči veciam v spoločnosti. Raper Suchota sa vo svojich viacerých songoch venuje aj politickým témam. V minulosti vydal napríklad skladbu Neublížil som, v ktorej reagoval na Mečiarove amnestie. S raperom Vecom a speváčkou Zuzanou Mikulcovou je aj autorom skladby Tváre slobody, ktora je poctou ľudom Novembra 1989.

Suchota hovorí, že polarizáciu vidieť aj na rapovej scéne. Posledné voľby podľa neho ukázali, že časť hip-hopových umelcov je názorovo a hodnotovo inde, ako druhá časť.

„Tu sa bavíme o tom, že sa viacej ľudí postavilo na stranu, ktorá svojim konaním popiera hodnoty demokracie a rešpektu. Videli sme, že sa tu ľudia bavia s človekom, na ktorého je vydaný zatykač za rasistické výroky. Vidíme, ako tí ľudia komunikujú, je to nebezpečné. Ak vyjadrím podporu niekomu, kto toto toleruje alebo sa pohybuje v kruhoch, kde sa to toleruje, alebo s nimi spolupracuje, tak je to priklonenie na temnú stranu."

Moderuje Denisa Hopková.

Hlúpa propaganda nás chce uniesť z demokracie k autokracii, tvrdí Tomáš Kriššák, špecialista na boj s dezinformáciami.

Vstáva aj o štvrtej ráno, aby mohol v regiónoch žiakov či učiteľov vovádzať do zákulisia dezinformácií a propagandy a robí to popri svojej práci. Na druhej strane tu máme rovno vládneho splnomocnenca, ktorý konšpirácie šíri. Ten prvý to financuje z vlastného vrecka, či dobrovoľných príspevkov verejnosti, ten druhý rovno zo štátnej kasy, a teda z peňazí nás všetkých. Aj také je Slovensko po posledných parlamentných voľbách. 

Alebo – iný vládny predstaviteľ argumentuje vulgarizmami z knihy podporenej financiami z Fondu na podporu umenia, aby poukázal na nutnosť zmeny zákona o tomto fonde, no už neuviedol, že podporenú knihu vydalo vydavateľstvo, ktoré riadil. No čo? Len ďalšia dezinformácia z koaličných vôd. 

A pokračovať by sme mohli zámerom rovno zrušiť verejnoprávnu RTVS, lebo...údajne „šíri dezinformácie“. Tak o nej hovoria opäť vládno-koaliční nositelia moci. A rovnako títo mocní hovorili o „prezidentovi vojny“... A kde je moc tam je aj pravda? Či ako? 

„Vy máte moc, my však pravdu“ – odpovedal by im politický väzeň svedomia Silvester Krčméry. 

Ako na tento chaos pravdy, nepravdy, konšpirácií a zavádzania dezinformáciami? Témy pre Tomáša Kriššáka, ktorý odkrýva ich zákutia. 

Dezinformácie podľa neho oberajú ľudí o „informované rozhodnutia“. „V čase pandémie sa dalo predísť veľkému množstvu úmrtí a ťažkých ochorení, keby ľudia neboli zmanipulovaní a robili by informované rozhnodnutia. Nehovoriac o miliardových nákladoch, ktoré takto doľahli na spoločnosť“, tvrdí Kriššák. 

Dezinformácie sú pritom podľa neho šírené umelo, „aby to vyhovovalo malej skupine ľudí z ekonomických a mocenských záujmov“. 

„V momente, keď vidíme, že dochádza k šíreniu dezinformácií z najvyšších pozícii moci, vtedy vieme, že spoločnosť je najviac ohrozená. Je to bohužial stav, v ktorom sa Slovensko aktuálne nachádza“, dopĺňa. 

Robia to podľa neho „klamári a pokrytci“. 

Hrádzou pre takéto zavádzanie spoločnosti a snahy o prechod z demokracie k autokracii je podľa Tomáša Kriššáka vzdelávanie ku kritickému mysleniu. 

„Keď sa jednotlivec dokáže vybaviť tým, že dôveruje sám sebe a svojmu kritickému pohľadu, dokáže odolať každému klamstvu a manipulácii.“

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

„Politická situácia na Slovensku sa nepochybne uberá neliberálnym smerom. Fašizmus ako taký je v súčasnej Európe mŕtvy, čo ale neznamená, že režimy, ktoré sa formujú, nie sú v princípoch podobne nebezpečné ako fašizmus. Čo je pre Európu reálnou hrozbou je neliberálny populizmus a rôzne zaobalené autokracie, ktoré už nemajú v sebe revolučný náboj ako fašizmus, ale chcú kontrolovať inštitúcie,“ hovorí historik Aton Hruboň.

„Sociálne ladený liberálny populizmus s národným akcentom sa druhýkrát v krátkom slede ukázal ako triumfálna stratégia, čo vylučuje, že ide o náhodu. Pre koalíciu to znamená potvrdenie a povzbudenie. Matematika a trendy nepustia: V horizonte troch rokov má pri konsenze v nacionalistickom tábore a systematickej vplyvovej podpore Aliancie zvonka našliapnuté na hladkú ústavnú väčšinu,“ tvrdí na margo aktuálneho diania na Slovensku historik Anton Hruboň, ktorý sa zaoberá sa modernými dejinami Slovenska, ale i Európy a to s dôrazom na historické a súčasné podoby fašizmu, politického radikalizmu a nacionalizmu.

Smeruje teda slovenská spoločnosť k nejakej modernej podobe fašizmu, čo je vlastne ten liberálny populizmus a kde má táto vzbura voči elitám a liberálnej demokracií svoje červené čiary a hranice? No a vyrovnali sme sa vôbec s dedičstvom Tisovho štátu alebo politika hrubých čiar nás naučila v mene prežitia zabúdať a nevyvodzovať spravodlivosť čo nastavilo mentálne vzorce spoločnosti tak, že v mene víťazstva je možné skutočne všetko a účel svätí i akékoľvek prostriedky? A máme vôbec ako spoločnosť nejaký príbeh o tom, kto sme, čo chceme a kam smerujeme?

„Jedna z kľúčových veci, ktorá nám chýba v našej národnej identite je chýbajúci budovateľský príbeh alebo mýtus našej štátnosti. Toto je jadro, ktoré tu absentuje a to potom častokrát vedie k pocitom akejsi národnej menejcennosti a chýbajúcemu konsenzu na určité kľúčové témy,“ pripomína historik Hruboň.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Prvý milión za 41 hodín, druhý za 70 a už je aj tretí. Na siedmy deň. Občianska zbierka Munícia pre Ukrajinu má presne týždeň. A ak sa k českej vládnej iniciatíve Ficov kabinet pridať odmietol, suplujú ho občania. 

Slogan „keď nie vláda, posielame my“ zatiaľ zmobilizoval už viac ako 50 tisíc darcov. Reagujú tak nielen na neutíchajúci hlas Volodymyra Zelenského po pomoci, ale aj na volanie iniciatívy, že „Slovensko nie je zbabelé“ a jeho občania sa „nevedia zmieriť s vládnym odopretím pomoci vojnou zmietanému susedovi“. 

Ako iniciatíva masívnej občianskej pomoci vznikla a ako využije zhromaždený kapitál? Otázky pre Zuzanu Suchovú, ktorá za zbierkou stojí. A keďže v jej osobe sa dobročinnosť spája aj s profesným zameraním na fundraising, pozrieme sa aj na to, ako nutkanie k pomoci u ľudí prebúdzať, aby sme mohli žiť v lepšom svete. 

„Je to vyjadrenie postoja a hodnôt, ktoré vyznávame“, tvrdí v podcaste Zuzana Suchová. Široká komunita darcov podľa nej takto „online partizánči“ voči postojom zostavy Fico4.0 pri pomoci Ukrajine. 

Zuzana Suchová bola konfrontovaná aj s otázkou, čím by sa snažila presvedčiť premiéra Fica, aby na pomoc prispel on.

„Konfrontovala by som ho so svedectvami filmu Viery Dubačovej Tí, ktorí zostali. To, čo sa tam deje, sa dá prirovanť ku koncentračným táborom z druhej svetovej vojny“, reaguje Suchová. 

„Keď Rusi naženú tristo ľudí do školskej pivnice, kde má človej miesto na ktorom môže len sedieť, či stáť. A sú tam zavretí niekoľko týždňov. Zakazujú im pritom vynášať mŕtvych. Alebo na pochovanie majú hodinu, ako kopú ten plytký hrob, pričom ich počas toho ešte aj ostreľujú… Toto sú svedectvá, ktoré by som pustila pánovi Ficovi, aby sa na to pozrel.“

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Novinári, ktorí píšu o dezinfoscéne dávajú svoju kožu na ich trh. Totiž ľudia z dezinfoscény sú známi tým, že zverejňuju čísla týchto novinárov. Snažia sa na nich hľadať špinu, zverejňujú ich osobné údaje, či ich rodinu. Je to rozšírené na Telegrame, hovorí v podcaste novinár Matej Príbelský.

Číslo novinára Aktualít Mateja Príbelského pred nejakým časom zverejnil na svojom účte na sociálnej sieti známy slovenský raper Patrik Vrbovský. Stalo sa tak po tom, čo sa ho reportér spýtal na stretnutie na úrade vlády pár dní pred voľbami. Na druhý deň sa raper ospravedlnil, no číslo mladého novinára stále koluje napríklad na dezinformačných kanáloch.

„Stále prijímam hovory na moje súkromné číslo. Moje číslo sa dostalo inzerát k jednému produktu. V popise bolo napisane že ľudia ma môžu kontaktovať v čase od 6:00 do 9.00," hovorí podcaste novinár Matej Príbelský.

Vo svojich textoch sa hlavne venuje dezinformáciam a dezinformačnému priestoru. „Novinári, ktorí píšu o dezinfoscéne dávajú svoju kožu na ich trh. Totiž ľudia z dezinfoscény sú známi tým, že zverejňuju čísla tíchto novinárov. Snažia sa na nich hľadať špinu, zverejňujú ich osobné údaje, či ich rodinu. Je to rozšírené na Telegrame."

Podľa neho sa vzťah verejnosti k novinárom zhoršil aj pre slovné útoky politikov. Tie sú zamerané aj na jednotlivých novinárov. „Do veľkej miery to napomáha k tomu, aby sa zradikalizoval vzťah verejnosti k novinárom," konštatuje. V rozhovore približuje, ako sa dá útokom vo verejnom priestore brániť.

Reportér hovorí, ako komunikovať s blízkymi, ktorí podľahli dezinformáciám. „Záleží, či sa dá s touto osobou komunikovať, či je prístupný aj iným názorom. Ak áno, tak treba s ním komunikovať rešpektujúco, pýtať sa odkiaľ sa informáciu dozvedel a prečo si to myslí. Nezabúdať pri tom byť tak trochu človekom. Môžeme mať iné politické názory, ale na druhej strane sme stále kamaráti. Treba debatu kultivovať. Potom začne byť človek prístupný aj našim pohľadom na svet," dodáva Príbelský.

Moderuje Denisa Hopková.

Korupcia nás ešte stále hodne trápi, očakávania že táto vláda s ňou bude nejako výraznejšie bojovať – a preto sa situácia zlepší, sú však minimálne. Vypýva to z prieskumu pre Nadáciu Zastavme korupciu. „Ľudia majú od tejto vlády oveľa viac očakávaní v iných oblastiach - ako je zastabilizovanie cien či sociálne istoty, než je boj s korupciou,“ vysvetľuje Xénia Makarová z Nadácie.

Korupcia trápi výraznú väčšinu Slovákov. Podľa takmer 87 percent opýtaných je korupcia veľmi – alebo skôr, závažný problém. Len necelé 4 percentá si myslí, že to závažný problém nie je. Vyplýva to z prieskumu agentúry Focus pre Nadáciu Zastavme korupciu. Prieskum mapoval nálady Slovákov v čase rušenia Úradu špeciálnej prokuratúry.

Zlou správou sú aj naše očakávania pretože takmer 38 percent opýtaných si myslí, že počas súčasnej vlády sa korupcia zvýši a vyše 30 percent očakáva, že sa za Fica jej úroveň nezmení. Vyše 83% má pocit, že v odhaľovaní korupcie sa dokopy nič neurobilo alebo ak niečo aj áno, ale nie dosť. Príčinu vidia najmä v tom, že sú do nej zapojené aj osoby, ktoré zastávajú významné funkcie

Čo nám tento prieskum o jednej z kľúčových tém našej spoločnosti hovorí a ako to, že sa z kedysi ťažiskovej témy, ktorá ešte pred pár rokmi mala potenciál vyhrávať (alebo prehrávať) voľby stala téma, ktorá už nie je na špici záujmu verejnosti a teda tým pádom ani politikov? Zmierila sa teda slovenská spoločnosť s korupciou ako sprievodným znakom politiky a berie ju ako akúsi daň za vládnutie?

Prečo si nevieme poradiť s verejnými činiteľmi žijúcimi evidentne nad svoje oficiálne príjmy a ako to, že politici tajaci z čoho financujú svoj luxusný život nekolú verejnosti oči aspoň tak, že by ich tlak verejnej mienky vytlačiť z politickej mapy? No a ako sa menili v čase jej formy a kde a ako sa transformovali kedysi populárne igelitky či schránkové firmy plné anonymných peňazí do straníckych pokladníc? A napokon, zlyhal boj s korupciou v minulom volebnom období a čaká nás opäť éra nástenkových tendrov a mýt či emisií ukrytých do cudzokrajných anonymných schránok?

Témy dnešného podcastu s Xéniou Makarovou a Martinom Suchým z Nadácie Zastavme korupciu. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Museli utiecť, aby si zachránili holé životy. Ich existencia sa v okamihu zmestila do pár igelitových tašiek. A utekali, ako vládali. Naviac – zo svojich domovov. Do neznáma. 

Dramatická situácia, ktorých je dnešok vymedzený prvou štvrtinou 21. storočia plný. Tak to môže vyzerať na vojnou zmietanej Ukrajine, či medzi africkými utečencami, ktorí hynú vo vodách Stredozemného mora. 

Aktuálny popis je však momentkou z dramatického rozpoloženia tých, čo museli utekať pred silou z Náhorneho Karabachu. Do Arménska. A tam im pomáhajú aj Slováci. Ako a prečo? Na to sa už pozrieme s charitatívnou pracovníčkou Dominikou Šimonffyovou. 

„Arménci sú pohostinní. No inak, ako my Slováci. My si vieme uctiť tých významnejších, oni sú pohostinní ku každému. Aj k biednym“, rozpráva o svojich postrehoch Dominika. 

„Prišli mi smutní, no nie zúfalí. Opakovali, že keby sa svojej zlej situácii ľudí na úteku poddali, nemali by šancu prežiť. Nad vodou ich drží nádej“, dopĺňa. Keď sa pýtam, že z čoho pramení, Dominaka reaguje: „Z prijatia“. „Boli prijatí miestnymi, ktorí tiež nežijú v neviem akých podmienkach, no vedia sa deliť a prijímať“, konštatuje Dominika Šimonffyová. 

Prečo dáva svoju energiu pomoci iným ona sama? 

„Nedávalo by mi to zmysel žiť iba pre seba. Myslím si, že to tak cítia aj ostatní. Nemusíte pritom ísť pomáhať do zahraničných misií, stačí si všímať svoje okolie“. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

„Je strašne dôležité ísť k volebným urnám a vedieť čo robím no a potom byť pripravený za to niesť i zodpovednosť. Tu sa však deje pravý opak, ľudia nejako volia a potom sa spoliehame, že nás z toho niekto zachráni, ale nezachráni nás nikto. Toto si teraz budeme „žrať“ štyri roky,“ hovorí europoslankyňa Lucia Ďuriš Nicholsonová.

„Myslím si, že je férové ľuďom povedať, že menšia časť národa - a časť politikov, prehrala súboj. Boli zvolení na štyri roky a či sa to niekomu páči alebo nie, oni tu tie štyri roky budú vládnuť. Ľudia potrebujú pochopiť čo sa stalo a že sem nepríde žiadna Eurokomisia, ktoré by nás tejto zodpovednosti zbavila. Volič má byť zodpovedný za svoju voľbu a toto si ľudia musia uvedomiť a musí tu byť aj nejakí líder, ktorý im to povie: „Vážení vám sa nemusí páčiť kto tam teraz je, ale vy ste si ho zvolili a musíte niesť zodpovednosť za to, čo ste si zvolili. Teraz nepríde žiadny Mesiáš a nezachráni vás.“ odkazuje nám europoslankyňa (za SaS) Lucia Ďuriš Nicholsonová. Tá po prezidentských voľbách napísala na svoju sociálnu sieť aj status, v ktorom sa po volebnej porážke Ivana Korčoka prakticky so Slovenskom rozlúčila: „Zapíname kufre. Slovensko je na veľmi dlho stratené. Patríme jednoznačne na východ, nie na západ a všetky výchylky, vrátane pravicových vlád a našej unikátnej pani prezidentky, ktorú nám závidí svet, ale Slovač ju hejtuje do krvi, boli len chyby v programe. Vivat, Slovakia. R.I.P.“

Ako teda vníma volebné rozhodnutie, v ktorom Slovensko zverilo post prezidenta do rúk nominanta koaličného Hlasu a dlhoročného Ficovho súputnika a prečo to považuje za tak fatálne rozhodnutie, že prakticky zlomila nad touto krajinou palicu? Kde sa podľa nej stala chyba a – ako dlhoročná liberálna politička, berie zodpovednosť za túto prehru svojho vlastného politického tábora i na seba? Pomôže Slovensku, ale aj našej politickej opozícií cesta neustále pokračujúcich mítingov a ak nie, kde vidí cestu k zmene voličských preferencií? No a napokon, ako predpovedá výsledky blížiacich sa eurovolieb?

„Myslím si, že progresívci získajú signifikantnú časť mandátov, ale celoeurópsky si myslím, že práve frakcia Obnovme Európu pôjde výrazne dolu a tie sily v europarlamente budú pre usporiadané v prospech pravicových extrémistov a bude to mať zásadný dosah i na európsku politiku,“ hovorí pre Ráno Nahlas europoslankyňa Lucia Ďuriš Nicholsonová.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

"Záležitosť možno považovať za uzavretú, ak by však izraelský režim urobil ďalšiu chybu, reakcia Iránu bude podstatne tvrdšia." Vyhlásenie iránskej misie pri OSN po nedeľňajšom nočnom masívnom no odrazenom útoku na Izrael. Na jeho mestá malo letieť 85 ton výbušnín, ktoré však Izrael a jeho spojenci zneškodnili ešte vo vzduchu. Akcia za miliardu sto miliónov eur podľa prepočtu izraelských vojnových analytikov. Čo je však pre Teherán „uzavretou záležitosťou“, pre vojnový kabinet Tel Avivu zostáva až výstražnou povinnosťou odvety. 

V pozore je svet. Spojenci zainteresované strany odhovárajú od ďalších stretov a ešte väčšej eskalácie. 

Čo sa to na blízkom východe deje a prečo? Zásadnou otázkou však zostáva čo bude ďalej? Téma pre Attilu Kovácsa, znalca pomerov tohto regiónu z Katedry porovnávacej religionistiky FiF UK v Bratislave. 

„Napríklad už nikto nehovorí o Gaze, o Západnom brehu...o vojne, ktorá je tam už pol roka a má viac ako tridsaťtisíc obetí len medzi Palestníncami. Nevie sa veľa o rukojemníkoch. Ciele zničiť Hamas sú rovnako na míle vzdialené od naplnenia“. Attila Kovács ilustruje, ako napätie s Iránom prospieva politike izraelského premiéra Netanjahua a jeho okoliu. Aktuálnu vojnu s radikálmi Hamasu označuje totiž za „porážku“ jeho politiky. Otvorenou podľa neho zostáva otázka, či má premiér Netanjahu politicky pripravené kroky, čo po prípadnom dobytí radikálov. Podľa Attilu Kovácsa nemá a „hrozba Iránom“ mu tak politicky len vyhovuje. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Vo voľbách si voliči oboch táborov odpovedali na úplne odlišné otázky, tvrdí publicista Samuel Marec. Podľa neho jedni volili s otázkou o demokracií, EÚ či Ukrajine, tí druhí ale odpovedali na úplne inú otázku - otázku o pokoji a stabilite. „No a my sa na tých ľudí nemôžeme teraz hnevať, že si to takto vybrali pretože oni neodpovedali na rovnakú otázku ako my,“ dodáva Samo Marec.

„Tie rovnice, ktoré si tak veľmi radi hovoríme, nefungujú. Že my podporujeme Ukrajinu, podporujeme demokraciu a EÚ a na druhej strane sú podporovatelia Fica, Harabina, Putina či fašizmu. Nefunguje to tak a ak túto dilemu takto staviame, tak sa zásadne mýlime a navyše tým znemožňujeme akýkoľvek dialóg,“ tvrdí na margo výsledkov prezidentských volieb, ale najmä vzhľadom na diskusiu, ktorá sa po nich rozpútala publicista a komentátor Samuel Marec.

Podľa neho nie výsledok volieb, ale práve táto diskusia ukazuje, že si radi staviame úplne falošné dilemy, splošťujeme realitu a lietame od mantinelu k mantinelu. Hľadáme vše objímajúce vysvetlenia, tvrdí Marec pretože podľa neho i tieto voľby ukázali, že volebná realita je oveľa štruktúrovanejšia a volebné rozhodnutia sú (zvlášť v čase sociálnych sietí) oveľa viac o emócií než o raciu.

„My sa na voličov Petra Pellegriniho hneváme pretože sme to vnímali ako voľbu medzi demokraciou a nedemokraciou a my to potom interpretujeme tak, že oni chcú nedemokraciu. Lenže oni v tých voľbách odpovedali na inú otázku, odpovedali na otázku či chcú pokoj alebo chaos – a logicky, ak si máš takto vybrať, vyberieš si pokoj. No a my sa na tých ľudí nemôžeme hnevať, že si to takto vybrali pretože oni neodpovedali na rovnakú otázku ako my. Mali by, pretože v skutočnosti to bola tá kľúčová otázka volieb, ale my sa musíme snažiť pochopiť tie mechanizmy lebo aj ich rozhodnutia predsa majú nejakú vnútornú logiku,“ dodáva Marec.

„My to do veľkej miery podceňujeme, ale veľká väčšina ľudí - a týka sa to i nás, sa vo finále rozhoduje na základe emócií. My si síce myslíme, že robíme veľmi kvalifikované a premyslené volebné rozhodnutia, ale nie je to tak. No a s príchodom sociálnych sietí získala komunikácií práve emócií veľmi veľký výtlak, stačí si v minulosti spomenúť na základe čoho vyhral voľby Igor Matovič. No a emóciu, ktorú mal vo finále Peter Pellegrini bol pokoj.“

Čo nám teda tieto voľby skutočne povedali a ako von z toho bludného kruhu akýchsi národných mýtov, vzájomného obviňovania sa, hlbokej nedôvery a prehlbujúcich sa spoločenských zákopov? Voľby, ktoré nielen obnažili aktuálnu mentálnu mapu Slovenska, ale ukázali nám aj to, ako vysoká miera vzájomnej nedôvery - a dnes už i hlbokého nepochopenia i v tých najnákladnejších témach v našej spoločnosti, tu v našej spoločnosti panuje.

Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz nie ani tak o prezidentských voľbách, ako skôr o ich veľmi odlišnej interpretácií v oboch čoraz viac znepriatelených táboroch. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Do slovenských kín prišiel dokument Tady Havel, slyšíte mě? Hodina a pol s Václavom Havlom známym i neznámym. Zberný dokument, ktorý vznikol z dvesto hodín dokumentárneho materiálu zaznamenaného najmä v posledných rokoch života exprezidenta Havla.

V jeho tvorivom tíme je aj Havlov dlhoročný poradca, hudobník, človek Novembra’89 Michael Kocáb. Je zároveň koproducentom filmu. 

Ako on videl Václava Havla a čo si z neho môže zobrať nový „zvolený“ prezident Peter Pellegrini. Oslovili sme ho bezprostredne po slovenskej premiére.

Dokument prichádza na Slovensko len v horizonte hodín, ktoré delia krajinu od prezidentských volieb, v ktorých vyhral kandidát vládnej väčšiny Peter Pellegrini. 

„Kocky sú hodené. Teraz si už môžeme len priať, aby nový prezident dokázal udržať to pevné odhodlanie, o ktorom občas niečo povie, zostať súčasťou Európskej únie a Nato. Bude to však mať ťažké, lebo reči, že Ukrajine sa vojensky pomáhať nebude, do toho nezapadajú“, tvrdí Kocáb.

„Čo si priať? Aby zodpovednosť, ktorú získal, využil pozitívne. Aby bol pre všetkých ľudí. Aby nebol len pre svoju stranu a pre Fica. Aby vnímal hlasy aj tých, ktorí ho nevolili a majú na veci úplne iný názor.“

Môže si z príbehu odchádzajúceho Václava Havla niečo zobrať aj Peter Pellegrini? 

„Povedzme pokoru a oddanosť službe ľuďom. Vnímajúc zároveň základné mravné a morálne hodnoty. A neuhnúť od nich. Aj preto si Havla vážili. Jedna vec je niečo povedať, druhá aj to naplniť. A Václav Havel mal tú silo to urobiť“, povedal Michael Kocáb. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Premiér Fico je nebezpečný človek lebo nechce podporovať Ukrajinu zbraňami, tým ale jedným dychom hovorí: Tak kapitulujte! Pretože oni bez tých zbraní budú musieť kapitulovať a mier, ktorý by sa takto zrodil je niečo, o čom Kerel Kryl spieva: „Ne – nejsme na kolenou, ryjeme držkou v zemi!“ Hovorí signatár Charty 77 Marián Zajíček. Podľa neho premiér ťahá krajinu do čias Normalizácie.

„Po 35 rokoch od pádu režimu cítime silné ohrozenie demokracie a právneho štátu. Nám, ktorí sme zažili komunistickú diktatúru, pripomínajú tieto spôsoby praktiky z čias nedávno minulých. Arogancia moci a vláda so slovníkom Gottwalda a Husáka pred našimi očami demontuje právny štát a demokratické inštitúcie.

Za slobodu sme zaplatili vysokú cenu. Aj napriek tomu si niektorí nevšimli 17.november alebo sa dnes obracajú k Rusku. Po roku 1989 už raz bolo Slovensko čiernou dierou na mape Európy za éry Vladimíra Mečiara a znova sa vďaka Ficovi a jeho vláde do týchto čias vraciame.“

To je úryvok z vyhlásenia signatárov Charty 77 k aktuálnej situácií na Slovensku. Vyhlásenia, ktoré podpísal aj katolícky kňaz a signatár Charty 77 v jednom. Muž viery aj svedomia. Marián Zajíček, jeden z mála slovenských chartistov. Disident, ktorý kvôli svojmu svedomiu - stelesnenému podpisom Charty, čelil perzekúciám ŠTB, mnohoročnému trestnému stíhaniu za „podvracanie republiky“ a napokon ho komunistami ovládaný štát aj zbavil takzvaného štátneho súhlasu a preto nesmel oficiálne vykonávať svoje kňazské povolanie.

„Desatoro zo Starého zákona by sme dnes inými slovami povedali tak, ako je to vyjadrené v Charte ľudských práv. Tá charta je vlastne pretlmočenie Desatora do dnešného jazyka a nie je tam veľa rozdielov lebo aj Ježiš keď hovoril o Desatore tak aby zvýraznil podstatu o ktorú v ňom ide, tak to sformuloval do dvoch prikázaní: Miluj Boha z celého srdca a blížneho ako seba samého – a keď to splníš, aj celé Desatoro splníš. No a stojí za to, ísť za tým lebo to sa veľmi prelína,“ hovorí Marán Zajíček.

Počúvate Ráno Nahlas, s disidentom Maríánom Zajíčkom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Tomáš Taraba pracuje len v prospech biznisu a podkopáva ochranu prírody. Hovorí to v rozhovore pre náš podcast Ráno Nahlas Katarína Juríková zo slovenskej pobočky Greenpeace Katarína Juríková. Ministerstvo životného prostredia podľa nej neplní ciele z Plánu obnovy a tak ohrozuje peniaze pre Slovensko z EÚ. Riešenie medveďov podľa nej spočíva v riešení odpadu.

Tomáš Taraba pracuje len v prospech biznisu a podkopáva ochranu prírody. Hovorí to v rozhovore pre náš podcast Ráno Nahlas Katarína Juríková zo slovenskej pobočky Greenpeace Katarína Juríková. Ministerstvo životného prostredia podľa nej neplní ciele z Plánu obnovy a tak ohrozuje peniaze pre Slovensko z EÚ. Riešenie medveďov podľa nej spočíva v riešení odpadu.

Slovenská diskusia o medveďoch je úplne mimo reality a je ťažko populistická, hovorí Katarína Juríková z Greenpeace Slovensko. Podľa nej treba riešiť príčiny toho, prečo medvede chodia do obcí a miest, a nie ich strieľať. Rovnako nesúhlasí s výrubom stromov postihnutých lykožrútom, považuje to za nesystémové riešenie.

Všetky doterajšie kroky ministerstva životného prostredia, vrátane personálnych výmen podľa Greenpeace smerujú skôr proti ochrane prírody a toto ministerstvo je navyše najhoršie zo všetkých rezortov v plnení cieľov Plánu obnovy. To už priamo ohrozuje európske peniaze.

Chyby však podľa nej robili aj predchádzajúce vlády - napríklad ak rozdávali peniaze na plošnú energetickú pomoc namiesto toho, aby financovali napríklad zateplenie budov. Zelenú transformáciu nevníma ako obetu alebo utrpenie ľudu, práve naopak - ako príležitosť, aby aj ľudia v regiónoch dýchali čistý vzduch a pili čistú vodu.

Ako sa Greenpeace pozerá na protesty poľnohospodárov proti EÚ? Katarína Juríková tvrdí, že agrodotácie sú rozdeľované nespravodlivo. Mali by ich dostávať farmári, ktorí znečisťujú životné prostredie?

Rozhovor nahrával Peter Hanák.

Redakcia Aktuality.sk oslovila na rozhovor aj ministra životného prostredia T. Tarabu, zatiaľ našej žiadosti nevyhovel.

V prezidentských voľbách sa ukázala autentická tvár Slovenska. Tvár krajiny, ktorá nemá ani základný konsenzus kam patrí a kde sú ľudia ochotní vymeniť svoje slobody a práva za materiálne istoty a pocit bezpečia, hovorí sociológ Michal Vašečka. Ich výsledok je podľa neho rámcovaný aj pomstou za transformáciu Slovenska po Novembri 89 a legitimáciou hesla: „účel svätí prostriedky.“

„Toto je väčšinové Slovensko, Slovensko, ktoré nie je prozápadné, pro-európske a ktoré nemá ani len základný konsenzus o svojej histórií, hodnotách na ktorých stojí no a teraz konečne prišlo k tomu, že ľudia dostávajú zo seba svoje skutočné názory a tak sa teraz vyjavila autentická tvár Slovenska,“ hovorí na margo prezidentských volieb a ich výsledku v dnešnom podcaste Ráno Nahlas sociológ Michal Vašečka.

