Skutočné Kriminálne Príbehy

Aby tento prípad dával zmysel, treba začať dvadsať rokov pred ním. Československo a Vietnam podpísali v rokoch 1973 až 1980 dohody o pracovných pobytoch a na vrchole, v rokoch 1980 až 1983, bolo v krajine približne tridsaťtisíc vietnamských pracovníkov. Jedným z podnikov, ktoré ich zamestnávali, bola bratislavská chemička Istrochem. Keď v roku 1990 medzištátna zmluva vypršala, mnohí zostali a prešli na obchod — a dvaja z nich si založili firmu DUK so skladom na Starej Vajnorskej ceste.

V tej hale sa nielen obchodovalo. Bývalo sa v nej. A pretože rok 1994 bol ešte hotovostná ekonomika, boli v nej aj tržby — v slovenských korunách, dolároch, markách a šilingoch súčasne.

8. apríla 1994, krátko po ôsmej večer, tam vošli dvaja nezamestnaní Bratislavčania, dvadsaťtriročný Róbert Matta a dvadsaťštyriročný Viliam Hauser. Zomrelo šesť ľudí — traja muži, dve ženy, z ktorých jedna bola tehotná, a osemmesačné dieťa. Odniesli si vyše milióna korún a chceli si kúpiť auto.

Súd ustálil lúpežný motív, nie etnickú nenávisť: dvaja zo zakladateľov firmy boli ich bývalí kolegovia z Istrochemu, takže presne vedeli, čo v tej hale je. A práve z toho vyšetrovatelia odvodili, že nešlo len o lúpež — k ľuďom, ktorí ich poznali menom, prišli s dvoma zbraňami a bez masiek. Lúpež, po ktorej by niekto prežil, bola v ich prípade logicky nemožná.

Dostali ich za jedenásť dní. Rozhodla trojdňová obhliadka v objekte, kde boli stopy stoviek ľudí, a jeden jediný odtlačok na zárubni, ktorý po vylúčení všetkých oprávnených osôb nepatril nikomu z nich. Doživotie pre oboch padlo 24. mája 1995 na znaleckom závere, že ani jedného nemožno prevychovať dlhodobým trestom. V roku 2014 ich žiadosti o prepustenie súd zamietol, v roku 2019 obaja svoje žiadosti stiahli pár dní pred rozhodnutím, a v roku 2022 jeden z nich požiadal znova.

🔊 Epizóda je spracovaná pomocou umelej inteligencie.⚠️ Obsah pre dospelých poslucháčov (18+).

V lednu 1990 je propustila amnestie prezidenta Havla. Poznali se dva roky předtím ve věznici Minkovice, kde jeden druhému nabídl, že mu ukáže, jak se dají vydělat dobré peníze vraždami.

V noci na 2. května 1990 přijeli v policejní uniformě k vrátnici firmy v Nýřanech. Noční vrátný, narozený v roce 1919, jim na vyzvání vydal svou služební pistoli ke kontrole. Zastřelili ho z ní. Dopoledne téhož dne zastavili na silnici ke Zbirohu dvěma šestnáctiletým stopařkám. Druhý den přišel taxikář v Praze a britský řidič kamionu u motelu Tři sudy. Celkem čtyři mrtví během šestadvaceti hodin.

A ve stejný den — 2. května 1990 — hlasovalo Federální shromáždění o zrušení trestu smrti. Předseda senátu, který oba muže o rok později soudil, dodnes říká, že podmínky pro nejvyšší trest byly splněny a že by ho uložil, kdyby ještě existoval. Obhajoba pak tentýž časový posun obrátila a tvrdila, že v době činu neexistovalo ani doživotí.

Případ rozlouskla jedna věc: britský řidič střelený do hlavy přežil a oba muže poznal. A pak si policisté při ověřování alibi všimli malého dítěte, které si hrálo s hračkovým autíčkem s logem CAMEL — tím, které zmizelo z kabiny kamionu.

Jeden z nich si v roce 2006 vzal všechny vraždy na sebe a mluvil o satanistickém rituálu. V roce 2017 zemřel ve vězeňské nemocnici. Druhý se nedoznal nikdy — a v únoru 2026 odmítl jeho poslední stížnost Ústavní soud. Ve vězení je od května 1990.

🔊 Epizoda je zpracovaná pomocí umělé inteligence.⚠️ Obsah pro dospělé posluchače (18+).

V roku 2004 si ho v drafte NHL vybrala Philadelphia Flyers. V Seattle Thunderbirds prekonal klubový rekord v najdlhšej bodovej série. V apríli 2009 slávil s HC Košice majstrovský titul. O dva týždne neskôr ho v centre Gelnice zastavili maskovaní policajti a on podpísal priznanie k vražde.

Obeťou bol hokejový rozhodca z Popradu Marek Liptaj, ktorý nejaký čas spával v Ščurkovom prenajatom byte na Ťahanovciach. Podľa výpovede sa pohádali o kľúče od toho bytu. Na vlak do Popradu, na ktorý mal Liptaj 5. januára 2008 nastúpiť, sa už nikdy nedostal — jeho telo sa našlo náhodou až o jedenásť mesiacov, v lese pri Huncovciach, viac než sto kilometrov od miesta, kde zomrel.

Vyšetrovanie nemalo jediného svedka. Prípad držali dve veci: priznanie, ktoré obvinený po výmene advokáta odvolal a nahradil príbehom o dvoch neznámych mužoch zo sázkovej mafie — a krv, ktorá v jeho aute zostala viac než rok po čine. Práve prevoz tela, ktorý mal vyšetrovanie poslať pod Tatry, vyrobil hlavný dôkaz.

Osem rokov. Potom šesť. Právoplatne päť. Prvý zápas odohral necelý mesiac po prepustení z väzby, dva roky po konečnom prepustení hral opäť extraligu — a dnes nastupuje v Košiciach.

🔊 Epizóda je spracovaná pomocou umelej inteligencie.⚠️ Obsah pre dospelých poslucháčov (18+).

Ešte okolo roku 1990 šoféroval autobus na Horehroní. O šesť rokov neskôr bol najmocnejším mužom slovenského podsvetia.

Začínalo to pritom faktúrami, nie zbraňami — fiktívne firmy, biele kone, daňové podvody. Potom prišla bezpečnostná služba, ktorá dokázala zakryť pranie peňazí aj výber výpalného. A násilie až nakoniec, ako nástroj na udržanie toho, čo už fungovalo. Demonštratívna brutalita jeho skupiny nebola excesom. Bola to reklama — výpalné funguje len vtedy, keď je hrozba uveriteľná.

V decembri 1997 sa prišiel vzdať sám, s advokátom, pred televíznymi kamerami. Podľa vlastného tvrdenia v presvedčení, že ho nezatknú. Zatkli ho — a odvtedy je za mrežami.

V roku 2009 dostal doživotie za šesť vrážd, pokus o vraždu a za vraždu, ktorú objednal už z väzby. Sám sa neskôr priznal k podstatne vyššiemu počtu a bývalí spolupracovníci hovoria o dvadsiatich až tridsiatich.

A tu sa prípad otvára znova. Černák si odsedel dvadsaťosem rokov a slovenský zákon umožňuje doživotne odsúdenému žiadať o prepustenie po dvadsiatich piatich.

