Ráno Nahlas 🎙

„Sme študenti, ktorí nechcú, aby bolo odchádzanie zo Slovenska našou jedinou možnosťou. Vidíme, že korupcia oslabuje dôveru v štát a berie nádej ľuďom, ktorí tu chcú žiť. Spoločne nasmerujme Slovensko na správny kurz, aby mladí mali dôvod zostať.“

Tri silné vety z iniciatívy mladých študentov Lýcea C.S.Lewisa, ktorí zorganizovali crowdfundingovú kampaň na podporu protikorupčných aktivít.

Korupcia podľa nich beriekrajinu tým, ktorí tu chcú ostať. Oni chcú prispieť svojou troškou, aby im tú krajinu vrátili.

Cestou je podpora protikorupčných aktivít a rovnako podpora vzdelávania o nich. Lebo – ako hovoria – „nenecháme si ukradnúť krajinu“.

Kampaň a jej príprava, ktorá bola v prvom rade školským projektom, vystúpila do verejného priestoru. A získava podporu.

Mladí proti korupcii budú hosťami RánoNahlas. David Grznár a Teodor Macko A rovnako ich profesorka Zuzana Šumská.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Strata 16 miliónov za dva roky. To je výsledok vládnej stratégie namierenej voči mimovládnemu sektoru. Nepodarilo sa to cez snahy stigmatizovať mimovládky ako cudzích agentov, tak to vláda skúša cez úradnú šikanu a finančné púšťanie žilou. Bude to bolieť, ale bude to bolieť občanov - a to aj ich voličov, odkazujú zástupcovia Tretieho sektora Lucia Szabová a Filip Vagač.

Slovenský neziskový sektor čelil v rokoch 2024 a 2025 bezprecedentnému finančnému tlaku, ktorý odborníci nazývajú cieleným ‚defundingom‘. Analýza Platformy pre demokraciu ako i Nadácie otvorenej spoločnosti preukázala, že kritické organizácie mimovládneho sektora prišli o viac ako 16 miliónov eur a to v dôsledku rušenia výziev, neochote spolufinancovať eurofondové projekty či politizácie odborných komisií. Celý tento proces pritom prebieha na pozadí otvorene kritickej rétoriky Roberta Fica, ktorý o mimovládkach vyhlásil: ‚Éra, kedy v tejto krajine vládli mimovládne organizácie, sa skončila.‘

Dá sa v tom celom ešte nevidieť jasný boj štátu - a najmä jeho aktuálnej vlády, voči občianskej spoločnosti a fakticky celému mimovládnemu sektoru a aktívnym občanom?

Je toto koniec partnerstva štátu s občianskym sektorom? Aké konkrétne podoby má vládna snaha obmedziť mimovládky a aké preukazateľné dosahy bude mať táto snaha finančne vyhladovať neziskový sektor na nás, bežných občanov - či už v segmente sociálnych služieb alebo v oblasti vzdelávania detí či životného prostredia?

Škodia nám, ale škodia najmä Slovensku, jeho občanom a v konečnom dôsledku škodia i sami sebe. Ich voliči ten úpadok služieb štátu pocítia, hovorí programový riaditeľ Platformy pre demokraciu Filip Vagač. Podľa neho chce Robert Fico občiansku spoločnosť rozložiť a umŕtviť. Toto sa nepodarilo ani komunistom, ale bude to na nás - občanoch, aby sme si zvolili, v akej spoločnosti chceme ďalej žiť, dodáva Vagač.

Ráno Nahlas, dnes so zástupcami Tretieho sektora Luciou Szabovou a Filipom Vagačom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Očakával by som, že takémuto kroku bude predchádzať analýza. Od roku 2006, kedy sa voľba poštou použila prvýkrát, som nezaznamenal jediné podanie na Ústavný súd SR“, pripomínan Rasťo Kužel z Memo’98, mimovládnej organizácie, ktorá monitoruje voľby doma i v zahraničí. „Ak chceme niečo meniť, musíme mať dôvody. Ak tvrdia, že systém nefunguje kvôli obavám o tajnosť hlasovania či manipuláciu, musíme sa pozrieť, či sa niečo také v minulosti udialo. Vieme si odpovedať, že nie“, dodáva.

Vládny Smer chce pre najbližšie parlamentné voľby zrušiť ich korešpondenčnú formu. Hovorí, že mu pri nej chýba tajnosť hlasovania ako jedna z podmienok ich demokratickosti. Opozícia bije na poplach a tvrdí, že tým chce Smer len skomplikovať voľby pre tých, ktorí ho tradične nevolia. Pri posledných parlamentných voľbách volilo zo zahraničia poštou takmer 60-tisíc ľudí, vyše 70 percent pritom dalo hlasy dnešnej opozícii. Ficov Smer získal len šesť percent.

Ak dnes hovorí o rušení voľby poštou, musí ešte presvedčiť Hlas a SNS, ktoré vysielajú nejednoznačné signály.

Pre obavy z manipulácie voľby poštou zrušilo ešte v 70tych rokoch napríklad Francúzsko, naopak v Nemecku, Rakúsku či Spojenom kráľovstve je táto forma dostupná.

Ako sa pozerá na zámer vládneho Smeru Rasťo Kužel z Memo98? Vyše dve dekády monitoruje voľby doma i v zahraničí.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Najprv to bol vzťah ako koza k nožu, potom sa z toho stalo partnerstvo, vďak a rešpekt. Ako sa Robertovi Ficovi darí oprať oligarchickú Gorilu a naozaj sme v zdravotníctve rezignovali na verejný záujem? No a prečo sú tu smrteľne chorí odkázaní na charitu a nie štát?

O údajnej kvalite slovenského zdravotníctva má vraj hovoriť fakt, že štát nalieva do tohto rezortu čoraz viac a viac miliárd. Aspoň tak to aktuálne hovorí premiér Fico. Naopak, šéf NKÚ hovorí o tom, že napriek rastúcemu prílevu peňazí sa kvalita, ale najmä dostupnosť, zdravotníckych služieb nijako nelepší. V čom je teda ten zásadný problém a kde všetky tie financie z našich daní a odvodov vlastne miznú?

O zlom stave nášho zdravotného systému svedčí i neustále rastúci počet zbierok na internetových portáloch, v ktorých pacienti doslova žobrú o vlastný život, či aspoň o svoje holé zdravie. No a presne v tom istom čase si súkromné zdravotné poisťovne dokážu pokojne zaknihovať miliónové zisky z našich odvodov. Je to fér a v poriadku?

Komu – kde, ako a kedy, v tom ešte niekto vidí solidárne zdravotné poistenie a verejný záujem štátu na zdraví a životoch pacientov, občanov? Prečo sa naši veľmi vážne - až smrteľne chorí spoluobčania, ocitli v pozíciií žobrákov a kde v tom celom zlyhal štát, ktorému platíme nemalé dane a zdravotné odvody?

No a napokon, prečo sa ten náš verejne známy politický bojovník voči oligarchií a moci finančných skupín napokon rozhodol “oprať” už aj tú povestnú Gorilu a ospravedlniť moc a vplyv finančných žralokov v rezorte zdravotníctva?

Pokoj, stabilita a spolupráca s tými, ktorí v sektore zdravotníctva rozdávajú prakticky všetky karty? Čo sa teda skrýva za týmto ideovo/mentálnym obratom Roberta Fica, je ešte slovenský premiér slobodný v téme zdravotníctva a kam povedie takéto pranie oligarchických “Goríl”?

Klika SMERo – HlASu, spolu s finančnými skupinami, už dlho hrá skrytú hru o participáciu ziskov v zdravotníctve. Fico sa to dnes len rozhodol otvorene priznať. Faktom však je, že práve on - a jeho nominanti, slovenské zdravotníctvo zásadne zdevastoval,i, dodáva Stachura.

Počúvate Ráno Nahlas. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Musíme si dať dole klapky z očí a začať reálne riešiť otázku vlastnej obrany. V Európe to mnohé krajiny riešia, my na Slovensku sme sa ešte ani nezačali báť – v zmysle reálneho pohľadu do zrkadla“, hovorí Marek Janiga, študent medzinárodného práva a riešenia konfliktov na Univerzite Mieru OSN.

„Máme tu vojnu, ktorá má štyri roky a dnes sa začala ďalšia“ – v sobotu si takéto slová vypočuli mladí rodičia, ktorí prišli do jedného z kostolov Bratislavy pokrstiť svoje dieťa. Kňaz ich adresoval na jednej strane s obavou z budúcnosti, na druhej s uznaním, že aj do takýchto čias rodičia privádzajú deti.

Len pred pár dňami sa z vojny, ktorá už má štyri roky – a teda z Ukrajiny vrátil Marek Janiga. Humanitárny pracovník, študent práva, ktorého si pred časom všimol aj premiér – pre jeho kritiku rušenia Špeciálnej prokuratúry. Bol tam odviezť ďalšiu pomoc, paradoxne v čase, keď tá štátna a núdzová je z rozhodnutia premiéra zastavená.

Marek však má za sebou aj ročný program v Mládežníckej poradnej komisii Nato. Naviac v štúdiu pokračuje na Univerzite pre mier, ktorá má mandát OSN. Jeho focusom je medzinárodné právo a riešenie sporov. Opäť - v čase, keď je mier atakovaný sériou vojen a na riešenie čaká nespočet sporov.

Ako vidí ich riešenie a čomu ho učí skúsenosť s Ukrajinou?

Hosťom RánoNahlas je Marek Janiga.

Ekonomický rast padá, nezamestnanosť začala rásť. Na ľudí tvrdo dopadli dôsledky tretieho kola vládnej konsolidácie, podnikatelia hovoria o potrebe zásadného obratu a volajú po širokej dohode na reformách. Zabíjame motor krajiny a ako z toho von? Ráno Nahlas s prezidentom Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení Rastislavom Machunkom.