Slovensko má novú hlavu štátu. Po voľbách plných hádzania špiny, šírenia strachu, extrémnej polarizácie a dokonca i otvorených lží sa novým prezidentom stal bývalý a aj súčasný Ficov súputnik Peter Pellegrini. Voľby, ktoré sa napokon stali aj akýmsi referendom o vláde - ale i o geopolitickom smerovaní Slovenska, tak s výsledkom 1,4 milióna verzus 1,25 milióna hlasov, krajinu dokonale rozhádali, no vo výsledku výrazne potvrdili aktuálnu vládnu politiku pevnej ruky a rozdeľovania spoločnosti.

„Máme takú historickú skúsenosť, že nám všetko prejde a dnes zbierame plody toho, že nič skutočne nevydiskutujeme, nemáme celonárodný konsenzus o základných veciach a jednoducho dejinami plávame. Teraz sa tu tiež časť spoločnosti rozhodla, že budeme ďalej plávať dejinami, budeme sa snažiť byť zadobre so všetkými a byť na všetkých milí. Platí však, že keď sa snažíte byť zadobre úplne so všetkými, tak v skutočnosti nie ste zadobre s nikým a pre nikoho nie ste dôveryhodný partner. A presne toto sa o chvíľu stane aj Slovensku,“ hovorí sociológ Michal Vašečka.

Bude nový prezident garantom sľubovaného pokoja a mieru alebo sa stane prevodníkom vládnej politiky a tlampačom Úradu vlády? Ako výsledky týchto volieb zmenia našu politickú scénu a povedú k rýchlejšej a brutálnejšej snahe vládnej garnitúry uchopiť moc nad spoločnosťou?

„V prezidentských voľbách sa ukázala autentická tvár Slovenska. Tvár krajiny, kde sú ľudia pripravení a ochotní vymeniť svoje slobody a ľudské práva za lepšie materiálne istoty a pocit bezpečia. No a až teraz, ak budeme schopní sa pozrieť do zrkadla, môžeme po všetkých tých rokoch konečne začať poctivo budovať konsenzus o tom, kam smerujeme a kde vlastne chceme patriť. Teraz prišiel čas aby sme s ľuďmi hovorili o tom, čo vlastne znamená európska identita a príslušnosť k Európe,“ tvrdí Vašečka.

Podľa neho voľby boli i referendom o vláde, ktorá tak dostala od občanov silný mandát vo svojej politike upevňovania moci a polarizácie spoločnosti. Preto bude vo svojich predstavách o vláde tvrdej ruky už oveľa ambicióznejšia i odvážnejšia v prekračovaní mysliteľných hraníc.

„Čokoľvek urobíte, je to vlastne jedno pretože vždy sa ráta iba výsledok a výsledok je, že si vyhral. To, ako si k tomu prišiel, to si história pamätať nebude. To je jedným z hlavných odkazov prezidentských volieb. Ak sa ale – podľa neho, bude i naďalej takto neférovo a bez pravidiel robiť politika, tak to Slovensko vytlačí na perifériu civilizovaného sveta a tak sa k nám bude svet potom aj správať,“ dodáva Vašečka.

A aké zrkadlo nám tieto voľby nastavili, čo povedali o slovenskej spoločnosti 35 rokov po Nežnej revolúcií a kto sú a čo chcú tí, ktorí v nich vyhrali?

„Ten výsledok rámcuje vymedzenie sa a pomsta. Pomsta za doterajších 35 rokov ponovembrovej transformácie, ktorá v prípade Slovenska naozaj nebola zvlášť vydareným príbehom,“ tvrdí sociológ.

S istou dávkou nadsádzky by sa teda podľa Vašečku výsledok prezidentských volieb dal interpretovať aj ako kontrarevolúciou tých, ktorí sa stali obeťami ponovembrovej transformácie a ďalších skupín, ktorým sa nenaplnili ich sny a predstavy o mieste v sociálnej štruktúre spoločnosti. Navyše, táto masa nespokojencov túžiacich po pomste a odvete je dlhodobo a masívne priživovaná takzvanými travičmi studní kam sociológ zaradil napríklad Vladimíra Mečiara, ale najmä Roberta Fica.

Prezidentské voľby a prezident Pellegrini. Témy pre sociológa Michala Vašečku. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ“. Slovensko rozhodlo. Nateraz zvoleným a už čoskoro aj novým prezidentom v úrade bude Peter Pellegrini. S rozdielom vyše 165 tisíc hlasov porazil Ivana Korčoka. Ten získal 1 243 tisíc hlasov. 

Parlament, vláda a najnovšie aj prezidentský palác bude už od polovice júna vo farbách Ficovej vládnej väčšiny. 

Čo to prinesie Slovensku? Aký bude Peter Pellegrini prezident? A akým smerom sa vydá prezidentský palác po ére Zuzany Čaputovej? 

Témy pre Petra Bárdyho, ktorý najnovšie knižne mapuje päť rokov odchádzajúcej prezidentky. Aké dedičstvo zostane po nej? A môže inšpirovať politika typu Petra Pellegriniho? 

„On si od nej bude môcť zobrať čokoľvek, no nezoberie si nič. Ľudskosť, snahu osloviť čo najširšie spektrum...Toto Peter Pellegrini robiť nebude. On bude prietokový ohrievač úradu vlády“, tvrdí Bárdy.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Náš cieľ nie je potlesk, náš cieľ je spríjemniť trpiacim pobyt v nemocnici a odľahčiť to ich blížnym, ale aj personálu. Clowdoctors sú súčasťou liečebného procesu pretože smiech a psychická pohoda sú súčasťou liečby, hovorí o poslaní zdravotných klaunov Roman Večerek. A ako sa klaun vyrovnáva s utrpením a smrťou detí?

Nemocnica. To je miesto spájané so strachom, bolesťou a áno – aj s umieraním. Miesto, ktorého sa bojíme, miesto, kde naozaj byť nechceme, no zároveň je to miesto, kam neodvratne - chtiac či nechtiac, všetci smerujeme. No a je to i miesto, ktoré málokto z nás spája so smiechom, radosťou – a tobôž so zábavou. No i v strachu z bolesti, z utrpenia a dokonca i z obáv zo smrti, predsa len stále hľadáme a i napriek tomu všetkému zlému, potrebujeme nádej. A i preto potrebujeme radosť a potrebujeme i smiech - možno dokonca i výsmech z toho, čo nedokážeme zmeniť a čomu každý jeden z nás čelí, teda: Bolesti, utrpeniu – i smrti.

No a práve o tomto je ich práca – presnejšie poslanie, tzv. zdravotných klaunov. Klaunov, ako je i doktor Quido Bublanina, alias Roman Večerek z mimovládnej organizácie Červený nos – Clowndoctors.

„Je to o tom, že je úplne jedno kto ste, ako vyzeráte, čomu veríte a či ste chudobný alebo bohatý, ale keď vás niečo bolí a trpíte, tak ste všetci na jednej lodi. No a presne toto je tá vec, ktorú klauni z Clowndoctors prinášajú a čo je ich pridaná hodnota,“ hovorí zdravotný klaun Roman Večerek.

Ako rozosmiať deti, ktoré trpia a dokonca i čelia samotnej smrti? Kde je hranica ako ich vtiahnuť späť do života a pritom im neublížiť no a ako sa vyrovnať s tým, keď ich publikum odchádza do miesta odkiaľ niet návratu? A kde v tom všetkom hľadať niečo ako zázrak – aj zoči voči smrti?

Počúvate Ráno Nahlas, dnes o zdravotných klaunoch z organizácie Červený nos, Clowndoctors. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Sme autenticky nahnevaní na to, čo hrozí RTVS, držíme však spolu“, tvrdí Rozália Vlasková z koordinačného výboru za nezávislosť a verejnoprávnosť RTVS.

Keď o rozprávkach či rozprávky vysiela rozprávková víla. A rovno vo verejnoprávnej RTVS. Tej RTVS, ktorá je dnes ťažko skúšaná vládnou mocou. 

Tak trocha dobrodruh: s čerstvým diplomom etnologičky sa postavila medzi regály supermarketu. Keď ju to prestalo baviť, ocitla sa na konkurze do spravodajstva Rádiožurnálu, kde… Kde ju nasmerovali smerom, po ktorom podvedome túžila – k rozprávkam a vysielaniu pre deti Rádia Junior. 

A tento svet, v ktorom od nepamäti bojuje dobro so zlom, jej nedáva byť ticho, keď sa dobro so zlom bijú vo svete reálnom. Aktuálne ju to priviedlo do koordinačného výboru iniciatívy zamestnancov RTVS za verejnoprávnosť a nezávislosť. 

Rozália Vlasková, redaktorka a dramaturgička Rádia Junior. 

Je zápas o verejnoprávnosť tým rozprávkovým súbojom dobra so zlom? A skončí to aj s verejnoprávnosťou ako v rozprávke – teda, že dobro zvíťazí? 

„Keď to nebude vypočuté, budeme robiť všetko, čo nám umožňuje zákon, budeme sa brániť v medziach zákona.“

Ak hovoríte, že "všetko, čo umožňuje zákon", tak ústava umožňuje aj štrajk, "právo na štrajk je zaručené". Čiže aj čosi takéto?

„Štrajk je ošemetný v prípade verejnoprávneho média, ktoré zo zákona musí vysielať, ale aj tam sú určite možnosti, ako sa štrajkovo prejaviť aj počas toho, ako vysielame. Takže ja nehovorím, čo budeme robiť, lebo to nezávisí odo mňa. Sme ôsmi členovia výboru a určite budeme o tom komunikovať v pracovných skupinách.“

Pýtam sa na diapazón možností.

Nevylučujeme žiadnu zákonnú možnosť a budeme reagovať na to, čo príde. Takže zatiaľ situácia nie je postavená tak, že musíme sa postaviť a byť ticho, alebo sa postaviť a štrajkovať nejakým iným spôsobom. Zatiaľ sme v strehu, čakáme, čo bude. Naviac my sme odpoveďou na to, čo nastolila druhá strana, my nie sme tí aktivisti, ktorí chcú niečo meniť, my len odpovedáme na útoky. 

Zacitujem z vašej výzvy: "Svoju podporu nám vyjadrili všetci tí, bez ktorých by rozhlas ani televízia neodvysielali ani len sekundu programu". Nie je už v tomto naznačená forma možného budúceho protestu? Že by šlo možno o "informačný blackout" jedného verejnoprávneho média?

„Nerada by som to prezentovala ako nejaké vyhrážanie sa, že teraz 1200 ľudí vypovie poslušnosť. Iba podotýkame, že nás podporilo 1200 ľudí, bez ktorých sa program nezaobíde a treba to brať do úvahy, že tí ľudia s tým nesúhlasia, prieči sa im to a sú ochotní sa k tomu prihlásiť.“

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Do prezidentských volieb ostáva iba pár dní a rozhodnúť môže každý hlas. Zatiaľ čo Ivanovi Korčokovi sa podľa sociológa voličov darí - s vidinou víťazstva, mobilizovať, v tábore jeho oponenta vidí rozpaky. „Ľudia z Hlasu robia čo môžu, ale ani SNS a ani SMER do toho príliš nezasahujú a človek zvonku by mohol mať dojem, že minimálne SMER sa zmieril s potenciálnou Pellegriniho porážkou a dokonca si to i praje – aby Pellegriniho vytrestali,“ tvrdí sociológ Michal Vašečka.

Slovensko už tento víkend spozná meno nového prezidenta. O post hlavy štátu zabojuje diplomat a bývalý minister zahraničných vecí Ivan Korčok s predsedom Hlasu, šéfom parlamentu a dlhoročným Ficovým súputnikom Petrom Pellegrinim. Ten ale svoju pozíciu dlhodobo preferovaného favorita v prvom kole volieb neobhájil a oproti víťaznému Korčokovi stratil vyše 5 percent, teda vyše 120 tisíc voličov. V hre je však ešte viac ako štvormiliónový tábor voličov Štefana Harabina, ako i množstvo demotivovaných a znechutených nevoličov.

Ivanovi Korčokovi sa podarilo pomerne úspešne mobilizovať svojich voličov, tvrdí Vašečka. „Teraz sa ukáže, či sa to zopakuje v druhom kole. Osobne predpokladám, že skôr áno pretože zrazu veľká časť sklamaných voličov pochopila, že je šanca na víťazstvo. No a v momente keď je šanca reálna, to vie prebudiť i tých sklamaných a priviesť ich späť k volebným urnám,“ dodáva. Naopak, rozpaky v podpore vidí viac v tábore Petra Pellegriniho.

„Robert Fco vyjadril Petrovi Pellegrinimu podporu veľmi dehonestujúcim spôsobom a v podstate ho veľmi poškodil no a za ostatné dni sme videli, že ľudia z Hlasu robia čo môžu, ale ani SNS a ani SMER do toho príliš nezasahujú a človek zvonku by mohol mať dojem, že minimálne SMER sa zmieril s potenciálnou Pellegriniho porážkou a dokonca si to i praje, aby Petra Pellegriniho vytrestali. Táto atmosféra bude mať - minimálne v emocionálnej rovine, vplyv na voličstvo, ktoré má tendenciu ho voliť ako kandidáta vládnej koalície no a toto môže Pellegrinimu na poslednú chvíľu ubrať hlasy,“ myslí si sociológ.

Tieto voľby sa tak napriek slabým kompetenciám prezidenta, stali akýmsi referendom o Ficovej vláde, ako i ďalšom zahraničnopolitickom smerovania Slovenska. Ich výsledok tak zrejme bude veľmi tesný a nervozita vo volebných štáboch kandidátov očividne narastá.

„Pravdou je, že od prvého dňa po ohlásení výsledkov prvého kola, sa Pellegriniho stratégia úplne rozpadla. Treba však povedať, že - napriek dlhoročným skúsenostiam s našou politikou, ma skutočne vyrušilo, že v jednej chvíli začať Peter Pellegrini úplne vo všetkom klamať. Lož za lžou, ohýbanie reality a to ma vyrušilo pretože tým ukázali, že v mene víťazstva sú ochotní robiť všetko. A toto je naozaj niečo, čo rozllišuje dve časti našej politickej scény,“ komentuje to Michal Vašečka.

Čo budú kľúčové heslá a témy nastávajúcich dní a komu a čím sa podarí dosiahnuť volebné víťazstvo? No a napokon, ako tieto voľby zmenia politickú mapu Slovenska, nálady v koalično-opozičných táboroch, ale aj slabú odolnosť našej populácie voči únosu verejnej debaty do sféry lží, dezinformácií a strašenia fiktívnymi hrozbami?

„Ja si myslím, že toto je presne to, o čo sa tu hrá. Prípadné víťazstvo Ivana Korčoka by mohlo znamenať minimálne to, aby sme sa do toho bahna vytvoreného dezinformačnou scénou neprepadávali ešte hlbšie. Parlamentné voby totiž v tomto zmysle nepriniesli nejaké vytriezvenie, kde by si populácia tých, ktorí si zvolili súčasnú vládnu koalíciu uvedomili, že niečo nie je v poriadku. Práve naopak, zdá sa, že sú s tým, čo sa tu deje, veľmi spokojní. V tomto zmysle hlas z prezidentského paláca, ktorý by bol iný, by aspoň mohol pomôcť udržať akú takú rovnováhu, ktorá tu bola. Tá rovnováha sa totiž už dnes prevažuje v prospech dezinfoscény a aspoň toto by sa hlasom z paláca dalo zachrániť,“ tvrdí sociológ Michal Vašečka.

A ako vidí budúcnosť oboch kandidátov po prezidentských voľbách a aký budú mať dopad na našu politickú scénu?

„Slovenská neficovská, nekoaličná časť politického spektra má dnes typ lídra, ktorý aj keď nevyhrá prezidentské voľby, tak tým lídrom ostane a mal by byť v tejto chvíli viacerými opozičnými politickými stranami osvojený. Dnes totiž ani PS, ani KDH a ani SaS nemajú lídrov, ktorí by vedeli nadstranícky zjednocovať. Čiže, nech už sa o pár dní stane čokoľvek, Ivan Korčok ukázal potenciál, ktorý by nemal byť zahodený,“ hovorí Vašečka.

Naopak, budúcnosť Petra Pellegriniho vidí sociológ v pomerne neružových farbách. „Ak by prehral, tak to začne vládnu koalíciu rozbíjať. SNS to pochopí ako šancu na zisk nejakého nového lupu no a predovšetkým Robertovi Ficovi sa naplní jeho predstava, že zradcov treba vytrestať. Pellegriniho prehra ukáže, že všetky jeho doterajšie úspechy boli výlučne úspechmi vďaka Robertovi Ficovi. Ak to prehrá, bude to vážna rana jeho politickej kariére a je iba otázka, kde sa ten pád môže zastaviť,“ tvrdí.

Ráno Nahlas so sociológom Michalom Vašečkom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Ako hodnotí kampaň v druhom kole volieb? Aké taktiky zvolili Ivan Korčok a Peter Pellegrini a aké má kto šance? V podcaste odpovedá šéf agentúry Focus Martin Slosiarik. Kandidáti na post prezidenta podľa neho zvolili opačnú stratégiu. Jeden mobilizačnú, druhý demobilizačnú.

„Nedá sa povedať, že argumenty Petra Pellegriniho spochybnia voličov Ivana Korčoka. Peter Pellegrini potrebuje priniesť k volebným urnám nových voličov, respektíve osloviť voličov Štefana Harabina. Taktika Ivana Korčoka je presne opačná," približuje Slosiarik s tým, že sa víťaz prvého kola sa pokúša demobilizovať voličov Petra Pellegriniho a Štefana Harabina.

Ako vníma podporu Krisztiána Forróa - môže Pellegrinimu vyhrať voľby? „Dáta ukazujú, no musíme to regionálne diferencovať, že medzi maďarskými voličmi má Peter Pellegrini väčšiu podporu ako Ivan Korčok. Pellegrini tu možno hrá o jedno, či dve percentá. Ale pri tak tesnom súboji ide presne o o to," približuje šéf agentúry Focus.

Na to, kto vyhrá by si dnes nevsadil. „Vidím to 50 na 50. Súboj je tak tesný, že z dát sa dnes nedá povedať, kto reálne vyhrá. Predpokladám, že rozdiel nebude niekoľko percentuálnych bodov, hovorí.

V podcaste si môžete tiež vypočuť:

- čo vieme o voličoch Štefana Harabina,

- čo potrebuje Peter Pellegrini k víťazstvu,

- ako funguje psychologická výhoda víťaza prvého kola,

- čo by k víťazstvu potreboval Ivan Korčok.

Moderuje Denisa Hopková.

Všetci chceme pokoj a všetci chceme pokoj. Len nemožno dôjsť k mieru a ani pokoju tam, kde jedna skupina bezprávne potláča inú. Bez spravodlivosti nemôže byť pokoj, ktorý bude platiť, hovorí Daniel Pastirčák. Šíriť pokoj znamená žiť pre pravdu a spravodlivosť, dodáva.

„Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam „verzus.“ Nenazdávajte sa, že som prišiel priniesť pokoj na zem, neprišiel som priniesť pokoj, ale meč.“ Na jednej strane tieto zdanlivo rozporné slová z Nového zákona a na strane druhej slová, „Slovensko potrebuje pokoj. Nikto nemá väčšiu pravdu ani lepší názor,“ z predvolebnej kampane jedného z favoritov boja o prezidentský palác.

Sme v čase prezidentskej kampane - a pred nami je voľba hlavy štátu . A zároveň sme v čase pôstu – a pred nami je najväčší kresťanský sviatok. Ukrižovanie a Vzkriesenie Ježiša. Čo tieto zdanlivo úplne rozdielne témy spája. Čo „tu a teraz“ spája profánny a sekulárny svet dnešného Slovenska?

Pokoj a meč. Vojna a mier. Zmätenie pojmov, jazykov, ale už aj hodnôt stojacimi za týmito zásadnými pojmami. A k tomu polarizovaná, hlboko rozdelená spoločnosť hľadajúca pokoj a zmierenie. No aký to má byť pokoj bez spravodlivosti a aké to má byť zmierenie bez obety?

„Na Slovensku už nejaký čas žijeme v dobe zvrátenosti, teda prevrátenia hodnôt. A to je práve ten prípad, keď Fico či Pellegrini hovoria o mieri. Čo to hovoria, keď tvrdia, že sú mierotvorcovia? Veď mier tu bol a nemusel skončiť keby ruské vojská nevtrhli na Ukrajinu a nezačali tam vraždiť. Pritom ani oni sami neveria tomu, čo hovoria a možno i preto Fico imponuje časti verejnosti lebo bezškrupulózne dáva najavo, že nemá žiadne hodnoty. A to sa ľuďom páči,“ pripomína Daniel Pastirčák.

Témy pokoja, obety, ale aj pravdy - no i dnes už prakticky všadeprítomnej lži. A kde v tejto nebezpečnej, neistej, frustrujúcej, hlučnej a čoraz cynickejšej a krutejšej dobe hľadať nádej a Zmysel? To sú témy Veľkonočného Rána Nahlas s kazateľom Cirkvi bratskej Danielom Pastirčákom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Keď premiér Fico národu nahováral, že v Kyjeve žiadna vojna nie je, on sa tam vybral a život v tieni a strachu z vojny preniesol na obrazovky verejnoprávnej RTVS. Na vyjadrenia Roberta Fica, o tom, že slová o vojne sú skôr žartom nechal defilovať samotných Kyjevčanov, ktorí sa prizerali tomu, ako im horia zasiahnuté byty, ako sa boja rakiet, ako pred nimi napríklad so starými rodičmi ani nemôžu utiecť do krytov. 

Alebo – keď uveril prípadu sexuálneho obťažovania, ktorého sa mal ešte na maloletej dopustiť cirkevný hodnostár, zorganizoval všetko tak, aby ho mohol s prípadom konfrontovať priamo pred kamerou. 

Alebo – s kamerou sa napozeral toľko na dôsledky ničivých zemetrasení, že keď o nich rozpráva, nabiehajú pritom zimomriavky. 

Juraj Mravec, novinár, televízny reportér, autor knižných rozhovorov s legendami svetovej fotografie. A aktuálne jeden zo signatárov vyhlásenia zamestnancov a spolupracovníkov verejnoprávnej RTVS za zachovanie slobodnej tvorby v nej. 

Ako vidí jedno verejnoprávne médium, jeho jedinečnosť i limity? I zápas zaň. Je to boj za záchranu pilierov demokracie? 

„Neviem si predstaviť, o čom by bola relácia Reportéri, keď tam budú takéto nariadenia a kontrolné mechanizmy. To mi niekto odrazu povie, že túto tému robiť nebudem? No tak v takom prípade nebudem robiť v televízii“, rozpráva Juraj Mravec, ktorý je už dve desaťročia pevnou súčasťou redakcie Reportéri. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Naše verejnoprávne inštitúcie nikdy úplne verejnoprávne neboli, nikdy v nich neprebehla skutočná očista od mečiarizmu, ani od komunizmu. My sme sa ten zásadný mravný krok urobiť báli, hovorí Boris Kršňák, ktorý v Slovenskom rozhlase pôsobí už bezmála 30 rokov. Podľa neho vládna moc RTVS zrejme ovládne. No a verejnosť? „Ak žiadaš od občanov aby sa ťa zastali, tak musia mať dôveru v toho, koho sa zastanú,“ hovorí Kršňák.

Verejnoprávna RTVS končí a s ňou skončí zrejme aj akákoľvek snaha o verejnoprávne média nezávislé nielen od tlaku vládnej moci, ale i od tlaku väčšinovej verejnej mienky a diktátu komercie. Napokon, síce najmenší, ale o to hlučnejší koaličný líder Andrej Danko to povedal úplne jasne: „Keď raz riadite štát, tak už treba prestať s tými tanečkami… A tí ľudia sa majú z tých funkcií pratať. Takže prestaňme tu už trepať o nejakých výberoch a neviem čo. My riadime štát…“

Predstava francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV: „Štát som ja,“ tak zjavne našla naplnenie aj tu u nás, v Strednej Európe 21. storočia. V boji o verejnoprávnosť síce RTVS – predtým Slovenský rozhlas a Slovenská televízia, dostávali zabrať prakticky od akejkoľvek doterajšej politickej moci, ani jedna z nich – a to dokonca ani vlády povestného Vladimíra Mečiara, ale k verejnoprávnosti nepristupovali s takým zjavným mocenským apetítom a ani s takým dešpektom k tomu, čo tento inštitút pre samotnú verejnosť predstavuje. Proste, keď platí, že štát sme my, tak potom motto: „vyhraj voľby a môžeš všetko,“ dáva zjavnú – i keď len mocenskú, logiku.

„Snaha ovládnuť verejnoprávne médiá tu bola od začiatku. Pokúšali sa o to všetky politické garnitúry pretože STV a SRo (dnes RTVS) nikdy neboli čisto verejnoprávne a vždy tam bola možnosť politických zásahov. Dnes je to však iné v miere mocenskej arogancie a snahy o absolútne ovládnutie. Mám ale strach aj z toho, že teraz môžu do RTVS vstúpiť absolútni nímandi, teda ľudia, ktorí nemajú tušenie nielen o tom, čo je to verejnoprávnosť, ale ani o tom, čo je to žurnalistika a že to budú tí najhrubší a najprimitívnejší služobníci,“ pripomína skúsený verejnoprávny novinár Boris Kršňák.

Ustojí RTVS tento nerovný súboj? Postavia sa za svoju inštitúciu aspoň jej zamestnanci a bude hodnota tejto našej verejnoprávnosti stelesnená telerozhlasom tým, čo bude brániť i samotná verejnosť? No a prečo to dospelo až sem, do bodu, keď padá ďalšia z kľúčových inštitúcií demokratického a právneho štátu?

„Základný problém je v tom, že my – v STV a v SRo, sme nikdy tomu nášmu poslucháčovi a divákovi nedali jasne najavo, že si tak vážime tú inštitúciu a že za ňou aj skutočne stojíme, aby sme ich presvedčili o tom, že aj im stojí za to, za RTVS dnes stáť,“ hovorí Boris Kršňák a tvrdí, že k ďalšiemu vývoju je značne skeptický pretože vládna moc je podľa neho valec, ktorý sa nezastaví pred ničím.

Počúvate Ráno Nahlas, s dlhoročným verejnoprávnym novinárom Borisom Kršňákom z RTVS. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Kráľ je mŕtvy, nech žije kráľ. Na túto následnícku formulu síce ešte nie je čas, Slovensko je však po prvom kole súbehu o post hlavy štátu, keď je jasná a volebnými dátami aj potvrdená dvojica, z ktorej následník Zuzany Čaputovej vzíde. 

Ivan Korčok a Peter Pellegrini. V prieskumoch viedli od začiatku, hoci väčšinou v opačnom garde. 

Čo ich k súčasným volebným ziskom priviedlo a čo možno vyčítať z „rozdaných volebných kariet“ kandidátov, ktorí do prezidentského finále nepostúpili? Témy pre Romana Pudmarčíka, sociológa agentúry Ipsos. 

„Momentálne sú pomerne vyrovnaní, ale keď sme sa pozerali na interné dáta, tak sme videli, že v druhom kole aj napriek tomu, že tie výsledky teraz dopadli takto, že Ivan Korčok zvíťazil, tak v druhom kole má mierne navrch stále Peter Pellegrini. Je tam ale viacero kľúčových faktorov, ktoré o tom rozhodnú.“ 

Poďme k nim. 

„Nie je tajomstvom, že jeden z tých najkľúčovejších budú voliči a voličky Štefana Harabina, pretože keď sme sa pozreli na ich ochotu voliť v druhom kole, tri štvrtiny z nich sú odhodlaní prísť k tomu druhému kolu.“

Len pripomeniem, že ide o skupinu 260 000 ľudí.

„Áno, toto je významný počet. Čiže z tých 260 tisíc to máme nejakých možno 180 tisíc v absolútnych číslach, ktorí hovoria, že voliť prídu v druhom kole a drvivá väčšina z nich chce voliť Petra Pellegriniho. Tí, ktorí by volili Ivana Korčoka, tak to sú možno jednotky ľudí, ale to je zanedbateľné číslo, ktoré tie voľby neovplyvní.“

Čiže skupina voličov Štefana Harabina je už svojou podstatou bližšie k Petrovi Pellegrinimu. Pre nich to bude autentická voľba...

„Prirodzene, lebo napríklad aj v poslednej diskusii na RTVS v mnohých témach Peter Pellegrini hovoril, že súhlasí s tým, čo tvrdil Štefan Harabin.“

Roman Pudmarčík hovorí o „náskoku“ Petra Pellegriniho s voličmi Štefana Harabina, no rozhodujúca bude podľa neho kampaň pred druhým kolom. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Mentioned in this episode:

ZSE Fotovoltika

Môj manžel - disident Miroslav Kusý,povedal mojej mame - keď ho volala na zodpovednosť za svoje vnúčatá, že veď práve kvôli tým deťom to robí, aby sa im mohol pozrieť do očí. Takže, kvôli deťom treba držať hodnoty i morálku a kvôli nim sa treba držať svedomia. Inak tento svet padne," hovorí o časoch normalizácie disidentka Jolana Kusá. Ako sa žilo disidentom pod tlakom moci?

Prišli po rúškom noci, prišli na tankoch a so samopalmi, prišli nepozvaní a vyše 20 rokov odmietali od nás odísť. Stotisícová po zuby ozbrojená sovietska okupačná armáda strážiaca tzv. tábor mieru, ako aj našu vlastnú kolaborantskú normalizačnú moc. To bola doba Normalizácie, jednej z najtemnejších kapitol našich novodobých dejín.

„Normalizácia prišla po nádejach a slobode tzv. Pražskej jari ako ľadová sprcha pretože prišli tanky a bol koniec. Bolo to protivné, skutočne fyzicky z toho bolo zle pretože pred vašimi očami ľudia, s ktorými ste zdieľali nadšenie zo spoločného presvedčenia kde sme si hľadeli do oči a hovorili si, čomu veríme a o čo ideme spolu usilovať no a potom, o pár mesiacov sa ocitli v Previerkových komisiách. Bili sa o to niektorí ľudia pretože to bol výťah k moci,“ spomína na tie časy vtedajšia disidentka Jolana Kusá .

S Jolanou Kusou sme nedávno v Ráno Nahlas hľadali aktuálne paralely s touto érou šedivosti, priemernosti, lámania charakterov a straty nádejí. Tých analógií zjavne nie je málo, ako sa však v tých časoch reálne žilo tým, ktorí odmietli vymeniť svoje hodnoty a presvedčenie za kariéru a hmotné statky?

„Priatelia odpadávali, tí, ktorí sa báli a naozaj, niektorí naozaj na rovinu povedali: Ja by som sa s vami rád stretával, ale prišli za mnou eštebáci a ja na to nemám. normálne sa bál a nebol schopný a ani ochotný sa tomu vystavovať. Ale bál sa napríklad aj Dominik Tatarka, tiež popisoval tieto procesy (strachu), ale ten to prekonal,“ približuje túto dobu Jolana Kusá.

Štátna moc totiž disponovala prakticky všemocným a reálne nekontrolovateľným represívnym aparátom, ktorému kraľovala tajná štátna polícia známa pod skratkou ŠTB. Odpor voči normalizačnej moci tak viedol k všemožným perzekúciám. Od straty akéhokoľvek zmysluplného zamestnania, zákazu cestovania do zahraničia, cez permanentné domové prehliadky, odpočúvanie telefónov, sledovanie tajnými, škandalizovanie v komunistami ovládanej tlači až po vykonštruovanú kriminalizáciu a vláčenie obetí režimu po nekonečných výsluchoch s hrozbami tvrdých trestov za takzvané podvracanie republiky a jej štátneho zriadenia.