Obhajoba ukazuje disciplinárne odmeny, prácu, preradenie na otvorené oddelenie a jeho vlastné slová o hanbe a ospravedlnení. Prokuratúra odpovedá, že presne tak by sa správal aj človek, ktorý to má vypočítané — a poukazuje na diagnózu psychopatie štvrtého stupňa.

Súd ho v septembri 2025 neprepustil. V máji 2026 odvolací súd to rozhodnutie zrušil a prípad poslal na začiatok. Rozhoduje sa znova.

Otázka, na ktorej to celé stojí: ako sa dá po dvadsiatich ôsmich rokoch zistiť, či sa človek naozaj zmenil — alebo sa len naučil, čo má hovoriť?

🔊 Epizóda je spracovaná pomocou umelej inteligencie.
⚠️ Obsah pre dospelých poslucháčov (18+).

V noci z 29. na 30. července 2013 zemřely v hotelovém pokoji v Hurghadě šestatřicetiletá Monika a její osmiletá dcera Klára.

Egyptská pitva mluvila o otravě. Egypt případ uzavřel bez obvinění.

Česká pitva po repatriaci došla k něčemu úplně jinému: žádný jed — a nálezy odpovídající působení elektrického proudu.

V lednu 2016 dostal Petr Kramný 28 let. Vinu popírá od prvního dne dodnes.

A tohle je případ, který v Česku dodnes rozděluje, protože neexistuje jediný přímý důkaz. Žádný svědek. Žádná kamera. Žádné doznání. A především — nástroj, kterým měl proud způsobit, se nikdy nenašel.

Co obžaloba měla: poranění, které podle revizního posudku mohl způsobit jen proud. Nestrávenou potravu v trávicím traktu, která nesouhlasila s jeho vlastním popisem zvracení a průjmu. A odhad doby smrti, který se s jeho verzí rozchází o deset hodin.

Co zůstalo otevřené: egyptská pitva, kterou už nikdo nepřezkoumá. A motiv — vyšetřování ho uzavřelo jako nejasný, a verze, kterou obžaloba nabídla, nevysvětluje smrt osmiletého dítěte.

Předsedkyně senátu to řekla naplno: „Není to první ani poslední případ, kdy je někdo usvědčen na základě nepřímých důkazů.”

Dovolání, ústavní stížnost i Štrasburk — vše neúspěšné, naposledy v září 2025.

🔊 Epizoda je zpracovaná pomocí umělé inteligence.
⚠️ Obsah pro dospělé posluchače (18+).

V roku 1985 mal strach v Bratislave veľmi konkrétnu adresu — vlastný byt. Niekto napádal staršie ženy, ktoré žili samé.

A potom robil niečo, čo malo celú vec zakryť: zakladal v tých bytoch oheň.

V osemdesiatych rokoch bola tá legenda nebezpečne funkčná. Keď hasiči uhasia byt, v ktorom zahynula deväťdesiatročná žena žijúca sama, do hlásenia sa nepíše vražda. Píše sa nehoda.

Skutočným zlomom prípadu nebolo zatknutie ani doznanie. Bolo to rozhodnutie vyšetrovateľov tomu prvému dojmu neuveriť — a až tým sa jednotlivé prípady spojili do série.

Pachateľa pritom polícia poznala. Len ho mala vedeného ako drobného zlodeja — a v tej kategórii sériového vraha nikto nehľadá.

Po poslednej vražde našiel sused na dvore mužské oblečenie a tašku. V taške boli listy adresované Petrovi Ollému. Zadržali ho na druhý deň na pracovisku.

Mal osemnásť rokov a tri zo štyroch činov spáchal ešte ako mladistvý. Chcel byť spisovateľom a písal román o svojich vlastných myšlienkach. Postupne uviedol tri navzájom nezlučiteľné motívy — peniaze, snahu „pomôcť trpiacim”, a napokon ducha svojej mŕtvej matky.

Trest smrti bol v roku 1985 reálnou možnosťou. Zachránil ho vek.

🔊 Epizóda je spracovaná pomocou umelej inteligencie.
⚠️ Obsah pre dospelých poslucháčov (18+).

Na jaře 2006 si primář ARO v nemocnici v Havlíčkově Brodě začal všímat něčeho, co nedávalo smysl. Pacienti krváceli. Ne jeden, ne dva.

Problém byl, že se to dalo vysvětlit. Pacienti na resuscitačním oddělení jsou nestabilní, krvácivé komplikace u nich nejsou nic výjimečného — a heparin, lék snižující srážlivost krve, tam patří. Podává se denně.

Vrah tedy nepoužil jed. Použil něco, co na tom oddělení nikoho nepřekvapí. A podával to ke konci svých směn, takže se následky projevovaly, až když byl dávno doma.

Primář Pavel Longin neměl k dispozici nic, co by neměl kdokoli jiný na tom patře — chorobopisy a rozpis služeb. Rozdíl byl v tom, že je položil vedle sebe.

Zhruba čtyřicet případů. Ve dvaceti třech z nich heparin podaný bez předpisu. A u každého jednoho z nich tentýž člověk ve službě.

Petr Zelenka do té nemocnice nastoupil v roce 1998 jako sanitář. V roce 2005 složil zkoušky ve všeobecné sestře a na začátku roku 2006 se stal vedoucím směny. Pár měsíců nato začali pacienti umírat.

Policie si pro něj přišla 1. prosince 2006 do šaten nemocnice. Nekladl odpor. Při prvním výslechu spolupracoval a sám sepsal seznam svých obětí — aby o rok později tvrdil, že šlo o pět lidí a že doznání z něj vynutili.

Sedm vražd, deset pokusů, doživotí. A jedna otázka, která u případů ve zdravotnictví nikdy nezmizí: proč se čísla nikdy nesrovnají.

🔊 Epizoda je zpracovaná pomocí umělé inteligence.
⚠️ Obsah pro dospělé posluchače (18+).

Koncem února 2008 zmizela v Praze mladá žena. Její manžel to nahlásil na policii — prý odešla do posilovny a nevrátila se.

A pak začal dělat to, co by na jeho místě dělal kdokoli. Rozvěšoval po Smíchově letáky s její fotografií. Prosil o pomoc na internetu. Mluvil s přáteli, s novináři a s její rodinou — s jejím otcem, spisovatelem Ondřejem Neffem, i s jejím bratrem.

Dělal to víc než dva týdny. Irena Neffová celou tu dobu ležela zahrabaná metr a půl hluboko v lese za Rudnou.

Jeho verzi nerozbil jeden velký důkaz, ale tři malé. Výpověď Ireniny psycholožky o tom, jak manželství vypadalo zevnitř. Poslední signál jejího telefonu — z domu, ne z posilovny. A kamerový záznam, který nezachytil, že by odcházela tak, jak tvrdil. Kamera, která nic neukázala, není prázdný výsledek.

Po několika hodinách výslechu se doznal.

U soudu pak šlo prakticky o jedinou otázku: zda šlo o vraždu spáchanou zvlášť trýznivým způsobem. Soud rozhodl, že zhruba osmiminutové usmrcení pod tu kvalifikaci nespadá — a tím se strop zastavil na patnácti letech. Dostal třináct. Soudce k tomu sám řekl, že je to za ztracený život málo.

Odvolání se vzdal s tím, že si trest zaslouží. Podmínečně propuštěn nebyl a odseděl si celých třináct let.