Tvrdá vládna konsolidácia, neustále rastúce daňovo-odvodové zaťaženie a nová transakčná daň vytvorili koktail, ktorý podnikateľom prináša namiesto stability skôr záťaž, neistotu a úvahy ako ďalej. Výsledkom je stagnácia ekonomického rastu,nárast nezamestnanosti ako i vlny prepúšťania, ktorá zasahuje regióny od Martina až po aktuálne Galantu.

Čo dnes trápi slovenských podnikateľov a dokážeme v dnešnej Európe ešte vôbec konkurovať s modelom lacnej pracovnej sily, s ktorého sa pritom už stala verzia príliš drahého zamestnanca? Prečo sa z nárastu daní a odvodov stala pasca? Ako by mala vláda zmysluplne konsolidovať verejné financie, prečo štát nevie šetriť sám na sebe a o čom hovoria problémy slovenského pracovného trhu?

Sledujete Ráno Nahlas, dnes s prezidentom Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení Rastislavom Machunkom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Do zdravotníctva prúdia miliardy, pacienti so vzácnymi diagnózami ale zostávajú uväznení v sieti byrokracie či lobingu. Lukáš Hrošovský je jednou z tvárí boja proti systému liekov na výnimky. Hoci čelí mašinérii, ktorá jeho prežitie vytlačila až do sféry charitatívnych zbierok, rolu obete odmieta. Prečo sú v tomto štáte vážne chorí ľudia odkázaní na charitu a pouličné zbierky?

Do slovenského zdravotníctva smeruje ročne zhruba 10 miliárd eur. Napriek tomu sme krajinou, kde sa internet zmenil na akýsi veľtrh bolesti, utrpenia, strachu, ale aj nekonečnej nádeje a viery doslova v zázraky. Zbierka za zbierkou: O vlastné životy, či aspoň o svoje zdravie či ako tak dôstojný život. Matiek, otcov, ale dokonca aj detí.

Raz je to zbierka pre mamy s deťmi, ktoré hľadajú peniaze na lieky, ktoré im zachránia holý život, po nich zasa nasledujú zbierky pre zdravotne veľmi vážne ohrozené deti alebo sú tu i zbierky pre ľudí, ktorí sa snažia pozviechať sa zo život ohrozujúcich ochorení, úrazov či aspoň - napriek zdravotným hendykepom, žiť život, ktorý by sa dal nazvať ako tak dôstojným a zmysluplným. A napokon, pre tento štát i ekonomicky prínosným.

Je to priam nekonečná prehliadka bolesti, utrpenia, ale aj nádejí a nekonečnej viery v dobro ľudí. Otázka však znie. Kde je vlastne tých zhruba 10 miliárd, ktoré nám cez dane a odvody štát vezme do zdravotníctva a ako to, že toľkoto z nás musí - i napriek povinnému solidárnemu systému, až nedôstojne pýtať peniaze na to, aby sme vôbec prežili, či aspoň žili ako tak dôstojný a ľudsky udržateľný život? A je v poriadku, že i v tejto realite môžu mať zdravotné poisťovne zisky?

Slovenský systém výnimkových liekov už celé roky zlyháva a pacientov so vzácnymi diagnózami stavia do úlohy rukojemníkov byrokracie, chladných rozpočtových škrtov, ale i nejasných a neraz diskriminačných kritérií. Kým inovatívna liečba dokáže zastaviť progresívne ochorenie, naše zdravotné poisťovne ju často odmietnu preplatiť, čím chorých vyháňajú na charitatívne portály žobrať o vlastné životy či zdravie. Je tento prenos zodpovednosti zo štátu na občana vôbec udržateľný a kto ponesie zodpovednosť za tých, ktorí na internete „nevyzbierajú“ dosť aby prežili?

Jedným z prípadov tejto svojvôle a priam ambasádorom tých, ktorí sa v tomto súboji čísiel verzus ľudskosť bijú o vlastný život je Lukáš Hrošovský. Tomu tento štát už roky odkazuje, že jeho život je pre nás “príliš drahý,” do systému sa proste akosi nezmestí a ak chce prežiť, musí o svoj život prosiť nás všetkých.

Ako sa s týmto bremeneom dá žiť, kde v tom hľadať nádej a vieru v ľudské dobro a ako práve on vidí zlyhania systému našej zdravotnej starostlivosti? No a napokon, pre koho je vlastne tento štát, ak nie je pre nás - zvlášť, keď máme nejaký vážny zdravotný problém?

Tento štát šetrí na výdavkoch na výnimkové lieky, tvrdí zdravotnícka analytička Jana Ježíková. Kategorizácia liekov sa prakticky stopla a financie na výnimkové lieky sa nenavýšili, ba práve naopak, tvrdí Jana Ježíková. Netreba sa ľutovať. Teba hľadať svetlo v tme. O to, čo máme, treba neustále bojovať, odkazuje Lukáš Hrošovský.

Ráno Nahlas, s Lukášom Hrošovským a Janou Ježíkovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Modlitba nie je útek pred realitou, ale snaha upokojiť srdcia a urobiť dialóg možným. Práve ľudia, ktorí sa o toto snažia, premieňajú realitu zvnútra“, hovorí Ján Macej, rehoľník z františkánskeho rádu kapucínov. Pápež Lev totiž vyhlásil špeciálny rok sv. Františka, ktorý je všeobecne označovaný za posla pokoja a mieru. „Ak bude zlo len eskalovať a ľudia sa budú len pridávať na stranu agresívneho stretu, hrozba bude rásť“, dodáva.

Chodiaci príklad chudoby napriek tomu, že bol synom bohatého kupca.

Posol pokoja a mieru, napriek tomu, že si v mladosti zvolil kariéru vojaka a zakúsil i strasti zajatia.

A hoci si ľuboval v móde, nakoniec sa mu odevom stal hrubý habit opásaný povrazom.

Lebo – tak to videl pri chudákoch a chorých, ktorým sa začal venovať, oslovený Kristom.

Z biedy a chudoby si urobil spoločníčku. Jeho „Pani chudobu“ neskôr oslavovali Dante i Giotto.

Slnko nazýval bratom a lunu sestrou. Paradoxne sestrou nazval ešte aj smrť! A pokoj považoval za najväčší dar.

František z Assisi.

Svet inšpiruje už osem storočí, hoc z neho zostali už len kosti.

A najnovšie naň upriamil pozornosť pápež Lev XIV – s tým, že „jeho život ukazuje skutočný zdroj pokoja a mieru“. V dobe poznačenej nie jednou, ale mnohými vojnami. Pápež vyhlásil rovno ďalší jubilejný rok.

Aký je ten Františkov zdroj pokoja a mieru? Pozrieme sa na to s bratom Jánom Macejom z rehole františkánov kapucínov, Františkovych nasledovníkov.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Vládny audit bol politickým zadaním no preukázal veľmi dobré výsledky občianského sektora. Reputačné škody ale budú obrovské, pre Aktuality to povedal Juraj Rizman z organizácie Post Bellum. Štát a jeho inštitúcie by boli veľmi radi, keby miera pochybenia pri ich vlastných projektoch bola iba pol percenta, dodáva. Ustojí Tretí sektor vládnu šikanu a prečo Juraj Rizman zažaloval Luboša Blahu?

Ústavný súd iba nedávno vystavil zásadnú stopku vládnemu zákonu o mimovládkach,. Po snahe onálepkovať Trestí sektor ako agentov cudzej moci, tak legislatívne zlyhal aj koaličný pokus spraviť z mimovládneho sektora výlučných lobistov. Napriek verdiktu ústavných sudcov však politická a administratívna vojna vládnej koalície voči tretiemu sektoru ani zďaleka nekončí. Napokon, svedčia o tom aj slová i činy premiéra Fica, ktorý sa svojim nepriateľským postojom k občianskej spoločnosti už dlhodobo nijako netají a svoju vládu už pri nástupe označil aj za koniec éry vlády mimovládok.

Za pravdu mu mal dať aj vládny audit vybraných subjektov. Ten odhalil účtovné a finančné pochybenia vo viacerých renomovaných organizáciách, či už ide o Post Bellum alebo projekty spojené s disidentkou Martou Šimečkovou. Aké reálne výsledky teda tento audit v skutočnosti priniesol? Potvrdil vládnu propagandu cieliacu na občiansku spoločnosť a demaskoval zásadné finančné pochybenia Tretieho sektora alebo je to práve naopak?

Preverovalo sa niečo cez 40 miliónov, nedostatky a pochybenia sa našli vo výške cez 230 tisíc, takže miera pochybenia je - i podľa samotného ministerstva financií, približne vo výške 0,5 percenta celkovej sumy. To je veľmi dobrý výsledok pre celý občiansky sektor a štátne inštitúcie by boli veľmi radi, keď by miera pochybenia pri ich vlastných projektoch bola iba pol percenta, tvrdí Juraj Rizman.

Aktuálne - napriek auditu - však vláda nariadila ďalšie širokospektrálne kontroly mimovládnych organizácií a to aj v oblastiach ako je BOZP či GDPR. Dá sa teda už hovoriť o šikane občianskej spoločnosti a ustojí tretí sektor pokračujúcu šikanu vlády Roberta Fica?

Vydržali sme Mečiara, vydržíme aj Fica. Zatiaľ všetci, ktorí sa snažili zakázať či obmedziť občiansku spoločnosť - či už to boli fašisti, komunisti alebo to bol V. Mečiar, tak vždy prehrali. Žiaľ, takto neustále plytváme potenciálom tých najaktívnejších ľudí tejto krajiny, hovorí Juraj Rizman. Vládna šikana podľa neho bude pokračovať a tretí sektor sa pokúsia rozdeliť metódou “cukru a biča”. Časť sektora si budú chcieť kúpiť a ostatných zastrašiť alebo aspoň odradiť, dodáva.