Normalizačná moc však neušetrila ani rodiny svojich oponentov a veľmi rada mierila aj na achillovu pätu zrejme každého rodiča – teda deti disidentov a ďalších odporcov moci.

„Môj manžel (disident Miroslav Kusý) mojej mame povedal, keď ho volala na zodpovednosť za svoje vnúčatá, že veď kvôli tým deťom to robím, aby som sa im mohol pozrieť do očí. Takže kvôli deťom treba držať hodnoty a morálku a kvôli nim treba držať svedomie, inak tento svet padne,“ hovorí Kusá.

Normalizačná moc je však spájaná v našej kolektívnej pamäti aj s érou údajného blahobytu a sociálnych istôt. stelesnených povestnými panelákmi či dovolenkami ROH (revolučné odborové hnutie) v socialistickom zahraničí. Tieto výhody režimu však boli až pričasto vykúpené nemožnosťou prejaviť nesúhlas s režimom, stratou mnohých slobôd – ako i lámaním charakterov, pretože kariéry sa v tej dobe spájali predovšetkým s tými správnymi straníckymi knižkami a nevyhnutnosťou jasne deklarovať oddanosť režimu a jeho ideológií. No a v pozadí celého tohoto režimu bola okupačná moc, ostnaté drôty okolo hraníc a ambícia moci vládnuť "na večné časy a nikdy inak.“

Ako sa teda žilo v ére, v ktorej čas stratil význam, moc si robila nároky nielen na skutky a slová, ale dokonca i na myšlienky a súkromie občanov? Kde sa brala sila čeliť moci, ktorá sa zdala byť nekonečnou v čase i priestore, aké metódy používala na lámanie odporu a kto vlastne boli tí, ktorí reprezentovali tú takzvanú banalitu zla? Ako fungovali tie povestne ostrovčeky pozitívnej deviácie a nakoľko zložité bolo čeliť moci, ktorá za skutky otcov trestala aj ich deti?

„To ja ako s tou pomaly varenou žabou takže my sme si tak pomaly zvykali, že je to už akousi súčasťou života. Bolo to také plíživé. Ja som ale zhodou okolností mala to vnútorné vybavenie, že som mohla sprevádzať svojho manžela na tejto ceste a že aj ja som si tam vždy našla svoje uplatnenie. Odvtedy ako psychologická poradkyňa hovorím ľuďom: Nebojte sa, život si poradí a vždy vám ukáže cestičku kam sa dá,“ uzatvára Jolana Kusá.

Ráno Nahlas s Jolanou Kusou. Počúvate Ráno Nahlas, peknáý deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Mentioned in this episode:

Autopolis Kona

Musíme to garde o vojnovom štváčstve otočiť presne naopak a musíme ľuďom hovoriť pravdu. Pravdou je, že Rus kradne Ukrajine územia a zabíja. Nie Američan, ale Kremeľ zabíja. No a my musíme ľuďom hovoriť, že táto smrtonosná politika sa blíži k našim hraniciam, odkazuje Ficovi, ale aj našej opozícií, expremiér Mikuláš Dzurinda.

Dve tisíc rokov staré a opakovane historicky osvedčené starorímske moto: „Si vis pacem, para bellum,“ teda – Ak chceš mier, pripravuj sa na vojnu, sa dnes opäť dostáva do hry keď aktuálne šéf Európskej rady Charles Michel vyhlásil, že ak Európa chce i naďalej existovať v mieri, musí sa pripraviť na vojnu, musí sa transformovať na vojnovú ekonomiku a výrazne zvýšiť svoj obranné kapacity zoči voči hrozbe z Ruska. No a ako na tom je v tejto oblasti naše Slovensko?

Dlhodobo a široko konsenzuálne akceptovanú euroatlantickú orientáciu vláda otáča na kurz „politiky všetkých štyroch svetových strán“ a akýchsi nedefinovaných mierových mostov. V praxi to vedie k stretnutiu ministra zahraničných vecí s tvárou putinizmu Sergejom Lavrovom, odmietaniu vojenskej pomoci pre brániacu sa Ukrajinu a Ficovej snahy oddémonizovať vojnového agresora Putina a z ruskej agresie na Ukrajine obviniť našich spojencov – teda Západ.

"On si uvedomil, že sa omnoho ľahšie pretlčie so svojim dedičstvom v kremeľskej kleptokracií ako v európskej demokracií. Tam hľadajte príčiny toho jeho obratu. Nikto z Moskvy sa ho nebude pýtať na jeho minulosť a na kriminálne činy, z ktorých je upodozrievaný, ale v Európe sa ho na to samozrejme pýtať budú," takto vysvetľuje zmenu geopolitického kurzu novej vlády bývalý dvojnásobný premiér Mikuláš Dzurinda a ako dodáva: "Je v tom jeho zadok a jeho strach, že ho spravodlivosť dostihne a preto je mu to tak ukradnuté, že sa pokojne zmieri s tým, že tu bude bábkou ruského režimu.," takto vysvetľuje ficovu geopolitickú otočku Mikuláš Dzurinda.

Kam nás tento nový geopolitický kurz zavedie, ako to budú čítať naši strategický spojenci a najmä - kto, ako a za akú cenu bude pri takejto politike garantom bezpečnosti Slovenska v týchto neistých časoch? Ako to, že nemalá časť verejnosti - a to i zoči voči ruskej brutalite v Buči či Irpini, stále adoruje vládcu Kremľa a stelesnenie zla a hrozbu vidí v Západe a najmä nenávidených Američanoch? Prečo si opozícia nechala vnútiť falošný naratív o akýchsi vojnových štváčoch a o čo Robertovi Ficovi vlastne ide?

"Nie za všetko môže Fico, za mnohé môžu opoziční demokratickí politici. Prečo ľudom nepovieme, že je normálne sa báť (vojny), prečo sa im nepriblížime a prečo ich hneď odsúdime a pohŕdavo zvrchu sa na nich pozeráme?" tvrdí expremiér Dzurinda. Podľa neho totiž Slovensko čelí masívnej ruskej propagande a je pritom takmer bezbranné.

"Slovensko má žiaľ vládu, ktorá má bližšie ku kremeľskej kleptokracií než k západnej demokracií a naša opozícia je rozbitá, mlčí a bojí sa. Prečo sa shovávajú, prečo sa Šimečka - a iní, boja povedať, že toto je vlastizradné, čo sa tu deje.To, že tieto cukríky sú otrávené nemá občanom kto povedať. Čiže my nesmieme stále hovoriť iba o Ficovi a hnevať sa, že je taký, aký je. Jednoducho, tí demokratickí lídri opozície musia povstať a musí ich byť počuť, vidieť a musia s ľuďmi hovoriť jednoduchým jazykom ktorým budú vyvracať všetky tie bludy." hovorí Mikuláš Dzurinda.

A ako bývalý dvojnásobný premiér vidí ďalší vývoj vojny na Ukrajine? Podľa neho Európe v nej chýba stratégia, definovanie toho, čo chce dosiahnuť, ale aj stanovenie si vlastných červených čiar v tejto téme.

"Európska únia potrebuje v téme ukrajinského konfliktu stratégiu a potrebuje sa dohodnúť, čo je v nej písmeno A. Ja ako malý politik malej krajiny hovorím, že písmenom A je zabrániť tomu aby Rusi získavali na Ukrajine ďalšie teritória. Teraz je nevyhnutným predpokladom zastaviť ďalší ruský postup. Ukrajinci nesmú strácať ďalšie územia a my sa nesmieme pasívne prizerať tomu, ako sa Rusi blížia ku Kyjevu," myslí si Dzurinda.

A recept na mier či presnejšie na to, či a kedy o mieri rokovať? "Mierové rokovania môžeme otvoriť vtedy, keď to bude chcieť aj Putin - keď sa bude báť a keď o mieri rokovať bude musieť, tvrdí expremiér Mikuláš Dzurinda v Ráno Nahlas.

Ráno Nahlas s bývalým dvojnásobným premiérom a exministrom zahraničných vecí Mikulášom Dzurindom. Pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský.

Mentioned in this episode:

Autopolis Kona

Chcú nazývať verejnoprávnym to, čo vykazuje znaky štátneho média, zákon je zrelý na stiahnutie, tvrdí Adam Solga z katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. 

Nemal by ich vlastniť štát, no ani súkromník. Ich majiteľom či vlastníkom by mala byť verejnosť. Reč je o verejnoprávnych médiách, ktoré sa v týchto dňoch opäť dostali do pozornosti. Lebo po nich opäť poškuľujú – a teraz veľmi intenzívne – tí, čo by nemali. Politici. A hneď spôsobom, ktorý vyvoláva znepokojenie nielen doma, ale aj za hranicami. Zákonom, ktorý jednu inštitúciu ruší, aby druhú založil. Zrušia tak riaditeľa pôvodnej, aby mohli mať riaditeľa novej. V tej novej budú rady, do ktorých sa už zo zákona nedostanú takí, ktorých by tam nezvolila vládna väčšina. Naviac, chcú mať zo zákona dosah aj na obsah. 

Ak však hovoríme o verejnoprávnosti, o čom vlastne hovoríme? Ako si ju predstaviť, či ako ju rozpoznať? Kto si vlastne môže robiť nároky na jedno verejnoprávne médium? A aké je jeho poslanie? Informovať, formovať a či aj zarábať?

Otázky, na ktoré sa pozrieme s Adamom Solgom z katedry žurnalistiky bratislavskej Univerzity Komenského. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Mentioned in this episode:

Autopolis Kona

Autopolis Kona

Zuzana Števulová je aj členkou výboru na kontrolu SIS. Nedávno bola aj s Martinom Dubécim v sídle SIS podať žiadosť na odtajnenie časti štatútu SIS. Ako uviedla v podcaste, už dostali oficiálnu odpoveď. Tvrdí, že k odtajneniu zmeny štatútu SIS nepríde. „Bola som si ju dnes prečítať a môžem povedať že je negatívna. Kedže je v utajovanom režime, tak ju nemôžeme zverejniť. Zastavil sa mi mozog, keď som videla, že obyčajnú odpoveď nám poslali v utajovanom režime," hovorí v podcaste.

Témou podcaste je aj blížiace sa rušenie špeciálnej prokuratúry a budúcnosť jej prokurátorov. „Je nepochopiteľné, prečo ľudí, ktorí su odborníci premiestnujú na miesta, ktoré ich s kariérou nemajú nič spoločné. Viedla som vo svojom živote dve organizácie a neviem si predstaviť, že by som takto plytvala ľudským kapitálom," myslí si poslankyňa.Žilinka by mal podľa nej svoje rozhodnutie vysvetliť.

Moderuje Denisa Hopková.

Mentioned in this episode:

Autopolis Kona

Je veľmi dôležité klásť im odpor na všetkých možných úrovniach. Bude to asi horšie ako v minulosti, ale v dejinách odboja má Slovensko z čoho čerpať. Mali sme veľmi významné postavy, ktoré dokázali skrížiť oveľa hroznejšie plány oveľa hroznejších ľudí než ako je táto partia, hovorí publicista Michal Havran.

„Nemôžeme vyhrať proti posadnutosti. Tá sa stará, my nie. Vyhráva.“ I týmto citátom autora známeho diela Stopárov sprievodca galaxiou Douglasa Adamsa by sa zrejme dal charakterizovať aktuálny stav, ktorým sa Slovensko pod štvrtou vládou Roberta Fica uberá.

„Ja by som chcel vedieť, že akú dobrú krajinu pre lepší život ľudí chceš budovať s týmto typom emócií a energií, keď ľudí každodenne sácaš pod vlaky a do priepasti, keď sa dennodenne vyhrážaš, koho všetkého vyhodíš, koho pripravíš o prácu a komu pôjdeš po krku. Akým spôsobom potom chceš toto všetko premeniť na nejakú pozitívnu, tvorivú energiu, ktorá má slúžiť na to, aby sa tu mali ľudia reálne lepšie – a nehovorím o pár rodinách z chaty v Čifároch,“ hovorí o dôsledkoch aktuálneho spôsobu narábania s mocou publicista Michal Havran.

Vláda Roberta Fica nie je u moci ani pol roka, no smerovanie krajiny stále viac pripomína akúsi zrýchlenú verziu orbanizácie krajiny, ktorým sa Slovensko čoraz viac ponára do temných dôb minulosti: „Sem tam môžeme nájsť paralely s časmi vlád Vladimíra Mečiara a niekde zasa presvitajú analógie až do prednovembrových dôb husákovskej Normalizácie. Zhoduje sa na tom nielen parlamentná opozícia či množstvo komentátorov či politológov, ale jasne a nepokryte to verejnosti odkazuje aj jeden z lídrov vládnej koalície Andrej Danko, ktorý otvorene volá po vláde tvrdej ruky, hovorí o potrebe rýchleho a rázneho ujatia sa moci a svoj politický vzor hľadá práve vo Viktorovi Orbánovi.“

Ako však už spomínaný Douglas Adams pripomína: „Do normálu sa vrátime ihneď, ako si stanovíme, čo je vlastne normálne.“ Takže, čo je to teda ten nový normál v podaní štvrtej vlády Roberta Fica?“

- Je to urýchlená – a na opozíciu či odbornú verejnosť sa nijako neohliadajúca sa, snaha masívne zmeniť trestné kódexy a tým zlikvidovať i Špeciálnu prokuratúru i s jej šéfom Danielom Lipšicom.

- Je to rýchla a rozsiahla snaha obsadiť prakticky všetky dostupné posty v štátnej správe – od RTVS, cez Národné parky až po lokálne zoologické záhrady a dostať sa tak moci na všetkých možných úrovniach štátu. Primát pri obsadzovaní týchto "trafík" pritom často nehrá odbornosť, ale skôr stranícka príslušnosť či lojalita k nastupujúcej vládnej moci.

-Je to snaha prostredníctvom postavy známej z antivax scény skúmať odborné otázky očkovania voči covidu, ako i snaha odškodňovať – či skôr bojovať voči údajnej pandemickej tyranií.

- Zaradiť tam možno i zmenu geopolitického kurzu, v ktorom doterajšia stabilita a predvídateľnosť nášho euroatlantického kurzu nahradila politika "štyroch svetových strán", snahy oddémonizovať vojnového agresora Putina a nelojalita voči nášmu brániacemu sa susedovi – Ukrajine.

- No a napokon tam nesmie chýbať doslova veľkoplošný nálet na kritikov moci. Ostrakizácia, škandalizovanie, ako i stupňujúce sa verbálne útoky voči kritikom moci - od nezávislých médií až po tzv. "politické mimovládky", známe už z predvolebnej kampane tak pokračuje, tentoraz však už neraz vo farbách verejných inštitúcií a orgánov štátu.

Novým normálom Roberta Fica IV. sa tak podľa kritikov - a to nielen z radov politickej opozície, ale aj médií či mimovládok, sa tak zjavne stáva staré známe heslo: „Vyhraj voľby, môžeš všetko.“

„Jedna vec je, čo by títo ľudia chceli a druhá je to, čo si treba stále pripomínať: Táto partia vystupuje v mene jednej pätiny Slovenska. Predstierajú, že zastupujú nejakú - azda až ústavnú väčšinu, ale nie je to tak. Oni sú v akomsi hypnotickom móde a najdrsnejšie to vidieť na tom pánovi z Revúcej, ktorý sa prihovára svetu ako Džingischán a má pritom menej ako 200 tisíc hlasov,“ pripomína v Ráno Nahlas Michal Havran.

Stále rozprávajú iba a len o sebe, krajina dookola rieši problémy a frustrácie pár ľudí pri moci, ale ja by som bol ako volič podstatne náročnejší. Sú u moci už skoro pol roka, riešia iba seba a my sa pritom po sociálnych sieťach zbierame na liečbu toho, čo by nám mala zaplatiť štát a poisťovňa, dodáva Havran. Prečo to teda rozhodne nemožno vzdať, ako čeliť zosuroveniu mravov, kde sa berie arogancia tejto moci, prečo to nebude návrat do husakovskej Normalizácie a kde je dnes hlas súčasných Štefánikov?

"Koľko sú títo ľudia pri moci? Piaty, šiesty mesiac? A už ste počuli, že by tu bola nejaká iná téma než ako to, že ako sa oni majú? A potom, keď sa on dohrá na rolu obete a keď všetci vyjdú z väzení, budú mať amnestie i zlatky v Abu Dabi, tak potom čo? Čo potom bude so Slovenskom? Témy pre Ráno Nahlas s publicistom Michalom Havranom. Pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský.

Mentioned in this episode:

Autopolis Kona

Mladí ľudia sa školia, ako rozoznať dezinformácie a propagandu. Identifikovať deepfake video vôbec nie je jednoduché. Problém je, že ruskú propagandu úplne nekriticky preberajú slovenskí politici vrátane tých vládnych. Vieme vopred predvídať, aké klamstvá sa na nás aktuálne valia a vopred na ne pripraviť zraniteľných ľudí? Hovorte so svojimi starými rodičmi a vysvetlite im, prečo je niečo hoax, odporúčajú Maryna Todosenko a Michaela Ružičková z Infosecurity.sk.

Deepfakové videá dokážeme odhaľovať vďaka umelej inteligencii a jej konkrétnym nástrojom. Takéto falošné nahrávky tvorí napríklad aj priamo kremeľská propaganda. Rusi napríklad vyrobili falošnú reportáž francúzskeho novinára. Tá nikdy neexistovala, no zdieľal ju napríklad aj bývalý ruský prezident Dmitrij Medvedev. Pripravme sa na to, že takéto falošné reportáže budú štandardom. Ktorý nástroj sa dá použiť na odhalenie takéhoto obsahu?

Stáva sa slovenská vláda inštrumentom ruskej hybridnej vojny? A aký aktivizmus naozaj pomôže Ukrajine?

Moderuje Peter Hanák.

"Pýtam sa, prečo nacisti žiadali 500 ríšskych mariek za slovenských Židov, keď takúto vysokú sumu nežiadali od žiadneho iného štátu, z ktorého sa deportovali Židia? Možno predpokladali, že Slováci začnú vyjednávať. Slováci ale nevyjadnávali, povedali, že my to zaplatíme. A aj zaplatili," približuje okolnosti deportácií slovenských Židov historik Ján Hlavinka

Štrnásty marec bol v roku 1939 dňom vzniku vojnového Slovenského štátu. 14. marec je však zároveň aj dňom našej národnej traumy a hanby. Slovenský štát na čele s prezidentom a katolíckym kňazom Jozefom Tisom totiž nesie zodpovednosť za deportácie a smrť vyše 70 tisíc svojich vlastných občanov židovského pôvodu.

Bolo ich vyše 70 000. Našich susedov, našich spoluobčanov, obyvateľov našich miest a dedín. Boli to ľudia, s ktorými sme žili a vyrastali, boli to ľudia, s ktorými sme chodili do škôl, hrali s nimi futbal či karty, chodili sme s nimi na tanečné zábavy, do kina či divadla, to všetko boli ľudia, ktorí nás ako lekári liečili, ktorí nám predávali rozličný tovar ako obchodníci alebo sme s nimi pracovali v továrňach či úradoch. skrátka, boli to naši blížni. Boli, no iba a len kvôli ich židovskému pôvodu sa stali obeťou jednej z najstrašnejších udalostí ľudských dejín – Holokaustu. Boli zavraždení, pretože boli Židia. No a spolupáchateľom tejto strašnej rasovej genocídy sme boli aj my, Slováci. Na Holokauste totiž nesie vinu aj vojnový Slovenský štát na čele s prezidentom a katolíckym kňazom Jozefom Tisom.

„Tu sa často ľudia zavádzajú tým, že to len tí radikáli ako Tuka, Mach či gardisti boli proti Židom, ale Tiso nič nerobil, len vydával výnimky - a ešte im aj pomáhal, ale to tak vôbec nie je. Tiso je podpísaný pod celým radom protižidovských právnych aktov a jednoznačne nesie zodpovednosť. Tiso bol jedna z kľúčových postáv antisemitskej politiky ľudáckeho režimu,“ hovorí historik Ján Hlavinka z Historického ústavu SAV.

Logika tejto strašnej, dnešnými očami, zdanlivo nepochopiteľnej masovej vraždy bola prostá. Antisemitizmus živený sociálnou a triednou závisťou, pseudo-náboženským obviňovaním židov z takzvanej „bohovraždy“ ako i prastarými antisemitskými konšpiráciami viedol až k systémovej rasistickej politike ľudáckeho režimu.

Na rad tak prišiel rasistický Židovský kódex perzekvujúci Židov v ich občianskych a ľudských právach, potom nasledovalo hromadné olúpenie Židov o ich majetok v arizáciách no a napokon - aby sa štát vedený vodcom HSĽS a katolíckym kňazom Jozefom Tisom takpovediac "zbavil sociálneho problému", čo s masou o majetok olúpených Židov, prišlo až k deportáciám Židov z ich vlastných domovov, aj ich vlasti – priamo do rúk nacistom. Výsledkom bola ich smrť v plynových komorách nacistických koncentrákov. Áno, aj toto sú naše dejiny.

„Slovenská armáda bola na východnom fronte priamym očitým svedkom genocídy, o ktorej informovala. Veď potom, po vojne, na Národnom súde minister národnej obrany Ferdinand Čatloš povedal, že on Tisa ešte pred deportáciami informoval, že nacisti židovské obyvateľstvo vraždia. Tiso napriek tomu, že mal takéto informácie, že prichádzali k nemu prosby aby proti deportáciám zasiahol, a že diplomaticky intervenoval i Vatikán, on napriek tomu neurobil nič. Naopak, po niekoľkých mesiacoch bežiacich deportácií, vystúpil s verejným prejavom v Holiči kde povedal, že je to všetko v poriadku, čo sa deje a je to podľa kresťanských princípov,“ dopĺňa historik Hlavinka.

Deportácie slovenských Židov, obete i páchatelia. Príčiny ich vzniku, okolnosti ich priebehu, ale aj zodpovednosť Slovenského štátu, jeho predstaviteľov a predovšetkým jeho prezidenta, ktorý je doteraz predmetom obdivu časti našej spoločnosti, to sú témy dnešného podcastu s historikom historického ústavu SAV Jánom Hlavinkom. Témou však bude aj povojnový antisemitizmus, ktorý na našom území viedol až k opakovaným pogromom a to dokonca voči preživším Holokaustu. No a napokon, ako sme sa vyrovnali s páchateľmi tejto strašnej genocídy a bolo zlo skutočne potrestané alebo nástup novej - tentoraz červenej, totality tomu zabránil? „Ako chceme hovoriť o vyrovnaní sa s minulosťou, keď staviame pomníky a vzdávame úctu páchateľom totalitných režimov,“ pýta sa s naliehavou aktuálnosťou historik Ján Hlavinka.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Mentioned in this episode:

ZSE Fotovoltika

Pápež František je v úrade jedenásty rok. 13. marca 2013 sa svet krátko pred ôsmou večer dozvedel meno a prvé zámery nového muža v bielom. Nemca, teológa a mysliteľa, emeritného Benedikta XVI. nahradil Argentínčan, ktorému nebola vzdialená mizéria slumov metropoly BuenosAires, Jorge Mario Bergoglio, ktorý je od toho marcového večera známy pod menom pápež František. 

František, ktorého sprevádza jeho výrok: „kto som ja, aby som súdil“, cez jeho apely dovnútra cirkvi, aby sa jej pastieri (a teda kňazi) nebáli „páchnuť“ po ovečkách, až k aktuálne kritizovanému facilitárovi „rokovaní“ pre hľadanie riešenia vojny na Ukrajine. 

Akých bolo tých jedenásť rokov s pápežom Františkom? Prečo postupuje, tak ako postupuje? A nakoľko môže byť kľúčom k jeho pochopeniu fakt, že prešiel intelektuálno životnou formáciou jezuitského rádu? Téma pre jeho rehoľného spolubrata – rovnako jezuitu, ktorý sa dobre cíti vo svete prvokresťanského velikána a kajúcnika Augustína, ktorého systematicky prekladá do slovenčiny, a aktuálne zastupujúci rektor Trnavskej univerzity – Miloš Lichner. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Áno, nepriatelia našich demokratických tradícií - ako i našej štátnosti, sa z internetového priestoru preliali až do štruktúr vlády. Ich cieľom je zostať pri moci a to za akúkoľvek cenu, hovorí expert na hybridné hrozby a informačnú vojnu Victor Breiner. Podľa neho sme sa ocitli v krízovej situácií a to ako pre našu demokraciu, tak aj pre zotrvanie Slovenska v rodine prozápadných demokracií.

"Najväčšie umenie spočíva v zlomení odporu nepriateľa mimo bojového poľa. V protivníkovej krajine musíte zničiť všetko, čo je dobré lebo skutočným a jediným nepriateľom je strach,“ to sú slová autora rešpektovaného diela Umenie vojny a starobylého čínskeho stratéga Sun-c’.

Slovensko je dnes vo vojne, určite nie sme v tej takzvanej horúcej vojne, plnej útočiacich po zuby ozbrojených armád, výbuchov granátov či bômb a rakiet ako i krvavých ľudských obetí, no nepochybne sme už dlho v takzvanej informačnej vojne. Vojne plnej propagandy, ale i hoaxov, dezinformácií, prekrúcania pravdy, jej bezostyšnej relativizácie a teda informačného šumu rozkladajúceho našu spoločnosť a mieriaceho najmä na naše mysle a srdcia. Akákoľvek vojna sa totiž začína v mysliach a srdciach bojovníkov, práve tam sa odohráva ten kľúčový zápas o to, či nám - ako spoločnosti, stojí za to, postaviť sa na obranu vlastných hodnôt, ale i spôsobu života, či sme schopní - no najmä ochotní za to, čomu veríme a k čomu sa hlásime, aj reálne bojovať a prinášať skutočné obete.

O takzvanej hybridnej vojne a hybridných hrozbách sa tu hovorí už veľmi dlho, dokonca sa stali aj predmetom vládnych programov či rôznych stratégií, sme však ako spoločnosť v tomto smere skutočne vyzbrojení na informačnú vojnu, ktorá sa tu proti nám už roky vedie? A aká je vlastne naša odolnosť voči hybridným hrozbám rozkladajúcim našu spoločnosť v čase, keď sa priamo na našich východných hraniciach vedie brutálny a krvavý konflikt? Ide pritom o konflikt s agresorom, ktorý nás považuje za nepriateľskú krajinu a pravidelne sa nám - ako súčasti tzv. Kolektívneho západu, i mediálne vyhráža prekresľovaním hraníc či dokonca jadrovými zbraňami.

A naša odpoveď na hybridné hrozby? Nemalá časť spoločnosti vzhliada - i po dvoch rokoch vojny, k vodcovi Ruska Putinovi, z agresie na Ukrajine, ktorú rozpútalo Rusko, viní Západ a stále si tvrdošijne pletie obeť s útočníkom. Téma vojny a mieru sa tak stala jednou z kľúčových tém parlamentných a aktuálne i prezidentských volieb, no predstavy o tom, kto je údajný vojnový štváč rinčiaci zbraňami a kto zasa volá za čo ako nespravodlivý mier iba pre svoje sebecké záujmy, zásadne polarizujú celú našu spoločnosť.

"Keď chcete, zvrátite vo verejnom diskurze prakticky čokoľvek a keď to budete držať vo verejnom priestore dostatočne dlho - a máte ten verejný priestor ako vládny predstaviteľ k dispozícií, tak sa vám to podarí. Podarí sa vám to ale iba v tom prípade, ak nebudete mať v tom diskurze konkurenciu, čo dnes vládne strany systémovo nemajú," pripomína Viktor Breiner

Z agresora sa stáva obeť, z obete vinník. Z obetí dávneho mnichovského diktátu sa stávajú presadzovatelia dohôd s agresorom poza chrbát obetí no a uctievači bojovníkov v SNP sa zasa transformujú na odporcov ozbrojeného odporu voči okupantom. Zmätenie pojmov, relativizácia právd a rozrieďovanie spoločných hodnôt tak neustále narastá.

"Čokoľvek je možné a všetko je dovolené v komunikácií a je úplne jedno, že je to logicky postavené na hlavu. O to vôbec nejde, ide o dnešný moment, ide o to, čo budú dnes ľudia v správach počuť. No a zajtra je zasa nový deň, popisuje aktuálny spôsob verejného diskurzu v rámci informačnej vojny Victor Breiner.

Vieme teda ešte - ako spoločenstvo stojace za nejakým súborom hodnôt, ideálov a tradícií, čo sú to teda dnes tie naše tradície, hodnoty a ideály, za ktoré by sme boli schopní - a najmä ochotní, spoločne pozdvihnúť zbraň a brániť ich i so všetkou silou a rozhodnosťou? A ak tomu tak nie je, kde sa stala chyba a ako to, že v tejto - dnes tak kľúčovej súčasti našej národnej bezpečnosti a obranyschopnosti Slovenska, naše vlády zlyhali?

"U nás sa nič nezačalo budovať. U nás sa hovorilo o tom, že sa niečo začne budovať, ale nič sa nevybudovalo. Stalo sa tak preto, lebo lídri, ktorí vtedy viedli našu krajinu a ktorí sa deklaratívne zaväzovali, že s tým niečo budú robiť, tak to robili iba pre vlastný politický prospech a PR. Úradníkom, ktorí to do štátnej správy prišli robiť chýbala politická podpora pretože to politickí lídri nikdy nemysleli vážne," otvorene hovorí bývalý šéf Odboru hybridných hrozieb a strategickej komunikácie ministerstva obrany Victor Breiner.

Témou rozhovoru ale bude i to, aké sú dnes kľúčové motívy informačnej vojny, ktorá sa tu dnes u nás vedie.Prečo - a či vôbec, sme "unavení vojnou", ako našu empatiu a schopnosť vnímať realitu vojny ovplyvňuje prakticky dvojročná online mediálna masáž plná brutality a krutosti ako aj to, ako to vlastne učíme dejiny, keď z nich zrejme nechápeme odkazy SNP, okupácie ČSSR v roku 1968 či dôsledky a príčiny Mnichovského diktátu.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

„Od Fica - ani od ľudí okolo neho, nemožno čakať nejakú statočnosť. Oni sú voči potenciálnemu agresorovi apriórne v poddanskom postavení. Toto nie je žiadna politika štyroch svetových strán, tie strany sú iba dve - je to demokratický Západ, ku ktorému chce patriť aj brániaca sa Ukrajina, no a potom je tu nedemokratický, totalitný, fašistický Východ, a to je Rusko,“ hovorí exposlanec František Šebej. Kam otáča Robert Fico geopolitickú orientáciu Slovenska a v mene koho?

Slovensko otáča kormidlo svoje geopolitickej orientácie. Ficova vláda- hoci s pomerne malou a krehkou parlamentnou väčšinou, razantne mení svoje zahraničnopolitické priority. Namiesto doteraz jasného, stabilného, čitateľného - a na Slovensku aj dlhodobo široko konsenzuálneho a nespochybňovaného, euroatlantického kurzu začína hovoriť o politike všetkých štyroch svetových strán, nijako nedefinovaných "mierových mostov" a tvrdošijného, radikálneho a nepredvídateľného spochybňovania našich strategických západných spojencov - špeciálne USA.