🔊 Epizoda je zpracovaná pomocí umělé inteligence.
⚠️ Obsah pro dospělé posluchače (18+).

11. novembra 1971 vyzdvihli dvaja pracovníci družstva v Uníne v senickej banke 363 071 korún — výplaty pre svojich kolegov. Popoludní sa mali rozdeliť. Nikdy sa nerozdelili.

Cestou ich zastavilo auto s poznávacou značkou označenou písmenom „B". V Československu to znamenalo vozidlo bezpečnosti. Na taký pokyn zastavil každý.

Značka bola falošná.

Prvá kontrola bola len skúška — pri Čáčove sa nestalo nič. Páchatelia si overili, že legenda funguje, a pustili ich ďalej. Až pri Štefanove zastavili znova.

Pripravovali to dva mesiace. Nepotrebovali informátora v družstve — stačilo sledovať banku a vyčítať si z toho, že výplaty chodia medzi desiatym a dvanástym. Bol to ich tretí pokus: prvý v roku 1968 odvolali, druhý im vyniesol stošesťdesiat korún.

Po čine urobili všetko správne. Vymenili značky, zakopali zbraň, spálili aktovku, zabezpečili si alibi a peniaze si rozdelili až v Olomouci.

Nepomohlo to. Zhodili ich dva papiere — záznam v autopožičovni a väzenská evidencia z Mírova, ktorá ukazovala, kto s kým sedel na cele. To, čo dnes robí DNA, vtedy urobili dve kartotéky.

Od činu k zadržaniu všetkých troch uplynuli necelé tri týždne. Bez DNA, bez kamier, bez databáz.

Prvý sa priznal ten jediný z trojice, ktorý nemal záznam v registri trestov.

🔊 Epizóda je spracovaná pomocou umelej inteligencie.
⚠️ Obsah pre dospelých poslucháčov (18+).

V apríli 1981 bol popravený muž, ktorý sa do slovenských kriminálnych dejín zapísal ako bratislavský škrtič. Štefan Pantl mal dvadsaťsedem rokov, pracoval v Slovnafte a mal päťročného syna.

V roku 2024 bol ten syn odsúdený za vraždu svojej partnerky.

Slovenské médiá si to spojili okamžite: „aký otec, taký syn", „jablko nepadlo ďaleko od stromu".

Táto epizóda prechádza oba prípady — a potom otázku, ktorú tie nadpisy nastolili a nezodpovedali.

Gén pre vraždu neexistuje. Dedičné sú dispozície, nie činy. Dedičnosť štyridsať až šesťdesiat percent neznamená to, čo si väčšina ľudí myslí — je to štatistika o rozdieloch v populácii, o konkrétnom človeku nehovorí nič. A najznámejší „gén bojovníka" MAOA? Caspiho štúdia z roku 2002 ukázala, že predpovedá antisociálne správanie len u mužov, ktorí v detstve zažili zlé zaobchádzanie. Inak nepredpovedá nič — a je úplne bežný.

Ak v tomto prípade nejaká dedičná línia existuje, najpravdepodobnejšie vedie cez alkohol a impulzivitu. Nie náhodou súd synovi nariadil ústavné protialkoholické liečenie.

A tá najsilnejšia vec na záver: tie dva činy nie sú ten istý čin. Sériový páchateľ útočiaci na neznáme ženy a muž, ktorý po celodennom pití zabil svoju partnerku v hádke, sú kriminologicky dve rôzne kategórie. Spoločnú majú len metódu — a tú majú spoločnú s tisíckami prípadov, kde o rodinu nejde.

🔊 Epizóda je spracovaná pomocou umelej inteligencie.
⚠️ Obsah pre dospelých poslucháčov (18+).

8. augusta 1976 zmeškali dve dvadsaťročné kamarátky z Trenčína vlak. Mali ísť s turistickou skupinou do Nízkych Tatier. Spoj im ušel, tak vyšli na cestu a začali stopovať. Bolo 4:15 ráno.

Zastavilo im nákladné auto.

Za volantom sedel muž, ktorý mal za sebou päť rokov za lúpež, odsúdenie za sexuálny trestný čin, opakované psychiatrické hospitalizácie, dvadsaťdva konfliktov s políciou — a dva roky plného invalidného dôchodku priznaného pre halucinácie. Ten istý štát, ktorý mu ten dôchodok vyplácal, mu nechával volant nákladného auta.

Tatiana a Viera na dovolenku nedorazili.

Prípad sa pritom objasnil do dvoch dní — v čase, keď neexistovala DNA, kamery ani mobilné telefóny. Rozhodli dve veci a obe závisely na obyčajných ľuďoch: svedok, ktorý si pri nastupovaní zapísal poznávaciu značku, a pracovník rozvážajúci uhlie, ktorý si deň po čine všimol rozhrabanú zem na stráni pri potoku.

Miroslav Somora sa doznal 10. augusta 1976. V roku 1978 mu Krajský súd v Banskej Bystrici uložil trest smrti a 9. februára 1979 bol v Bratislave popravený.

V tom istom roku nakrútil Jindřich Polák film Smrt stopařek. Pre väčšinu ľudí je dodnes hlavným zdrojom toho, čo o prípade „vedia" — a v jednej podstatnej veci sa od skutočnosti líši.

🔊 Epizóda je spracovaná pomocou umelej inteligencie.
⚠️ Obsah pre dospelých poslucháčov (18+).

16. júla 2003 sledovala celá krajina jeden rodinný dom v obci Kaplná. Vo vnútri sedel so zbraňou muž a štyria ľudia, ktorí tam normálne žili. Vonku stál vyjednávač, zásahová jednotka a televízne kamery.

Henrich Masár mal v tej chvíli za sebou tri vraždy za osem dní. Nôž v Trnave, železná rúra v Hlohovci, strelná zbraň vo Váhovciach — dve staršie ženy vo vlastných domovoch a muž, ktorý mal auto.

To auto ho napokon dostalo. Policajti ukradnutý Peugeot vypátrali, Masár pri prenasledovaní havaroval a vošel do najbližšieho domu. Rukojemnícku drámu neplánoval — a to je presne ten typ situácie, ktorý vyjednávači považujú za najhorší, pretože pachateľ nemá žiadne ciele, o ktorých by sa dalo hovoriť.

Troch rukojemníkov postupne pustil. Za štvrtého žiadal dve veci: dávku heroínu a svoju priateľku. Nie peniaze, nie útek, nie beztrestnosť.

A potom prišel detail, ktorý zdroje uvádzajú ako záhadu: keď súhlasil, že ich pustí, rukojemníci odmietli z domu odísť.

Zásah skončil zábleskami cez okno, jedným výstrelom a zraneným páchateľom. Rukojemníci prežili.

Krajský súd v Trnave mu v októbri 2005 uložil doživotie bez možnosti podmienečného prepustenia — najtvrdší trest, aký slovenské právo má. O prepustenie nemôže požiadať nikdy.

🔊 Epizóda je spracovaná pomocou umelej inteligencie.
⚠️ Obsah pre dospelých poslucháčov (18+).

V noci na 3. prosince 2018 přišli na čerpací stanici v Nelahozevsi dva maskovaní muži.

Osmapadesátiletá obsluha se nebránila. Nesahala po tlačítku, nehádala se, nic nepředstírala — udělala přesně to, co se v takové situaci radí. Odešla dozadu a zavřela za sebou dveře.