Ráno Nahlas. Tentoraz s Jurajom Rizmanom z občianskeho združenia Post Bellum. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

„Robert Fico otvorene hovorí o vydieraní Európskej únie – ak sa nepritlačí na Ukrajinu, on bude blokovať sankcie alebo pomoc. Tento rozkol nahráva Rusku. Je to hanebné“, hovorí generál Pavel Macko. „Je to hanebné najmä preto, že Slovensko profituje z ruskej ropy, ktorú spracúva rafinéria Slovnaft (vlastnená maďarským MOL-om). Fico hrozí vypnutím elektriny pre Ukrajincov v čase najväčších mrazov, čo je de facto napomáhanie agresii a konanie proti ženevským konvenciám, ktoré zakazujú zvyšovať utrpenie civilného obyvateľstva“, dopĺňa.

Mal to byť Putinov „blitzkrieg“, namiesto toho má jeho agresia voči Ukrajine už 1461 dní, čo sú štyri roky od toho rána 24. februára 2022. Z plánovaného bleskového úderu na Kyjev sa stala vyčerpávajúca a opotrebovávacia vojna.

Postupuje sa rádovo v stovkách metrov. K dronom a raketám sa po novom na zbraň premenil aj mráz, ktorý má demoralizovať Ukrajincov. Počty mŕtvych, zranených či zajatých sa podľa západných zdrojov na ruskej strane blížia k miliónu tristotisíc, na ukrajinskej sa zastavili na polovičných hodnotách.

A ak sa Ukrajincom podarilo ubrániť Kyjev, Charkov či Cherson, približne pätina ich územia zostáva okupovaná Putinovými jednotkami. V čase, keď si Vladimír Putin robí z mierových rokovaní „stroj na čas“ a jeho blízki - premiéri Orbán či Fico – dávajú nohy do dverí pri sankciách Moskve, či posielajú ultimáta Kyjevu!

Ako sa to skončí? Je čas začať sa zaoberať otázkami našej „odolnosti“ a na Ukrajinu sa pozerať ako na jej laboratórium?

Témy pre generála Pavla Macka.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Dnes je to o tom, kto v tejto vojne dlhšie vydrží a preto má podpora Ukrajiny zmysel. Pre Európu je najvýhodnejšie pomôcť Ukrajine a udržať tým ruského agresora čo najďalej od našich hraníc, hovorí pri príležitosti 4. výročia ruskej agresie analytik Andrej Žiarovský. Ako sa zmenila tvár vojny, ako zmenila nás samotných a máme sa báť i jadrového zúčtovania?

„Nikto nie je ostrovom samým pre seba, každý je kusom pevniny, súčasťou celku. Smrť každého človeka umenšuje mňa, lebo som súčasťou ľudstva; a preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia do hrobu; zvonia tebe.“

Tieto známe slová alžbetínskeho básnika Johna Donna v predvečer štvrtého výročia ruskej agresie na Ukrajine, nadobúdajú dnes desivo hmatateľný a až neuveriteľne krvavý rozmer.

Od chvíle, kedy prvé ruské rakety dopadli na spiace ukrajinské mestá, uplynuli presne 4 roky. Je to 208 týždňov, 1 461 dní alebo viac ako 35 000 hodín. Počas každej jednej z nich sa náš svet postupne - kúsok po kúsku, život po živote, zmenšoval o obete, ktoré umreli v troskách Mariupola, v pivniciach Buče či v uliciach Irpiňa.

Za každou jednou minútou tohto času je nejaká konkrétne ľudská tragédia - nevinných detí, bezbranných žien či nevládnych starcov ak stareniek, ktorých osudy - či dokonca i umieranie, sledujeme v až hrozivo chladne presnom HD rozlíšení. Deň čo deň, už po celé štyri roky.

Sme svedkami konfliktu, ktorý sa nás bytostne dotýka - a to nielen jeho až bezprostrednou blízkosťou, ale aj tým, ako radikálne predefinoval samotné metódy i stratégie vojny.

Tradičné mohutné tankové bitky či hrozivé roje bombardovacích zväzov - alebo zvuky delestreleckej bubnovej paľby vystriedali počítačové algoritmy, autonómne drony s umelou inteligenciou ako i neviditeľný elektronický boj, ktorý paralyzuje celé mestá či regióny. Vojna sa tak presunula zo zákopov priamo na naše obrazovky, kde sa krvavé a kruté zabíjanie stalo interaktívnym a všadeprítomným obsahom sociálnych sietí. Smrť, krv, krutosť, bolesť i zabíjanie tak môžeme sledovať priamo z pohodlia našich bezpečných obývačiek. Akoby to nebolo o nás.

Na Ukrajine sme sa akoby vrátili k zákopom prvej svetovej vojny, vojna sa transformovala na opotrebovávací konflikt, kde rozhoduje ako ekonomika, tak i vôľa k víťazstvu. Na rozdiel od zákopov Verdunu však tento krvavý konflikt dnes môžeme sledovať doslova v priamom prenose. Ukrajinský konflikt sa zmenil na opotrebovávajúcu vojnu, zvíťazí silnejšia ekonomika, ale najmä to, kto bude mať silnejšiu vôľu, hovorí analytik Andrej Žiarovský.

O tom, ako sa v celom tomto digitálnom pekle zmenila tvár moderného boja, čo to spravilo s našim vnímaním vojny, ale aj o tom, ako zásadne sa posunul vývoj moderných zbraní - ako aj taktík a stratégií vedenia vojny, budeme hovoriť s analytikom Andrejom Žiarovským. Stal sa dron kráľom bojiska a máme sa báť jadrovej “mŕtvej ruky”?

Sledujete Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Pavla Holcová je šéfredaktorka českého webu Investigace. S Jánom Kuciakom spolupracovala na viacerých kauzách, napríklad Panama Papers. Presvedčili ju dôkazy, ktoré videla, o vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej? Aký bol motív Mariana Kočnera a prečo neuspeli jeho pokusy o Kuciakovu diskreditáciu? Slovenská vláda podľa nej ku korupcii pristupuje „na drzovku“ – bez zakrývania, ktoré je typické pre korupčníkov v zahraničí. Podobne sa pozerá na 18 bytov Jaromíra Čižnára.

Kočner nakoniec diskreditoval skôr sám seba, keď si celé Slovensko čítalo jeho správy. Pavla Holcová hovorí, že dôkazy by sa nemali obmedzovať len na Threemu, ale treba sa pozrieť aj na Kočnerov WhatsApp.

Pre českú novinárku je fascinujúce sledovať slovenskú vládu. Podľa nej je úplne očividné a čitateľné, že vláda ku korupcii pristupuje tak, ako keby žiadne ďalšie volebné obdobie nemalo prísť. Argument vlády o kajúcnikoch označila za „hovadinu“. Nemal by sa už v 21. storočí dať vyšetrovať zločin aj bez kajúcnikov?

Jej investigatívny portál prišiel na základnú školu v Prahe ktorá slúži ako centrum ruskej propagandy, aj na vydavateľstvo platené ruským štátom, ktoré vydáva falošnú históriu Česka aj Slovenska od falošných autorov.

Nahrával Peter Hanák.

„Pre mňa osobne a pre veľkú časť ľudí, ktorí si ctia odkaz Novembra '89 a demokratické hodnoty, je Ján Kuciak symbolom rovnakého významu ako Ján Langoš či osobnosti protikomunistického disentu“, hovorí Peter Bárdy, šéfredaktor Aktualít a šéfredaktor Jána Kuciaka. „Jeho vražda aj jeho práca sú neoddeliteľnou súčasťou boja za právny štát“, spomína.

Osem rokov. Už o dva dni to bude presne osem rokov odvtedy, čo vyhasol život Jána Kuciaka a jeho Martiny Kušnírovej. Rukou vraha, pre svoju prácu novinára.

A hoci smrtiace komando už pyká, na verdikt pre objednávateľa zatiaľ nedošlo. Len pred pár dňami sa rozbehlo už tretie kolo súdneho pojednávania, keď sa všetko začalo z rozhodnutia Najvyššieho súdu odznova.

„Nemáme na výber, než veriť. Lebo žiť v zúfalstve je nemožné“, to sú slová Jankovho otca Jozefa. Ak teraz hovorí o viere, pred rokom to bola „nádej, ktorá drží rodinu nad vodou“.

Aký je svet 2 922 dní po Janovej smrti?

Čo s Janom odišlo? A čo sa po ňom zjavilo?

Otázky pre jeho šéfredaktora Petra Bárdyho.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Duševné zdravie nie je pre vládu téma, napriek jej vážnosti sa veľmi podceňuje, hovorí peer konzultantka Petra Hofierková. Pripomína, že až priveľa ľudí vo vážnych problémoch sa u nás ocitá bez adekvátnej odbornej pomoci. Petra Hofierková sa venuje téme neurodivergentných detí, ale aj ich rodičov - na ktorých tento štát prakticky úplne zabudol.

„V polovici cesty naším životom som v tmavom lese zrazu precitol, lebo som zišiel z priamej cesty...“ Týmito slovami opisuje Dante vo svojej Božskej komédií stav depresie no a práve týmto citátom rámcoval spisovateľ Styron svoju hlboko osobnú spoveď o tom, aké pustošivé škody dokáže v živote toto ochorenie napáchať.

Mnohí z nás sa v tom depresívnom lese ocitnú veľmi nečakane – či už pre vlastnú závislosť, vyhorenie, alebo napríklad i pri hľadaní cesty k svojmu nie celkom štandardnému - ale o to viac spoločnosťou neakceptovanému dieťaťu - a to pritom v systéme, ktorý mu často nerozumie, či mu ani rozumieť vlastne nechce.