"Fico sa v sovietskom komunistickom impériu nikdy necítil ako obeť. On má syndróm človeka z pohodlia totality - ktorá bola i jeho totalitou, kde bol ako mladý komunista absolútne identifikovaný s vtedy vládnucim totalitným režimom a aj jeho prináležitosťou k sovietskemu impériu, ktorého niekto uniesol z toho impéria. On by sa tam, vedome či nevedome, zrejme najradšej vrátil," pripomína František Šebej.

A ako sa to prejavuje v praxi? Zatiaľ čo západní spojenci zvažujú všetky možnosti, ako reálne pomôcť Ukrajine brániacej sa ruskej agresií, Robert Fico s doslova opozičnou populistickou rétorikou žiada „od démonizovanie Vladimíra Putina“ a s ruskej agresie na Ukrajine objavuje - zhodne s kremeľskou propagandou, obviňuje západ na čele s USA. Kým v Paríži koordinujú naši spojenci ďalšiu stratégiu ako Ukrajinu ubrániť pred Putinom, Ficov minister zahraničia sa - bez koordinácie s našimi spojencami, stretáva s čelným proponentom putinizmu Sergejom Lavrovom.

„Vlastizrada je strašne silné slovo a ťažko sa napĺňa, ale ja pre toto iné pomenovanie nemám. Životným záujmom občanov Slovenska je zostať slobodnými - a to napriek tomu, že mnohí to ani nepotrebujú, a zostať súčasťou demokratického Západu, žiť v krajine, kde vládne zákon a demokracia - a preto sme v EÚ a NATO. No a Fico svojím konaním túto našu identitu a našu podstatu - akými by sme chceli byť, zrádza a ohrozuje,“ tvrdí František Šebej

O čo teda Robertovi Ficovi v jeho zmene kurzu reálne ide a aké sú geopolitické ciele štvrtej vlády Roberta Fico? Ako tieto slovenské otočky zaštiťované rečami o „vzájomnom zabíjaní sa Slovanov“ budú vnímať naši západní spojenci a najmä - aké dôsledky to bude mať na naše vzťahy v NATO a EÚ? Nepovedie táto politika k ovplyvneniu verejnej mienky na Slovensku tak, že to môže viesť aj k prípadne úspešnému referendu o vystúpení z NATO či EÚ a kto bude potom garantom našej národnej bezpečnosti? No a napokon, nie je volanie po mieri za akúkoľvek cenu presadzované Ficovou vládou iba novou verziou appeasementu a volania po novom „Mníchove“, v ktorom západné veľmoci ustúpili Adolfovi Hitlerovi v jeho snahe zničiť Československo bez boja - čo napokon i tak viedlo k Druhej svetovej vojne? A prečo sa vlastne dnes z pozície dedičov obetí Mníchova 38, staviame teraz na stranu jeho páchateľov?

Témy a otázky pre bývalého dlhoročného poslanca parlamentu a jedného z iniciátorov nášho vstupu do NATO Františka Šebeja. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Pýtam sa, kto ich preboha volí? Tam nie je žiadne veľké duchovné či ideologické vysvetlenie, ale je to boj o prežitie. Strach a snaha prežiť - lebo to je to najdôležitejšie, to je stále hlboko v nás, vysvetľuje normalizačné paralely so súčasnosťou bývalá disidentka Jolana Kusá. Podľa nej má Fico post-traumatickú reakciu a hovorí z neho strach, zloba a hlboké zranenie.

Masívne stranícke prerozdeľovanie štátnych trafík - nie podľa odbornosti, ale podľa straníckej knižky. Brutálna politizácia prakticky akejkoľvek témy a to v duchu známeho hesla: Kto nejde s nami, ide proti nám. Zastrašovanie a očierňovanie oponentov moci, útoky na kritické médiá, nezávislé občianske aktivity a ustavičné kádrovanie - tentoraz už nie triedne, ale v mene akejsi údajnej slovenskosti. No a patent na pravdu chce mať opäť v rukách vládna moc. Moc, ktorá sa identifikuje s celým štátom i národom no a takej moci sa postaviť je potom samozrejme zločinom, zatiaľ našťastie iba ideovým.

„Fico sa tomu učil ako mladý, veď on v tom čase vstúpil do Komunistickej strany. On to má ako životný vzorec a zaujímavé je, že sa ľudsky nekultivoval. On išiel iba po úspechu a moci. Najviac ma však desí tá hrubosť, akoby žiadna slušná ľudskost nikdy neexistovala a akoby sa s ňou nikdy v živote nestretli,“ hovorí Jolana Kusá.

A samozrejme, okrem biča nesmie chýbať ani cukor. Tentoraz namiesto panelákových bytov, sú v hre dôchodky či iné sociálne benefity

Raz to povedal Ivan Gašparovič môjmu mužovi: „Veď pozri sa Mirko, kam som sa ja dostal a kde si ty. Ty si robotník a ja som prezident.“ No a že nemá dôstojnosť u ľudí, to mu bolo úplne. jedno Toto je tá ich múdrosť. Človek chce byť považovaný za slušného človeka, máme potrebu byť akceptovaný a prijatý inými, ale moc, to je už niečo iné. Keď ju majú - a majú ten status a postavenie, tak to im ako keby nahradilo najvyššie ľudské potreby, pripomína Kusá.

Nepripomína nám to všetkým časy normalizácie? Časy všemocnej Strany, všadeprítomnej lži a doby strachu i nomenklatúry? Vraciame sa ozaj späť do tých čias šedivosti, stagnácie a bezmocnosti? Prečo nás tieto vzorce totalitnej moci stále oslovujú a nakoľko je to prejavom našej národnej nezrelosti, ale aj večných hrubých čiar a nepotrestania zla?

"Na Slovensku tí zlí nikdy neboli potrestaní a mali sa dobre. Nebola tu nastolená základná spravodlivosť takže nemáme akéhosi "Strážcu hodnôt." Nastolenie práva má ale slúžiť práve na to, ako inak majú ľudia veriť, že dobro bude odmenené a zlo potrestane? A toto máme na Slovensku narušené,"

Témy pre bývalú disidentku, manželku jedného z prvých slovenských signatárov Charty 77 Jolanu Kusú

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský 

Eduard Buraš, bývalý poradca premiérov E. Hegera a Ľ. Ódora pre cezhraničné vzťahy, najmä s Ukrajinou. Slovenská vláda či župy podľa neho úplne mrhajú šancou čerpať peniaze na cezhraničnú spoluprácu s ukrajinskými regiónmi na našej hranici, ktoré aktuálne extrémne rastú. Viac ako naše firmy investujú na Ukrajine aj Česi, Holanďania či Rakúšania. Východné Slovensko by mohlo prosperovať, no košická župa podľa neho nerobí nič.

Podľa Eduarda Buraša mal nezmyselné výroky o Ukrajine už aj Igor Matovič. Zakarpatskí Slováci poslali Robertovi Ficovi list, aby podporil rokovania o vstupe Ukrajiny do EÚ. Má vojna vojenské riešenie?

Cez Čiernu nad Tisou neprevážame dostatok tovaru, lebo Finančná správa nemá dostatok technológií. Namiesto skenerov podľa neho colníci štuchajú do zrna roxormi. Dlhé čakacie lehoty na hraniciach s Ukrajinou je výsledkom zanedbania tejto témy.

Máme sa pripraviť na to, že Ukrajina bude v EÚ, a tak aj všetky ich produkty vrátane obilia jedného dňa budú na európskom trhu? Naši poľnohospodári im nikdy nebudú môcť konkurovať – mali by sa teda namiesto protestov radšej pripraviť na budúcnosť a zmeniť svoju produkciu?

V Zakarpatsku priamo na našej hranici investuje 43 krajín. Počet obyvateľov Užhorodu sa zdvojnásobil a jeho noví obyvatelia majú množstvo potrieb, ktoré sú šancou aj pre našich podnikateľov. Túto šancu však oveľa lepšie využívajú iné krajiny ako tie naše. Eduard Buraš tvrdí, že spolupráca s Košickým samosprávnym krajom prakticky neexistuje. Práve naše zabudnuté regióny na východe Slovenska by z toho mohli najviac profitovať.

Rozhovor nahrával Peter Hanák.

Slogan, ktorý vyznieva ako program pre skúsenosť dobrovoľníctva vo vzdialenej africkej Rwande. Podujali sa naň dvojičky Karolína a Mária Rudolfové. 

Programové „čerpanie dobra“ však nie je zadarmo. Je vykúpené skúsenosťami typu „prvýkrát som videla, čo znamená nemať v dome nič“, či pohľady okoloidúcich, ktoré akoby v nás „videli diabla“. 

Dnešné RánoNahlas tak bude aj zrkadlení skúseností zo sveta na tú našu skúsenosť krajiny spod Tatier. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Z pohľadu medicíny je surogácia iba jednou z foriem asistovanej reprodukcie. Ako problém nastupuje v oblasti sociálnoprávnej a tu to treba upraviť tak, aby sa vytvorilo prostredie, v ktorom by všetky zúčastnené strany nadobudli pocit istoty, hovorí Andrea Erdösová. Slovensko by malo legislatívne upraviť možnosť takzvaného surogačného materstva a inšpiráciu môžeme hľadať v Česku, tvrdia spoluautorky knihy Reprodukčné a sexuálne práva.

Mať vytúžené dieťa je dnes čoraz ťažšie, svet totiž zachvátila epidémiu neplodnosti. Jedným zo spôsobov ako prírode pomôcť je aj asistovaná reprodukcia. No a jednou z jej metód je aj takzvané surogátne, teda náhradné materstvo. Zjednodušene povedané, ide o proces, v ktorom náhradná matka „odnosí“ a následne i porodí dieťa na objednávku iného páru, ktorý je biologickým otcom i matkou dieťaťa a po pôrode si ho od surogátky prevezme do vlastnej rodičovskej opatery.

Na jednej strane nesmierne ušľachtilý spôsob, ktorý pomáha mnohým milujúcim párom prekonať biologické prekážke v ich túžbe vychovávať dieťa, na strane druhej sú tu však i niektoré vážne pochybností, v ktorých sa z dieťaťa môže stať predmet obchodovania.

Ako teda toto náhradné materstvo vlastne funguje a prečo naše páry za náhradnými matkami doslova utekajú k našim západným susedom - do Česka? Kto sa tam môže o dieťa vynosené surogátkou vlastne uchádzať a aké kritériá musí spĺňať? Čo je pravdy na všetkej tej americkej filmovej realite, v ktorej sa dieťa stáva predmetom tvrdo vymáhaných a aj sankcionovaných zmlúv? Kto sú tieto náhradné matky a čo všetko je nevyhnutné aby sa stali surogačnými matkami? No a napokon, je náhradné materstvo jednou z odpovedí na epidémiu neplodnosti a prečo my tu u nás na Slovensku radšej dookola riešime fiktívne hrozby v tejto oblasti než aby sme sa zaoberali tým, čo naše páry skutočne trápi

Témy a otázky pre spoluautorky knihy Reprodukčné a sexuálne práva Katarínu Jandovú a Andreu Erdösovú.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Váš premiér môže hovoriť veľa pekný rečí o Rusku a proti Ukrajine, no keď Rus vstúpi na vašu pôdu, nebude vám pomoci“, hovorí Sergej Savčenko, Ukrajinec, ktorý tu organizuje pomoc Ukrajine. 

Vojna na Ukrajine vstúpila do tretieho roku. Ukrajincom zobrala desiatky tisíc vojakov. Oficiálne zdroje Kyjeva hovoria o 31 tisíc padlých vojakoch. Nehovoriac o utrpení civilov v zničených mestách a dedinách. Miliónoch tých, čo museli pred ňou utiecť – či už v rámci napadnutej krajiny, alebo za jej hranice. Museli a stále musia! Len v rámci krajín Európskej únie ich našlo dočasný domov štyri milióny. 

Pomoc však Ukrajina potrebuje stále. Tú veľkú – v podobe ťažko schvaľovaných miliárd v Spojených štátoch či Európskej únii. Ale i tú malú – zo strany združení a jednotlivcov. 

Ide aj zo Slovenska. A srdcom jedného z jej centier je Ukrajinec Sergej Savčenko. Právo on stojí za desiatkami sanitiek, ktoré operujú v bojových zónach a majú slovenský pôvod. Ako vidí budúcnosť tohto konfliktu a budúcnosť pomoci? 

„Na Slovensku je nám Ukrajincom veľmi dobre, nelietajú tu rakety“, rozpráva Sergej Savčenko. „Za dva roku sme tu nemali ani jeden problém s obyčajnými ľuďmi, obyvateľmi Slovenska“, dodáva. Keď sa ho pýtam na politikov, reaguje, že je ich prácou „veľa hovoriť, málo robiť“. 

„Váš premiér môže hovoriť veľa pekný rečí o Rusku a proti Ukrajine, no keď Rus vstúpi na vašu pôdu, nebude vám pomoci“, hovorí Sergej o skúsenosti s Ruskom. 

Podľa neho Slováci nepoznáme, kto sú Rusi a čoho sú schopní. V prípade, že by sa im podarilo dobyť Ukrajinu, Sergej tvrdí, že by prinútili aj samotných Ukrajincov, aby sa postavili proti Slovensku. „Donútili by ich k tomu zbraňou namierenú na ich chrbty, aby sa postavili Slovensku, Poľsku…“ 

Slovensku preto želá, aby sme Rusko a Putina „prekukli“. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránke tu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť cez iTunes, Google Podcasts alebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk alebo na Instagrame

Hovoriť o tom, to je dnes to hlavné. Nemôžeme čakať kým sa zmení nastavenie spoločnosti, musíme meniť inštitucionálne nastavenie systému. Ten je totiž nastavený s podozrením voči obetiam sexuálneho násilia a protektívnou snahou voči potenciálnym páchateľom, hovorí dlhoročná expertka na tému domáceho a sexuálneho násilia Barbora Burajová.  

Kampaň "Každá piata žena" zrejme pozná väčšina z nás, napokon má už vyše 20 rokov. Faktom zostáva, že až štvrtina žien na Slovensku po 15. narodeninách zažije násilie v rodine a každá piata žena zasa zažila násilie od svojho súčasného alebo bývalého partnera V tejto téme sme sa dokonca nevyhli ani vraždám: žien, manželiek, partneriek či náhodných ženských obetí. Menej známym faktom je, že sexuálne násilie zažilo takmer 5 percent našich žien. Napriek týmto smutným a až fatálnym faktom však náš systém stíhania a trestania páchateľov, ale aj podpory obetí - a to nielen v trestnoprávnej rovine, výrazne zaostáva nielen za štandardmi civilizovanej Európy, ale i za možnosťami a schopnosťami tohto štátu.

Napriek všetkým týmto až desivým štatistikám sa táto téma teda v realite nestala jednou zo skutočných priorít štátu a ani našej spoločnosti. Prečo je tomu tak, čo s tým vieme urobiť, kde všade máme rezervy? Prečo je znásilnenie pre ženy takou veľkou traumou, preto je potrebné aby im systém pomohol k reintegrácií do plnohodnotného života, čo je to transgeneračný prenos násilia kde sa traumy obetí prenášajú aj na ich blízkych či dokonca i na deti? No a napokon, ako dlho ešte budeme bojovať s tzv. tradičnými predstavami vyjadrenými známym slovenským porekadlom "Keď zbiješ ženu, ako keby si roľu pohnojil?

To sú témy pre Barboru Burajovú z Inštitútu pre výskum práce a rodiny. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

To, čo sa odohráva na Slovensku - ale aj vo svete, je skôr boj o náš charakter než o to, či sme dostatočne inteligentní a racionálni, hovorí pre Ráno Nahlas filozof a šachový veľmajster Ján Markoš. Podľa neho sa aj v kritickom myslení nezaobídeme bez dôvery.

Slovensko je v rámci Európy jedným z lídrov v miere zakonšpirovanosti. Miera našej ochoty veriť často veľmi nelogickým, mimo akýchkoľvek reálnych faktov postaveným teóriám je dnes na Slovensku až hrozivo vysoká. Navyše, ako ukazujú aktuálne výsledky testovania našich detí, miera ich odolnosti voči útokom na ich rozum, nie je u značného percenta z nich príliš vysoká. Liekom na tento zásadný problém rozkladajúci defacto už celú našu spoločnosť by malo byť vzdelávanie a najmä - už celé dlhé roky veľmi často skloňovaný pojem "kritické myslenie." 

„Kritické myslenie je často vnímané tak, že ide o to, nikomu a ničomu nedôverovať a všetko si sám preveriť, ale tak to jednoducho nie je. Kritické myslenie sa bez dôvery nezaobíde. Ak všetkým a všetkému nedôverujeme tak nie sme nezraniteľní, ale práve naopak, sme absolútne zraniteľní voči hocijakému demagógovi, ktorí príde a povie, že všetci sú zlí iba ja som dobrý. Takto vzniká populistický autoritársky vodca, do ktorého tí ľudia - ktorí ničomu inému nedôverujú, zrazu investujú všetku svoju dôveru,“ hovorí šachový veľmajster, filozof a spisovateľ Ján Markoš. Podľa neho vysoká zakonšpirovanosť má tri kľúčové dôvody: Stav slovenského školstva, stav mediálnej scény no a napokon tým tretím dôvodom, je nízka miera dôvery v našej spoločnosti.

Aké riziká má spoločnosť, v ktorej panuje vysoká nedôvera k inštitúciám či voči sebe navzájom a v ktorej až príliš veľa ľudí až v príliš veľkej miere podlieha konšpiráciám? Aký je dôvod toho, že i vzdelaní a racionálni ľudia neraz podliehajú logickým bludom a iracionalite a prečo je tak ťažké racionálne debatovať o našich hodnotách? Akú rolu v tom všetkom majú sociálne siete a má vôbec zmysel na nich diskutovať? Ktoré logické fauly sa zvyknú používať, kde sú limity nášho rozumu a nakoľko ho ovplyvňuje to, kde sme vyrástli, z akého prostredia pochádzame a akým hodnotám veríme? No a napokon, kde vo vzdelávaní našich detí robíme chybu a ako zlepšiť naše školstvo práve v tejto téme?

„Naša emocionalita, naše hodnoty a náš pocit identity - to všetko je omnoho hlbšie než nejaké čisto logické, rozumové úvahy. V skutočnosti sa naša racionalita stáva skôr racionalizáciou keď ju používame namiesto toho, aby sme hľadali pravdu, tak ju skôr využívame k tomu, aby sme sa nemuseli zmeniť a aby sme si mohli uchovať svoje hodnoty a svetonázor. Hodnoty, teda to, v čo veríme, že je to dobré alebo zlé, sú strašne blízko našej identite a tým, kým sme. A práve to, že hodnoty sú súčasťou našej identity je dôvodom prečo je tak strašne ťažké sa o hodnotových veciach baviť racionálne,“ tvrdí v našom dnešnom podcaste Ráno Nahlas Ján Markoš.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Mentioned in this episode:

Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

Malí vzrastom, veľkí srdcom. Veta malá rozsahom, no veľká obsahom – ak by sme mali pokračovať v duchu tej prvej. A zachytáva (či vystihuje) svet tých, ktorých si v našom okolí všimneme už pre to, že nízky vzrast ich nesprevádza len detstvom. Spoločníkom sa stáva doslova na celý život. A ak by padla otázka prečo? Odpoveďou je „jeden zmutovaný gén“! 

Mutácia, ktorá však – ako pri väčšine problémov – zmobilizovala k výkonom. A aj na Slovensku tak máme spoločenstvo ľudí nízkeho vzrastu, ktoré si pomáha k vysokým cieľom. Spoločenstvo, ktoré zasvätení poznajú ako „Palčekovia“ a tí nezasvätení sa o ňom môžu dozvedieť práve teraz. 

Dnešné RánoNahlas bude o radostiach i strastiach ľudí malých vzrastom, no veľkých srdcom. S Jurajom Polákom z občianskeho združenia Palčekovia. 

- prečo sa im ťažko počúvajú výrazy ako trpaslík či trpaslíčí

- keď problémom sú už bankomaty či tlačidlá vo výťahoch

- s čím sa stretávajú v školách či hľadaní práce

- keď ešte aj výška invalidného dôchodku bola závislá na telesnej výške

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Som strašne smutný z toho, ako to šesť rokov po vražde Jána a Martiny dopadlo pretože útoky na novinárov sú v porovnaní s minulosťou oveľa tvrdšie a sú ešte tvrdšia ako počas mečiarizmu.

Tá vražda bola otrasná a napriek tomu vidíme, že tí, ktorí majú vplyv na verejný diskurz vôbec nehamujú. A je otázkou času, kedy príde k nejakej facke, bitke novinára či nebodaj i k čomusi horšiemu, varuje novinár Karol Sudor.

Je šesť rokov po vražde novinára Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, no napriek brutalite tohto zločinu je dnes atmosféra v spoločnosti ešte ponurejšia a ešte nevraživejšia. Verbálna agresivita ovládla nielen svet internetu, ale preliala sa i do prejavov a diskusií aj tých najvplyvnejších politikov. Vládna moc si explicitne definuje kritické médiá ako svojich nepriateľov, slovníky mienkotvorcov čoraz viac hrubnú, mentálne skratky pribúdajú a je tak načase si postaviť otázku, či sa celá táto rieka verbálnej frustrácie, hnevu, šikanovania a až nenávisti raz napokon nevyleje i do skutočného sveta, tam za obrazovkami počítačov a v uliciach nebude opäť úradovať brachiálne násilie. Napokon, Slovensko s tým už má svoju temnú skúsenosť a to nielen v časoch vraždy novinára Kuciaka, ale aj v ére mečiarizmu.

Polarizuje sa čoraz viac však aj celá spoločnosť a pamätníkom to opäť môže pripomínať doby vlády Vladimíra Mečiara. Dnešná doba však na scénu priviedla aj celkom nový fenomén sociálnych médií a z nich vyrastajúcej dezinfoscény či takzvaných "alternatívnych médií" kde už jeden tábor vôbec neverí tomu druhému, slovo kompromis sa chápe ako slabosť či zlyhanie a kde si už nielenže prestávame rozumieť a uznávať spoločné hodnotové rámce, ale kde sa čoraz viac do diskurzu vkráda i otvorená a vedomá dehumanizácia oponentov.

„Konšpiračné média nie sú alternatívou klasickým médiám. A ja ani neviem, prečo sa im hovorí alternatívne médiá. Aká alternatíva? Alternatíva by malo byť niečo relevantné, ale niekto, kto sa vyslovene vtiera aktuálne vládnucej politickej garnitúre predsa nie je žiadna alternatíva médiám, ktoré si kriticky robia svoju prácu a teda to, čo je poslaním médií,“ hovorí dlhoročný novinár a majster rozhovoru Karol Sudor.

Ako vníma dnešné Slovensko človek, ktorý ho už dlhé roky skúma v stovkách rozhovorov s našimi spolu rodákmi? Kam sme sa posunuli a v čom sme sa zmenili? Prečo sme tak nespokojní a frustrovaní a na strane druhej, prečo má zmysel sa občiansky angažovať a nestrácať nádej?

Kde dlhoročný novinár vidí príčiny poklesu dôvery ku klasickým médiám, v čom ako médiá zlyhávame a prečo pre neho nie sú konkurenciou takzvané alternatívne médiá? No a napokon, ako vníma tlak vládnej moci a majú novinári dnes dôvod na obavy?

„Oni vedia, že novinárov nezastrašia. Predstava, že ľudia, ktorí toľko toho prežili a ktorí odhalili také množstvo vážnych vecí a boli už toľkokrát vypovedať na polícií i súdoch, tak že sa teraz zľaknú lebo vládna moc verbálne pritvrdila je úplne naivná. Neverím, že relevantných novinárov vládna moc zastraší,“ tvrdí novinár denníka N Karol Sudor.

Ráno Nahlas s novinárom Karolom Sudorom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Mentioned in this episode:

Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

Novinárka Petra Procházkova, ktorá dlhé roky pracovala ako spravodajkyňa v Moskve približuje, ako vnímajú Rusi blížiace sa prezidentské voľby. „Na pracoviskách, a to nie sú len štátne korporácie, ale aj súkromné firmy, ktoré chcú byť so štátom za dobre, boli ľudia upozornení, že pôjdu k urnám," približuje v podcaste.

Opisuje, že pokiaľ by nezasiahol štát účasť by bola zrejme nízka. „Aj preto, že je jasný víťaz. Tiež preto, že ľudia sú v rozpakoch. Nie sú obdivovatelia Západu, Navaľného, ale nie sú si ani istí tým, že Putin vedie Rusko dobrým smerom," hovorí s tým, že takíto ľudia budú psychickým tlakom prinútení ísť voliť.

Podľa Procházkovej sa za posledné roky v Rusku zmenila atmosféra - na atmosféru strachu, udavačstva a špehovania. „Myslím, že veľa ľudí to hodí Vladimirovi Putinovi práve preto, že si povie: čo keby zistili, že som volil niekoho iného. Je množstvo prípadov, keď učitelia donášajú na žiakov, ktorí sa podľa ich názoru správajú nevlastenecky a pošlú na ich rodinu tajnú službu."

Dodáva, že „po smrti Navaľneho majú ľudia strach dokonca neísť k voľbám a nehlasovať pre Putina." No je aj časť Rusov, ktorí si myslia, že Putin je správny človek na správnom mieste.

Západ nie je celý svet

Novinárka Procházková v podcaste tiež približuje, v čom Západ nepochopil Rusko. Myslí si, že niekedy podliehame tomu, že euroatlantický svet je to celý svet. „Veľmi rýchlo sa ukázalo, že okrem nás je tu Čína, India, stredoázijské krajiny a iné, ktoré nemajú k vojne na Ukrajine emotivný vzťah ako Európania a snažia sa z nej niečo vyťažiť."

Témou podcastu je aj budúcnosť Ukrajiny a únava vojnou. „Je to nespravodlivá vojna, ale nemusí dopadnúť spravodlivo. Nie všetky situácie majú dobré riešenia a niektoré ešte horšie."

Podcast nahrala Denisa Hopková.

Vládni predstavitelia reprezentujú celé Slovensko, nielen svojich voličov. Čo teda v našom mene šíria premiér a ministri obrany a zahraničných vecí? Na druhé výročie ruskej invázie sme pripravili fact-checking výrokov, ktoré po ruskej propagande zopakovali ministri za Smer. Prečo to vlastne Smer robí?

Faktografická analýza výrokov Roberta Fica, Roberta Kaliňáka, Juraja Blanára a Ľuboša Blahu ukázala, že šíria často absolútne neprefiltrované naratívy kremeľskej propagandy, bez akejkoľvek kritickej úvahy. Niekedy ide dokonca o tvrdenia bez elementárnej logiky.

V dnešnom podcaste Ráno Nahlas budete počuť fact-checkerku Veroniku Hincovú-Frankovskú z portálu Demagog.sk, riaditeľku Infosecurity.sk Michaelu Ružičkovú a šéfa Inštitútu pre budovanie odolnosti, ktorý donedávna bojoval proti hybridným hrozbám na ministerstve obrany, Victora Breinera.

Rozoberieme:

– prečo vojna na Ukrajine nie je vojnou USA;

– prečo nie je pravda Ficovo tvrdenie, že vojna nemá vojenské riešenie;

– prečo je jasné, že na Ukrajine nevládnu nacisti a nedá sa to ani porovnať;

– ako vláda zavádza o sankciách;

– že v Kyjeve nie je normálny život a je tam vojna;

– prečo slovenská armáda po dodaní zbraní na Ukrajinu nezostala „holá“, ale modernejšia;

– že existuje už veľmi veľa publikovaných dôkazov o severokórejských raketách dopadajúcich na ukrajinské mestá, no slovenské MZV sa stále nevyjadrilo;

– ako Robert Kaliňák dezinterpretoval históriu, mníchovskú zradu a zmluvy zaručujúce bezpečnosť Ukrajiny;

– že Ukrajina už raz mier s agresívnym Ruskom uzavrela a dopadlo to zle;

– či ministri za Smer demontujú funkčné oddelenia boja proti hybridným hrozbám;

– že Rusko nedokázalo nahradiť dodávky plynu Európe dodávkami Číne a Indii;

– že nám spojenci zrejme prestávajú poskytovať informácie;

– ako sa Smer dostal na cestu šírenia ruskej propagandy;

– ako Ľuboš Blaha bez hanby a bez akéhokoľvek kritického myslenia kopíruje naratívy napísané v Rusku.

Moderuje Peter Hanák.

Robert Fico robí „crashtest“ demokracie, hrozí sabotáž prípadu Kuciak, tvrdí Pavol Szalai z Reportérov bez hraníc (podcast)

Pred šiestimi rokmi zavraždili Jána Kuciaka a jeho Martinku. Investigatívca, ktorému sa vyhrážali mocní, no štát ho neuchránil, hoc ho o to žiadal. Pred šiestimi rokmi hnev námestí túto moc z úradov vyhnal. Po šiestich rokoch sa však oblúkom vracia. Do úradov, ktoré musela opustiť. A opäť sú tu novinári a redakcie (tiež mimovládky), ktorým sa táto moc začala venovať. Z jedných sú nepriatelia, objekty trestných oznámení či vládnych zámerov delenia až mocenského podrobovania, ďalším uťahujú finančné kohútiky. Slovensko po šiestich rokoch od vraždy Jána Kuciaka a jeho Martiny. Ako ho vidí Pavol Szalai, ktorý pôsobí v parížskej centrále medzinárodnej organizácie Reportéri bez hraníc a situáciu tak môže vnímať s odstupom.

„Je kľúčové, aby sa v situácii, v ktorej sa Slovensko nachádza, spojili všetky demokratické sily, aby zasiahli všetci jednotlivci, v ktorých moci to je, aby tento prípad bol doriešený. A aby sa novinári cítili bezpečne“, rozpráva Szalai. 

„Hrozí sabotáž stíhania v prípade Jána a Martiny. Závisí teraz na každom prokurátorovi, policajtovi, sudcovi závisí, ako to ďalej bude so slobodou tlače a s týmto prípadom“, dodáva. 

Reportéri bez hraníc prispievajú každoročne do monitorovacej správy o stave právneho štátu, ktorú pravidelne publikuje Európska komisia pre svoje jednotlivé členské štáty. Do tej tohtoročnej, ktorá ešte len výjde, by malo stáť aj to, že „dochádza k systematickému podkopávaniu slobody tlače zo strany vlády“. Konkrétnymi prejavmi je podľa Pavla Szalaia napríklad politický tlak na RTVS. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Oni od nás čakajú, že neustaneme, lebo ani oni takí neboli, že by to vzdali. Nie, ticho určite nebudeme, hovorí Zlatica Kušnírová. My sme si dali spoločný sľub, že sme im to dlžní, aby sme ten boj, ktorý Janko začal aj dobojovali. Je to náš záväzok. S týmto, čo sa deje, sa zmieriť nedá, dopĺňa ju Jozef Kuciak. Dnes uplynulo 6 rokov od vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky Martiny Kušnírovej. Slovensku však opäť vládne ten istý muž, ktorý mu vládol i v čase ich vraždy.

Je 21. február a práve v tento deň v roku 2018 vo Veľkej Mači, v jeho vlastnom dome, zavraždili novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenicu Martinu Kušnírovú.Táto chladnokrvná a brutálna vražda - doslova poprava, otriasla celým Slovenskom. O krátky čas sa slovenské námestia naplnili smutnými, rozhorčenými, ale aj nahnevanými občanmi a ich stále silnejšie volanie až k pádu vlády a následne i povolebnej zmene politických pomerov.