David Šindler vystřelil přes ně. Soud později konstatoval, že střílel tak, aby ji zasáhl. Nikoho přitom neohrožovala a ani ho nemohla poznat — oba byli maskovaní. Peníze z kasy by dostali i tak.

Odnesli si deset tisíc korun a tři kartony cigaret.

Pumpa je jedno z nejlépe kamerově pokrytých míst vůbec a přepad se celý zaznamenal. K ničemu to nebylo — maskovaní lidé na záznamu jsou výška a postava, ne tváře. Spis měl tisíc stran a víc než dvacet expertiz: daktyloskopie, genetika, balistika, chemie. Ani jedna z nich nedokázala určit, kdo ze dvou maskovaných držel zbraň.

Rozhodlo něco jiného. Druhý z té dvojice se doznal a označil střelce.

Obhajoba namítala, že výpověď spolupachatele sama nestačí — má přece motiv svádět vinu na druhého. Vrchní soud v Praze na to 28. ledna 2020 odpověděl jednou větou: „Zároveň nebyl proveden jediný důkaz, který by jeho výpověď vyvracel."

Devatenáct let a čtyři roky.

🔊 Epizoda je zpracovaná pomocí umělé inteligence.
⚠️ Obsah pro dospělé posluchače (18+).

Na začátku roku 2004 přijali Miloš Knorr a Štefan Kiss do svého domu v Praze 10 — Strašnicích dva mladé muže, kteří neměli kde být. Jeden z nich si do měsíce rozmyslel, že ten dům chce pro sebe.

Nejdřív se je pokusili otrávit rtutí. Když to nevyšlo, nepřestali.

Pak udělali to nejpodivnější na celém případu: zůstali v tom domě žít. Útěk by znamenal, že plán nevyjde. Byli tam tři týdny.

Když si sousedi začali stěžovat na zápach, dostali odpověď, která je uspokojila natolik, že se dál neptali: „Vařím polívku z Knorra." Jedna z obětí se jmenovala Knorr.

Dva muži zmizeli a nikdo je nehledal. Na případ se nepřišlo vyšetřováním — v létě 2004 narazil na ostatky dělník, který u domu upravoval odkopaný svah.

Zadrželi je v Ústí nad Labem. Při zadržení u nich policisté našli novinové výstřižky o nálezu. Sledovali svůj vlastní případ.

Vladislav Roubíček dostal 25 let výjimečným trestem bez možnosti podmíněného propuštění. Aleš Lajtár 15 let. Motivem byl podle soudu majetek — dům a prodej věcí obětí.

🔊 Epizoda je zpracovaná pomocí umělé inteligence.
⚠️ Mimořádně brutální případ. Obsah výhradně pro dospělé posluchače (18+).

Na okraji Martina stojí opustený kryt civilnej ochrany. Betónová stavba, do ktorej roky nikto nechodil. Vo februári 2021 tam priviedli štyridsaťsedemročného Jozefa P. z Dubového — pod zámienkou, že si spolu vypijú.

Boli dvaja. Dvadsať a dvadsaťdva rokov.

Jozef P. z toho krytu nevyšiel. Súd neskôr čin označil ako bezdôvodnú vraždu — zo strany obete neexistovalo nič, čo by ho vyvolalo. Žiadna hádka, žiadny dlh, žiadna lúpež. Podľa obžaloby chceli jednoducho zistiť, aké to je zabiť človeka.

Telo mohlo v tom kryte ležať mesiace. Polícia sa k nemu dostala len preto, že sa jeden z nich činom chválil — a ľudia, ktorí ho počuli, to posunuli ďalej.

Prvý stupeň uložil 24 a 20 rokov. Prokuratúra sa odvolala a o necelé tri mesiace neskôr Najvyšší súd tresty sprísnil na doživotie a 25 rokov. Rudolf Dorčík sa stal najmladším doživotne odsúdeným vrahom v slovenských dejinách.

Po odsúdení prišlo ešte jedno konanie: za vyhrážky mužovi, ktorý ho chcel nahlásiť.

🔊 Epizóda je spracovaná pomocou umelej inteligencie.
⚠️ Mimoriadne brutálny prípad. Obsah výhradne pre dospelých poslucháčov (18+).

9. januára 2025 prišli zástupcovia gymnázia v Spišskej Starej Vsi na políciu. Nepriniesli sťažnosť ani dojem — priniesli správy, v ktorých sa žiak vyhrážal spolužiačkam. Učitelia aj žiaci povedali, že z neho majú strach.

Polícia to vyhodnotila ako obťažovanie. Nenasledovalo žiadne opatrenie.

O sedem dní neskôr prišiel Samuel Straško do školy v kukle. Zomreli zástupkyňa riaditeľky Mária Semančíková a osemnásťročná žiačka Alena Čarnogurská. Spolužiak, ktorý sa ju pokúsil brániť, prežil.

Dva dni po útoku skončil policajný prezident aj riaditeľ obvodného oddelenia — a ten druhý bol neskôr obvinený.

30. septembra 2026 mu Špecializovaný trestný súd v Pezinku uložil 25 rokov. Súd nenašiel jedinú poľahčujúcu okolnosť a čin označil za vopred naplánovaný. Doživotie napriek tomu neuložil — rozhodla jedna znalecká veta: že v devätnástich je náprava možná „aspoň v teoretickej rovine".

Prokurátor žiadal doživotie a odvolal sa. Rozsudok nie je právoplatný.

🔊 Epizóda je spracovaná pomocou umelej inteligencie.
⚠️ Obsah pre dospelých poslucháčov (18+).

Osmašedesátiletá vdova žila sama v osadě na Šumavě. Měla psa, slepice a nechtěla být sama — tak si dala seznamovací inzerát.

Ozval se jí muž z Kolína. Volal z telefonní budky. Když přijel, řekla mu: „U mě budeš mít zázemí až do konce života."

Netušila, že muž v její kuchyni má za sebou dvacet tři odsouzení.

Večer proběhl dobře. Pak mu řekla, že ráno čeká rodinu a musí odejít. To byla jediná věta, která celý večer zlomila.

Týden si nikdo ničeho nevšiml. Pátrání nespustili lidé — spustila ho nekrmená zvířata na dvoře.

Policisté pak našli uklizený dům bez jediné stopy po vloupání. Což byl sám o sobě důkaz: pachatel nevnikl dovnitř, byl pozvaný. A vražedný nástroj nebyl odnesený, ale zastrčený hluboko pod skříní.

Dohledali ho přes ženu na kolínském hřbitově, přes televizní pořad Na stopě — a nakonec přes hodinky, které si z místa činu odvezl a dal je jiné ženě jako zástavu.

Patnáct let. Do konce trval na tom, že ji zabít nechtěl.

🔊 Epizoda je zpracovaná pomocí umělé inteligence.
⚠️ Obsah pro dospělé posluchače (18+).

Lékař Vladimír Mikuš byl odsouzený za smrt své milenky Marcely Sekáčové — ale jen za ublížení na zdraví s následkem smrti. Šest let. Bez těla totiž nešlo prokázat, jak zemřela, a bez toho nebyla vražda.

Za čtyři dny měl soud rozhodovat o jeho odvolání.