Danteho „tmavý les“, v ktorom človek zíde z priamej cesty, totiž nemusí byť iba literárnou metaforou, ale každodennou realitou tisícok z nás. Systém pomoci v oblasti duševného zdravia pre naše deti dlhodobo smeruje ku postupnému kolapsu. Hovorí o tom aj fakt, že dnes máme na celom Slovensku iba niekoľko desiatok detských psychiatrov, čo v niektorých regiónoch znamená beznádejné, často mnoho mesačné čakacie doby pre naše deti v akútnom ohrození ich zdravia.

V momente, keď štátne kapacity zlyhávajú, sa tak kľúčovým článkom môže stať práve peer konzultant – teda človek, ktorý si peklom depresií či závislosti sám prešiel a dnes svoje skúsenosti využíva pre pomoc druhým. Téma dnešného videopodcastu s peer konzultantkou Petrou Hofierkovou.

Hovoriť budeme o tom, ako pomôcť neurodivergentným deťom, o tom, čo štát - ale i spoločnosť, vie urobiť pre ich rodičov, ale i o tom, prečo je priznanie si závislosti prvým krokom k oslobodeniu sa od opakujúcej sa minulosti.

Sledujete Ráno Nahlas s Petrou Hofierkovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Slušnosť sa ti raz vráti“, hovorí dobrovoľník z Dolného Kubína Tomáš Sklárčik. Reaguje na otázku, prečo riskuje život pre pomoc Ukrajine. „Trikrát obráti každý cent“, hovoria o ňom jeho spolupracovníci. „Aj humanitárna pomoc musí byť racionálna“, hovorí.

Toto nie je pomoc, toto je život! – Ukrajinka Nataša takto reaguje na generátor, ktorý prišiel zo Slovenska. Krajina pod Tatrami sa v týchto dňoch mobilizuje zbierkou Teplo pre Ukrajinu. Spomínaný generátor však nepochádza z nej, ide po ďalšej z liniek dobročinnosti, ktoré zo Slovenska smerujú na Putinovou vojnou zasiahnutú Ukrajinu.

Stojí za ňou oravský podnikateľ Tomáš Sklárčik a Pomôžme prežiť Ukrajine. Jeho spolupracovníci o ňom hovoria, že „trikrát obráti každý cent, vybaví každú zľavu a racionalizuje nákupy“. Lebo „takto je to potrebné robiť, keď o vojne rozhodujú excelovské tabuľky a obmedzené zdroje“.

Sám hovorí, že „vojna nie je film, je to chaos, ktorý vás zastihne nepripravených“.

Destinácia Ukrajina je preňho prehnane povedané „denným chlebíkom“.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Nahradia chatboti priateľstvo či aj romantické vzťahy a aj sex? Kam až chceme pustiť umelú inteligenciu, kde je jej miesto a dokážeme ešte mať AI pod kontrolou? Vieme, čo od umelej inteligencie chceme a otázka otázok: Dokážeme ju v prípade - že nám prerastie cez hlavu, vôbec vypnúť? AI a jej etické dilemy s filozofkou Danielou Vacek.

Dobrý sluha, no zlý pán. I tak by sa dala označiť AI – teda Umelá inteligencia, ktorej čoraz masovejšie nasadenie, ako i priam rýchlo rastúca chytrosť či neuveriteľná schopnosť učiť sa, zásadne mení svet okolo nás. Éra AI však prináša i veľmi veľa veľmi zásadných etických otázok a problémov.

Od prípadov, v ktorých ktorých chatboty prakticky dohnali používateľov k samovražde - ako boli kauzy belgickej Elizy či floridskej Dany až po hrozbu prakticky nerozoznateľných deepfaekov. Témou sú však aj otázky právnej subjektivity - a teda i zodpovednosti AI, spôsoby odfiltrovania rôznych predsudkov pri procese učenia sa umelej inteligencie, masívny zber dát bez nášho súhlasu, ale aj téma vytvárania pocitu falošnej “ľudskej” emocionality.

Cieľom nie je naučiť AI myslieť, ale vyvinúť nástoj, ktorý nám vie uľahčiť niektoré činnosti - a teda i život. To by mal byť cieľ v oblasti AI. Obsesia všeobecnou Umelou inteligenciou, ktorá by mala dosiahnuť- či dokonca presiahnuť človeka, nie je dobrým cieľom a nie je to ani eticky obhájiteľné, tvrdí filozofka Daniala Vacek. Podľa nej je chybou umiestňovať AI do rolí, ktoré jej vôbec neprináležia - ako napríklad úloha terapeutov či učiteľov, tvrdí. Navyše, podľa nej by sme mali – ako spoločnosť, žiadať od tvorcov AI oveľa viac zodpovednosti k rolám, ktoré AI dnes zastupuje.

Vážnou témou sú i veľmi zásadné zmeny na trhu práce - a nahrádzanie celých segmentov ľudskej práce, environmentálne dopady a napokon nesmie chýbať ani téma tém - teda možná hrozba samotnej straty kontroly nad Umelou inteligenciou.

Sledujete Ráno Nahlas, dnes s filozofkou z Filozofického ústavu SAV Danielou Vacek. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský. Dovidenia v lepších časoch.

„Pre mnohých Maďarov je to posledná šanca na zmenu predtým, než krajinu definitívne opustia“ – o nadchádzajúcich parlamentných voľbách takto hovorí Tomáš Strážay zo Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku. „Po 16 rokoch vidíme prvýkrát reálneho vyzývateľa Viktora Orbána. Opozícia bola doteraz rozdrobená, ale strana Tisza Pétera Magyara sa stala reálnou silou. Otázkou zostáva aj to, ako by Orbánov Fidesz v prípade tesného výsledku prijal porážku a či by nespochybnil legitimitu volieb“, dodáva.

Boj s korupciou, rozmrazenie európskych miliárd, extra daň pre bohatých a nižšie dane pre strednú vrstvu, či pevné ukotvenie v štruktúrach Únie a Nato.

Versus

Sociálne a prorodinné balíky, príspevky na bývanie. K trinástemu aj štrnásty dôchodok, samozrejme bez zvyšovania daní. A rozhodné NIE vojenskej podpore Ukrajine.

Predvolebné ponuky v susednom Maďarsku. Voliči tam už v polovici apríla pristúpia k urnám, aby rozhodli o ďalšom smerovaní krajiny. Spôsoby Orbánovej iliberálnej demokracie vyzýva jeho bývalý spolupracovník Péter Magyar. Proti vládnemu Fidezsu sa postavila jeho Tisza. A predvolebné prieskumy jej dávajú šance. Napriek tomu, že dlhoročného premiéra Orbána otvorene podporil aj Donald Trump.

Naviac – parlamentné brány by mohla prekročiť aj ultrapravicová Naša vlasť – MiHazánk, ktorá vzišla z radikálneho Jobbiku.

Maďarsko stojí pred najdôležitejšími voľbami jeho moderných dejín, zaznieva od pozorovateľov. Ako môže ich výsledok ovplyvniť situáciu v regióne i v Európskej únii?

Na situáciu u našich južných susedov a na volebné šance sa pozrieme s Tomášom Strážayom zo Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Vrátili sme sa do sveta, v ktorom platí už len hrubá sila, v hre sa tak môže ocitnúť i samotná existencia Slovenska. Už za našich životov sa môže stať, že Slovensko fakticky prestane existovať ako suverénný štát, tvrdí publicista a komentátor Arpád Soltész. O čo všetko dnes na Slovensku hráme, prečo sme moci ochotní tolerovať to, čoho sme svedkami a máme šancu na reparát?

Svetový poriadok sa dnes rozpadá ako hrad z piesku. Náš - kedysi najbližší spojenec, ktorému sme poctivo roky držali chrbát sa nám bezostyšne vysmieva do tváre a bývalá bašta slobody sa dnes mení na fašizujúce pseudokráľovstvo. Euroatlantická civilizácia tak kolabuje sama do seba a Putin - ktorý už štyri roky brutálne nivočí susednú Ukrajinu, sa tak na tom všetkom môže iba a len smiať. Pozorovať to, živiť to a - čakať.

No a čo ten náš - na všetky štyri strany rozkročený, kormidelník z Úradu vlády? Ako sám deklaroval, sedí si na tom svojom bielom koni, cvála na ňom bohvie kam, úpadok - či skôr kolaps, štátu pod jeho vedením sa už prakticky nedá nijako zamaskovať ani prekryť.

O čom je teda táto dnešná doba, kam sa to vlastne rútime a koľko toho slovenský volič od svojej vedome a dobrovoľne zvolenej vrchnosti ešte znesie?

Nemáme azda na viac, než toto, čo sa tu deje a ak áno, ako z toho von? No a napokon, vieme si vôbec zadefinovať kto sme a čo naozaj - pre nás, a naše deti, ozaj chceme?

A - sme zápecníci? ,,Chýba nám nejaký jednotiaci mýtus, ktorý by odpovedal na otázku, prečo chceme byť Slováci a prečo chceme mať Slovenskú republiku - až tak, že by sme za ňu boli ochotní aj umierať,” tvrdí Soltész a dodáva.

,,Až keď príde na lámanie chleba a otvorí sa pred nami otázka: Budem riskovať život v zákopoch alebo sa naučím napr. po maďarsky, tak podľa mňa veľká väčšina Slovákov si rýchlo pôjde kúpiť učebnicu maďarčiny pre samoukov,” hovorí Soltész.

Ráno Nahlas s publicistom, spisovateľom a novinárom Arpádom Soltészom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Demokracia bez mravných zásad sa môže stať tyraniou. To je bod, ktorý ma motivuje prebúdzať svedomie národa aj politických špičiek“, tvrdí Peter Mihoč, biskup východného dištriktu ECAV na Slovensku. „Nie je nič horšie, ako keď svedomie otupie“, dopĺňa.