Dnes - 6 rokov po tomto atentáte na slobodu slova však krajine vládne opäť ten istý muž, ktorý jej vládol aj v deň tejto vraždy, no a pri tomto zločine nebolo učinené zadosť ani len tej pozemskej spravodlivosti. Slovensko sa tak akoby oblúkom vrátilo späť v čase, a to doslova, až na miesto zločinu. Čo to o nás vypovedá? Kam - a najmä prečo, sme sa dostali až sem, akoby opäť na samotný začiatok? A ako to celé vnímajú tí, ktorých tento ohavný zločin zasiahol najviac, pretože im zobral to najcennejšie, čo v živote máme - ich vlastné deti? Čím si vysvetľujú apatiu ľudí, ktorou- de facto dali politické rozhrešenie garnitúre, ktorá vládla v čase tejto vraždy? A ako sa s týmto zločinom na ich vlastných deťoch dá vôbec žiť a kde berú silu to nevzdať a dokonca sa i verejne angažovať?

"To, čo sa im stalo sa im nestalo pretože boli zlí, ale práve naopak, a toto by malo rezonovať aj u ľudí, že by sa tiež mali snažiť byť ako oni. Tak ako to Janko povedal: Viem, že to nebude dnes ani zajtra, ale možno to raz príde. Takže aj ľudia by tak mohli uvažovať, že možno raz to príde, ale treba sa snažiť byť dobrý a spravodlivý a za to aj bojovať hoci sa ma to osobne netýka. Záleží na každom jednom z nás, pretože Fico sa davu bojí, hovorí mama Martiny Kušnírovej a dodáva: "Mne kedysi moja mama povedala - Čo sa rozčuľuješ, peklo je prázdne, všetci diabli sú vonku, no a ja mám teraz pocit, že momentálne majú na Slovensku sústredenie."

"Je to hrozné, čo sa vrátilo," hovorí matka Jána Kuciaka, Jana Kuciaková.

Počúvate Ráno Nahlas, dnes s rodičmi Jána Kuciaka - Janou a Jozefom Kuciakovcami a matkou Martiny Kušnírovej - Zlaticou Kušnírovou. A záverom pridám ešte slová básnika Thomasa Dylana, ktoré sú ako stvorené práve pre takéto chvíle: "Nechoď ako ovca tam, kde ťa víta vľúdna noc, keď svetlo umiera, bráň sa, krič o pomoc."

Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Fakty namiesto špekulácií. Detaily z pátrania po vrahoch a podozrivých. Dôvody, prečo sa pred súdom ocitli práve konkrétni obžalovaní. A vyvrátenie konšpirácií, že existujú iné nevyriešené verzie a mená podozrivých vraj nepoznáme. 

Odpovede na „prečo“ novej knihy o Jánovi a Martine, investigatívcovi a jeho snúbenici, ktorých chladná vražda už pred šiestimi rokmi otriasla krajinou. Stojí za ňou Laura Kellö Kalinská. 

Rovnako investigatívna novinárka, tých istých Aktualít, ktorá je pri Jánovi a jeho Martine a ich procese a vyšetrovaní od začiatku. Do redakcie nastupovala presne v deň, keď sa o vražde dozvedel svet. Paradox, zhoda okolností či vyššia moc? 

Dnešné RánoNahlas – v „predvečer“ smutného výročia – bude práve s ňou, o jej novej knihe 

VraždaJána a Martiny Vyšetrovanie

. 

„Dosť som zvažovala, či do tej knihy ísť. Mala som pocit, že o tom prípade sa už napísalo všetko. Čo nové by sme ešte priniesli?“, rozpráva Laura. 

„No vidíme, že tu máme šieste výročie tejto strašnej tragédie a namiesto toho, aby boli veci jasnejšie, sa do celého prípadu zakomponovali rôzne polopravdy, lži, totálne klamstvá. A preto to rozhodnutie: napíšeme jeden ucelený príbeh, vyvrátime konšpirácie a necháme na čitateľoch, nech si urobia názor“, vysvetľuje. 

„Dodnes sú podozrenia v súvislosti s tým, kto sa do vyšetrovacieho tímu dostal. Postupne z neho museli odstrániť ľudí, o ktorých boli presvedčení, že tam nepatria, alebo tam majú inú úlohu ako vyšetrovať“, rozpráva investigatívna novinárka portálu Aktuality.sk

Tvrdí, že pri sledovaní prípadu sa jej podarilo preštudovať celý vyšetrovací spis, ktorý má do 30-tisíc strán. 

Dokonca vedie listovú korešpondenciu s uväzneným Marianom Kočnerom, ktorý je v prípade nateraz ako jediný oslobodený. Snaží sa s ním aj osobne stretnúť. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

"Na Slovensku - ale pozrime sa napríklad i na USA, máme politikov, ktorým šírenie dezinformácií a nenávisti pomáha. Zvyšuje im to preferencie pretože pre nich je výhodnejší stav, v ktorom je ťažšie rozlíšiť, čo je pravda a čo lož a na faktoch prestáva záležať," hovorí na margo opakovaných útokov časti politickej scény na firmu ESET je generálny riaditeľ Richard Marko. A ako je to s tou ich údajnou manipuláciou volieb?

Začínali tu u nás a prakticky od nuly, dnes je to celosvetová firma s ročným obratom vyše pol miliardy Eur. Vo svete globálneho internetu sú známi a rešpektovaní ako jedni z lídrov v oblasti kybernetickej bezpečnosti. Jej majitelia sponzorovali viacero politikov, ale aj médií no rovnako tak prispeli nemalými sumami na fungovanie mimovládneho sektora či vedy a vzdelávania. Firma ESET.

Na strane druhej sa o nich už roky hovorí aj ako o manipulátoroch volieb, temnom ohnivku globálnych sprisahaní s prepojením priamo na na americkú tajnú službu CIA a sú obviňovaní z korumpovania politikov či médií a aktuálny premiér dokonca kvôli ním chcel prijať i špeciálny zákon.

"Ak by sme naozaj manipulovali s hlasmi vo voľbách a nevedeli by sme prihodiť pár hlasov pre Progresívne Slovensko vo voľbách v roku 2020, tak by sme museli byť naozaj veľmi neschopní. To znamená, že tieto veci sú skutočne nezmysly," hovorí generálny riaditeľ firmy ESET Richard Marko. Podľa neho takéto šírenie dezinformácií spoločnosť rozkladá a znižuje tak jej schopnosť reagovať na skutočné vážne hrozby i výzvy.

Ako sa s jednej z najznámejších a aj veľmi úspešných slovenských firiem - a to i v globálnom meradle, stal u nás aj symbol akejsi digitálnej oligarchie a terč útokov niektorých veľmi vplyvných či mocných politikov? Prečo jej majitelia sponzorovali viacerých politikov a prečo finančne investujú do niektorých mimovládok či médií? Majú finančné dary pre politikov pootvoriť dvierka k užšej spolupráci s mocou a je za tým "niečo za niečo"? Prečo je kybernetická bezpečnosť dnes tak veľmi dôležitá a ako sa k nej stavia aktuálna slovenská vláda? Prečo je na Slovensku tak málo príbehov typu "z garáže k miliónom" a kde je problém, že nám naše mladé chytré mozgy čoraz viac utekajú do zahraničia? No a napokon, keď už teda vraj stoja za manipulovaním volieb, ako to, že dopustili aby sa ich víťazom stal ich takpovediac úhlavný politický nepriateľ?

Témy a otázky pre šéfa ESETu Richarda Marka. Počúvate ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Mentioned in this episode:

EU Slovensko

Na čom sa dokážeme zhodnúť? Takmer na ničom, iba na negatívnych vymedzeniach. Martin Slávik je politológ a venuje sa aj histórii v OZ Living Memory. Dezinformácie, ktoré sledujeme dnes, pochádzajú z manuálov KGB a rovnaké sme videli už aj v hlbokej totalite. Dnešné Rusko totiž stále ovládajú bývalí príslušníci KGB. Prečo po našej skúsenosti s očividnými klamstvami komunistickej propagandy nie sme voči tomu imúnni?

Čistky v bezpečnostných službách sme už videli za totality a robí to teraz aj Robert Fico. Podľa Martina Slávika vláda stratila mantinely a vedie nás ku krajine, ktorá bude prosperujúca len pre pár jedincov.

Radosť vládnuť národu, ktorý nepremýšľa, pripomína Martin Slávik známy citát. Tvrdí, že Slovensko sa začína podobať Rusku. Stredoškoláci podľa neho nie sú typickí konzumenti dezinformácií. Na vine sú väčšinou rodičia-konšpirátori, alebo majú mladí nesprávne vzory. Erózia dôvery v štát je podľa neho bezpečnostné riziko. Rozdelenú a rozhádanú krajinu ľahšie ovládnete.

Tlieskanie koženým motorkárom, ktorí propagujú Putina, je podľa neho následkom nevyrovnania sa s minulosťou. Minulé zlo totiž nikto neodsúdil. Na Slovensku máme tradíciu hrubých čiar a beztrestnosti. Lenže hrubé čiary sú nefér voči obetiam a zvýhodňujú páchateľov.

Rozhovor nahrával Peter Hanák.

Mentioned in this episode:

EU Slovensko

Motívom vzniku RTVS nebola snaha zbaviť sa vtedajšieho riaditeľa STV Štefana Nižňanského pretože v tom čase mi Rada STV poslalala jasný signál, že sú pripravení ho odvolať. Ja som nepotreboval zlučovať STV a SRo aby som sa pána Nižňanského zbavil, hovorí bývalý minister kultúry a iniciátor vzniku RTVS Daniel Krajcer. Za verejnoprávnym telerozhlasom si stojí aj dnes a hoci kritiku RTVS pripúšťa, dôvody na jej rozbitie nevidí.

Verejnoprávny Rozhlas a televízia Slovenska ešte nemá ani občiansky preukaz a nestihla tak osláviť ani svoje 15. výročie, už sa na tých najvyšších poschodiach vládnej moci hovorí o jej pohrebe. RTVS sa stala predmetom masívnej a zdrvujúcej kritiky súčasných vládnych strán už vo volebnej kampani. Niet preto divu, že po tom, ako vládna moc čoraz viac uťahuje skrutky svojej moci nad krajinou, sa terčom jej snahy ovládať - a riadiť prakticky čokoľvek na čo môžu mať politici vplyv, sa stal aj verejnoprávny Telerozhlas.

V hre je viacero scenárov, od úplného zániku RTVS a návratu k jej pôvodným zložkám: STVa SRo, cez finančné odkrvenie tejto inštitúcie prostredníctvom rozpočtu ovládaného vládnou mocou až napokon, po politické ovládnutie mediálnej Rady RTVS a tým aj faktické znormalizovanie verejnoprávneho Telerozhlasu podľa potrieb a predstáv aktuálnej vládnej moci.

Ako sa na toto dianie pozerá iniciátor vzniku RTVS a ako odráža zásadnú výhradu, že i jeho motívy zlúčenia STV a SRo boli politické? "Motívom vzniku RTVS bola katastrofálna situácia v Slovenskej televízií. Keď som v roku 2010 nastúpil do vedenia rezortu kultúry, tak jej obsah bol veľmi nedostačujúci, no najväčším problémom bola ekonomická situácia. STV mala 37 miliónovú kumulovanú stratu a už boli pripravené aj exekúcie na jej majetok. Vtedajší minister financií Ivan Mikloš mi jasne povedal, že do takejto čiernej diery mi na oddlženie neuvoľní takže som musel prísť so systémovým riešením a tým riešením bol vznik RTVS." Odmieta politické motívy vzniku Telerozhlasu exminister Daniel Krajcer. Dodáva však, že dalšie časti jeho plánu, predovšetkým zmena financovania už realizované neboli pretože ich nová vládna moc SMERu odmietla.

Aká budúcnosť čaká na RTVS, o čo tejto vláde ide a prečo sú u nás verejnoprávne médiá predmetom neustáleho záujmu politikov s cieľom ich ovládnuť a podrobiť? Ako môže existovať verejnoprávne vysielanie bez dostatočného a nezávislého zdroja financií? Čaká nás model orbánovských médií v područí štátu a prečo to v susednom Česku či Rakúsku ide, ale u nás sa to zas a znova nedarí?

Témy podcastu s exministrom kultúry Danielom Krajcerom. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Koaliční poslanci dali jednoznačne najavo to, že tému znásilnenia podceňujú, až dehonestujú. Na druhý deň za mnou prišiel poslanec s výsmechom, opisuje v podcaste šéfka poslaneckého klubu KDH Martina Holečková.

„Žiaľ, aj medzi poslankyňami koalície sa objavili úsmevy," opisuje parlamentú debatu o novele trestného zákona, ktorej záver ovládla diskusia o skrátení premlčacích lehôt pri znásilnení. „Ale musím povedať, že videla som aj poslankyne, ktorým to bolo naozaj veľmi ťažko a naozaj sa priznám, že som rozmýšľala nad tým, ako zaspávali v tú noc," dodáva.

Témou rozhovoru je aj vzťah KDH a vládnej koalície. Holečková je vicežupanka Nitrianskeho kraja, kde je županom Branislav Becík z Hlasu.

„Žiaľ, po týchto prvých mesiacoch sa ukázalo, že práve Peter Pellegrini je otrokom v rukách Roberta Fica. Vyjadrenia Hlasu pred voľbami boli úplne iné, ako sa v súčasnosti správajú. Ja si neviem predstaviť, že by sme nejakým spôsobom mohli podporovať to, čo dnes strana Hlas v podstate mlčaním odsúhlasuje pre Smer."

Napriek tomu šéfka poslaneckého klubu hovorí, že budú podporovať aj niektoré vládne návrhy.

Podporí KDH Ivana Korčoka?

KDH sa stretlo s kandidátom Ivanom Korčokom a pýtali sa ho aj na registrované partnerstvá. „My sme mu dali najavo náš postoj, ako túto tému vidíme a je dôležité, akým spôsobom sa k nej postaví," približuje Holečková v podcaste s tým, že neprídu s vlastným kandidátom, pretože prioritou strany bolo dostať sa do Národnej rady.

Poslankyňa tiež v podcaste približuje, ako vnímala doterajšiu politiku konzervatívnych politikov. Podľa nej dochádzalo k zbytočnej polarizácii. „Išlo mi o to presne, že pokiaľ aj pani Záborská bola súčasťou koalície alebo vládnej väčšiny, tak si myslím, že to malo prichádzať ako vládne návrhy. Potom by sme sa práve vyhli verejnému boju, ktorý nikomu neprospieva."

Rozhovor nahrala Denisa Hopková.

„Obrovský pokles kvality demokracie a slobôd“ - doterajší výsledok štvrtej vlády Roberta Fica, ako ho vidí Peter Zajac. „Fico je na konci, už nemá kam ísť, preto je oveľa nebezpečnejší. On teraz kope“, tvrdí.

Rozprávka ako základný mýtotvorný žáner slovenskej literatúry. A prvá v zmysle kľúčová medzi nimi Zakliata hora Pavla Dobšinského. S motívom zakliatia a následného odklínania, ktoré je prítomné v našej kultúre, až po to z Novembra’89. Pohľad a skúsenosť Petra Zajaca, literárneho vedca, človeka občianskeho konzervativizmu, niekdajšieho parlamentného poslanca. A človeka Novembra’89, ktorý dával obsah vtedajším námestiam. 

„Na námestiach sme vtedy odklínali jednotlivé sociálne skupiny. Orientovali sme to podľa povolaní. Boli to novinári, intelektuáli, spisovatelia, policajti….“, spomína Peter Zajac. Vystupovali na zhromaždeniach a „odklínali sa k slobode od vtedajšieho režimu komunizmu“. Podľa Zajaca to v tom čase vyžadovalo aj kus odvahy, lebo ešte nebolo definitívne jasné, že „novembrová premena“ sa aj presadí. 

Nie je čas na ďalšie odkliatie krajiny – po tom, ako sa tu dokonáva „amnestia“ pre kategóriu „našich“, napriek ožitým námestiam a veľká časť mladých deklaruje, že takéto Slovensko nevidia ako svoje miesto pre život. Preňho bolo aj v čase, keď sme mali byť „naveky“ so Sovietskym zväzom – a to aj po jeho krátkej skúsenosti so slobodou univerzitného Tübingenu.

Peter Zajac hovorí - o Robertovi Ficovi „prvokomunistovi“, ktorý sa vo svojich základoch nemení a aktuálne „kope“, keďže vie, že je na konci;

- o skúsenostiach s Igorom Matovičom, ktorého „prekukli za tri týždne“, lebo „klamal a podvádzal;

- o Petrovi Pellegrinim ako o „vazalovi“ Roberta Fica a „vykročením na perifériu západného sveta“;

- o Ivanovi Korčokovi ako reprezentantovi „zmyslu pre základné civilizačné hodnoty“;

- o opozícii, ktorá by sa mala expertne pripravovať na budúce vládnutie už teraz;

- a tiež o tom, aká by bola jeho rada ministerke Šimkovičovej

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Na Slovensku sa bude oplácať páchať majetkové, ekonomické, ale i korupčné trestné činy, komentuje vládnu novelizáciu trestného práva Špeciálny prokurátor Daniel Lipšic. Podľa neho je smutné, že kvôli pár vplyvným menám, koalícia ohrozuje ako bezpečnosť ľudí, tak aj fungovanie celej našej justície.

Je dokonané, vládna koalícia celou svojou parlamentnou silou schválila zásadnú novelu Trestného zákona, v ktorej - okrem nižších trestov pre korupčníkov, odhlasovala i kratšie premlčacie lehoty, napríklad i pre znásilnenie. Časť verejnosti novele tlieska, druhá je zasa v šoku a pýta sa o čo vláde vlastne ide a v mene koho koná.

Od 20. marca je Špeciálna prokuratúra minulosťou, jej prokurátori majú prejsť priamo pod Maroša Žilinku a prípady rozdelia krajským prokuratúram. generálny prokurátor pritom verejne prisľúbil, že prípady na súde a pred podaním obžaloby nechá pôvodným prokurátorom. No a od 15. marca sa zasa novelou - z vôle vládnej koalície, znižujú tresty pre korupčníkov, podvodníkov ale i zlodejov. Rovnako tak sa upravujú podmienky pre tzv. kajúcnikov a posilňujú sa i kompetencie Súdnej rady voči sudcom. To sú dôsledky veľkej a zásadnej rekodifikácie trestného práva v podaní tria Fico, Pellegrini a Danko. Tieto zásadné, ba priam kľúčové zmeny, v celej filozofií prenasledovania a trestania zločinu sa pritom udiali bez hlbšej, tobôž celospoločenskej diskusie. Proste - silou vládnej väčšiny, ktorá chce, môže a preto to i urobí.

Rovnako tak je zrejme dokonané i v prípade novely Trestného zákona a je len otázkou času, aký ocot z tejto zmeny spoločnosť pocíti a komu sa budeme porúčať v prípade, keď budú na dvere spoločnosti búšiť korupčníci, zlodeji a - ako sa ukazuje, nielen oni. Veľkú debatu totiž vyvolalo i zníženie premlčacích lehôt v prípade trestných činov znásilnenia, ktoré pritom vládna koalícia nevie presvedčivo vysvetliť.

Aké dosahy bude mať táto rekodifikácia trestného práva a čo tým vládna koalícia vlastne sleduje? Bude slovensko bez Špeciálnej prokuratúry spravodlivejšou spoločnosťou a stojí snaha pomôcť pár mocným a vplyvným menám za zmeny celého trestného práva? Aké dosahy budú mať tieto zmeny na veľké a sledované kauzy a nebol to zámer celej novely? Alebo, je to iba a len reakcia na pochybnosti o uplatňovaní práva za vlády Matoviča, Hegera a kritiku pôsobenia lipšicovej Špeciálnej prokuratúry? A aká budúcnosť čaká na jej prokurátorov a najmä toho najznámejšieho - Daniela Lipšica?

Témy a otázky pre Špeciálneho prokurátora Daniela Lipšica. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Pod touto vládou nás čakajú stratené roky. "Cesta z toho bude dlhodobá a bolestivá. Treba si prestať budovať vzdušné zámky. Najvážnejším problémom nie sú technické problémy - ako dobudovanie diaľnic, ale našim najvážnejším problémom je úplne rozdrobená sociálna súdržnosť, keď už spoločnosť prestáva byť spoločnosťou a mení sa na masu indivíduí naplnených nedôverou, ale aj hnevom a nenávisťou. To v minulosti končievalo vojnami a revolúciami," tvrdí Michal Vašečka.

Máme za sebou prvých sto dní vlády Fica IV.. Nie je to veľa, ale trajektória po ktorej sa bude pohybovať vládna moc je nakreslená pomerne veľmi jasne a rovnako tak sú už zrejmé aj priority tých, ktorí krajine dnes vládnu. Namiesto lacných potravín, rušenie Špeciálnej prokuratúry a namiesto kompetentnosti lojalita pri obsadzovaní postov v moci štátu. Kam sa týmto štýlom bude uberať slovensko a nie je dnes presnejšie hovoriť skôr o zaradení reverzného chodu a časoch v ktorých sa budeme vracať do minulosti? A čo si vlastne praje väčšinový volič a nakoľko bude spokojný s tým, čo mu dnes namiesto predvolebných sľubov ponúka vládna realita?

Budeme čeliť dobe zahnívania, Slovensko si to však rozhodne nemôže dovoliť. Systém nadsluhuje už aj vo svojich základných atribútoch a pád bude hodne bolestivý. Hovorí pre Ráno Nahlas sociológ Michal Vašečka. Podla neho nastupuje plíživá neonormalizacia a razantné uťahovanie skrutiek moci. Otázkou je, ako tomu dokážeme - ako spoločnosť, čeliť a či metódy cukru a biča otestované dvadsať ročnou érou husákovskej normalizácie budú zaberať aj dnes na Slovensku v roku 2024. Naučené mechanizmy nevystrkovania hlavy - a snahy byť zadobre s mocou, sú tu totiž stále silné a i dlhodobo až generačne pestované.

"Teraz je otázka, čo opozícia urobí, keď sa schváli novelizácia Trestného zákona a čo urobí s tou energiou protestov, pýta sa v Ráno Nahlas sociológ Michal Vašečka a dodáva: "Po tom, čo sa poschvaľuje zrušenie Špeciálnej prokuratúry a zmeny Trestného zákona, prípadne bude zvolený Pellegrini za prezidenta, môže prísť veľká vlna sklamania a práve v tej chvíli Robert Fico - ako šikovný technik moci, začne čistiť ešte dôležitejšie inštitúcie než akou mohla byť Špeciálna prokuratúra, " hovorí sociológ Vašečka.

Politika zasa stratila mieru a cit pre hodnoty. Zo snahy o konsenzus sa v politike stala prakticky nadávka, čo následne znemožňuje akékoľvek zmysluplné dlhodobé riešenia, veľmi oslabuje demokratické inštitúty, ako i spoločenskú súdržnosť umožňujúcu jej prežitie. A toto nie je pritom špecifikum Slovenska, ide o globálny trend regresu.

Čaká nás doba populistov, otázkou je ako ustrážiť aspoň tých, ktorí ešte majú nejaké hodnoty, tvrdí v Ráno Nahlas sociológ Michal Vašečka. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

"Tak ako druhá dzurindova vláda stratila väčšinu, tak postupne môže salámovou metódou - a pod tlakom verejnosti, stratiť parlamentú väčšinu aj tento Ficizmus, hovorí o občianskych protestoch expremiérka Iveta Radičová.

Vláda má za sebou prvých sto dní vo funkcii, okrem snahy razantne zmeniť trestnú politiku a vymazať Špeciálnu prokuratúru z mapy slovenskej reality, však za novou vládou veľa reálnych výsledkov vidieť nie je. Sľuby z kampane o boji s infláciou či lacnejších potravinách sa na realitu zatiaľ nepremenili. Naopak, vládna moc sa rozhodna rýchlo personálne vyčistiť prakticky všetko, na čo má aspoň nejaký dosah a obsadiť tieto miesta sebe lojálnymi ľuďmi. Razancia novej moci tak postavila na nohy verejnosť a námestia sa plnia čoraz väčšími davmi rozhorčenej verejnosti. Priekopy medzi koalíciou a opozíciou sa roztvárajú čoraz viac a tak sa sľuby z kampane o konci doby svárov a ére pokoja nenaplnili.

"Nepomôže iné, iba keď každý jeden z nás si uvedomí, či naozaj chceme vyháňať mladých ľudí z tejto krajiny preto, lebo tlieskame nekrôchaným a vulgárnym politikom, ktorí sa na nás ešte aj zabávajú. No a potom nám "veľkoryso" hádžu nejakú almužnu, aby nám zalepili oči a bez toho, aby priznali, že nevedia postaviť seriózny štátny rozpočet, zadlžujú nás na ďalšie generácie a bez toho aby priznali, že zlyhávajú v reformách školstva či zdravotníctva. Naozaj im to budeme dlhodobo tolerovať?" pýta sa v dnešnom podcaste bývalá premiérka Iveta Radičová. 

Kam sa uberá slovenská spoločnosť za vlády Fica IV. a nevracia sa nová vládna moc k praktikám normalizácie? Aký je zmysel občianskych protestov, keď prieskumy preferencií politických strán ukazujú rastúcu podporu ficovho SMERu? Dokáže nová vláda naplniť svoje veľkorysé a rozšafné predvolebné sľuby tvárou v tvár rozvráteným verejným financiám? Prečo z tejto krajiny uteká čoraz viac našich detí a prečo odmieta žiť v tejto našej slovenskej reality show? No a napokon, prečo je opakované víťazstvo SMERu priamym dôsledkom zlyhania slovenskej politickej pravice?

Témy a otázky pre profesorku sociológie a expremiérku Ivetu Radičovú. Počúvate ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

V prístupe k trestaniu korupcie s nimi nesúhlasia ani tí, ktorí ich k moci dostali – voliči dnešnej vládnej koalície. Ak sa vláda a vládna väčšina už takmer mesiac snažia presadiť zrušenie špeciálnej prokuratúry a zásadne zmeniť prístup k trestaniu korupcie a majetkovej nezákonnosti, ich voliči im paradoxne odkazujú, že s tým nesúhlasia! Tento obraz priniesol nedávny prieskum rešpektovanej agentúry Focus pre Transparency International Slovensko. Ukazuje, že so znížením trestov za korupciu nesúhlasí takmer 70% podporovateľov vládnej väčšiny. Tá si naopak ide svoje a schvaľovací proces – bez riadneho pripomienkovania a v zrýchlenom režime ťahá do finále. Zasiahne ešte ústavný súd, na ktorý sa spolieha opozícia? Témy pre Jána Ivančíka z TransparencyInterantional Slovensko. Hovorí, že keď sa o téme hovorí zrozumiteľne, ľuďom sa otvárajú oči. 

„Ročne tu máme v priemere päť nepodmienečných trestov za veľkú korupciu“, ilustruje. „Nie je teda dôvod na takéto drakonické zmeny trestnej legislatívy“, dopĺňa. 

Výkonný riaditeľ Transparency International Slovensko naopak predpokladá, že takéto zníženie trestov korupcii u nás len otvorí dvere.

„Keď ľuďom poviete, že je možné nadobudnúť veľký majetok s mimoriadne nízkymi či žiadnymi trestami, obávam sa, že na Slovensku nemáme stále nastavené morálne hranice tak, aby tu nedošlo k nárastu kriminality“, tvrdí. 

Pri úprave trestného zákona by podľa neho mala panovať spoločenská zhoda. A tá tu aktuálne nie je. „Ak je jedným z deklarovaných cieľov programového vyhlásenia tejto vládnej zostavy znížovanie miery napätia v spoločnosti a jej roztrieštenosti, tak vidíme, že spoločnosť ešte viac fragmentuje“, tvrdí Ivančík. „Naviac, ak by voliči vládnej koalície chápali do dôsledkov, čo sa stane, tak by s tým vyjadrovali oveľa väčšiu mieru nesúhlasu“, dopĺňa. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Obete sexuálneho násilia tu cítia oveľa väčšiu hanbu než páchatelia týchto zločinov. V našom systéme spravodlivosti má navrch ten, kto hlasnejšie kričí a tak často víťazí ten silnejší - teda páchateľ, hovorí právnik Matúš Kanis, ktorý sa dlhodobo venuje téme sexuálneho a domáceho násilia.

Prípad: Celé roky znásilňoval svoju neplnoletú nevlastnú dcéru a aby toho nebolo málo, fotil si to a fotkami či videami svoju obeť následne vydieral. Druhostupňový súd mu však vymeral iba podmienku. Obeť sa psychicky zrútila no a páchateľ sa z rozhodnutia súdu opäť vrátil domov, priamo na miesto činu. Tento doslova až nehanebný verdikt českého súdu, verejnosť pobúril. Znalci systému však prekvapení vôbec nie sú: „Je to taký zlatý štandard v odsudzovaní týchto typov zločinov,“ hovorí pre Ráno Nahlas právnik, ktorý sa dlhé roky venuje téme sexuálneho a domáceho násilia Matúš Kanis.

Sme krajinou páchateľov, nie ich obetí. Obete sexuálneho násilia tu cítia väčšiu hanbu než páchatelia týchto skutkov, tvrdí. Štatistiky znásilnení - ako i domáceho násilia, totiž ani zďaleka nezodpovedajú realite. Skutočné počty sú násobne vyššie a to, čo oficiálne deklarujeme, je len minimum, kedy vôbec príde k oznámeniu trestnej činnosti. Problém je v celej spoločnosti, ktorá je nastavená “mačisticky” a problém sexuálneho násilia neberie vôbec vážne, hovorí Matúš Kanis a dodáva, že problémom sú i stovky rokov pretrvávajúce mýty o tom, čo to sexuálne násilie vôbec je.

Tomuto mentálnemu i spoločenskému vzorcu následne zodpovedá i neadekvátny a dnešnej dobe absolútne nezodpovedajúci prístup orgánov činných v trestnom konaní, ktoré sekundárne viktimizujú a spochybňujú obete sexuálneho i domáceho násilia, neraz ich zastrašujú a stavajú sa tak až príliš často priamo na stranu páchateľov.

„Keď vám ukradnú bicykel, tak zrejme nepôjdete ako prvé na znalecké dokazovanie, či ste si to celé nevymysleli, ale v prípade sexuálneho násilia sa to tu deje neustále. Pokiaľ nemáte modriny či jazvy, neberú vás vôbec vážne. Moje klientky to často privádza to stavu bezmocnosti a zúfalstva,“ pripomína Matúš Kanis.

A ozaj - viete o tom, že páchateľ znásilnenia u nás nestráca otcovské práva na takto násilne počaté dieťa a dokážete si predstaviť, čo všetko z toho vyplýva - tak pre matku, ako i pre takto počatú dospievajúcu dcéru, zoči voči násilníkovi - a otcovi, v jednej osobe?

Pri sexuálnom zneužívaní maloletých, tak tam dochádza k odsudzovaniu k nepodmienečnému odňatiu slobody len približne na úrovni 16. percent, čiže aj z toho mála, čo sa vôbec dostane na hlavné pojednávanie, tak len 16 percent páchateľov odchádza s nepodmienečným trestom odňatia slobody a to napriek tomu, že základná skutková podstata hovorí o sadzbe 3 až 10 rokov, hovorí advokát Matúš Kanis.

Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz o sexuálnom násilí a zlyhávajúcom štáte, ktorý ani v tomto prípade nedokáže ochrániť zraniteľné obete. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Mentioned in this episode:

Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

Po tom, ako prešla Slovensko a mítingujúci Smer, Hlas a Republiku, napísala reportáž s podtitulom Slovenské voľby sa menia na boj o charakter štátu. Po čase sa tu vrátila, aby už nechodila po Slovensku, ale po chodbách moci, kde sa aktuálne rozhoduje napríklad o rušení Špeciálnej prokuratúry a miernejších trestoch za veľkú korupciu, a rovnako sa tu všetko rozbieha pre voľby prezidentské. Teraz prioritne nesledovala obyčajných Slovákov, ale ich politických lídrov – a aj tých s ambíciami na prezidentský post. Akí sú? Ako ich zažila? A akí sme cez nich my, ich prípadní voliči? Slovensko týchto dní očami oceňovanej reportérky českého Respektu Ivany Svobodovej. 

A bude to aj o konfrontácii Petra Pellegriniho s otázkami, či je vydieraný, alebo na jeho orientáciu. Ako reagoval a presvedčil skúsenú reportérku Respektu? 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Mentioned in this episode:

Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

Podstata moderných verejných knižníc je ponúkať informácie a príbehy a je jedno na akom formáte či médiu. Mojim cieľom je, aby sa knižnice stali bezpečným miestom pre všetkých – akýmsi azylom, tvrdí šéf oravskej regionálnej knižnice v dolnom Kubíne Roman Večerek.

Knižnice sa podľa neho musia transformovať na komunitné a kreatívne centrá. Táto zmena, ak má byť systémová, však musí prísť zhora no v súčasnosti sú knižnice na chvoste záujmu rezortu kultúry.

Na počiatku bolo Slovo, aspoň tak sa to píše v knihe kníh: Biblií. Napokon, sme civilizáciou slova, ale napriek tomu sú knižnice u nás fakticky na chvoste záujmu rezortu kultúry. Hovoríme o divadlách, o filme, o televízií či rozhlase, no knihy – a verejné knižnice, sa stali akousi popoluškou. Práve knihy a knižnice sú pritom často prvým dotykom našich detí so svetom kultúry i informácií, výsledky medzinárodného testovania PISA, ale ukazujú, že až tretina našim mladých má s čítaním vážny problém.

Ako priviesť deti – a vôbec ľudí, opäť ku knihám a do knižníc a ako by mala vyzerať moderná knižnica 21. storočia? Ako vyzerajú knižnice v Škandinávii či Francúzsku a ako sa tam dostať? Čítajú ešte naše deti a ako ich motivovať k návratu do knižníc? Prečo sú dnes knižnice šedými myškami rezortu kultúry no a čo hovorí šéf regionálnej knižnice na slová ministerky o akejsi čistej slovenskej kultúre? Knižnice – a kultúra ako taká, sú ako rieka. Môžete ju prehradiť, ale nezastavíte ju, hovorí šéf oravskej regionálnej knižnice Antona Habovštiaka Roman Večerek.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Mentioned in this episode:

Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

Svojho času hovoril o „kolektívnom prúde slobody“ ako o pôdoryse, na ktorom vznikla aj jeho Verejnosť proti násiliu. V spojení s ďalšími vtedy porazila neporaziteľných – štyridsaťročnú moc komunistov. 

Dnes – a opäť z námestia – pripomína mocným, že „tu – na námestiach – stojíme znovu. A slušne.“ S upozornením, že prebudená občianska spoločnosť „tu bude stáť dovtedy, pokým jej kategória „našich ľudí, nevráti Slovensko občanom“. 

Ladislav Snopko, jeden zo zakladajúcich členov novembrovej Verejnosti proti násiliu, predtým archeológ, organizátor alternatívnej kultúry, ochranár z iniciatívy Bratislava/nahlas, neskôr aj minister kultúry. Vidí tu opäť niekde „kolektívny prúd slobody“ s potenciálom prečisťovať moc? 

„Námestie muselo vždy reagovať na väčšie či menšie snahy o absolútne alebo totalitné vedenie štátu“, tvrdí jedna z tvárí Novembra’89. „A to je sloboda. Že tí ľudia tam prídu. Slušne no rozhodne povedia svoj názor a my si ho máme možnosť uvedomiť“, pokračuje. 

„Kultúru a vzdelanie sme brali ako čosi automatické“, rozpráva Ladislav Snopko. A tvrdí, že v tom jeho generácia organizátorov Novembra’89 pochybila. „Mylne sme predpokladali, že tak to budú brať aj ďalší“. So vzdelaním a kultúrou prídu podľa neho aj ďalšie atribúty úspešnej a spokojnej spoločnosti: vyššia životná úroveň či lepšie zdravotníctvo. 

„V prvom rade potrebujeme vzdelaných a kultúrnych ľudí“, tvrdí. V opačnom prípade sa podľa neho spoločnosti zmocnia „nevzdelaní ľudia, ktorí fungujú na prvú“. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Mentioned in this episode:

Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

Je to niečo, čo vás legitimuje k tomu, aby ste i naďalej poukazovali na problémy ministerstva kultúry. Ten občiansky tlak nesmie povoliť pretože nemôžeme pripustiť devastáciu našej kultúry, hovorí o zmysle masovej petície voči ministerke kultúry rektorka Vysokej školy výtvarných umení Bohunka Koklesová. Podľa nej sa práve takto buduje naša občianska identita. Tá sa však nevytvorí zo dňa na deň, dodáva.

"Aktuálne dianie na Ministerstve kultúry dokazuje, že si ako jeho čelná predstaviteľka zamieňate výkon verejnej funkcie v demokratickom a právnom štáte s autokratickým výkonom moci. Žiadame Vás preto o okamžité odstúpenie z funkcie. To je úvod petície voči ministerke kultúry Martine, ktorej sa vo veľmi krátkom čase podarilo vyzbierať vyše 180 tisíc podpisov. Ministerstvo kultúry zareagovalo podaním trestného oznámenia. Šimkovičová sa tak stáva jednou z najkontroverznejších ministeriek štvrtej Ficovej vlády a to ako svojimi útokmi na LGBTI+ komunitu, tak i ministerkiným chápaním toho, čo to kultúra vlastne je.

"Kultúra slovenského ľudu má byť slovenská, slovenská a žiadna iná," tvrdí ministerka Šimkovičová a otvára tak otázky, ako by táto očista našej kultúry od cudzích vplyvov mala vlastne v praxi vyzerať a kam toto ideologické čistenie môže napokon viesť.

"Pre mňa je to absolútne nepochopiteľné. Svetové trendy v kultúre idú cestou inklúzie, spolupatričnosti a scitlivovania ľudí medzi sebou a zrazu tu máme rétoriku, ktorá je mentálne viazaná na tridsiate - štyridsiate roky minulého storočia. Táto nenávistná rétorika, ktorá sa dostáva do verejného priestoru je však veľmi nebezpečná," hovorí rektorka VŠVÚ Bohunka Koklesová.

Kam smeruje slovenská kultúra pod vedením Martiny Šimkovičovej, prečo voči nej v umeleckej obci tak výrazne narastá odpor? Ubráni sa kultúrna obec svojej vlastnej ministerke a ako má vyzerať moderná kultúrna politika malého národa v Strednej Európe 21. storočia? V súčasnej dobe hovoriť o akejsi čistej národnej kultúre je veľmi naivné a odborne nekompetentné pretože Slovensko sa už nachádza v globálnom svete, tvrdí v podcaste rektorka Vysokej školy výtvarných umení Bohunka Koklesová.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Mentioned in this episode:

Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

„Ide nám o odbornú, slušnú a vecnú diskusiu a chceme žiť v krajine, kde sa neosočuje pre výzor“. Marek Janiga. Študent práva, ktorého pred časom premiér nazval „nejakým“ študentom „s pubertálnymi vyrážkami“. Stojí za iniciatívou Diskutujme spolu. Tvrdí, že doteraz mu prichádzajú vyhrážky aj fyzickým útokom.

Stretnutie, ktoré nikdy nemalo byť. Diskusia, ku ktorej nemalo dôjsť. 

Stretnutie študentov so svojim dekanom – to fyzické, i názorové. 

Diskusia – vecná i formálna – o zmysle existencie/neexistencie Úradu špeciálnej prokuratúry. Na akademickej pôde. 

Študenti práva a dekan ich alma mater Eduard Burda. 

Ak on verejne hovoril o potenciálnom „kriminogénnom faktore“ špeciálnej prokuratúry či možnej zločineckej skupine vrámci tohto úradu - stanovisko, ktorým sa od začiatku zakrýva vláda pri svojom zámere úrad zrušiť - študenti hovoria, že je to len jeden uhol pohľadu na problém a oni by radi, aby z ich alma mater mohol verejne zaznieť aj ďalší, či rovno celé spektrum pohľadov. 

Pôdorysom, kde by sa tak stalo, mala byť diskusia na pôde právnickej fakulty. Nakoniec z toho zišlo a podujatie zastreší fakulta filozofická. A to už dnes.

Príbeh jednej diskusie, ktorý zaznamenal aj útoky premiéra na jej iniciátora. Slovníkom o „nejakom študentovi“ s „pubertálnymi vyrážkami“. Toho sa naopak zastal aj európsky parlament. 

O čom to celé je? A čo to je za lekcia pre jedného adepta justície? 

„Pochopil som, ako sme ako spoločnosť rozdelení. Nedokážeme sa nielen rozprávať, ale ani počúvať. Preto som sa aj snažil komunikovať s oboma stranami. Už len to, že druhú stranu si vypočujem a viem odpovedať na jej otázky, už to komunikáciu mierni“, tvrdí študent práva Marek Janiga, ktorý stojí za iniciatívou Diskutujme spolu. 

V rozohovore tiež približuje, ako sa vysporiadava s množstvom vyhrážok, ktoré mu chodia po premiérovom útoku. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Mentioned in this episode:

Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

Holokaust je súčasťou postoja človeka k človeku a k jeho inakosti. Začína tým, že túto inakosť - či už náboženskú, rasovú alebo aj inakosť sexuálnej orientácie, vidí ako hrozbu, voči ktorej sa treba brániť. A toto rozdeľovanie je potom veľmi dobrým nástrojom pre každého autoritatívneho vodcu, hovorí preživší holokaustu Otto Šimko. Hlavnú zodpovednosť za deportácie Židov pripisuje prezidentovi Tisovi.

Život Otta Šimka je dlhý ako jedno celé storočie. Žil som život ako z ježkovej piesne "Život je jen náhoda," jednou si dole, jednou nahoru. Akurát mne všetky tie životné sínusoidy spôsobovali dejiny vôkol mňa, hovorí v exkluzívnom rozhovore pre Ráno Nahlas, preživší holokaustu, partizán, ktorý sa aktívne zúčastnil SNP, komunista, ktorého však vládnuci režim komunistov perzekvoval Otto Šimko.

Deportácii do plynových komôr Osvienčimu unikol iba o vlások, jeho milovaný brat ale už také šťastie nemal a zahynul ako väzeň vyhladzovacieho koncentráku pri Pochode smrti. Bol permanentným nepriateľom režimov - Tisovho slovak-štátu, ale aj komunistickej totality za Stalina či normalizovaného Husákovho Československa. "Na Slovensku je mentalita ľudí taká, že sa veľmi radi prispôsobia tomu, čo hovorí vodca: Či to bol Tiso alebo teraz zasa Fico, glosuje naše moderné dejiny Otto Šimko. Navyše, podľa neho radi prezliekame kabáty a tak sa z horlivých ľudákov neraz stávali nadšení komunisti.

Za deportácie slovenských Židov, nesie podľa neho oveľa väčšiu zodpovednosť než vraždiaci gardisti, prezident Tiso. Dôvodom je predovšetkým tisovo antisemitské huckanie voči svojim vlastným občanom, ktoré z pozície jeho štátnej, ale i cirkevnej autority, malo podľa neho výrazne negatívny vplyv aj na poctivých a čestných katolíkov.

Bojoval v SNP - a to i so zbraňou v ruke, a ospravedlňovanie ruskej agresie na Ukrajine preto vôbec nerozumie. Podľa neho sa Ukrajina má právo brániť sa agresii Ruska presne rovnako, ako sa povstalci v SNP bránili nacistom obsadzujúcim Slovensko.

Režim komunistov to však Ottovi Šimkovi zrátal aj po vojne. Hoci bol presvedčeným komunistom, jeho židovský pôvod ho po Slánskeho procese poslal k lopate a režim mu nedaroval ani jeho nesúhlas s okupáciou ČSSR sovietskymi vojskami v roku 1968. A ako hodnotí uplynulé storočie Slovenska? Menia sa vodcovia - od Tisa k Ficovi, naše mentálne vzorce, ale ostávajú a nemení sa ani naša ochota podriaďovať sa silným vodcom a nevybočovať z davu.

Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz s preživším holokaustu, ktorý toto leto oslávi úctyhodných 100 rokov, Ottom Šimkom. WeRemember. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Mentioned in this episode:

Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

Tento návrh zákona nepripravovali skutoční odborníci a preto to vyzerá, ako keby psíček a mačička varili tortu, hovorí advokát Peter Kováč. Ten sa podieľal na tvorbe návrhu trestného zákona pod ministrom Viliamom Karasom. Podľa neho by ste sa nemuseli dostať do väzenia ani keď ukradnete Ferrari. Aj verejní funkcionári, ktorí nenakradnú priveľa, budú po odchode z funkcie čistí.

Tresty treba znížiť, ale nie tieto a nie takto, hovorí advokát Peter Kováč, ktorý vyučuje na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity. Uvažujú páchatelia o tom, aký im hrozí trest, alebo iba či ho chytia? Podľa neho je veľa ľudí, ktorí nekradnú len preto, že im hrozí trest. Niektorí kradnú presne tak, aby neprekročili hranicu škody, podľa ktorej by už išlo o trestný čin.

Ako sa líšia ekonomické a daňové trestné činy a ich páchatelia? Ako rozmýšľajú Marian Kočner a Ladislav Bašternák? Po znížení trestov sa takýmto páchateľom bude viac oplácať to skúšať? Máme viac chrániť životy ako peniaze, alebo je tento pohľad demagogický a nemali by sme sa na trestné právo pozerať úplne inak?

Páchateľov polícia často odhalí až po čase, napríklad pri nejakom ďalšom čine. Ak sa zavedú trojročné premlčacie doby, mnohých páchateľov už nebude možné stíhať – a tak sa nedostanete ani k náhrade škody, ktorú vám niekto spôsobil napríklad vlámaním.

Dajú sa problémy v tomto návrhu zákona vôbec odstrániť?

Rozhovor nahrával Peter Hanák.

Mentioned in this episode:

Vražda Jána a Martiny Vyšetrovanie

Celý systém sociálnoprávnej ochrany detí treba vybudovať úplne odznova. Nejaká trestnoprávna zodpovednosť by sa zo zistení Generálnej prokuratúry ale mala vyvodiť. Ak ale v tomto systéme zostanú títo istí, zle vzdelaní a prakticky nekontrolovaní ľudia, tak sa nezmení vôbec nič. Hovorí na margo šokujúcich zistení o podmienkach v Reedukačných zariadeniach novinárka Nataša Holinová.

Plesnivé sprchy, postele s plošticami, toalety bez dverí a k tomu fyzické tresty, ponižovanie, bezdôvodné a neľudské ochranné izolačky a dokonca i sexuálne násilie. To sú podmienky, v ktorých u nás v roku 2023 žije takmer 400 detí v takzvaných Reedukačných centrách - za socializmu známych ako polepšovne. Kontrola Generálnej prokuratúry poukázala na dlhodobo katastrofálne podmienky v zariadeniach, ktorých cieľom je pritom eliminovať u týchto detí poruchy správania a zaradiť ich potom späť do bežného života. V skutočnosti sa ale v týchto centrách ocitajú i obete sexuálneho či domáceho násilia a to bez ich akejkoľvek viny či zodpovednosti.

V šokujúcej slovenskej realite tak tieto deti žijú ešte oveľa horšie ako väzni. A deje sa tak už celé dlhé roky. Generálna prokuratúra vo svojej podrobnej správe konštatuje, že pochybenia našla v každom jednom z 13. skontrolovaných zariadení no na tieto až neľudské podmienky upozorňovala už pred desiatimi rokmi aj vtedajšia ombudsmanka.

Čo sme to za štát, ktorý sa takto stará o svojich najslabších a najzraniteľnejších členov spoločnosti - naše vlastné deti? Ako je toto vôbec možné a prečo to nikoho ani veľmi nezaujíma, keďže ide o problém, ktorý je tu už prakticky celé desaťročia? No a ako to, že tieto deti v problémoch ako keby nepovažujeme za tie "naše"? Stať sa to totiž môže aj nám - a našim deťom. Prečo to teda nechceme vidieť a riešiť?

Neexistuje tu skutočná motivácia, čo s týmto šokujúcim stavom robiť. Na jednej strane je tu ľahostajnosť verejnosti, na strane druhej zasa je tu ľahostajnosť ľudí, ktorí sú predstaviteľmi štátu v tejto oblasti. Jediná motivácia v celom tomto systéme je snaha Reedukačných centier mať čo najviac detí pretože z toho majú viac peňazí, hovorí Holinová a pridáva varovanie, že ona by tomuto štátu deti v problémoch určite nezverila.

Téma dnešného podcastu s novinárkou, ktorá sa tejto téme dlhodobo a intenzívne venuje Natašou Holinovou. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

90-tisíc vojakov, tisíce kusov techniky, trvanie v rozsahu štyroch mesiacov. A od územia Spojených štátov až po východné krídlo Aliancie, ktoré hraničí s Putinovým Ruskom. Vojenské cvičenie NATO s deklarovým cieľom: preveriť schopnosť spojencov zapojiť sa do konfliktu s protivníkom rangu práve tejto krajiny. 

Steadfast Defender – neochvejný obranca – označenie, ktoré dostalo. A podľa predsedu vojenského výboru NATO admirála Roba Bauera, hoci „konflikty nevyhľadávame, ale ak na nás zaútočia, musíme byť pripravení“ – má byť aj simuláciou veľkého konfliktu. 

Pripravuje SA a NÁS Aliancia na eventualitu vojny s Putinom? Existujú riešenia, ktoré by sa jej vyhli? A ako v tejto perspektíve vyznieva svojská doktrína staronového premiéra Fica, pre ktorého napadnutá Ukrajina nie je „suverénnym štátom“, ale skorumpovaným systémom v područí Spojených štátov? Téma pre generálna vo výslužbe Pavla Macka. 

„Ešte nedávno sme boli v nastavení, že klasický vojenský konflikt nám nehrozí a keby hrozil, tak budeme mať varovaciu dobu desať rokov. Zmena bezpečnostného prostredia priniesla to, že to už tých desať rokov nie je. Už to nie sú ani roky. Môžu to byť mesiace, či týždne, keď sa situácia náhle zmení a my môžeme čeliť bezprostrednej hrozbe konfliktu“. 

Generál Macko takto reaguje na slová admirála Roba Bauera, šéfa vojenského výboru NATO. On upozornil, že na „prípadnú budúcu vojnu s Ruskom sa musia pripraviť občianske spoločnosti členských štátov Nato“. Vyjadrenie zaznelo v kontexte spomínaného veľkého vojenského cvičenia Nato. Admirál Bauer však už nehovorí len o príprave ozbrojených síl, ale aj „občianskej spoločnosti“ členských štátov Aliancie. 

Pavel Macko vysvetľuje, že k tomu prichádza aj po analýze vývoja situácie na Ukrajine. „Dejiny a vývoj toho konfliktu by bol úplne iný, ak by Ukrajinci neboli na to pripravení“, hovorí. „To, že prežilo toľko ľudí a vedeli reagovať, bolo dané aj tým, že od anexie Krymu v roku 2014 Ukrajinci vedeli, že sa musia pripravovať“. 

Odkaz Bauerových slov je podľa Pavla Macka taký, že obrana krajiny nie je len záležitosťou pár vojakov, ale celej spoločnosti. „Ak chceme prežiť, keby vojna predsa len prišla, musí do toho byť zapojená celá spoločnosť“. 

Prečo je ticho rezort obrany? A čo znamenajú pre Slovensko a jeho záväzky v Nato výroky premiéra Fica o Ukrajine?

„Fico je vnútorne zaseknutý v komunistickom Československu, v nenávisti voči západu“, tvrdí. Po víkendových výrokoch na adresu Ukrajiny by sa na mieste ukrajinského premiéra Šmyhaľa so slovenským premiérom ani nestretol. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Ja vám teraz predpoviem, ako to bude s touto ministerkou kultúry: Bude bežať svinským krokom pretože umelci cítia neprávosť, ktorá sa chystá a ktorá sa deje. Už aj onakvejší ministri utekali z ministerstva s kabátom na hlave takže toto je jej osud, hovorí o budúcnosti Martiny Šimkovičovej v kresle ministerky vydavateľ Koloman Kertész Bagala. Podľa neho čelíme novej normalizácií.

Ľudia sú dezorientovaní a samozrejme, že sú aj rozčarovaní z toho, že im nepadajú pečené holuby do úst. Je zaujímavé, že Slovák, keď ide pracovať napríklad do Írska, tak tam tvrdo pracuje aj 10- 15 hodín pretože vie, že keď bude kvalitne pracovať, tak aj zarobí, ale keď sa vráti domov, tak je zasa ten istý ufrflanec, ktorému sa pracovať nechce. No, nič nie je zadarmo a všetci, ktorí niečo v živote dosiahli, musia tvrdo pracovať, ale istá masa obyvateľstva chce mať všetko jednoducho, lacno a rýchlo a preto aj veľmi rýchlo a jednoducho uveria aj rôznym ideologickým heslám, hovorí o dnešnej dobe a o tom, kam sa Slovensko uberá dlhoročný a dnes už aj kultový vydavateľ slovenskej literatúry Koloman Kertész Bagala.

Tento dlhoročný - a dnes už kultový, vydavateľ slovenskej literatúry, iniciátor súťaže Poviedka a objaviteľ množstva pôvodných slovenských literárnych talentov sa tento rok stal aj nositeľom štátneho vyznamenania z rúk prezidentky Čaputovej.

„Ocenené osobnosti, ich dielo a odkaz totiž definujú to, akí sme. Akým sme národom, akou sme spoločnosťou, akým štátom a kam sa uberáme vo svojom vývoji,“ povedala pri tejto príležitosti hlava štátu.

Aký je teda, podľa Kertésza Bagalu, tento náš slovenský príbeh a aký je príbeh muža, ktorý sa už vyše 30 rokov tvrdohlavo, stoj čo stoj, ponára do sveta slovenského slova a do sveta tvorivosti našich literárnych talentov? Ako vníma aktuálne obsadenie rezortu kultúry a jeho hlavu - ministerku kultúry Martinu Šimkovičovú? No a čo hovorí vydavateľ slovenskej prózy i poézie na deklarácie ministerstva kultúry o akejsi "čistej národnej kultúre"?

No a napokon, ako sme na tom s čítaním literatúry a s jej výučbou? Čítajú ešte vôbec naše deti a ak nie, ako ich prilákať do rozsiahleho, ale i nesmierne bohatého a dobrodružného vesmíru slov a viet? A prečo podľa neho nevieme v školách deti pre literatúru nadchnúť a učíme ich skôr tak, že ich od kníh odradíme?

"Ten školský systém treba obrátiť úplne naruby. Trinásťročným deťom treba ukazovať to, čo je pre ich vek zaujímavé a nie ich moriť Proglasom. Teraz by to malo byť tak, že to, čo sme si my predtým čítali pod lavicou, by malo byť dnes hlavným predmetom a viesť deti k tomu aby sami dokázali formulovať svoje vlastné myšlienky, hovorí Kertész Bagala.

Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz s vydavateľom Kolomanom Kertész Bagalom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Slovensku osobnosti chýbajú, či ich len nevidíme? Dilema, na ktorú pred vyše desaťročím zareagoval rovno prvým životopisom. A načrtol aj paradox života u nás, podľa ktorého „veľké osobnosti bývajú práve pre svoju veľkosť odsunuté do úzadia“. Marián Gavenda – kňaz, niekdajší hovorca katolíckych biskupov a plodný publicista. Takto reagoval na osobnosť, ktorá podľa neho výrazne poznačila život na Slovensku v priebehu posledného polstoročia. Reagoval na postavu „biskupa v monterkách“ z podzemnej cirkvi, jezuitu, neskôr kardinála. Jána Chryzostoma Korca. 

Práve dnešného 22. januára by sa dožil sto rokov. 

Na jednej strane pilier tajnej cirkvi v období neslobody, na druhej aj barla, ktorou si už v slobodných časoch poslúžili premiéri s komunistickou minulosťou Vladimír Mečiar či Robert Fico. Kto bol „biskup v monterkách“? Téma pre Mariána Gavendu, autora jeho prvého životopisu. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Komunizmus a fašizmus je rovnaké totalitné zlo. Komunizmus však nebol, na rozdiel od fašizmu, nikdy dôsledne odsúdený. No až keď si, biblicky povedané, namočíte prsty v krvi jeho obeti, pochopíte jeho hrôzy, hovorí spisovateľ a dokumentarista Peter Juščák. Ten dlhodobo mapuje osudy tisícok Slovákov, ktorí sa prakticky okamžite po oslobodzovaní Červenou armádou ocitli v sovietskych koncentrákoch.

Mená ako Osvienčim, Treblinka, Dachau či Mauthausen pozná asi každý z nás. Sú to totiž synonymá zla. Pojmy ako Kolyma či Vorkuta však zrejme väčšine ľudí vôbec nič nehovoria. Ide pritom o obdobu nacistických koncentračných táborov - sovietske Gulagy. V nich končili - a často doslova i fyzicky skončili, celé milióny nevinných obyvateľov Sovietskeho zväzu, ale následne aj jeho satelitov - vrátane Československa. V týchto sovietskych koncentrákoch - známych ako Gulagy, tak prakticky okamžite po oslobodzovaní Slovenska Červenou armádou skončili i cele tisícky našich vlastných spoluobčanov. "Oslobodenie Červenou armádou trvalo 30 minút, potom prišli deportácie do Gulagov," hovorí spisovateľ Peter Juščák. Na východnom Slovensku išlo podľa neho o plošné deportácie na princípe kolektívnej viny.

Oficiálne čísla zmapované historikmi z Ústavu pamäti národa hovoria o vyše 7. tisíckach občanov ČSR. V tomto prípade ide len o oficiálne čísla, v realite ich bolo oveľa viac, hovorí Juščák, ktorý sa tejto téme dlhodobo venuje a odhaduje, že v sovietskych Gulagoch skončilo minimálne 10 tisíc Slovákov, ktorých neraz jedinou vinou bola veľmi pružná a právne nesmierne gumená kvalifikácie "Nepriateľ Sovietskeho zväzu". V Gulagoch sa tak dokonca ocitla aj väzenkyňa nacistického vyhladzovacieho tábora Osvienčim, pripomína Juščák - autor knihy "Desaťkrát Gulag" a ďalších diel mapujúcich osudy našich spoluobčanov v sovietskych gulagoch.

Sovietska štátna moc, presnejšie stalinova politická polícia NKVD si vytipovala človeka, tohto človeka potom doslova zobrali na ulici a vytipovali si ho preto, že podľa nich to mohol byť dobrý nositeľ trestu. Potom ho väznili - a všemožnými - i veľmi násilnými a krutými metódami ho vypočúvali dovtedy, kým neprijal celý ich scenár fiktívneho trestanca. Scenáre boli pripravené, ale chýbali im ľudia a tak si ich proste - neraz veľmi brutálnymi metódami, našli trebárs i na ulici, hovorí Peter Juščák.

Čo bol dôvod týchto masových represálií, ako fungovala sovietska totalitná moc na oslobodenom území ČSR a aké osudy mali Slováci zavlečení do sovietskych koncentrákov? Vieme si vôbec predstaviť, aké podoby zla mala sovietska totalita a aké osudy mali príbuzní a deti odvlečených do ZSSR? No a prečo o tejto téme prakticky vôbec nič nevieme, neučíme to naše deti v školách a ani sa nestala témou našej kolektívnej pamäte ako memento pred hrôzami totality - tentoraz však nie hnedej, ale červenej? A prečo - keď odsudzujeme fašistické hnedé zlo, nevieme - a nechceme, odsúdiť rovnako tak hrôzostrašné a kruto neľudské dôsledky zla červeného, teda komunistického?

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Rumunsko, Bulharsko, Grécko, tam dnes ekonomicky patríme - nie nmedzi krajiny V4. A čaká nás zrejme ešte drsnejšia skúsenosť než to, čím si prešlo Grécko, hovorí viceprezident AZZZ Rastislav Machunka. Ako vnímajú novú vládu a jej tempo i formu konsolidácie zamestnávatelia? A prečo máme nižšie mzdy ako Nemci?

Ich revírom je Slovenská republika, no tempo ich konsolidácie rozhodne nie je vražedné. I tak by sa dal glosovať prístup novej slovenskej vlády - vlády Fica IV., k našim verejným financiám, ktoré rozhodne nie sú v dobrom stave a medzi politikmi, ale i ekonómami sa preto čoraz častejšie objavujú varovania o takzvanej "gréckej ceste".

Nie sú to diletanti, obrazne povedané, robia dobre svoju politiku pretože si skutočne myslia, že ich to snáď nedobehne a že prežijú najbližšie 4 roky v relatívnom kľude. Ich revírom je populizmus, ale na konci dňa si však za to môžu voliči. Za stav štátu zodpovedajú voliči pretože politikom ťažko niečo vyčítať, oni plnia to, čo sľúbili voličom a voliči si toto želali, tvrdí na margo ekonomických plánov a vízií v Ráno Nahlas viceprezident Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení Rastislav Machunka.

O čom vypovedá obsah a forma konsolidačného balíčka Ficovej vlády - balíčka, ktorý zvyšuje zdravotné odvody a zavádza bankový odvod, no na strane druhej penzistom ponúka 13. dôchodky a pomáha i hypotekárnym dlžníkom? Uvedomuje si vláda čomu Slovensko reálne čelí, má nejakú zmysluplnú víziu ekonomického rozvoja krajiny a nečaká nás v najbližších mesiacoch i ďalšie uťahovanie opaskov a to i vo forme zvyšovania daní?

Ako zastaviť únik mozgov - a dnes už aj kvalifikovanej pracovnej sily, zo Slovenska a budeme odkázaní na ekonomických migrantov? Prečo je naše hospodárstvo stále odkázané na kupovanie si zahraničných investorov cez daňové úľavy a finančné stimuly a ako generovať invenčné prostredie a zaistiť aby tu vznikali domáce investície s vyššou pridanou hodnotou?

My nielenže zaostávame oproti našim susedom, my dnes už ekonomicky medzi krajiny V4 - tobôž Rakúsko či Pobaltie, nepatríme. Rumunsko, Bulharsko, Grécko, tam dnes ekonomicky patríme, hovorí Rastislav Machunka. Čo nás teda ekonomicky čaká a bude to i tu také ako v Grécku - či nebodaj ešte horšie?