17. června 2008 si rybáři na Orlické přehradě všimli na hladině zelené plastové bedny. Byla zatížená kameny a měla vyvrtané otvory. Uvnitř byla žena, která tam ležela víc než tři měsíce.

Testy DNA potvrdily: Marcela Sekáčová, 37 let, zdravotní sestra z Prahy.

A pak přišel důkaz, který případ zlomil. Otvory v bedně odpovídaly nářadí z Mikušovy domácnosti — a na vrtácích zůstaly mikroskopické částice jejího plastu. Čtrnáct let. Vinu nepřiznal nikdy.

V epizodě i druhý orlický případ: sudy z devadesátých let a kriminalista Jan Štoček, který je dotáhl. Dva případy, jedna přehrada — a oba skončily na technické stopě, ne na doznání.

🔊 Epizoda je zpracovaná pomocí umělé inteligence.
⚠️ Obsah pro dospělé posluchače (18+).

30. august 2010, pondelok ráno, panelák na ulici Pavla Horova. Za 36 minút sedem mŕtvych, pätnásť zranených a stoštyridsať vystrelených nábojov. Najhoršia hromadná streľba v slovenskej histórii.

Zo stoštyridsiatich výstrelov šlo stošestnásť von na ulicu — na robotníkov pri práci, na chodcov, na policajta. Podľa policajného prezidenta Ľubomír Harman nepoznal osobne ani jednu zo svojich obetí.

Prvé policajné auto bolo na mieste dve minúty po oznámení. Zásahová jednotka až za dvadsaťpäť, z Malaciek. Policajti vystrelili pätnásť nábojov a zasiahli raz.

Štyridsaťosemročný nezamestnaný muž bez záznamu v registri trestov, s platným zbrojným preukazom. Psychotesty sa vtedy nevyžadovali. Prešel každou kontrolou, ktorú štát mal — nie preto, že by ich obišel, ale preto, že kontrola, ktorá by ho zastavila, neexistovala.

A po jedenástich mesiacoch vyšetrovania jedna veta: motív zostal neznámy.

V epizóde aj vecná oprava mýtu, ktorý prípad prežil — že strieľal na Rómov. Z obetí bol rómskeho pôvodu jeden muž.

🔊 Epizóda je spracovaná pomocou umelej inteligencie.
⚠️ Obsah pre dospelých poslucháčov (18+).

Február 1981. Desaťročný chlapec ide popri potoku v obci Kašov a nájde dve jutové vrecia. Myslí si, že sú to zvyšky po zabíjačke a nakŕmi nimi psa. Nie sú.

V košickom byte sa medzitým z nočnej zmeny nevrátil robotník železiarní Ján Dudáš. Nikto ho nenahlásil ako nezvestného — vyšetrovatelia zistia jeho zmiznutie z toho, že prestal chodiť do práce.

Podozrenie padne na jeho manželku. A v spise nájdu vec, ktorá určí celý smer vyšetrovania: Anna Dudášová už raz stála pred súdom za to, že toho istého muža napadla. Rozsudok jej zahladila Husákova amnestia.

V roku 1981 neexistovala DNA. Nebol očitý svedok. A ona sa nepriznala — ani pri výsluchu, ani pred súdom, ani za jedenásť rokov vo väzení. Napriek tomu dostala pätnásť rokov.

🔊 Epizóda je spracovaná pomocou umelej inteligencie.
⚠️ Obsah pre dospelých poslucháčov (18+).

Praha, rok 1983. Miroslav Stehlík je pacientem uzavřeného oddělení psychiatrické léčebny v Bohnicích — a přesto odtud volně odchází. Personál jeho nepřítomnost nikdy nenahlásí. Když se stane první vražda, má tím nejpevnější možné alibi: byl přece v léčebně.

Druhou vraždu spáchá třináct hodin po tom, co ho z nařízené léčby pustí.

Zastaví ho až žena, která jeho útok přežila — a která ho pozná na školní fotografii. Ve vazbě se oholí dohola, aby ho svědkyně neidentifikovaly. Na rekognici mu paruku vyrobí filmové studio Barrandov.

Od osmnácti let strávil na svobodě dohromady necelý měsíc. V říjnu 1984 ho Městský soud v Praze poslal na smrt. Milost mu Gustáv Husák nedal.

🔊 Epizoda je zpracovaná pomocí umělé inteligence.
⚠️ Obsah pro dospělé posluchače (18+).

Na 1. októbra 2016 bola v Spišskej Novej Vsi naplánovaná svadba. Sála bola objednaná, hostia pozvaní. Nevesta Alexandra mala 26 rokov, ženích Marek bol policajt — referent pohotovostnej motorizovanej jednotky. Boli spolu deväť rokov.

K svadbe nikdy nedošlo. Večer predtým sa v byte na Kováčskej ulici — v tom istom, kde mali po svadbe bývať — pohádali. Podľa jeho neskoršej výpovede mu Alexandra vyčítala, že prípravy zvláda sama a on sa do nich nezapája.

Potom siahol po kuchynskom noži.

Telo odviezol k Levočskej priehrade a pokúsil sa ho zničiť. Následne sa vybral na policajnú stanicu — tam, kde pracoval — a nahlásil, že jeho snúbenica je nezvestná.

Usvedčili ho krvné stopy v byte, nôž nájdený pri rieke a kamerový záznam z vchodu bytovky, na ktorý zabudol, hoci v tom dome býval.

Dostal 23 rokov. Krajský súd v Košiciach mu trest potvrdil v januári 2018.

Epizóda opisuje skutočné trestné činy. Odporúčaný vek 18+. Pripravené a nahovorené s pomocou umelej inteligencie.

V rokoch 2010 a 2011 zabil muž z obce Zliechov pri Ilave tri osoby — dve partnerky a jedného muža. Podľa prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry ide pravdepodobne o prvého sériového vraha od vzniku samostatného Slovenska.

Do rúk polície sa nedostal pre podozrenie z vrážd. Sedel za týranie vlastného syna. Až vo výkone trestu sa k trom vraždám priznal a pred vyšetrovateľom podrobne opísal skutky aj motívy.

V roku 2019 priznanie odvolal, obvinenia označil za vykonštruované a postavil obhajobu na jedinej vete: nenašli ste ani jedno telo. Nemal pravdu v tom, že mu to pomôže — súd ho odsúdil na základe jeho vlastnej pôvodnej výpovede, očitej svedkyne a reťaze nepriamych dôkazov. Najvyšší súd doživotie potvrdil v apríli 2022.

Pri pátraní po jednej z obetí navyše policajti našli v lese pri Novej Dubnici kostrové pozostatky dvoch dospelých a jedného maloletého. Ich totožnosť sa nikdy nezistila.

A rok a pol stará Nina, ktorá zmizla spolu so svojou matkou, je nezvestná dodnes.

Epizóda opisuje skutočné trestné činy. Odporúčaný vek 18+. Pripravené a nahovorené s pomocou umelej inteligencie.

Mezi lety 1978 a 1981 zavraždil mladý sklenář z Motola nejméně pět žen a dívek. Vnikal v noci do přízemních bytů, útočil na spící oběti a po sobě zanechával stopy, které tehdejší kriminalistika uměla číst jen velmi obtížně. Žádná DNA, žádné kamery, žádné databáze.

Veřejnost se o něm prakticky nic nedozvěděla. Socialistické Československo se prezentovalo jako bezpečná země, a tak se o sérii brutálních vražd nepsalo. Ženy nebyly varovány.