Keď NIE politikom zaznieva aj pod Tatrami. Nedávno takéto Nie zaznelo z úst amerických kardinálov prezidentovi Trumpovi. Pre jeho „polarizáciu, straníckosť a úzke ekonomické záujmy“ pri ťažení na Grónsko.

A pod Tatrami?

Bolo to len tri dni po tom, ako premiér Fico navštívil agresora Vladimíra Putina v Kremli. Z kazateľnice prešovského evanjelického chrámu – a v priamom prenose verejnoprávnej televízie – si tak premiér mohol vypočuť kritiku o „klaňaní sa moci“, ktorá „porušuje hodnoty ľudskosti a spravodlivosti“. Éterom zneli slová o korupcii, o rozhodnutiach motivovaných vlastným prospechom, o podpore režimov, ktoré šliapu po ľudských právach. A bral si ich do úst biskup Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania.

Ten istý biskup sa dnes kriticky vyjadruje k úpravám o kajúcnikoch, o rušení úradu pre oznamovateľov korupcie či o útokoch mladého poslanca Barteka na barda slovenskej demokracie Františka Mikloška.

Peter Mihoč, prešovský evanjelický biskup. Prečo to robí? Aj toto obsahuje Ježišovo evanjelium? A necíti sa vo svojej angažovanosti osamelý?

„Predpokladom úspechu je uznať si vlastnú chybu“, hovorí. „Moc zaslepuje, korupcia je pliaga, ktorá ničí dôveru v štát“, uzatvára.

„Ak sa novelou Trestného zákona znižuje citlivosť štátu voči korupcii či extrémizmu, je to otázka, či chceme spoločnosť, kde sa hranice prijateľného posúvajú tak, že sa neresť stane normou. Korupcia je v rozpore s Desatorom. Je to rozkrádanie spoločných hodnôt a budovanie nedôvery. Ak sa ruší špecializovaná prokuratúra alebo oslabuje ochrana oznamovateľov, stáva sa to normou. Bol som v Gregorovciach na hrobe Martinky Kušnírovej. Ak má byť smrť riešením pravdy v spoločnosti, tak sa pýtam, v akej spoločnosti žijeme“, rozpráva biskup Peter Mihoč.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Kvalita i dostupnosť sanitiek je vo vážnom ohrození. Téma Rána Nahlas s dlhoročným záchranárom Matejom Polákom. Zmena plánovaná ministrom Šaškom “zhumpľuje” systém, ktorým sa môžeme pýšiť a ktorý patrí medzi špičku v EÚ, varuje Polák. Ušil rezort zdravotníctva túto reformu na mieru finančných skupín?

“Na Slovensku fungujú dve zdravotníctva. Jedno je to, ktoré je napísané do zákonov no a to druhé je to, ktoré tu v skutočnosti máme. No a tie dve zdravotníctva sú úplne odlišné.” Matej Polák

Jeden z pilierov život zachraňujúcej urgentnej medicíny - Záchranný zdravotný systém, teda ľudovo povedané sanitky, môže prejsť zásadnou zmenou. Po až neuveriteľne zbabranom sanitkovom tendri, ktorý šéf NKÚ označil za festival netransparentnosti ako i “klondajk” prichádza jeho tvorca – minister zdravotníctva, s reformou, ktorá systém vracia priam o celé dekády späť.

Voči tomuto novému zámeru ministra zdravotníctva rozhodne dôveru necítim a nemyslím si, že to bude fungovať, tvrdí prezident Asociácie záchrannej zdravotnej služby Matej Polák. Reforma, ktorá sa ešte ani len nezačala, pritom už naráža na silný odpor samotných záchranárov, ktorý voči nej spustili rozsiahlu petíciu. Nič ešte nie je stratené, reforma sa dá zvrátiť, ubezpečuje Polák no varuje, že množstvo záchranárov zvažuje aj odchod do zahraničia.

Pripomeňme, že sanitkový tender bol zrušený bez toho, aby zaň minister prebral akúkoľvek politickú zodpovednosť, ako i s veľkými otáznikmi o zákonnosti jeho stopnutia - čo potvrdzuje i vyše 30 správnych žalôb Generálneho prokurátora.

Tentoraz si rezort zdravotníctva vybral ľahšiu cestu, centrálny celoslovenský tender by sa už proste opakovať nemal a štát sa rozhodol ísť po ceste posilnenia úlohy samotného štátu. Po novom rozdeľovanie staníc záchrannej služby zabezpečia nemocnice, ktoré disponujú urgentnými príjmami. Sanitky by tak napokon mali prevádzkovať samotné nemocnice alebo výber ich prevádzkovateľa si jednoducho lokálne vysúťažia. Kritici sa ale obávajú, že nové pravidlá záchranný systém zničia a vysoko zadlžené nemocnice si peniazmi na sanitky budú plátať svoje vlastné dlhy. No a napokon, kľúčová otázka znie: Čo z tejto “reformy” budeme mať my, pacienti?

Jednou časťou reformy záchranárskeho systému - ktorý iba nedávno schválila samotná vládna koalícia boli aj indikátory kvality a bolo povedané, že konečne by sa v tendri na výber poskytovateľov už mali zohľadňovať objektívne a merateľné dáta. No a keď konečne je tento systém pripravený - a od nového roka sa aj reálne spustil, tak niekto prichádza s návrhom, že to celé nebudeme súťažiť, ale rovno to odovzdáme bez súťaže nemocniciam nech si to robia na večné veky - a to bez ohľadu na kvalitu? Pýta sa M. Polák.

Téma dnešného podcastu s dlhoročným záchranárom ako i šéfom záchrannej zdravotnej služby ZAMED Matejom Polákom. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Moskva má na Slovensku od decembra nového veľvyslanca. Igora Bratčikova nahradil Sergej Andrejev. Do Bratislavy prišiel zo svojho predchádzajúceho pôsobiska v Poľsku. V postavení prvého muža Moskvy tam neváhal spochybniť besnenie Rusov v ukrajinskej Buči s masovými hrobmi, ulicami posiatymi mŕtvymi civilistami, príbehmi mučenia, znásilňovania i únosov. Označil ich za „inscenáciu“. Rovnakú, akou mala byť červená tekutina na jeho tvári, ktorými ho poliali nespokojní Poliaci a mala symbolizovať krv, ktorú majú Rusi na rukách na Ukrajine.

Práve za jeho veľvyslancovania sa muselo z Varšavy porúčať 45 ruských agentov s diplomatickým krytím.

„Budovanie siete tajných agentov a spolupracovníkov ruských tajných služieb v Poľsku, koordinovaná a šírená propaganda priamo veľvyslancom“. Podľa opozície sa tieto aktivity zbiehajú práve v novom šéfovi ruskej ambasády na Slovensku. Navrhujú preňho dokonca sprísniť tresty za vyzvedačstvo.

Koho posiela Moskva na Slovensko? Diplomata či koordinátora spravodajských služieb? A s akými cieľom?

Téma pre bezpečnostného analytika Victora Breinera.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Robert Fico stratil akúkoľvek súdnosť. Je to zmagorený človek, ktorý podľahol paranoji o európskom komplote a tak stavil na Putina, tvrdí bývalý diplomat Ivan Novotný. Čo nám musí v kauze Epstein premiér Fico vysvetliť, prečo sa nedá veriť Lajčákovej ruskej škole a ako sa z našej diplomacie stala slúžka zbrojárskych záujmov Roberta Kaliňáka?

Staré medzinárodné poriadky, tak ako ich po ničivej druhej svetovej vojne poznáme, končia no a éra medzinárodného práva sa rúca ako domček z karát.

Po brutálnej ruskej agresií na Ukrajine sa k takpovediac “darebáckym štátom” nečakane pridali aj Spojené štáty. Prezident Trump nielenže napadol Venezuelu - a nechal uniesť jej prezidenta, ale vyhráža sa i obsadením dánskeho Grónska a jeho administratíva si nepokryte dala za cieľ aj rozvrat Európskej únie. Európa tak čelí hrozbe nielen z východu, ale už aj zo západu a vážne spochybnený je aj samotný pilier našej bezpečnosti - existencia a dôveryhodnosť Severoatlantickej aliancie.

Slovenská vláda však i naďalej razí politiku štyroch svetových strán čo v praxi predvádza najmä spochybňovaním našich európskych spojencov, samotnej EÚ, ale aj opakovanými výletmi za Vladimírom Putinom a absolútnym nezáujmom túto politiku vysvetľovať svojim vlastným občanom.

Svetovým - ale i slovenským, dianím pritom aktuálne hýbe zverejnenie miliónov strán komunikácie usvedčeného sexuálneho násilníka Jeffrey Epsteina s mnohými svetovými top lídrami či celebritami globálneho významu. V zozname usvedčeného sexuálneho násilníka pritom nájdeme i našu diplomatickú hviezdu a exministra zahraničia Miroslava Lajčáka. O čom to hovorí a prečo je v tom namočený i premiér Fico? No a fašizuje sa USA a dá sa ešte spoliehať na pilier našej bezpečnosti - NATO?

Bez bezpečnosti - teda posilnenia výdavkov na obranu, žiadny sociálny štát existovať nemôže a ani nebude, tvrdí Novotný. Podľa neho, sme v časoch keď výdavky na obranu zrejme budú musieť rásť. Nič neexistuje, pokiaľ nemáte mier. Sociálny štát bez bezpečnosti nejde, dodáva exdiplomat.

Bezhodnotovosť a nekonečné ambície. Jemu bolo úplne jedno, čo ho dostane na vrchol. Je to typický MGIMák, odkojený na ruskej diplomatickej škole. Ako diplomat zlyhal a ohrozil záujmy Slovenska, hovorí exdiplomat Novotný.