No a napokon, prečo máme stále dramaticky nižšie mzdy než Nemci či Francúzi a ako je to v skutočnosti s tou našou produktivitou práce?

Témy a otázky pre hlas zamestnávateľov, viceprezidenta AZZZ Rastislava Machunku.

„V demokracii ľudia nielen môžu, ale rovno majú hovoriť politikom do ich práce“, hovorí sociológ Martin Bútora. 

Sociológ, spisovateľ, diplomat, ale i prezidentský kandidát. Po sovietskej okupácii zostal v nemilosti komunistickej moci. Odsúdil Antichartu, na dvanásť rokov skončil ako terapeut v protialkoholickej poradni. Po Novembri’89 bol jedným zo zakladateľov Verejnosti proti násiliu a spoluautor toho, čo zaznievalo na námestiach. Neskôrší poradca prezidenta Václava Havla, sám prezident Inštitútu pre verejné otázky s kritickými správami o stave spoločnosti, ktoré nastavovali zrkadlo mocným. Potom diplomatický zástupca Slovenska v Spojených štátoch. A tiež prezidenský kandidát. 

Už roky je jeho hlas dôležitý vo verejného diskurze. 

Ako sa pozerá na krajinu, ktorá opäť vychádza na námestia? Na štát, v ktorom má svoj špecifický význam zrazený semafór, podržtaška či zrážanie špeciálnej prokuratúry a výkonu samotnej spravodlivosti? 

Demokracia podľa neho predpokladá, že „ľudia sa do toho vložia a prídu so svojim pohľadom na kvality štátu, a to aj kriticky“.

„V mojich očiach je to tak, že títo ľudia pomáhajú, aby sa krajina a štát vyvíjali lepším, kvalitnejším spôsobom“, rozpráva. „Rozumný štát a rozumní politici tomu načúvajú a niektorí si z toho aj niečo zoberú“, dodáva. Má to však predpoklad – štát a politikov s kvalitami rozumnosti. 

Spôsoby Roberta Fica mu politikou kupovania voličov pripomínajú sčasti socialistického prezidenta Antonína Novotného s jeho výrokom: „Maso bude!“ „Svojim voličom bez výraznejšej ekonomickej gramotnosti sľubuje silný štát bez dosahov napríklad na udržateľnosť verejných financií “, ilustruje. „Takto si ich chce kupovať a zneužíva ich“, tvrdí Bútora. 

Ficovo prirovnanie prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry (UŠP) k prokurátorom komunistického Československa z päťdesiatych rokov označuje až za programový kalkul s tým, že ľudia zabúdajú a súčasný premiér to zneužíva. „Akoby zabúdal, že tá komunistická strana, ktorej sám bol členom, tá strana sa v päťdesiatych rokoch dopúšťala nielen prenasledovania ľudí s odlišným názorom, nepovoľovala nič, čo by sa odlišovalo od vtedajšej politiky, ale tá strana zavraždila 250 ľudí a dvesto tisíc odsúdila a poslala do väzení“, ilustruje Martin Bútora. 

Za neprimerané označuje rovnako Ficovo uctenie si pamiatky Gustáva Husáka, niekdajšieho prvého muža komunistickej strany a prezidenta socialistického štátu. 

Na otázku, či nejde zo strany Roberta Fica rovno k programovému zavádzaniu a klamaniu, reaguje:„Pôsobí to tak.“ 

V rozhovore sa dotkneme aj autonehody Andreja Danka, zo správania ktorého má Martin Bútora „trpký, smutný až groteskný“ pocit. 

Rovnako miery, do akých podrobností by sa mali „obnažiť“ prezidentskí kandidáti pred voličmi. Ak Andrej Danko avizuje, že sa bude zaujímať o „orientáciu“ Petra Pellegriniho, Martin Bútora hovorí, že otázka je namieste v prípade, „ak sa zo zatajovanej sexuálnej orientácie môže stať dôvod na vydieranie“. 

Rozhovor s osemdesiatnikom Martin Bútorom bude však aj o „radostnom prístupe k životu“ či o „poctivej drine, z ktorej ide radosť“, ktorá ovplyvňuje bezprostredné okolie a má potenciál meniť spoločnosť. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Pri výskume páchateľov vrážd sme zistili, že existuje niečo ako tzv. transgeneračny prenos násilia, teda, že v rodinách, kde je dieťa opakovane svedkom domáceho násilia, tak sa pre neho to násilie normalizuje a tým pádom sa v ňom upevňuje presvedčenie, že konflikty sa dajú riešiť práve násilím, hovorí psychológ a súdny znalec Anton Heretik. Za pražským masakrom sa podľa neho skrýva rastúca dostupnosť zbraní, kult násilia, ale aj systémové neriešenie témy duševného zdravia.

Väčšina páchateľov vrážd má nejakú formu poruchy osobnosti. To v spoločnosti je a treba s tým rátať, ale to nie sú v pravom zmysle slova psychicky chorí ľudia, kde by ich to malo robiť nezodpovednými za svoje konanie. Naopak, títo ľudia sú povinní naučiť sa žiť so svojou povahou tak, aby neporušovali zákony. Tie ťažké psychické poruchy, ktoré zmenia človeka, ktorý sa dovtedy vyvíjal normálne, tak tých je strašne málo a medzi páchateľmi trestných činov sú veľmi zriedkavé, hovorí rešpektovaný súdny znalec Anton Heretik.

Vyšetrovanie teroristického útoku na Zámockej ulici v Bratislave z roku 2022 ukončili, skutok je preukázaný výpoveďami spolužiakov páchateľa, ale aj jeho rodičov. Oznámil to špeciálny prokurátor Daniel Lipšic. Útok bol podľa neho chladnokrvný a mal charakter popravy.

Krátko pred Vianocami zasa otriasla Českom masová vražda, v ktorej nevyrovnaný mladík zastrelil na pôde pražskej Karlovej univerzity 14 nevinných obetí a ďalších 25 ich viac či menej vážne zranil.

Páchatelia takýchto brutálnych a krvavých vrážd pritom nie sú žiadni Marťania, sú tu a žijú priamo medzi nami a to smeruje k množstvu ťažkých a nepríjemných otázok. Čo vedie ľudí ako sme my sami k takýmto priam beštiálnym vraždám, v ktorých páchatelia siahajú na životy ľudí, ktorí im nikdy nič zlé neurobili? Dalo sa im zabrániť keby sme si potenciálnych páchateľov lepšie všímali a viac sa venovali prevencií negatívnych javov sprevádzajúcich našu mládež? A kto vlastne sú títo páchatelia, čo ich motivuje a dá sa vôbec nejako vopred odhadnúť v človeku, že by bol schopný aj takýchto hrozných činov?

Domáce násilie má často tendenciu eskalovať od prejavov slovnej a drobnej agresie až k extrémnym prejavom. Väčšina prípadov vrážd na slovensku sa odohrá v rodinách a veľká časť z toho je vyvrcholenie partnerských kríz, teda vyvrcholenie domáceho násilia, tvrdí Anton Heretik. preto je prevencia podľa neho skrytá do veľkej miery v tom akú váhu kladie spoločnosť téme duševného zdravia ako i vzdelávaniu.

Na druhej strane takéto brutálne akty násilia otriasajú prakticky celou spoločnosťou a rozbíjajú našu hlboko detskú predstavu o svete ako akomsi bazálne bezpečnom a predvídateľnom mieste. Vyvolavajú tak v nás jednak ohromný smútok prameniaci zo všeľudskej empatie, tak navodzujú i hrozivý pocit neistoty a strachu. Ako pracovať so smútkom z takýchto tragédií a ako sa vydať na cestu uzdravenia spoločnosti? No a napokon, ako pracovať s agresivitou, ktorá je skrytá v každom jednom z nás?

Témy a otázky pre psychológa a súdneho znalca Antona Heretika. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Idem do toho, lebo to milujem“. Koľkí z nás majú ten luxus na takéto konštatovanie? Ak by sme však uvažovali ďalej, poctivo a sebakriticky, prišli by sme k inému konštatovaniu: že nepôjde to bez odvahy. 

Tento luxus si dopriala Nikola Richterová. Našla v sebe odvahu. Povedala si, že už nechce žiť v kolotoči povinností, ktoré časom prestávali dávať zmysel. Vystúpila z neho. V práci si zobrala neplatené voľno – či inak slovenskú podobu sabatikalu. A dala sa na hľadanie svojho ja, lebo ako píše: zabúdala som, kto som! A skončila – zas podľa toho, čo zaznačila na sociálne siete – spokojná, za polárnym kruhom, a to napriek tomu, že z pozície PR manažérky je z nej asistentka v reštaurácii v zasneženom Fínsku. S konštatovaním: „Som na seba fakt hrdá, že som aj napriek pochybnostiam šla podľa svojho vlastného vzorca – idem to toho, lebo to milujem.“

Ako na to? V dnešnej uponáhľanej dobe, keď už zabúdame, kto vlastne sme? 

„Pre mňa bol sabatikal zlomový, lebo som si uvedomila, že dlhé roky som existovala bez toho, aby som si dopriala čas na zastavenie. Čas na to, aby som si uvedomila, ako sa mám, čo mám rada. Spätne som si uvedomila, že som sa vôbec nepoznala“, opisuje svoju skúsenosť s riešením vyhorenia Nikola Richterová.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Zatiaľ čo 50.roky socializmu boli akýmsi "Veľkým bratom", Normalizácia bola niečím ako Veľkou sestrou z románu "Bol som dlho preč". Kto chcel za normalizácie konformne žiť, tak mohol, ale kto sa rozhodol žiť v pravde, tak musel počítať s represáliami zo strany režimu, hovorí o ére posledných 20. rokov socialistického režimu, sociologička Oľga Gyarfášová. Aké to bolo žiť - a nesúhlasiť, v časoch husákovskej normalizácie?

Normalizácia. Lapidárne, chladné a neosobné slovo pre éru, v ktorej Československo - našu krajinu, okupovala stotisícová armáda po zuby ozbrojených sovietskych okupantov, ktorí mali presadiť brežnevovu doktrínu obmedzenej suverenity a v ktorej sa režim vedený prezidentom Gustávom Husákom nemilosrdne postaral s akoukoľvek formou odporu voči spôsobom, ktorými tento nikým nevolený systém presadzoval svoju brachiálnu moc.

Pre niekoho sú to dnes údajne "zlaté časy" tzv. husákových detí. Časy, v ktorých sa horúčkovito (a neraz celkom bezohľadne) stavali prefabrikované paneláky, deti sa hrali v betónom vyliatych pieskoviskách a na uliciach bolo vraj tak bezpečne, ako nikdy predtým - a ani nikdy potom. A vraj každý mal i prácu. Akú, to už pamätníci radšej nespomínajú.

Nečudo, veď všetko, čo akokoľvek vyčnievalo - alebo malo iný názor či presvedčenie, než bolo to oficiálne hlásané masívnou štátnou propagandou bolo z verejného priestoru eliminované alebo aspoň ostrakizované. Pre niekoho to tak bola doba celozávodných dovoleniek ROH - za odmenu azda až v bájnej Juhoslávii, mladomanželských pôžičiek, no pre iných to však bola éra permanentnej ostrakizácie alebo i perzekúcie - za zlý triedny pôvod otcov či dedov alebo pre vieru či iný ideový - a nebodaj ešte i odlišný politický názor.

Krajine pevnou rukou vládla Komunistická strana, ktorá si svoj mocenský monopol poistila priamo v Ústave, slobodné voľby boli ilúzia, možnosť sa politicky či spoločensky angažovať mimo tzv. Národného frontu vedeného Stranou bolo nemožné a nad tlačou, médiami - ako i slobodou prejavu, vládla všadeprítomná štátna cenzúra poistená všemocnou tajnou štátnou políciou ŠTB, ktorá neváhala porušovať akékoľvek - i vlastné, zákony.

Ako sa nám teda žilo v týchto časoch plných oficiálnych lží, všadeprítomnej propagandy, ktorej však už prakticky nik neveril a mocenského monopolu jednej strany a jej normalizačných kádrov? Prečo na to tak radi spomíname ako na údajne "zlaté časy" a aké pamäťové stopy v nás toto obdobie zanechalo?

No a kto boli oponenti tejto nedemokratickej štátnej moci, kde brali silu čeliť mocnému štátnemu molochu a ako na tento odpor reagovala normalizačná moc? A napokon, koľko metrov štvorcových bytu v paneláku stojí svedomie a za koľko dovoleniek na Jadrane sa dá kúpiť česť a rovná chrbtica?

To sú témy a otázky pre sociologičku Oľgu Gyarfášovú a autorku knihy "Ako sme žili v rokoch normalizácie", ktorá prináša rozhovory s aktérkami spoločenstva vzdoru. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deń a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Dnešné námestia bojujú proti tým istým ľuďom, reprezentujúcim „prehnitý systém“. Pohľad Karolíny Farskej, svojho času jednej z tvárí a hlasov iniciatívy za Slušné Slovensko. 

„Už neplatí, že kto vyhrá voľby môže všetko“ – veta, ktorá sa ako refrén ozýva z námestí slovenských miest. Bolo ju počuť v Bratislave, či v Košiciach, ale aj v ďalších mestách počas protivládnych demonštrácií. Po tých decembrových večer pokračujú aj prvé januárové, a to v štrnástich mestách Slovenska. A nadväzujú na tie z roku 2018 po vražde Jána a Martiny - Za Slušné Slovensko a ešte rok predtým na Veľký protikorupčný pochod. Ak dnes za nimi stoja politici opozičných strán, vtedy to boli najmä študenti. A medzi nimi aj Karolína Farská, s ktorou sa obzrieme za dynamikou tých prvých, aby sme pochopili, čo môžeme očakávať od tých dnešných.

„Žiaden z tých dnešných protestov nebol akoby prebratím štafety, no napriek tomu ich spája fakt, že tu kontinuálne tisíce ľudí na námestiach bojujú proti tým istým ľuďom, ktorí reprezentujú ten istý problém v tejto krajine“, hovorí Karolína Farská. Nazýva ho pritom „prehnitím systému“. 

„Ľudia ako Fico sa budú vždy snažiť, no vždy im niekto povie zbohom a budú musieť odísť“, tvrdí. 

„On nie je ani špeciálny. V demokraciách takí ľudia sú. Chcú systém iba oportunisticky využiť na vlastné účely. Režim však oslabujú. Takých ľudí je potrebné vždy zastaviť“, takto odpovedá na otázku, či organizonie verejných protestov ešte má zmysel. 

V rozhovore sa pozrieme do zákulisia organizovania verejných zhromaždení. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Prepojenie kresťanstva so svetskou mocou, bolo obrovským historickým zlyhaním kresťanstva. Ježišov príbeh bol opozíciou voči svetskej moci a keď došlo k spojeniu kresťanstva so štátom, došlo ku kompromisom, ktoré cirkevnému svetu uškodili, hovorí kňaz Starokatolíckej cirkvi Martin Kováč. Čo nám dnes môžu cirkvi ponúknuť a sme kresťanskou spoločnosťou?

Kresťanstvo bolo vo svojich prvopočiatkoch avantgardou, stratilo sa to však za cisára Konštantína, keď stalo takmer štátnym náboženstvom a defacto sa zasnúbilo so štátnou mocou. Bolo to tak celé dlhé storočia, keď cirkvi neraz stáli na strane mocných a bohatých a dokonca v mene viery viedli - či aspoň posväcovali, aj vojny. Raz boli obeťami pohania, potom zasa inoverci či kolonizované národy, ale napokon sa hnev obrátil dokonca i voči vlastným spolubratom vo viere.

Mocenské nároky a snahu o ideový monopol kresťanskej cirkvi dobre poznáme aj na Slovensku. Veď napokon, nie je tomu tak dávno, keď krajine vládol prezident a kňaz v jednej osobe, za ktorého štát neváhal aktívne perzekvovať a deportovať kvôli rase svojich vlastných občanov a to až do nacistických koncentrákov. Za komunistickej totality cirkvi zasa čelili represáliám a jej časť sa dokonca musela uchýliť až do podzemia tzv. tajnej cirkvi, kde opäť získala rešpekt i prirodzené uznanie. iná časť cirkvi však s komunistickou mocou - napriek jej ateistickému charakteru i pošliapavaniu ľudských práv, kolaborovala. No a kde je miesto cirkví dnes a má jej slovo ešte v našej spoločnosti vôbec nejakú váhu? A ak ju má mať, na čom jej slovo môže - a aj má, stáť?

Kresťanstvo bolo vo svojich prvopočiatkoch avantgardou, malo by sa ňou stať opäť. Kresťanstvo má byť avantgardnou alternatívou, preto sa nemá presadzovať násilím - teda ani nanucovaním svojich dogiem cez zákony, hovorí kňaz Starokatolíckej cirkvi Martin Kováč. Cestou je podľa neho dialóg a otvorenie sa novým výzvam, nie cesta boja o moc či kolaboráciu s mocenskými elitami.

Aká je odpoveď kresťanského kňaza na Zlo zosobnené vrahom zodpovedným za masaker v Prahe a ako má vyzerať uzdravenie spoločnosti, ktoré reprezentovali študenti pražskej fakulty tvoriaci živú reťaz okolo pietneho miesta tejto tragédie? Kde v tom všetkom násilí, agresivite a frustrácií je Boh a ako čeliť nášmu strachu z toho, čo sa deje vôkol nás? Kde je hranica medzi dobrom a zlom, ako viesť dialóg s tým, čo bytostne vnímame ako Zlo, no a aké odpovede ponúka ten, čo sa podľa evanjelií obetoval za nás a kresťanstvo založil i inšpiroval?

Deklarujeme sa ako kresťanská spoločnosť, no sme ňou naozaj aj v tom, ako žijeme? No a napokon, keby sa dnes medzi nás Ježiš vrátil, čo by tu našiel? A spoznali by sme ho vôbec?

Témy a otázky pre kňaza Starokatolíckej cirkvi Martina Kováča. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Storočná bratislavská YMCA inšpiruje aj dnes: jej komunita oživovala mesto, tvrdí Magdaléna Kvasnicová

Aj budovy majú svoje osudy. Písané tými, čo ich naplánovali, postavili a najmä naplnili životom. V Bratislave stojí už storočie historický komplex známy pod označením YMCA. Za jeho vznikom je aj dcéra prvého československého prezidenta Tomáša G. Masaryka - Alica. 

Svojho času šlo o sídlo Young Men’s Christian Association, čiže Kresťanského združenia mladých. A v Európe bolo prvým pre túto pôvodom anglickú mládežnícku organizáciu. Komunisti ho neskôr znárodnili, prerobili aj na kino Dukla, v slobodných časoch sa okrem kina stalo aj sídlom ľudskoprávnych či kultúrnych neštátnych organizácií. 

Táto tehlovo červená dominanta má sto rokov. A za sebou aj pre dnešok inšpiratívnu minulosť. A o nej vie veľa zaujímavého Magdaléna Kvasnicová, kunsthistorička a docentka z katedry architektúry Stavebnej fakulty STU v Bratislave. 

„YMCA má vo svojom znaku trojuholník“, približuje Kvasnicová. „Symbolizuje človeka, ktorého tvorí duch, duša a telo. O toto všetko sa chcelo združenie starať“, hovorí. Aj bratislavská Ymca tak podľa Magdalény Kvasnicovej poskytovala od začiatku kultúrno-vzdelávacie a športové aktivity. 

„Vstupovala do prostredí, kde bolo potrebné zmierenie či formovať spolunažívanie rôznych názorov či sociálnych statusov“, dopĺňa a hovorí o spájaní aj na osi kresťanských denominácií. 

V podcaste sa dozviete aj odpovede na otázky, čo môžu v kultúre narobiť politické nominácie, ako sa to môže prejavť v Banskej Štiavnici či o výskume Námestia Slobody, ktoré sa opäť stalo miestom verejných zhromaždení.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Matúš Jarolín z občianskeho združenia Futuge Generation pracuje s mladými Slovákmi, ktorí chcú odísť do zahraničia. Podľa neho chcú odísť takmer všetci. Politická situácia, výsledok volieb či Robert Fico sú dôvodmi na odchodv, nie však tými najdôležitejšími.

Slováci, ktorí sa zo zahraničia vrátia, majú punc kvality, najmä ak absolvovali dobré školy. Sme však ochotní ich počúvať? Mali by vlastne päťdesiatnici počúvať čerstvých absolventov, hoci aj z Oxfordu? Podľa Matúša Jarolína potrebujeme lepšiu medzigeneračnú komunikáciu.

Čo majú vlastne v zahraničí o toľko lepšie ako u nás? Pomohlo by školstvu, keby sme tam jednoducho naliali viac peňazí? Nemali by sme aj my lákať zahraničných študentov, aby zaplnili naše univerzity, tak ako Slováci plnia tie české? V Prešove je napríklad veľká komunita ukrajinských študentov, ktorá tu bola už dávno pred vojnou.

Alebo keďže Slováci nechcú študovať doma, mali by sme rušiť vysoké školy?

Rozhovor nahrával Peter Hanák.

Aký rok má za sebou Ukrajina? Bola naozaj ukrajinská protiofenzíva neúspešná? Aký vývoj čakať v roku 2024? Kto je dnes vo výhode a ako môže vojnu ovplyvniť únava z nej, americké voľby, či zmenšujúca sa finančná a vojenská pomoc? Téma pre riaditeľa Adapt Inštitútu Mateja Kandríka.

Podľa analytika v prvých šiestich mesiacoch vojny v roku 2024 budeme sledovať trend, že sa Ukrajina bude skôr brániť, než útočiť. „Rozhodne sa budú Rusi snažiť pokračovať v ofenzíve, aby nedali Ukrajine vydýchnúť," hovorí.

Matej Kandrík tiež hovorí, že Rusko bude mať v prvých mesiacoch prevahu v dôležitých otázkach - napríklad v dronoch, delostrelectve, mínometoch. „Výrazne to nahráva ruskej strane a vedie to k úvahe, že Ukrajina bude musieť prejsť od ofenzívy k obrannej pozícii."

Aká je stabilita ruského prezidenta pred voľbami? „Môžeme si dnes povedať, že to Vladimir Putin zvládol, ale bolo to o chlp. Pachuť a memento vystrašenia tam ostáva. Pozícia Putina je však stále silná," myslí si šéf Adapt Inštitútu.

Podľa neho možno špekulovať aj nad tým, či nebude chcieť Vladimir Putin pred voľbami ukázať nejaký vojenský úspech. „Takže by neprekvapilo do marca zíntezívnenie bojov," dodáva.

Zlomový bude podľa Kandríka november, a to pre americké voľby. „Výsledok amerických volieb ukáže, kam sa pohneme ďalej," dodáva.

V podcaste budete tiež počuť

- či bola naozaj ukrajinská protiofenzíva neúspešná,

- s akými kartami hrajú na začiatku roka Rusko a Ukrajina,

- ruská ekonomika a veľká vojenská výroba,

- ako ovplyvní vojnu únava z nej,

- aký bude rok 2024.

Rozhovor nahrala Denisa Hopková.

Pápež nedávno dal svoje placet pre požehnania osôb v tzv. neregulárnych situáciách, do čoho spadajú aj páry rovnakého pohlavia či páry, ktoré žijú mimo manželského zväzku. Schválil doktrinálne vyhlásenie Fiducia supplicans vatikánskeho úradu pre náuku viery.

Rozhodnutie podľa Vatikánu nemení nič na učení o manželstve medzi mužom a ženou. Napriek tomu vyvolalo širokú škálu reakcií: od spontánnej radosti, cez trpené vzatie na vedomie, až po obavy zo schizmy. 

Ako to vidí Miro Kocúr, teológ, biblista a pedagóg?

Hovorí o dokumente s prívlastkom „prelomový“. „Namiesto odsudzovania, odmietania, znášania predsudkov a nenávisti, tu ide o ľudské prijatie a rešpektovanie tej životnej situácie“, hovorí. Kocúr pritom zdôrazňuje, že ide o dokument, ktorý pripravil vatikánsky úrad a odobril ho samotný pápež. 

Vatikán pripomína, že požehnávanie „neregulárnych“ životných situácií nemá mať akúkoľvek obradovú formu a nemá ísť o napodobňovanie manželstva. 

„Myslím si, že to bude veľká úľava pre ľudí toho istého pohlavia, ktorí dostanú požehnanie svojho spolužitia“, hovorí Kocúr. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Ak by deti poslancov či ministrov hovorili svojim rodičom, že majú úzkosti, v škole nič zmysluplné nerobia a sú zo vzdelávania frustrované, tak si viem predstaviť, že sa odrazu začnú diať veci, ale tu ten tlak nevzniká. My dáta o segregovanom vzdelávaní máme, ale nikto s tým nič nechce robiť, pretože je to drahé a politicky nepopulárne, ale my si takto zarábame na veľké sociálne nepokoje, hovorí pedagóg a aktivista v oblasti vzdelávania Juraj Hipš.

Keď po nás niečo ostane - a nie ste čírou náhodou Einstein, Leonardo da Vinci alebo Picasso, tak sú to predovšetkým naše deti. Otázkou je, koľko sa im reálne venujeme, do akej miery ich problémy berieme skutočne vážne a najmä - nakoľko naša spoločnosť prikladá váhu tomu najdôležitejšiemu, teda ich vzdelaniu a všetkému, čo pobyt v škole pre ne znamená. Teda nielen ich vedomostiam, ale aj ich pocitu spokojnosti či sociálnym interakciám, ktorým sa práve v školách učia a teda i pocitu spoločenskej súdržnosti.

Tvrdé dáta, s ktorými neradno polemizovať, však aktuálne hovoria, že tu u nás - na Slovensku, vychovávame v našich školách viac ako tretinu funkčných analfabetov. V praxi to znamená, že viac ako tretina našich - dnes už prakticky dospelých deti, nedokáže prečítať zmluvu o nájme, hypotéke či leasingu - o programoch politických strán pred voľbami škoda hovoriť. I toto je nelichotivá realita slovenského školstva, ktorú potvrdili aktuálne výsledky medzinárodného testovania PISA.

Navyše, naše školstvo je tvrdo segregačné, teda ľudovo povedané - kde a komu ste sa narodili, tak v takej komunite i sociálnej vrstve, napriek vašej snahe i úsilí, aj s najväčšou pravdepodobnosťou skončíte.

Už od Márie Terézie (ktorá všeobecné povinné vzdelávanie u nás uzákonila) bolo ale vzdelanie akýmsi výťahom k lepšiemu životu. Dobré vzdelanie bolo mocou, no a dobré vzdelávacie systémy robia to, že pomáhajú vyrovnávať sociálne, ekonomické ako i etnické - či iné rozdiely, medzi deťmi, tak aby sa medzi nimi zabezpečili aspoň ako tak rovné štartovacie čiary. Na Slovensku roku 2023 to však jednoducho neplatí. Povedie teda rastúci počet analfabetov k sociálnemu výbuchu a prečo tento problém odmietame vidieť?

Ak chceme aby naše deti zostávali žiť na Slovensku a neutekali nám do zahraničia, tak musíme dať šancu všetkým deťom, pretože - ak sa táto krajina bude rozpadať, tak tí vzdelaní budú odtiaľto poľahky utekať, ale ti nevzdelaní nám tu jednoducho ostanú, hovorí o dôsledkoch slovenského vzdelávacieho systému pedagóg a aktivista v oblasti vzdelávania Juraj Hipš. Podľa neho je dnes škola jedným z posledných miestom, ktoré môžu - a preto aj majú, vychovávať všetky deti k pocitu súdržnosti k tejto krajine. Veď napokon, keď nie v škole, tak kde inde ho môžeme získať? A ako dodáva: Plastové okná, tulivaky a ani kopa počítačov dobrú školu nerobia. Absolútnou kostrou školy - i vzdelávania, sú totiž kvalitní učitelia.

Kde sme zišli z cesty ku kvalitnému vzdelávaniu našich vlastných detí a prečo nás prestala trápiť jeho upadajúca kvalita? Ako to, že vzdelávanie nám polarizuje už i malé deti a segreguje ich do ostrovov, ktoré si už pomaly prestávajú aj rozumieť? Kam povedie školstvo, ktoré už nespája, ale rozdeľuje no a nehrozí nám rastúcim počtom funkčných analfabetov bez zmysluplnej budúcnosti veľký sociálny konflikt v samotnom vnútri našej spoločnosti?

Aká je cena dokonalosti a ako pracovať s chybou - a ako sa z chyb učiť? A prečo na našich školách nie je hodnotou spokojnosť a šťastie dieťaťa? Kto je kvalitný učiteľ a ako ho vychovať a aj ako ho v školstve udržať? No a ako pracovať s chybou - a ako sa z vlastných chýb učiť?

Témy a otázky pre Juraja Hipša. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Aký bol rok 2023 z hľadiska prežívania? Podľa psychológa Aleša Bednaříka, ktorý sa špecializuje na pozitívnu psychológiu, či psychológiu šťastia bol minulý rok náročný. V podcaste približuje ako si poradiť s náročnými situáciami. „Je stále veľa vecí, aj drobných, ktoré môžeme robiť popri zlých veciach, ktoré sa nám dejú a nevieme ich zmeniť. Nie sme vystavený na pospas jednej vlne cunami," hovorí

Témou roka 2023 boli aj voľby a nové kroky vlády, ktoré viedli ľudí do ulíc protestovať. Psychológ v podcaste približuje, ako sa naučiť komunikovať, riešiť konflikty v rodine - a to napríklad pre politiku. Podľa Bednaříka sa Slováci rýchlejšia vyplašia a hľadajú nepriateľa. „Sme nedoverčiví, netreba nám veľa, aby sme sa pustili do konfliktu so susedom, s ktorým sme vyrastali, hovorí Aleš Bednařík.

No a pozrieme sa aj na predsavzatia. Majú zmysel? Ako si ich správne nastaviť?

Rozhovor nahrala Denisa Hopková.

Našim mentálnym kódom je už dlho snaha "prežiť za každú cenu." Ak chceme byť úspešnou spoločnosťou, mali by sme sa pokúsiť tento náš národný vzorec konečne prelomiť a zmeniť ho, hovorí vo veľkom bilančnom rozhovore pre Aktuality sociológ Michal Vašečka. Podľa neho sme veľmi zakonšpirovanou a infantilnou spoločnosťou, ktorá nie je mentálne pripravená na výzvy dramaticky sa meniaceho sveta 21. storočia. Kto teda - ako spoločnosť, sme a odkiaľ všetky tie naše frustrácie, úzkosti ale i nároky a viera v rozprávkové konce vlastne pramenia? A najmä, čo s tým v 21. storočí?

Je koniec roku 2023, roku plného dramatických politických, ale najmä spoločenských zmien - a to ako doma, tak i na globálnej šachovnici. Našu spoločnosť, ale najmä naše mysle, sú opakovane zasahované ďalšími a ďalšími udalosťami, ktoré neaz útočia na tie naše najhlbšie obavy i existenciálne úzkosti - od vojny v susednej Ukrajine cez inflačné, surovinové a potravinové špirály rastúcich cien až po doslova nechutné politické kampane plné lží, zavádzania, dehumanizácie oponentov ako i strašenia tými najtemnejšími scénármi a výrábania fiktívnych nepriateľov.