Kriminalisté vyslechli kolem sto padesáti svědků a prověřili tisíce lidí. U jedné z obětí ztotožnili téměř všechny cestující nočního rychlíku — zbyl jediný neznámý voják. Trvalo roky, než pochopili, že to byl on.

Zlom nakonec přinesl pacient psychiatrické léčebny, který znal detaily, jež znát neměl.

Epizoda je i o vztahu mezi Hojerem a vyšetřovatelem Jiřím Markovičem — o poutu, které dodnes vyvolává otázku, kde končí vyšetřovací metoda a začíná něco jiného. A o tom, že Markovič byl navzdory všem svým případům odpůrcem trestu smrti.

Hojer strávil v cele smrti šest set třicet šest dní. Bylo mu osmadvacet let.

Epizoda popisuje skutečné trestné činy. Doporučený věk 18+. Připraveno a namluveno s pomocí umělé inteligence.

Posledný augustový deň roku 1997 vošiel bezdomovec do pivnice opusteného železničiarskeho domčeka na Lamačskej ceste v Bratislave. Podľa zápachu pochopil, čo tam je. Na druhý deň polícia zistila, že telá sú dve.

V tom domčeku žilo cez leto šesť ľudí bez domova. Štyria z nich prežili.

Vyšetrovatelia, ktorí videli desiatky násilných smrtí, o tomto prípade dodnes hovoria ako o niečom, čo bolo ďaleko pred všetkým ostatným. Na začiatku vážne uvažovali aj o satanistickom rituáli.

Najsmutnejšia časť príbehu je ale iná. Tých dvoch mužov nikto nehľadal. Nikto ich nenahlásil ako nezvestných. Nemali rodinu, ktorej by chýbali, ani zamestnávateľa, ktorý by sa pýtal. Keby do tej pivnice nevošiel náhodou človek z tej istej ulice, mohli tam ležať ešte mesiace.

Prelom priniesli dva nezávislé podnety, ktoré viedli k tomu istému menu. Jeden z nich priniesol muž, ktorý sa na polícii prihlásil ako svedok — a bol spolupáchateľ.

Traja zo štyroch odsúdených sú dnes na slobode. Na mieste domčeka stojí prerobený rodinný dom a nič tam nenaznačuje, čo sa v ňom stalo.

Epizóda opisuje skutočné trestné činy vrátane dlhodobého týrania. Nie je vhodná pre poslucháčov mladších ako 18 rokov. Pripravené a nahovorené s pomocou umelej inteligencie.

V máji 1993 odišiel istý muž z práce skôr, strávil niekoľko hodín v krčme a potom sa vrátil domov. Do domu v Plotištích nad Labem, z ktorého sa po rozvode nikdy neodsťahoval a v ktorom bývala jeho bývalá manželka a ich dve dcéry.

Zostali po ňom tri mŕtve ženy, z toho dve deti — devätnásťročná a štrnásťročná.

Vyšetrovanie bolo jednoduché. Páchateľ bol známy od prvej chvíle a k činu sa priznal. Vinu však neprijal nikdy. Za skutočných vinníkov označoval rodinu svojich obetí a držal sa toho od prvých výpovedí až po súd.

Krajský súd mu uložil dvadsaťpäť rokov. Až odvolací súd z toho o rok neskôr urobil doživotie — aj pod tlakom verejnosti, ktorú výška pôvodného trestu pobúrila.

Podľa príbuzných pritom rodinu týral už od rozvodu v roku 1987. Šesť rokov varovaní v dobe, keď ešte neexistoval inštitút vykázania násilníka zo spoločného obydlia.

Vo väzení sa domáhal prepustenia. Zomrel rok predtým, než oň mohol prvýkrát požiadať.

Epizóda opisuje skutočné trestné činy. Odporúčaný vek 18+. Pripravené a nahovorené s pomocou umelej inteligencie.

V rokoch 2001 a 2002 zavraždil český manželský pár osem starších ľudí. Vyberali si dôverčivých dôchodcov, o ktorých si mysleli, že majú doma úspory. Dokopy si prišli asi na štyristotisíc korún.

Najdesivejšie na prípade nie je to, čo urobili. Je to, ako dlho si toho nikto nevšimol. Jednu vraždu polícia uzavrela ako samovraždu obesením. Ďalšiu ako úmrtie bez cudzieho zavinenia, keď patológ nespoznal, že starý muž bol uškrtený. Jednu obeť zakopali na záhrade aj s dokladmi, aby to vyzeralo, že odcestovala — rodina jej telo našla náhodou o pol roka neskôr. A za niektoré skutky si trest odsedeli úplne iní ľudia.

Chytila ich náhoda. Po jednej lúpeži zamkli dôchodcu v pivnici, a keď vyšli von, stretli policajta, ktorý Jaroslava spoznal.

Pred súdom hádzali vinu jeden na druhého. Zlom prišiel vo chvíli, keď sa Dana pokúsila pripísať manželovi vraždu, o ktorej nič nevedel — a on ju prestal kryť. Obaja dostali doživotie a v roku 2006 sa vo väzení rozviedli.

Po odhalení prípadu policajné prezídium preverilo stovky starších „samovrážd". Ďalšia vražda sa už nenašla, ale takmer tridsať vyšetrovaní malo vážne nedostatky.

Epizóda opisuje skutočné trestné činy. Odporúčaný vek 18+. Pripravené a nahovorené s pomocou umelej inteligencie.

Léto 2016, letní chata u švédské Arbogy. Uprostřed noci se ke spícím manželům dostane muž s nožem. Otec umírá. Matka přežije — jen proto, že se dostane k telefonu.

Nůž držel dvacetiletý uprchlík, který ve Švédsku žil necelý rok. Policie ale brzy zjistila, že příběh začíná jinde. U dcery napadených manželů — dvaačtyřicetileté matky šesti dětí bez jakéhokoli trestního záznamu, se kterou mladý muž žil.

A u další smrti. O rok dříve našli u té samé chaty utopeného jejího manžela. Všichni to považovali za nehodu.

Mladík se přiznal. Řekl, že mu nůž dala ona a že šlo o peníze. Proti ní vypovídaly i její děti a vlastní matka. Dostala doživotí — a všechno popírá dodnes.

Epizoda popisuje skutečné trestné činy. Doporučený věk 18+. Připraveno a namluveno s pomocí umělé inteligence.

Skoro ráno 5. apríla 2014 sa britský milionár Andrew Bush, ktorého na Costa del Sol prezývali „Mr Bling z Marbelly", vracal do svojej vily v Estepone s novou priateľkou. Keď vošli dnu, zistili, že nie sú sami.

V dome na nich čakala Majka — dvadsaťštyriročná slovenská modelka, jeho bývalá partnerka. Podľa vlastných slov tam bola už dva dni. Sama.

Bush ju požiadal, aby odišla. Svojej priateľke povedal, nech sa vráti do auta a zavolá políciu. O pár minút neskôr ležal mŕtvy pri vchodových dverách, s pištoľou v ľavej ruke. Majka ušla v jeho Hummeri až na Slovensko — a o štyri dni sa sama prihlásila na polícii.