V súvislosti s Epsteinovými odhaleniami má podľa neho čo vysvetľovať aj premiér Fico. Robert Fico dlží slovenskej verejnosti vysvetlenia, čo v našej zahraničnej politike skutočne robí, s kým všetkým sa stretáva a o čo mu v nej naozaj ide, tvrdí.

Sledujete Ráno Nahlas, tentoraz s bývalým diplomatom a dnes posilou strany SaS Ivanom Novotným. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Telesná dokonalosť, česť a harmónia tela a ducha – ideál, ktorý sa z gréckej Olympie šíri od roku 776 pred Kristom. Práve tam majú svoj rodný list olympijské hry. Tie antické. Vydržali do 4. storočia nového letopočtu, lebo sa znepáčili rímskemu cisárovi Theodosiovi.

Tie moderné si museli počkať až do roku 1896, kedy ich obnovil Pierre de Coubertin v Aténach. A špeciálne zimné do roku 1924, kedy sa konali prvé vo francúzskom ŠAMONÍ (Chamonix). Odvtedy bolo tých moderných 54, z toho zimných doteraz 24, naposledy v Pekingu.

Už v horizonte hodín sa otvoria 25. zimné v talianskom Miláne. Metropola severu je už nejaký čas v zovretí bezpečnostných opatrení. Na takmer tritisíc športovcov tam bude dohliadať šesťtisíc príslušníkov bezpečnostných služieb. V slovenských farbách bude reprezentovať päťdesiatka športovcov.

Ich výkony tam bude pre nás sledovať aj dvojica našich kolegov Ján Jasenka a Martin Tóth Vaňo z nášho sesterského portálu Šport.sk, s ktorými sa na tie 25. Zimné olympijské hry pozrieme bližšie.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Vieme vôbec, čo je to, čo si vo vzdelávaní našich detí objednávame? V našom školstve nám zásadne chýba definícia jeho zákazníka. Tvrdí riaditeľ jednej naozaj netradičnej školy Juraj Mazák. Podľa neho si školstvo príliš monopolizoval štát a zo škôl sa tak neraz stali akési babysittingy. A prečo ambiciózne plány ministra zrejme zlyhajú?

Jednou z najzásadnejších priorít našej spoločnosti by malo byť kvalitné a aj skutočne dostupné vzdelávanie. Napokon, slogany o tom, že deti sú naša priorita, tu počúvame už celé dlhé roky a to prakticky naprieč celým politickým spektrom.

Malo by to tak byť, ale realita podopretá štatistikami, faktmi ako i tvrdými dátami hovorí, že tomu tak v skutočnosti vôbec nie je.

Školy to nie je len o vzdelávaní, je to aj významný pilier komunity. Je škoda, že o kvalitné a dostupné vzdelávanie náš štát nemá reálny záujem, v konečnom dôsledku na to doplatíme všetci, hovorí Mazák.

Ako je možné, že vzdelávanie ale aj dosiahnuté vzdelanie našich vlastných detí pre nás nie je jednou z našich najvyšších a najdôležitejších priorít? Prečo u nás stále nie je vzdelanie výťahom k lepším socioekonomickým pomerom tých, čo sa naozaj snažia, ale práve naopak - až pričasto doslova väzní detské talenty v pasci socioekonomických pomerov ich rodičov?

Prečo naše školy ešte stále tak verne zrkadlia kritiku z čias Márie Terézie a vzdelávanie sa tu neraz podobá 18. storočiu a jediným rozdielom je azda iba elektrina v triedach a tablety v rukách učiteľov? Zabíja náš vzdelávací systém prirodzenú zvedavosť detí a k čomu vedie ten ustavičný cval za ďalšími písomkami, skúšaniami pre skúšanie samotné, ako i všakovakými - neraz úplne nevýpovednými, testami?

Prečo ministrom školstva veľkolepo ohlásená “Nežná revolúcia vo vzdelávaní “ zrejme zlyhá a v tej našej slovenskej praxi nebude fungovať a v čom sa štát zásadne mýli, ak chce - namiesto podpory pozitívnych príkladov, hrubou silou štátnej moci nadiktovať jednotné centralizované pravidlá pre všetkých, bez rozdielu ich jedinečnosti a osobitých špecifík? Dá sa vôbec inklúzia vynútiť a v čom tá naša, neraz iba formálna, inklúzia zlyháva?

No a napokon, pre koho sú vlastne tie naše všeobecné školy, keď v nich čoraz viac detí zlyháva a ani sa necítia byť v procese vzdelávania šťastné či aspoň akceptované? A ako to, že narastá počet detí, ktoré sú zo štandardného vzdelávacieho procesu vyčleňované a vieme to zmeniť? Naozaj to tak má byť a ak nie, ako z toho bludného kruhu s čoraz horšími výsledkami vystúpiť?

Staviame systém pre čoraz viac sa zmenšujúcu sa normu, tvrdí Mazák, riaditeľ školy, v ktorej sú si učitelia a žiaci partnermi. “Keď postavíte systém kde tretina sú výnimky, tak ten systém asi nie je v poriadku. To nie je systém. Ak by sme mali nastavovať vzdelávací systém, tak by sme ho nemali dizajnovať na ekonomiku prevádzky, ale stavať ho najmä na jedinečnosti detí a možností toho, aby mohli rásť tak, ako to potrebujú,” dodáva.

Ráno Nahlas, tentoraz s riaditeľom experimentálnej Slobodnej školy v Košiciach Jurajom Mazákom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Aby sme boli naozaj odolnou krajinou schopnou brániť sa, musíme pracovať nielen s armádou a zvyšovať svoju „ozbrojenú“ obranyschopnosť, ale pracovať so spoločnosťou. Práve ten pojem spoločenská odolnosť je presne o tomto – že každý človek je v nejakom zmysle zodpovedný za mier“, hovorí vojnový reportér Tomáš Forró. „Nie nevyhnutne tak, že má ísť brániť krajinu so samopalom v ruke, ale každý z nás môže v prípade ohrozenia alebo krízy urobiť veľa pre to, aby sa krajina ubránila a aby sme si dokázali zachovať svoju každodennosť a spôsob života“, dopĺňa.

Ako vojna u susedov mení našu krajinu? Čo sa stane, ak vojna vypukne aj u nás? Čo môžeme robiť, aby sme ochránili seba, svoje domovy a celú krajinu? Tri vety z nedávneho statusu vojnového reportéra, u ktorého som bol zvyknutý, že zachytáva a opisuje konflikty za hranicami Slovenska. Tomáš Forró však v súvislosti s vojnou začína hovoriť o svojej a rovnako našej rodnej krajine.

Začína hovoriť o spoločenskej odolnosti a dokonca o príručke prežitia.

Prečo?

Vidí snáď niečo, čo my ešte nevidíme? Alebo len berie vážne varovania pred hrozbou širšieho konfliktu s Ruskom?

Čomu ho naučili štyri roky Putinovej agresie voči Ukrajine?

Otázky, ktoré mu dnes môžem položiť aj za vás – o vojne a jej presahoch za naše hranice.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Hrozba skrytej privatizácie vodárenskych spoločnosti či ovládnutie zdravotníctva lobistami. To sú témy, v ktorých predseda NKÚ opakovane žiadal premiéra o stretnutie. Neúspešne, premiér záujem neprejavil. Slovensko pritom trápi i obrovský investičný dlh – od vodárenskej infraštruktúry cez mosty či železnice. Desiatky miliárd na modernizáciu pritom štát nemá. No a stopnú nám kvôli PPA eurofondy?

Slovensko vstúpilo už do tretieho kola uťahovania opaskov. Máme vyššie dane i odvody, máme vyššie ceny, ale napriek miliardovým konsolidáciám zostáva rozpočtový deficit prakticky rovnako vysoký. Slovensko sa pritom prepadá už vo všetkých možných rebríčkoch na samý chvost krajín EÚ a z krajiny sa kvôli mnohomiliardovým investičným dlhom stáva čoraz viac akýsi postupne sa rozpadajúci skanzen.

V časoch, keď sa okolo Nemecka, Francúzska či susedného Poľska formuje jadro novej - dvojrýchlostnej Únie a vplyvní európski politici i odborníci varujú pred hrozbou konfliktu s Ruskom je však naše krajina na krízové situácie žalostne nepripravená. Poučenie z katastrofálne manažovanej pandémie nebolo urobené vôbec, naopak dôvera v spoločnosti prudko narástla. No a investičné dlhy v kritickej infraštruktúre - od kanalizácie k mostom alebo železniciam, sa šplhajú k mnohomiliardovým sumám, na ktoré Slovensko jednoducho nemá vôbec žiadne rezervy.

My nemáme odborníkov, my máme “plávajúcich” generálnych riaditeľov, tvrdí šéf NKÚ a dodáva: “Prišlo sa na netransparentné, neférové konanie generálneho riaditeľa a namiesto toho aby sme ho nechali orgánom činným v trestnom konaní - aby zistili ako je možné, že sa mu navýšil majetok a žije si nad pomery jeho oficiálneho platu, tak my sa s takýmto zamestnancom rozlúčime tak, že mu dáme štedré odstupné no a o pár mesiacov ten istý človek opäť sedí na stoličke generálneho riaditeľa v inej štátnej inštitúcií. Takýchto podozrivých osôb je tu veľmi veľa.”

Ráno Nahlas, dnes opäť so šéfom Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomírom Andrassym. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Keby sme my dávali peniaze Albánsku, ako by sme reagovali, keby ich vláda prerozdelila na súkromné vily premiérových blízkych? Presne tak sa na nás teraz pozerajú Nemci, hovorí Zuzana Petková z Nadácie Zastavme korupciu. Tento týždeň spolu so Zuzanou Šubovou absolvovala híring v europarlamentnom výbore na kontrolu rozpočtu na tému slovenských haciend z eurofondov.