O stave našich myslí môže podať svedectvo i rastúci počet ľudí s psychickými problémami či až alarmujúce čísla a fakty o rapídne sa zhoršujúcom duševnom zdraví toho najcennejšieho čo máme - našich vlastných detí. Spoločnosť je politicky i názorovo prudko rozdelená, rastie miera frustrácie i agresivity, ktorá sa z virtuálneho priestoru prelieva už aj do reálneho sveta a to i s fatálnymi následkami a vzájomná dôvera a to ako k dôležitým inštitúciám spoločnosti, tak aj vzájomne medzi ľudmi zasa prudko klesá.

Čo sa to s nami deje, kam sa slovenská spoločnosť uberá a máme vôbec predstavu o tom, kto sme, ktorým hodnotám a ideám ešte spoločne dokážeme veriť a kam - ako Slovensko, kráčame v týchto čoraz tekutejších a neistejších časoch? A vieme sa ako spoločnosť pozrieť do zrkadla a začať diskusie o tom, kto skutočne sme a na akých základoch stoja naše hodnoty, ideály, ale aj strachy, obavy a úzkosti?

„Nie, ja si takto Olympiádu nepredstavujem!“ Reakcia na grafiku, na ktorej bežia s olympijskou pochodňou ruka v ruke zakrvavení Vladimír Putin a Alexander Lukašenko. Umelecká reflexia rozhodnutia Medzinárodného olympijského výboru, podľa ktorého budú môcť na letnej olympiáde v Paríži zápoliť aj športovci Ruska a Bieloruska. 

A prečo o tom teraz, vo sviatočnom čase? Toto olympijské rozhodnutie totiž dokázalo prerásť aj s odstupom mesiacov až do predvianočnej polemiky. So záverom: NIE globalizácii ľahostajnosti!

A za týmto NIE stojí Tomáš Gerboc, katolícky kňaz, verbista, akademik a nadšený bežec, ktorý sa aktuálne venuje bratislavským vysokoškolákom. 

Prečo môže byť olympijská účasť športovcov vojnových agresorov až prejavom globálnej ľahostajnosti? A ako na ňu? 

„Pomôcť môže už len otázka: Čo môžem zmeniť ja, nie moje okolie“, hovorí.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Štedrá večera mala kedysi 12 chodov, naši predkovia nemali stromček ani svetielka a symbolom Vianoc bolo čosi úplne iné. Tradície sa menia a to tak rýchlo, že už teraz sú sviatky úplne iné ako boli v našom detstve a o ďalších 30 rokov budú opäť iné, naznačuje etnologička Katarína Nádaská. Najnovšou tradíciou je podľa nej trávenie Vianoc na lyžovačkách.

Symbolom Vianoc len donedávna nebol stromček. Vo Vatikáne nainštalovali prvý stromček až v roku 1982. Na Slovensku chudobné rodiny žili v malých príbytkoch, kam by sa strom nezmestil. Stromčeky k nám prišli z nemecky hovoriacich krajín a najprv si ich adoptovala šľachta a až oveľa neskôr ľud. Symbolom Vianoc bol predtým betlehem. Vytláča dnes stromček betlehemy, tak ako nové tradície vytláčajú tie staré?

Medzi starými tradíciami, ktoré postupne zanikajú, je napríklad obväzovanie nôh stola reťazou, sekera a čerstvo nadojené mlieko. Kde by ste to však dnes vzali? So zmenou spoločnosti sa menia aj naše tradície. Naše niekdajšie tradície sú roľnícke a v mestskom svete mnohé už nemajú miesto. Naopak, americké svetielka sme prebrali už v 90. rokoch.

Čo je tradícia a čo je zvyk? Kedy sa zvyky stávajú tradíciami? Kedy sa niečo stáva tradičným? Napríklad bryndzu k nám priniesli Valasi, a teda nebola na Slovensku tradičnou, ale sa ňou postupne stala.

V Japonsku majú na Vianoce tradíciu objednať si vedro vyprážaných kuracích krídel z americkej siete. Ich predkovia, ktorí bojovali proti Američanom, by určite nebola za. Ako sa teda dá vysvetliť takáto nová tradícia? Na Slovensko najväčší progres vždy nosili Slováci, ktorí pracovali v zahraničí – napríklad drotári alebo murári.

Môžete si založiť a rozšíriť svoju vlastnú tradíciu? A ktoré tradície nám tu zanechal multikultúrny vývoj Slovenska, Tatári či Turci? Podľa Kataríny Nádaskej nám paradoxne najmenej zanechali Slovania.

Rozhovor viedol Peter Hanák.

Smerom navrhované zmeny v trestnom práve menia charakter nášho štátu, hovorí odborníčka na verejné politiky a dlhoročná bojovníčka proti korupcii Emília Sičáková-Beblavá. Európska komisia má podľa nej veľa nástrojov, aby pritlačila slovenskú vládu k dodržiavaniu pravidiel, nielen eurofondy. Prečo sa podpísala pod list šéfke Európskej komisie?

Cesta k demokracii je kľukatá a záleží, aká veľká je tá súčasná kľučka, hovorí bývalá šéfka Transparency International Slovensko a dnes profesorka na Univerzite Komenského. Robert Fico podľa nej doteraz zasahoval proti nezávislým inštitúciám so skalpelom, ale teraz vytiahol sekeru. Keby sme sa opýtali ľudí, či chcú štát ovládnutý jednou stranou, v referende by to neprešlo.

Aktuálne nám hrozí, že spravodlivosť nebude vymáhaná voči všetkým rovnako, ale opäť tu budeme mať vládnucu triedu, voči ktorej sa spravodlivosť nebude dať vymôcť. Ak sme tu mali problém s korupciou politickej triedy a jej stíhaním, tak predsa nezrušíme jedinú inštitúciu, ktorá to vie robiť. Jedine, že by sme chceli rozviazať ruky tým, ktorí chcú korupciu páchať…

Ako by mali vyzerať moderné verejné politiky v 21. storočí? A pomohla by regionálnemu rozvoju zmena volebného systému? Podľa Emílie Sičákovej-Beblavej existuje pre regióny úplne iné riešenie. Viete napríklad, čo urobil poslanec Smeru Záhorčák pre svoj región okolo Michaloviec?

Ktoré pozitívne zmeny by sa dali presadiť rýchlo a lacno? Málokto vie, ž eaj Slovensko už má svoje behaviorálne analytické jednotky. Problém je však v tom, že ich nikto nepočúva a Robert Fico zrejme ani nevie, o čom je reč.

Rozhovor nahrával Peter Hanák.

Mentioned in this episode:

POHODA

Keď zachraňujú životy tých, s ktorými sa zvykne spájať veta „život pred životom“, či inak - deťom, ktoré ešte nezhliadli svetlo sveta – a teda nenarodeným. 

Operácie v tehotnej maternici alebo liečenie detského plodu inak odsúdeného na zánik. A to aj na deťoch, ktoré sú ešte pupočnou šnúrou spojené s matkou. Odstraňovanie nádorov či transfúzie krvi ešte v štádiách spätých s vnútromaternicovým vývojom. 

Oblasť, o ktorej väčšina ani nepočula, na druhej strane dôverne známa tým, čo sú v čase obvykle radostného očakávania konfrontovaní s obavami o človiečika, ktorého ešte ani poriadne nevideli, sú však s ním bytostne previazaní a musia riešiť jeho zdravotné problémy.

Fetálna medicína, či medicína nenarodených. 

Odbor, hranice ktorého technológie posúvajú stále vpred. Otvárajú pritom otázky, ktoré tu doteraz neboli – čo je ešte možné, aká miera rizika prípustná a finančná záťaž únosná. 

V prvej línii tohto zápasu u nás je Vladimír Ferianec, gynekológ a pôrodník a jeho tím v bratislavskej Ružinovskej nemocnici. 

Kam sme v starostlivosti o nenarodených zašli? Čím dokážeme inšpirovať aj Spojené štáty? A bude to u nás mať kto robiť o pár rokov? 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Takých Romanov tu bude ešte veľmi veľa, otvorene hovorí o nedávnej šikane s fatálnym koncom šéfka Centra Slniečko Mariana Kováčová. "Áno, sú tu starí ľudia, sú tu mladé rodiny, ale "dočerta", my tu vychovávame mladú generáciu, ktorá potrebuje možno trochu niečo iné, ako sme potrebovali my, ale tie deti potrebujú ochrániť - a potrebujú mať dostupnú sieť služieb odborníkov, ktorá ich ochráni, ale ktorú my nemáme. Takže, áno - deti nie sú voliči, ale raz nás všetkých vystriedajú, tak myslime nato, aby sme raz aj my neskončili na tých strechách, hovorí šéfka Centra Slniečko Mariana Kováčová.

Iba nedávno otriasol Slovenskom prípad šikany s fatálnym koncom. Prípad 15 ročného Romana z Parchovian je však zjavne iba špičkou mohutného ľadovca, pred ktorým si - ako spoločnosť, až príliš dlho zakrývame oči. Napokon, nie tak dávno sme tu mali prípad brutálnej šikany v Miloslavove, mali sme tu dieťa, ktoré spáchalo na Zámockej ulici v Bratislave desivý teroristický útok a - napokon, máme tu i hrozivé štatistiky, ktoré potvrdzujú, že medzi skupiny najviac ohrozené samovraždami patria práve naši tínedžeri. A preto otázka znie: Zmenilo sa napriek týmto správam, o duši našich deti, v nastavení slovenskej spoločnosti niečo zásadné?

V čom je teda kľúč k detskej šikane a kde sa berie v našich vlastných deťoch toľko nenávisti, že sú schopné kvôli "inakosti" šikanovať a to až k smrti svojich spolužiakov? A kde sme boli v tom čase my - my, ako spoločnosť, a my ako dospelí? No a aká je v šikane rola školy a nakoľko je to zodpovednosť nás - rodičov, ktorí deti odprevádzajú do škôl a potom ich zasa doma vychovávajú? No a keď rodič zlyhá, kde je v tomto celom úloha štátu - ako vie pomôcť deťom, ktoré na pomoc vlastných rodičov nedosiahnu lebo ich rodičia to sami nezvládajú?A záverom: Sú - napriek všetkým tým neustále sa množiacim a čoraz brutálnejším prípadom šikany, ešte stále deti našou prioritou, aspoň tak, ako to všemožne radi deklarujeme? A ak sú, prečo im potom nevieme poskytnúť adekvátnu a dostupnú sieť kompetentnej a aj odbornej pomoci? A keď áno - kde potom tá "sieť bezpečnosti" pre to najcennejšie čo vraj máme a čo si zjavne žiada našu pomoc, v skutočnosti reálne je?

Šéfka neziskovej organizácie Centrum Slniečko Mariana Kováčová k tomu dodáva: "To, čo sa stalo, to je odkaz. Začať bojovať za naše deti, začať ich počúvať, začať im dôverovať a nebagatelizovať to, čo sa im deje."

Ráno Nahlas, tentoraz o detskej šikane, násili v spoločnosti, ktoré ovplyvňuje naše deti, dostupnosti odbornej a kvalifikovanej pomoci pre deti v problémoch, ale aj o tom, prečo i napriek desivým správám o stave duší našich vlastných deti, nie je táto téma ešte stále skutočnou a reálnou prioritou slovenskej spoločnosti. Ráno Nahlas so šéfkou Centra Slniečko Marianou Kováčovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Mentioned in this episode:

POHODA

„Moja skúsenosť je, že neexistuje politik, ktorému by bolo jedno, že ľudia demonštrujú“, tvrdí Erik Tabery, šéfredaktor českého Respektu. A tvrdí, že vôbec nie je dôležité, ako sa pri tom tvária. „Čím viac zdanlivého sebavedomia, tým väčší prejav neistoty“, dopĺňa. 

Keď pohľad zopodiaľ perspektívu len zaostrí. Prvé čo mi napadlo pri čítaní jeho editoriálu k vývoju na Slovensku. Pohľad zvonka – z Prahy – ktorý ten pohľad zvnútra a rovno žitý u nás doma na povolebnom Slovensku len sprehľadní. 

Nie Robert Fico, ale Peter Pellegrini ako hlavný zodpovedný za súčasný stav u nás? Stav, ktorý nezakryte pomenováva „deštrukciou štátu“. S jedinou motiváciou: dať hrádzu pred vyvodením spravodlivosti voči sebe a „našim ľuďom“. 

Vývoj, pred ktorým rovno vystríha doma v Česku. Lebo našliapnutú slovenskú cestu už zhliadol v Maďarsku i Poľsku. 

Erik Tabery, šéfredaktor časopisu Respekt a jeho pražská perspektíva diania u nás. 

„Myslím si, že oni už teraz reflektujú plné námestia. Je niečo iné, ak vám niekto nadáva, alebo vás kritizuje na sociálnych sieťach či rozoberá vás v novinách. Naproti tomu, ak zrazu vidíte, že stojí toľkým ľuďom za to prísť na demonštráciu!“, tvrdí. 

Vládna zostava na čele s Robertom Ficom však podľa neho prioritne pracuje na záchrane seba a svojich blízkych. „Ako im zabezpečiť beztrestnosť. Nefungujú podľa klasických politických kategórií“, pokračuje. 

Normálny politik by sa podľa Taberyho snažil o kompromis. „Normálny politik chce v spoločnosti pokoj, teda aby nebola rozdelená a kompromis môže byť riešením. To tu napríklad vôbec nevidím. Robert Fico už pre mňa nie je klasický politik. On už je akási forma klanu, ktorý rieši svoje problémy, nie tie štátne.“

„V Európe by sme asi nenašli politika, ktorý mohol (po voľbách) chcieť takmer čokoľvek, nakoniec však nechcel nič“ – takto reaguje Erik Tabery na otázku o možných motiváciách Petra Pellegriniho pre opätovné spojenectvo s Robertom Ficom. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

My sme postupne, ako rodičia - a ako rodina, delegovali na široké okolie svoje kompetencie: Od učiteľiek klavíra či trénerov cez družiny, kamošov našich detí až po internet. Myslím si, že sme v tomto už zašli priďaleko A keď sa potom - v prípade tragédií, ktoré sa stali, pýtame kto zlyhal, tak odpoveď znie: Zlyhali sme všetci. Neujali sme sa svojej,úlohy, hovorí šéf občianskeho združenia Návrat., ktoré sa už 30 rokov venuje téme adopcií a náhradných rodín.

Deti sú naše zrkadlá a preto sú pre nás príležitosťou, niečo so sebou spraviť, hovorí šéf a zakladateľ združenia Návrat, ktoré vyhľadáva a pripravuje náhradných rodičov a rodiny pre deti, ktoré o tie svoje rodiny prišli. Kedysi sa im hovorilo"štátne deti" a končili vo veľkých neútulných detských domovoch. tie sú už dnes, aj vďaka Marekovi Roháčkovi, minulosťou, ale opustených detí neubudlo - sú tu, stále medzi nami.Kto sú - a ako sa ocitli v tejto ťažkej životnej situácií? Ako pomôcť tak im, ako aj rodinám, ktoré sa ich chcú ujať? Nakoľko ešte stále adoptívni rodičia vyhľadavajú deti podľa etnického a zdravotného kľúča a ako vyzerá proces sprevádzania takýchto nových rodín? Koľko je v nás toho genetickéhoa a nakoľko nás oplyvňuje trauma z rozpadu vlastnej rodiny?

No a akí sme vlastne rodičia a čo o nás a našej výchove deti a starostlivosti o ne, hovoria udalosti ako sú prípady šikany s fatálnym koncom? "Je to správa o stave našej spoločnosti, správa o tom, čoho sme sa vzdali a čoho sme sa neujali, hovorí Marek Roháček. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Aktuality.sk vydali novú knihy Politika po slovensky, ktorá mapuje tri dekády slovenskej politiky od únosu cez Gorilu k vražde. Vypočujte si rozhovor s jedným z autorov a šéfom politického oddelenia Martinom Slizom, ktorý približuje prečo si politici už 30 rokov hľadajú nepriateľa, ako sa u nás vytratila úcta k ústave a prečo sú diskusie s politikmi v nedeľu.

Najnovšia kniha z dielne Aktuality.sk nesie názov Politika po slovensky a mapuje vybrané fenomény v 30-ročnom príbehu slovenskej demokracie. Viac ako dve desiatky esejí odzrkadľujú zlomové míľniky, zaujímavosti i anomálie slovenskej politiky: od únosu prezidentovho syna cez Gorilu k vražde novinára a štvrtej vláde Roberta Fica.

Autormi textov sú deviati komentátori, analytici a spolupracovníci redakcie Aktuality.sk, ktorý vás zavedú do zákulisia vysokej politiky.

Jeden z autorov textu Martin Sliz v podcaste približuje, že kniha rekapituluje, čo sa stalo za uplynulých 30 rokov. „Rozmieňa udalosti na drobné a rozoberá jednotlivé fenomóny: napríklad fenomény prezidentov, premiérov, predsedov národnej rady. Autori kriticky hodnotia, čo sa udialo. Napríklad, akým spôsobom sa tu etabloval prezident, ktorý pôvodne vyzeral, že bude mať ceremoniálnu úlohu a nakoniec sa z neho stal jeden z mocenských hráčov."

Novinár sa v knihe venoval napríklad fenoménu nedeľňajších diskusií - prečo sú práve v nedeľu a na obed. „Naša ústava mala vyše dvesto zmien za posledných tridsať rokov. Porovnal som to s americkou ústavou, ktorá má asi 250 rokov a tam tých zmien bola desatina oproti našim," približuje Martin Sliz ďalšiu kapitolu v knihe.

V podcaste tiež budete počuť:

- aké sú fenomény: prezidentov, premiérov a šéfov parlamentu, maďarských strán,

- prečo kniha vznikla a ako vznikala.

Podcast nahrala Denisa Hopková.

Oni tam nechcú byť samé, boja sa smrti, boja sa umierania a volajú práve preto lebo majú strach z toho, čo príde a že v tom budú samé. A keďže ich trápi osamelosť, tak si povedia, že aspoň pri tom umieraní nechcú byť samé, hovorí Zuzana Juráneková z internetovej poradne IPčko. Práve ich telefonické a chatové linky zachraňujú naše deti. Sú tam práve vo chvíľach, keď si naše deti volia medzi životom a smrťou.

Sú ako Holden Caulfield z kultového románu "Kto chytá v žite" - stoja na samom okraji útesu a chytajú deti bežiace v ústrety priepasti oddeľujúcej život od smrti. Sú priamo tam, priamo pri nich v ich najkritickejších chvíľach. A sú tam preto aby sa ich pokúsili v týchto zlomových momentoch pred tým pádom do priepasti zachytiť.

Vyjednávajú s deťmi doslova o živote a smrti a hovoria, že osamelosť zabíja. Hovoria s deťmi, ktoré trápi tak strašná osamelosť, že aspoň vo chvíľach, keď stoja na samom okraji útesu - a volia si medzi životom a smrťou, tieto deti - naše deti, nechcú byť aspoň vo svojom umieraní samé.

Tak, ako nami otriasol nedávny prípad 15. ročného Romana z východného Slovenska, tak by nami mohol pohnúť fakt, že takýchto detí je tu medzi nami oveľa viac, než sme si ochotní vôbec pripustiť. Len v internetovej poradni pre mladých IPčko tento rok zaznamenali viac ako 3400 akútnych volaní detí a mládeže, ktoré súviseli s pokusmi o ukončenie života. A takýchto telefonátov od našich detí stojacich na samom okraji priepasti neustále pribúda.  A ide o naše deti.

"Pred pár týždňami sme začali zase chodiť po koľajniciach a ja si pri každom výjazde spomeniem na časy, keď sme spustili Krízovú linku pomoci. Mala som na nej jednu z prvých služieb a zavolala mi mladá žena. Stála na koľajniciach a plakala. Kričala do telefónu. Že sa cíti neviditeľná, nevypočutá a že to nemá zmysel. Že tu už nechce byť a chce zomrieť. Z diaľky som začula vlak. Pamätám si to dodnes. Tú naberajúcu rýchlosť, ten zvuk, to trúbenie. Vyhŕkla som: STOJ! SOM TU. Nič viac som nestihla. Vlak prešiel. V telefóne zostalo ticho. Neviem či som niekedy zažila dlhšie. A v tom sa ozvala. Plakala. Stihla odstúpiť. Odskočila preč z koľajiska. Vždy, keď sa vraciame na koľajnice, myslím na to, že niektorí to šťastie nemali. Možno nevedeli, že pomoc existuje a kde ju môžu hľadať. Že vie za nimi prísť - dokonca aj na tie koľajnice. Alebo mali strach a nenašli odvahu to skúsiť. Hovorí Zuzana Juráneková z IPčka.

Aké to teda je, dvihnúť telefón, na konci ktorého môže byť mladý človek bojujúci v tej chvíli doslova o svoj život? Čo sa dá, čo sa môže a najmä, čo sa má povedať niekomu, kto zvažuje dobrovoľný odchod so sveta? Aké pravidlá majú takéto rozhovory a ako sa "vyjednáva" o živote a smrti? No a kto sú vlastne tí slovenskí "Holdenovia" stojaci na tom druhom konci linky a bojujúci o životy našich vlastných detí v tých ich najzlomovejších chvíľach a ako sa oni vyrovnávajú s tým, s čím sú dennodenne vo svojej práci konfrontovaní?

Ráno Nahlas s Veronikou Tóthovou, Michaelou Badárovou a Zuzanou Juránekovou z krízových liniek internetovej poradne pre mladých IPčko. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Tisíce „vlastnou hlavou“ – že vám to niečo pripomína? Hneď na úvod však zastavím tieto domáce politicko-oligarchické reminiscencie. Tisíce vlastnou hlavou totiž môžu smerovať aj inam, ako na vlastný politicko-mocenský prospech. Ak sa súcit s napadnutou krajinou/Ukrajinou spojí s tvorivosťou umelca a ašpirujúceho právnika, tisíce vlastnou hlavou môžu zachraňovať životy a rovnako kvalitu životov – tam, kde už život akoby strácal hodnotu. Hosťom RánoNahlas bude Marek Janiga, ktorého osudy Ukrajincov nenechávajú na pokoji. A to v čase, keď sa Ukrajina dostáva akoby na druhú koľaj.

„Prípadné chýbajúce milióny pre Ukrajinu si my, čo tam pravidelne chodíme, vieme hneď pretaviť do praktickej pomoci, jedla, medicíny, kde by chýbali. Alebo rovno do stratených životov“, reaguje na problémy, s ktorými sa s vyše 60 miliardovou pomocou borí najväčší podporovateľ Kyjeva – Spojené štáty. 

Marek Janiga aktuálne študuje právo na Slovensku, predtým však študoval práve v Spojených štátoch. A bol tam aj v čase rozpútania vojny na Ukrajine. „Všetci sa zaujímali o správy z oblasti. A nakoľko môj brat pomáhal od prvých dní na hraniciach a posielal mi fotografie odtiaľ, bola to aj pre mňa viac ako živá téma“, rozpráva o prvých hodinách konfliktu. „Jednoducho som cítil, že musím aj ja niečo urobiť“. Zorganizoval tak v Detroite klavírny koncert, ktorý sám odohral a výťažok z neho poukázal práve Ukrajine. 

„Kedže som vtedy cítil, že pomôcť nemôžem fyzicky, dal som k dispozícii to, čo som vedel“. Klavírny recitál vyniesol prvých tri tisíc dolárov. „To mi otvorilo oči, že môžem uroviť viac“, spomínana. Ďalšiu finančnú pomoc Marek vybavil od svojich amerických priateľov a sponzorov. 

„Svojou hlavou“ tak pre Ukrajinu zhromaždil a nasmeroval už viac ako dvestotisíc eur. Keď sa ho pýtam, že či už má vlastný byt, ktorý má v Bratislave aj spomínanú hodnotu, reaguje, že nie. Prečo teda zbiera peniaze pre núdznych na Ukrajine a nie pre seba a prípadne pre riešenie napríklad svojej bytovej otázky? 

„Keď som tam prišiel prvýkrát, bolo to krátko po oslobodení Charkiva. Okolo pätnásť minút od frontovej línie. Vtedy sa ti prehodnotí všetko. Prehádže sa ti hodnotový systém. Peniaze som začal vnímať ako prostriedok, aby sa mohli mať lepšie ostatní“.

Po návrate zo Spojených štátov sa totiž Marek ponúkol na Ukrajinu ako dobrovoľník. Odvtedy tam už strávil mesiace. A na Slovensku popri štúdiu práva zorganizoval platformu Pomoc Ukrajine.

V podcaste ho ako študenta práva konfrontujem aj so súčasnou vnútropolitikou situáciou okolo snáh Ficovej vlády zrušiť Špeciálnu prokuratúru, nakoľko je rovnako aktívne v akademickom senáte Univerzity Komenského v Bratislave. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Mýtny tender, vojenské spravodajstvo či IT tendre v rezorte školstva, vnútra či zdravotníctva. Kde sme sa pozreli, tam sa doslova šafárilo, hovorí v až šokujúco otvorenom rozhovore šéf NKÚ Ľubomír Andrassy. „Z nášho pohľadu je problémom Slovenska to, že mnohí reprezentanti štátu ako keby bagatelizovali svoje zákonné povinnosti, zákon si prispôsobovali na svoj obraz a to všetko robia preto, lebo sa u nás nevyvodzuje nielen osobná, ale ani trestnoprávna zodpovednosť,“ dodáva Andrassy. A prečo poslanec Kotlár rozhodne nepatrí do vedenia NKÚ?

Naša krajina má problém v tom, že tu nefungujú systémy vnútornej kontroly hospodárenia s verejnými zdrojmi. Niekto ako keby v minulosti cielene ochromil vnútorné kontrolné mechanizmy, ktoré majú zachytávať nehospodárne a neefektívne konania štátnych zamestnancov, reprezentantov jednotlivých štátnych inštitúcií no a na zlyhania týchto kontrolných mechanizmov potom absolútne nevedia zareagovať ani orgány činné v trestnom konaní," tvrdí v nebývalo otvorenom a hlboko kritickom rozhovore pre Ráno Nahlas predseda Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomír Andrassy.

A dôvod je v jeho interpretácií je ešte šokujúcejší. "Je to tak "ušité" preto, aby pokyny vrcholových predstaviteľov ministerstiev či štátnych inštitúcií, ktoré sú dávané ich podriadeným, nebolo možné preveriť z hľadiska vnútorných kontrolných mechanizmov. Tak preto sú tie vnútorné kontrolné mechanizmy výrazne oslabené," tvrdí šéf NKÚ

Pripomeňme si, že hovoríme o mýtnom tendri, bašovaní vo voijenskom spravodajstva či o IT tendroch v rezorte vnútra, školstva či zdravotníctva. Všetko prípady, v ktorých nejde o pár tisíc, ale dokopy hovoríme doslova o miliardách eur. Miliónoch až miliardách verejných zdrojov, ktoré síce boli už minuté, no výsledky my ako občania ani veľmi neevidujeme. no, a toto sa tu deje už celé dlhé roky. Podľa šéfa NKU totiž nejde o zlyhania jednotlivcov, ba dokonca ani o tú či onú vládu, ale ide o celý zle nastavený systém, v ktorom sa strácajú cez nehospodárnosť, neefektivitu alebo až iné (v tomto prípade trestnoprávne postihnuteľné) javy obrovské sumy.

Ako je toto vôbec možné, prečo sa to deje a komu to môže vyhovovať? Ako je nastavený systém kontroly vynakladania verejných zdrojov a kto ho takto deravo nastavil? Ako reagujú dotknuté štátne inštitúcie na neraz veľmi nelichotivé výsledky kontroly a prečo systém nejaví snahu sa zlepšovať?

Témy a otázky pre predsedu Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomíra Andrassyho. Reč však bude i o prešetrovaní manažmentu pandémie, reakcie zodpovedných ako i o tom, prečo je poslanec SNS Kotlár nevhodným kandidátom na post podpredsedu NKÚ.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Vaječná škrupina prospešná čisteniu odpadových vôd? Či prapôvod jeho „životnej“ mechanochémie v zakladaní ohňa trením? A čo je vlastne tá mechanochémia, ak sa o nej dočítame, že môže nastúpiť tam, kde tradičná chémia naráža na svoje limity? 

Otázky, ktoré vymedzujú životno-profesný priestor Matej Baláža, naposledy oceneného cenou Eset Science award, no ocitol sa aj v rebríčku Forbes medzi piatimi top osobnosťami v kategórii veda. Jeho domovská inštitúcia – Slovenská akadémia vied – ho pred časom zaradila medzi vedcov roka, či úspešného popularizátora. 

Máme vo výsledkoch jeho práce čistejšiu alternatívu, ako na odpady? A čo hovorí na vládnu opciu pre ich spaľovanie, ktoré je rovno v jej programe nazvané „najlepším riešením“? 

K problematike vaječnej škrupiny a jej možného využitia pri procese čistenia odpadových vôd, ako hovorí, sa dostal prostredníctvom svojho školiteľa. „V odbornej literatúre bola zaujímavá téma, kde sa riešili mušle. Je to veľmi podobný materiál ako vaječná škrupinka. Existovali práce, kde bolo ukázané, že tento materiál je možné využiť pre rôzne aplikácie a jednou z nich bolo odburávanie chlóru z PVC, či tiež na čistenie odpadových vôd“, rozpráva. 

Hovorí, že prekvapujúcim pri tomto výskume bola skutočnosť, do akej miery sa dala aktivovať vaječná škrupinka pre čistenie odpadových vôd. „Jej mletím sa nám podarilo túto schopnosť veľmi výrazne zvýšiť a to aj stonásobne“. 

Matej Baláž má za sebou aj príspevok v boji s rakovinou. „Pripravovali sme látky, ktoré sa vyskytujú v rastlinách, no vo veľmi malých množstvách, a majú protirakovinovú biologickú aktivitu. Zamerali sme sa vyvinúť syntetický spôsob na získanie týchto látok“, rozpráva oceňovaný vedec. 

Pri otázke na praktické využitie svojho výskumu reaguje tým, že jeho doménou je prvovýskum, ktorý sa končí vedeckou štúdiou. Po jej publikovaní je jej obsah potom k dispozícii praxi.

„Náš nápad využila jedna japonská firma na výrobu sulfidu cínatého. Je to zlúčenina, ktorá sa používa do brzdových obložení“, uvádza príklad. 

Ekologickejšie čistenie odpadových vôd prostredníctvom vajíčkovej škrupiny na svoje využitie v praxi ešte len čaká. 

V programovom vyhlásení vláda konštatuje, že „spaľovne sú najlepšie riešenie pre spracovanie komunálneho odpadu“ a že „prijme strategické rozhodnutie o vybudovaní dostatočného množstva spaľovní“. 

Čo hovorí na zámer tejto vlády riešiť problém komunálneho odpadu cestou výstavby nových spaľovní?

„Určite sa radili. (Spaľovne) budú tým najjednoduchším a zabehaným spôsobom. Vláde ide o okamžitý efekt, aby hneď bol výsledok, aby ľudia videli, že pre nich niečo robí“. 

„Náš prístup mechanochémie, keď si porovnáme, že môžeme získať nanočastice a spracovávať suroviny týmto spôsobom, v porovnaní s tradičnou pyrolýzou – a teda spaľovaním pri vysokých teplotách, enviromentálny príspevok nášho prístupu je určite zaujímavý“, porovnáva Matej Baláž. Problémom je však podľa neho, že si vyžaduje čas a investície. „Nie je asi až taká vôľa rozvíjať technológiu nanovovo, lebo to trvá dlho“. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.