Na súde v Málage tvrdila, že sa jej vyhrážal zbraňou a tá vystrelila, keď sa mu snažila vyšmyknúť. Že po prvom výstrele ohluchla a nevedela, koľkokrát padla rana. Porota rozhodla inak.

Čo robila dva dni v jeho dome, vie dodnes iba ona.

Epizóda opisuje skutočné trestné činy. Odporúčaný vek 18+. Pripravené a nahovorené s pomocou umelej inteligencie.

Jaro 1985. Praha se chystá na spartakiádu a zároveň se bojí. V parcích a tichých ulicích někdo přepadá ženy — zezadu, ve tmě, bez varování. Tři z nich nepřežijí. Oficiální média mlčí a mimopražské cvičenky se prý do Prahy bojí přijet.

Kriminalisté pod vedením Jiřího Markoviče dlouho hledají dospělého násilníka. Pravda je jiná. Vrahem je šestnáctiletý učeň z hornického učiliště ve Stochově, který přes týden bydlí na internátu a do Prahy jezdí vlakem.

Neprozradila ho technika ani svědek činu. Prozradily ho ženy, které přežily. Jedné řekl, kolik mu je let. Druhé, kde se učí. Další si zapamatovala jeho jméno. Šest dní po poslední vraždě ho zatkli. Ke všemu se přiznal — podrobně a bez lítosti.

Dostal deset let. Víc zákon pro mladistvého neumožňoval. Stejný kriminalista o rok později dovedl na popraviště Ladislava Hojera. Jiří Straka vyšel na svobodu na Štědrý den 2004.

Epizoda popisuje skutečné trestné činy. Doporučený věk 18+. Připraveno a namluveno s pomocí umělé inteligence.

V októbri 1981 zabila šestnásťročná dievčina v Děčíne sedemdesiatosemročného dôchodcu. Prišla si po peniaze. Nenašla ich. Dostala sedem rokov — Najvyšší súd jej trest znížil na štyri a pol, pretože vraj nebol preukázaný úmysel zabiť.

Na slobode sa z nej stala uspávačka: klientov omámila a okradla. V roku 1994 našli v pražskom hoteli mŕtveho maďarského turistu. Prípad najprv uzavreli ako náhle úmrtie. Dostala desať rokov a opäť vyšla predčasne.

V lete 2003 zomreli v Prahe ďalší dvaja muži. Pri jednom z nich ležala obálka s päťdesiatimi tisícami korún pod kreslom, na ktorom sedel. Prehliadla ju — presne ako peniaze v Děčíne pred dvadsiatimi dvoma rokmi.

Chytil ju detektív, ktorý spoznal rovnaký rukopis ako pri vražde spred dvoch desaťročí v inom meste. Zatkli ju na úrade práce v deň výplaty sociálnych dávok.

Dostala doživotie. K vraždám sa nikdy nepriznala. Dodnes tvrdí, že má čisté ruky.

Epizóda opisuje skutočné trestné činy. Odporúčaný vek 18+. Pripravené a nahovorené s pomocou umelej inteligencie.

V roku 1989 polial osemnásťročnú Zuzanu kyselinou sírovou, pretože sa s ním chcela rozísť. Dostal šesť rokov. Na slobode bol po necelých štyroch — za dobré správanie.

Okolo roku 1999 uškrtil osemnásťročnú tehotnú študentku Evu a telo ukryl v skrini. Potom priviedol domov manželku a ukázal jej ho. Dostal dvadsaťtri rokov a nastúpil do ústavu s najprísnejším stupňom stráženia.

Vo väzení bol vzorný. Zbieral pochvaly. Postupne ho preradili do stredného a napokon do najmiernejšieho stupňa. V júli 2016, päť rokov pred koncom trestu, ho podmienečne prepustili.

Necelých sedem mesiacov nato zavraždil v banskobystrickom penzióne dvadsaťosemročnú Evu, matku dvoch malých detí. Potom sa umyl, prezliekol a išiel si kúpiť jahody. Ešte v ten deň sa sám udal.

Dnes si odpykáva doživotie bez možnosti podmienečného prepustenia. Otázka, ktorú epizóda kladie, je jednoduchá: prečo trvalo tridsať rokov, kým niekto uveril vzorcu, ktorý sa zopakoval trikrát takmer identicky.

Epizóda opisuje skutočné trestné činy. Odporúčaný vek 18+. Pripravené a nahovorené s pomocou umelej inteligencie.

V sobotu 5. apríla 2008 sa desaťročná Engla vracala na bicykli z futbalového tréningu v malej švédskej obci Stjärnsund. S mamou sa dohodla, že sa jej bude každých desať minút ozývať. Posledný raz zavolala, keď jej domov zostávalo desať minút cesty.

Muž, ktorý si v ten deň vyšiel vyskúšať nový fotoaparát, stlačil spúšť dvakrát v priebehu jednej minúty. Na prvej fotke bola Engla na bicykli. Na druhej červený Saab s čitateľnou evidenčnou značkou. Keď sa o jej zmiznutí dozvedel zo správ, rozhodol sa ísť na políciu, hoci si nebol istý, či je to k niečomu.

Fotka dokazovala len to, že auto bolo na tej ceste. Vraha zlomilo niečo iné — policajtovi sa jeho tvár zdala povedomá z osem rokov starého fantómového portrétu z úplne iného prípadu. DNA sa zhodovala. Pri konfrontácii sa priznal k starej vražde a potom, v tom istom výsluchu, aj k Engle.

Jeho meno pritom v spise z roku 2000 figurovalo už najmenej dvakrát. Nikto ho nespracoval.

Epizóda opisuje skutočné trestné činy. Odporúčaný vek 18+. Pripravené a nahovorené s pomocou umelej inteligencie.

Tridsiateho apríla 1990 nastúpil istý muž do vlaku opitý a bez lístka. Sprievodca ho vysadil v obci Klučov pri Českom Brode. O niekoľko hodín boli v jednom tamojšom dome mŕtve tri ženy — matka a jej dve dcéry. Nepoznal ich a ony nepoznali jeho.

Kriminalisti mali od prvého dňa jeho genetický profil. Trinásť rokov ho nemali s čím porovnať, pretože databáza DNA vtedy jednoducho neexistovala. Prípad napokon nevyriešil žiadny vyšetrovateľ. Vyriešil ho prístroj, keď v roku 2003 zatkli v Brne muža za úplne iné trestné činy a jeho vzorka sa dostala do novej Národnej databázy.

K vraždám sa nepriznal nikdy. Obhajoval sa tým, že už ako dieťa nedokázal zabiť ani rybu. Za tri zavraždené ženy dostal šestnásť rokov — a v epizóde vysvetlíme, prečo to súd inak ani nemohol rozhodnúť.

Zostala po ňom jedna vec, ktorú neobjasnili ani po jeho usvedčení. Pri kuchynskom dreze stáli dve šálky tureckej kávy z drahého servisu, ktorý ženy vyťahovali len pre výnimočné návštevy. Ani jedna z nich ale kávu nepila.

Epizóda opisuje skutočné trestné činy. Odporúčaný vek 18+. Pripravené a nahovorené s pomocou umelej inteligencie.

V piatok 9. júla 1976 odišla dvadsaťročná študentka medicíny z diskotéky v bratislavskej Mlynskej doline. Ponáhľala sa na nočný rýchlik do Košíc, kde na ňu čakal snúbenec. Do vlaku už nenastúpila. O päť dní ju našli mŕtvu v potoku pri Senci.