Zakročí EÚ voči Slovensku? Smer tvrdí, že híringy nemajú žiadne účinky. Zuzana Petková ale tvrdí, že Nemcov zaujíma, keď sa ich peniaze na Slovensku. A hoci slovenské televízie túto tému ignorovali, tie nemecké na híringu boli.

Haciendy sú dedičstvom smeráckeho exministra Ľubomíra Jahnátka. Na sporný penzión Fafokan navyše odišlo ďalších viac ako 800 tisíc eur. V Európe sú z toho v šoku, že na Slovensku neexistujú funkčné kontrolné mechanizmy, ktoré by tomu zabránili. Ako v Bruseli rezonuje policajný zásah voči Zuzane Šubovej?

A ako máme čítať, že Jozef Kiss, za minulej vlády šéf PPA, je dnes smeráckym šéfom Finančnej správy?

Pol milióna eur za tri dni. Na teplo pre napadnutú Ukrajinu. Od jedenásťtisíc Slovákov, či presnejšie obyvateľov Slovenska. Zareagovali na výzvu diplomatickej misie Kyjeva u nás, ktorá sa spojila s viacerými mimovládkami, aby sme pomohli susedom v núdzi.

V akútnej núdzi, ktorú už štvrtý rok prináša vojna a aktuálne severské mrazy. Ruský agresor si robí zo zimy zbraň a z ničenia ukrajinskej energosústavy stratégiu teroru.

Najnovšia solidarita Slovákov sa na Ukrajine premení na teplo a svetlo pre obytné domy, nemocnice, školy, krízové centra a verejné inštitúcie. Veľvyslanec Myroslav Kastran pri nej hovorí o „nádeji pre milióny“ Ukrajincov.

Na túto nádej sa dnes pozrieme s Marianom Kulichom z občianskeho združenia Mier Ukrajine, ktoré je medzi organizátormi zbierky.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Vládna konsolidácia škrtí náš ekonomický rast. Problémom sú neadresné vládne výdavky, napr. plošné 13. dôchodky či sociálne benefity i pre tých, ktorí ich vôbec nepotrebujú, tvrdí exguvernér NBS Šramko. Prečo by bol odchod z EÚ pre Slovensko katastrofou a hrozí nám reálny bankrot štátu?

Prvý január 2009, deň, v ktorom Slovensko prijalo novú menu a pripojilo sa tak k elitnému euroklubu. Zavedenie eura sprevádzali polemiky ohľadom konverzného kurzu, ale dôvodmi pochybností boli aj možné menové špekulácie, ktoré otvorila návšteva vtedajšieho ministra financií na jachte spolumajiteľa jednej z finančných skupín, za ktorú si vyslúžil od premiéra “žltú kartu.” Jedným z otcov Eura na Slovensku bol aj vtedajší guvernér Národnej banky Slovenska Ivan Šramko.

Ako dnes jeden z otcov slovenského eura hodnotí stav slovenskej ekonomiky a aké odporúčanie by dal našej vláde pri zatiaľ neúspešnej konsolidácií verejných financií? Ako vníma exguvernér NBS to, že i napriek trom masívnym konsolidačným kolám sa vláde nedarí skrotiť rozpočtový schodok? Čo podľa neho ohrozuje našu ekonomiku a hrozí Slovensku skutočne bankrot?

Ak chceme mať slušnú životnú úroveň, tak jedinou možnosťou pre nás je byť členmi EÚ a mať euro, odkazuje Ivan Šramko.

Ako ovplyvní nepredvídateľná a aj agresívna politika Donalda Trumpa svetovú a aj európsku ekonomiku? Obstojí Európa pod tlakom z východu i západu a nemala by byť EÚ voči USA oveľa viac asertívna? Prospelo by Únií viac federácie no a skutočne je dnes EÚ v stave ekonomického úpadku - či je to skôr propaganda neprajníkov Únie?

Verejné financie sa stali obeťou krátkodobých politických záujmov, ale je to odrazom - ako i zodpovednosťou, kultúry celej našej spoločnosti, pripomína exguvernér Centrálnej banky.

Sledujete Ráno Nahlas, dnes s bývalým guvernérom NBS Ivanom Šramkom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Odmietame vojnu ako nástroj pre úzke národné záujmy. Odmietame vojnu ako bežný nástroj národnej politiky.“ Trumpovmu nevyberanému ťaženiu voči Grónsku sa postavili už aj vplyvní americkí kardináli. Arcibiskupi Chicaga, Washintonu a Newarku – Cupich, McElroy a Tobin. Trumpovi vyčítajú polarizáciu, straníckosť a úzke ekonomické záujmy.

Naviac najvyšší duchovný americkej armády arcibiskup Broglio v kontexte možného útoku na Grónsko hovorí o „morálnej prijateľnosti neposlúchnuť“ takýto rozkaz zo strany vojakov.

Americkí duchovní v reakcii na počínanie svojho prezidenta hovoria o „spochybnení morálnej roly“ Spojených štátov v boji proti zlu vo svete.

Proti vojne sa už tradične vyslovuje pápež a jeho diplomacia, no takýto kritický hlas duchovných smerom k svojmu bezprostrednému prezidentovi vôbec nie je bežnou záležitosťou. A v našich končinách je to niečo neslýchané.

Chce to odvahu? A v čom sú pramene takéhoto postoja?

Americkí arcibiskupi sa jednoducho odvolávajú na autoritu Ježiša, ktorý prišiel s misiou pokoja a mieru.

Na tému sa pozrieme s biblistom Mirom Kocúrom.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Z toho, čím sa Rusi chvália netreba mať strach, to je len zastrašujúca propaganda, obavu mám z toho, o čom nevieme, hovorí expert na bezpečnosť a jadrové zbrane Andrej Žiarovský. Európa má podľa neho dostatočný potenciál nahradiť jadrový dáždnik USA. Achilovkou sú však spravodajské a špionážne informácie. A skutočne sa premiér Fico zaviazal k výstavbe jadrovej elektrárne Američanmi?

Slovensko podpísalo s americkou vládou rámcovú dohodu o spolupráci v oblasti jadrovej energetiky. Vláda síce zdôraznila, že podpísaná dohoda nie je záväzkom postaviť jadrovú elektráreň americkou spoločnosťou Westinghouse, ale premiér v tejto téme už dlhodobo presadzuje strategickú spoluprácu s USA. Cieľom je zabezpečenie energetickej suverenity a tak by podľa Roberta Fica mala byť nová jadrová elektráreň plne vo vlastníctve slovenského štátu. Odhadované náklady na výstavbu sa šplhajú až k sume 15. Miliárd. Odpovede na legitímne a relevantné otázky prečo sa vláda vyhla transparentnej súťaži a ako vlastne bude vyzerať ekonomika celej tejto skutočne obrovskej investície zatiaľ nepoznáme pretože vláda to zatiaľ jasne nevysvetlila.

Zo zadaných špecifikácií - teda požadovanej technológie a výkonu vyplýva, že jediným možným riešením je iba reaktor Westighousu. Komunikácií vlády nerozumiem pretože tu niet ozaj čo skrývať tvrdí Andrej Žiarovský.

Potrebuje Slovensko novú jadrovú elektráreň a zaviazala sa vláda podpisom dohody ku konkrétnej zákazke od američanov? Nakoľko to bude pre tento štát výhodná investícia a neexistujú aj iné a lacnejšie riešenia?

No a pri jadre, tentoraz však už nie pri jeho mierovej podobe ešte ostaneme. Krach medzinárodného práva a kolaps geopolitického poriadku čoraz viac otvárajú otázky aj o možnej hrozbe jadrovej vojny. Minimálne putinovo Rusko a jeho propagandisti nukleárnou kataklizmou Európe vyhrážaj na pravidelnej báze. Treba brať tieto ruské vyhrážky skutočne vážne a dokážeme si poradiť aj bez jadrového dáždnika Spojených štátov? Nakoľko je vôbec hrozba jadrového konfliktu reálna a je Slovensko – a jeho obyvatelia, na tento typ ohrozenia reálne pripravené?

Strategického jadrového arzenálu sa obávam najmenej, najviac sa bojím obnovenia rakiet stredného doletu, ktoré sa nám dnes opäť vracajú do obehu. Pokiaľ Rusko väzí vo vojne na Ukrajine, voči Európe sa na nič nezmôže, pripomína expert.

Témy pre Andreja Žiarovského, energetického a bezpečnostného experta KDH, ako i riaditeľa pre strategický rozvoj jadrovej firmy VUJE. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Ozbrojenci kontrolujú ľudí, tých so zraneniami zabíjajú, je to znak účasti na protestoch, rozpráva Iránčanka, ktorá žije na Slovensku. Keď sa jej po týždni od začiatku protestov podarilo spojiť na dve minúty s príbuznými, prepukla do plaču. Počula to vytúžené: „Sme v poriadku“. Tisíce iných za svoj boj s teokratickým režimom zaplatili aj životom.

Irán – ešte pred pár dňami krajina s celonárodnými protestami proti teokratickému režimu na čele s ajatolláhom Alím Chameneím. Tri týždne verejného odporu - v krajine, kde sa za odpor vešia. A to verejne. Napriek tomu vyšli do ulíc. Najprv nespokojní obchodníci, ku ktorým sa pridali mladí ľudia a študenti. Kritiku životnej úrovne a dražoby rozšírili o kritiku moci. V stovke miest po celej krajine.

Reakcia? Armádna streľba do davov, zatýkanie, vyhrážky popravami. Následne informačný blackout. Vypnutý internet i telefonické linky.

A Trumpov prísľub pomoci, „ktorá mala byť na ceste“. Po tom, ako Iráncov vyzýval k prevzatiu inštitúcií.