Žiadna iná trestná kauza na Slovensku neprešla tromi politickými obdobiami. Skupinu mužov z Nitry uznali za vinných v roku 1982, federálny najvyšší súd rozsudok v roku 1990 zrušil pre desiatky pochybení — a v rokoch 2004 až 2006 ich súdy odsúdili znova. Štrasburg ich sťažnosť zamietol.

V roku 2018 sa v archíve pri Brne našli dokumenty, ktoré podľa obhajoby súdy nikdy nevideli. Krajský súd obnovu konania v marci 2025 čiastočne povolil. V lete 2026 ju Najvyšší súd zamietol v celom rozsahu.

Odsúdení si tresty dávno odpykali. Dodnes tvrdia, že sú nevinní. Pre veľkú časť verejnosti kauza Cervanová zostáva otázkou, nie uzavretou kapitolou.

Epizóda opisuje skutočné trestné činy. Odporúčaný vek 18+. Pripravené a nahovorené s pomocou umelej inteligencie.

Na Vianoce 1961 sa Jozef Gondek opil a pochválil sa švagrovi, že má doma toľko peňazí, že by si mohol kúpiť domček. Bola to jediná chyba, ktorú urobil.

Rudolf Polák starší nad tým premýšľal takmer tri mesiace. Hľadal spôsob, ako peniaze ukradnúť bez toho, aby niekto zomrel. Neprišiel naň. Tak sa rozhodol pre tú druhú možnosť — a poslal svojho osemnásťročného syna, ktorý mu veril tak, ako sa dá veriť len otcovi, a ktorý od neho krátko predtým dostal motocykel.

V noci z 12. na 13. marca 1962 prišiel Rudolf Polák mladší do domu svojho vlastného strýka na samote pri Hornej Světlej. Zomreli štyria — tehotná teta a tri deti. Traja prežili s ťažkými zraneniami.

Usvedčil ho odtlačok palca na cylindri petrolejovej lampy, ktorá počas masakru spadla na zem a zhasla. Otca zlomila konfrontácia, pri ktorej sa okrem priznania aj posťažoval, že mu syn nedal všetky peniaze.

Popravili ich v jeden deň, 22. decembra 1962 na Pankráci. Otca prvého.

Médiá mali o prípade zakázané písať. Preto o jednom z najbrutálnejších zločinov povojnového Československa dnes takmer nikto nevie.

Epizóda opisuje skutočné trestné činy. Odporúčaný vek 18+. Pripravené a nahovorené s pomocou umelej inteligencie.

Viedeň, ráno 2. marca 1998. Desaťročná Natascha ide prvýkrát v živote sama do školy. Cestou míňa bielu dodávku so zatmavenými oknami. Trvá to niekoľko sekúnd.

Wolfgang Přiklopil mal pod garážou svojho domu pripravenú zvukovo izolovanú miestnosť s trezorovými dverami. Staval ju roky predtým, než si obeť vôbec vybral.

Polícia preverila vyše sedemsto majiteľov bielych dodávok. Přiklopila osobne vypočula. Uverila jeho vysvetleniu a odišla — v tej chvíli už Natascha sedela pod jeho garážou. Dostali aj konkrétny tip priamo naňho. Nikto ho nespracoval. Dvanásťročná svedkyňa videla únos a hovorila o druhom mužovi za volantom. Odsunuli ju pre vek.

Trvalo to 3096 dní. Skončilo sa to 23. augusta 2006, keď hluk vysávača prehlušil zvonenie mobilu a jej väzniteľ na pár sekúnd odstúpil nabok.

Přiklopil zomrel ešte v ten istý deň. Nikdy nič nevysvetlil.

Epizóda opisuje skutočné trestné činy. Odporúčaný vek 18+. Pripravené a nahovorené s pomocou umelej inteligencie.

V máji 2011 sa v lese nad Kysakom strhla prestrelka. Podozrivý zomrel o dva dni neskôr v nemocnici. O týždeň našli policajti v okolitých lesoch dva plytké hroby.

Volal sa Matej Čurko. Počítačový technik z obce Sokoľ pri Košiciach, ženatý, otec detí. Susedia ho poznali ako pokojného, bezproblémového človeka.

Obete si vyhľadával na internetových fórach, kam sa uchyľujú ľudia v hlbokej psychickej kríze. Ponúkal im, že to za nich urobí. S niektorými komunikoval mesiace.

Prezývku „kanibal z Kysaku" mu dali médiá ešte skôr, než sa vyšetrovanie stihlo rozbehnúť. Polícia dve vraždy preukázala jednoznačne. Kanibalizmus sa jej nepodarilo dokázať nikdy — a keďže Čurko zomrel skôr, než sa dostal pred súd, už sa to nedozvieme.

V epizóde ideme po tom, čo je naozaj doložené, a kde sa začínajú tvrdenia, ktoré nikto neoveril.

Epizóda opisuje skutočné trestné činy. Odporúčaný vek 18+. Pripravené a nahovorené s pomocou umelej inteligencie.

Bratislavská Petržalka, marec 1986. Do bytu na Ševčenkovej ulici prichádza polícia. Byt je takmer prázdny — chýba nábytok, skrine, elektronika. Na balkóne leží starý koberec previazaný špagátom.

V koberci je telo ženy. Leží tam už pol roka.

Volala sa Alžbeta. Mala dve dcéry a päť rokov abstinovala po protialkoholickej liečbe. Zabil ju manžel 23. augusta 1985 — a nasledujúcich šesť a pol mesiaca žil v tom istom byte, chodil do krčmy, rozpredával zariadenie a všetkým hovoril, že manželka odcestovala do Maďarska.

Kolegom v práci to bolo podozrivé. Polícia prišla, vypočula si jeho verziu a odišla. Mladšiu dcéru si z nemocnice nikto neprevzal a skončila v ústave. Nikto sa nepýtal ďalej.

Prípad napokon neodhalila kriminalistika. Odhalil ho strýko, ktorému sa nepozdával premočený koberec na balkóne — a ktorý na druhý deň zavolal políciu.

Epizóda opisuje skutočné trestné činy. Odporúčaný vek 18+. Pripravené a nahovorené s pomocou umelej inteligencie.

V rokoch 1990 až 1992 zomrelo v Mníchove, Amsterdame a Bratislave deväť ľudí. Vrah vnikal cez okná prízemných bytov a na rukách nemal rukavice, ale ponožky. Bratislava sa v tých mesiacoch bála spať pri otvorenom okne.

Príbeh Ondreja Riga nie je len o brutalite. Je o tom, ako ho chytili — vďaka telefonátu manželského páru, ktorému sa nepozdával muž nazerajúci do okien. Vďaka žene, ktorá sa mu ako jediná ubránila holými rukami a potom sedela na každom pojednávaní v parochni. A vďaka skupine genetikov, ktorí na Slovensku rozbiehali metódu, akej vtedy nikto nedôveroval.

Je to aj príbeh o momente, keď Riga polícia už raz mala — a musela ho pustiť na slobodu. Zabil potom ešte raz.

Prvý sériový vrah na Slovensku usvedčený analýzou DNA. Nikdy sa nepriznal.

Epizóda opisuje skutočné trestné činy. Odporúčaný vek 18+. Pripravené a nahovorené s pomocou umelej inteligencie.