Po inom prísľube – a síce, že režim prestane s popravami – americký prezident akoby na ten svoj prísľub zabudol.

Bilancia? Irán bez protestov. Obete v tisícoch, vyše 20-tisíc zadržaných. A režim ajatolláhov naďalej pri moci.

Čo na to samotní Iránci? Aj tí, čo sa na dianie doma pozerajú zo slobodného exilu?

Z bezpečnostných dôvodov ich identitu nezverejňujeme.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Máme tu tisícky samoživiteliek či mnohopočetných rodín. Sú tu i rodiny s deťmi, ktoré majú závažné zdravotné znevýhodnenia. V čom týmto ľuďom pomôže novela Ústavy o dvoch pohlaviach? Vôbec v ničom, odkazuje exkolegom bývalá poslankyňa KDH Jana Žitňanská. A prečo nie je Slovensko sociálnym štátom?

Už tretie kolo vládnej konsolidácie dôkladne testuje hranice nášho údajného sociálneho štátu. Teda toho bájneho Molocha, o ktorom tak mimoriadne rád rozpráva štvoronásobný premiér Robert Fico.

Faktom je, že v minulom roku žilo na Slovensku pod hranicou príjmovej chudoby takmer 800 tisíc ľudí - pričom závažnú materiálnu a sociálnu depriváciu pociťovalo vyše 400 tisíc našich spoluobčanov. I to svedčí o tom, že tento Ficov virtuálny sociálny konštrukt pre mnohých z nás vôbec neexistuje - či minimálne zásadne zlyháva. Táto krajina tak síce môže byť pre starých - aspoň tak to zrejme vnímajú vládne strany bijúce sa o hlasy penzistov, no rozhodne toto nebude štátom pre zdravotne, mentálne či sociálne znevýhodnené skupiny obyvateľov.

Štát pritom uťahuje slučku aj v oblasti podpory v nezamestnanosti či podpory v práceneschopnosti a v mene vynútenej inklúzie zasa sťažuje rodičom slobodu pri výbere školy pre ich vlastné deti. Navyše, pre deti vo vážnych psychických problémoch máme k dispozícií len niekoľko desiatok pedopsychiatrov a tak je mládež, ktorá v čoraz väčšej miere čelí až existenciálnym výzvam i hrozbám, je odsúdená na až neznesiteľne dlhé čakacie lehoty.

Tak pre koho je vlastne tento údajne sociálny štát a ako to, že v spoločnosti i štátnych politikách sa čoraz viac selektuje, kto si našu podporu - či aspoň záujem, zaslúži a kto už toho vraj hoden nie je?

Ráno Nahlas s bývalou poslankyňou parlamentu i europarlamentu a dlhoročnou expertkou na tieto témy Janou Žitňanskou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Sú byty, v ktorých teplota klesá na 17, 15 či 11 stupňov. To už je neznesiteľné. Hromadí sa vlhkosť a v takýchto podmienkach sa nedá dlhodobo fungovať,“ rozpráva o situácii na Ukrajine, ktorá čelí mrazivému počasiu a Putinovým útokom na energetickú infraštruktúru, Stanislava Harkotová. „Najväčšia nepríjemnosť je, keď teplota v domoch klesá k nule. Zachytila som aj prípady, kedy v noci namerali v bytoch mínusové teploty. To sú podmienky, v ktorých sa nedá bývať a Kyjevčania to riešia dodatočným ubytovaním u známych, priateľov, cez Airbnb alebo bývajú v hoteloch,“ vykresľuje situáciu reportérka Aktualít z Kyjeva.

Kedysi stratégia hladomorom, teraz „chladomorom“. Zima sa na Ukrajine už dávno nespája len s mrazmi, ale s bezprostredným bojom o prežitie.

Ruské útoky cielene mieria na energetickú infraštruktúru. Milióny ľudí nechávajú bez tepla, svetla a vody. „Kto má teplo, vyhral“ – píše z Kyjeva naša Stanka Harkotová, oči a uši Aktualít v napadnutej Ukrajine. Teplo ako privilégium robí podľa nej z dotyčných „šťastných boháčov“.

Ako vyzerá každodenný život v Kyjeve, keď teplomer klesá hlboko pod nulu a kúrenie je luxus?

Ako tento tlak vplýva na náladu spoločnosti a jej ochotu pokračovať v obrane vlastnej krajiny?

O zime vo vojne, odolnosti civilistov a vyhliadkach Putinovej agresie sa rozprávame s reportérkou Aktualít v Kyjeve Stanislavou Harkotovou.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Tam, kde je v ozaj demokratickom prostredí, tam robí pred svojimi voličmi ramená, ale keď je v Rusku – kde má reálnu príležitosť zabojovať za mier - tak tam je voči Putinovi v úplne submisívnej pozícií, hovorí exdiplomat Peter Weiss. Fico nás ženie do samoizolácie, tvrdí. Stala sa zahraničná politika liečbou premiérových frustrácií a pochová americký prezident NATO?

Svet sa dnes doslova vymkol z kĺbov a zdá sa, že je dnes len otázkou času, keď začneme tancovať aktuálnu planetárnu podobu stredovekého „Danse Macabre“.

K už takmer štyri roky trvajúcim chúťkam Putinovho Ruska, ktoré v mene svojich imperiálnych cieľov brutálne, vedome a zámerne vraždí na Ukrajine, sa aktuálne pridali aj Trumpove Spojené štáty.

Tie napadli Venezuelu, uniesli jej prezidenta a dnes sa nepokryte vyhrážajú i obsadením dánskeho Grónska, prakticky za akúkoľvek cenu. Z nášho kľúčového spojenca a piliera Severoatlantickej aliancie sa tak stala akútna hrozba pre celý Západný svet reprezentovaný hodnotovou jednotou Európy a Severoamerického kontinentu. Doterajšia zdanlivo nerozborná jednota hodnôt, cieľov a vzájomnej dôvery je tak v mihu preč a medzi USA a EÚ nečakane vyrástli až ľadové hrozby tvrdého - a možno až horúceho - konfliktu.

Zvoní Severoatlantickej aliancií umieračik? Bude Trumpova politika napokon definitívnym bozkom smrti pre NATO, a ak áno, je na to Európa pripravená? No a čo Slovensko - vieme vôbec, kde je naše miesto a s kým chceme budovať bezpečný domov v týchto mimoriadne neistých a turbulentných časoch? No a napokon, čo vláda Roberta Fica - vie vôbec, čo robí a v mene koho a čoho robí práve to, čo robí?

„Zahraničná politika našej vlády sa úplne obetovala udržaniu si krajne pravicového, antieurópskeho a proruského voličstva SMERu, ktoré Ficovi po odchode Pellegriniho ešte ostalo. A v mene toho, aby si ich udržal, povie premiér prakticky čokoľvek. Vystavili sme sa tak do samoizolácie,“ tvrdí Peter Weiss.

Rozhovor s Petrom Weissom sme nahrávali ešte pred stretnutím premiéra Fica s americkým prezidentom Trumpom.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Komunita verzus masa. Alebo keď komunita so svojimi živými a osobnými vzťahmi lieči anonymitu beztvarej masy. Naviac – oblečená do krásy a naplnená umením, vôňou kávy či chuťou dobrôt. To všetko v kontexte fenoménu, akým je film a jeho „svätostánky“. Áno, mám na mysli kiná.

Ako sa zmenili od toho prvého plateného premietania bratov Lumiérovcov v Paríži z roku 1895?

Prešli si skromnými začiatkami, boomom 30-tych až 50-tych rokov, následnou krízou, súbojom s televíziou i miléniovými výzvami digitalizácie. A dnes v dobe multiplexov, či domáceho streamovania sa zas o život a pozornosť hlásia malé, komunitné, s vôňami – nielen spomínanej kávy či dobrôt, ale i človečiny.

Na fenomén sa pozrieme s Dominikom Hroncom, ktorý stojí za čerstvým prírastkom v Bratislave.

Nakoľko môže samotné filmové umenie prežívané komunitne pomôcť našej rozdelenej a rozhádanej spoločnosti?

„Keď sa o sto rokov budú študovať dejiny umenia, toto bude kapitola čiernej diery. Z umelcov sa museli stať aktivisti, ktorí sa vo verejnom priestore museli postaviť za identitu krajiny, ktorú svojou prácou vytvárajú,“ hovorí Dominik Hronec, filmový distribútor. „Pomaly každá verejná inštitúcia je toxická, vysoko neprofesionálna a provinčná,“ hovorí o správe rezortu pod gesciou Martiny Šimkovičovej a Lukáša Machalu.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Nás a naše deti predsa už obetovali. Hodili cez palubu väčšinu občanov a otvorene autokratizujú celú spoločnosť, hovorí v Ráno Nahlas expremiérka Iveta Radičová. Menia politický systém, oslovujú extrém, robia politiku iba pre seba a svojich voličov a za vzor nám dávajú autokracie a totality, hodnotí polčas Ficovej vlády. Prečo na podpriemernosti nemožno postaviť úspech krajiny a kde dnes hľadať na Slovensku nádej?

Keď sa pridlho pozeráš do priepasti, hrozí, že sa napokon priepasť pozrie do teba, napísal svojho času slávny filozof F. Nietzche. Ten okamih, keď sa priepasť pozrela priamo do nás nastal zrejme práve teraz.

Globálny medzinárodný poriadok sa zrútil, americká invázia do Venezuely fakticky legitimizovala obdobnú inváziu Ruska na Ukrajine, no a Európa sa tak ocitla ako nahý v tŕní medzi dvomi imperiálnymi predátormi, ktorí si na nás robia zálusk.

V tomto doslova až existenciálnom čase je pritom Slovensko na krízové situácie a bezpečnostné hrozby zúfalo nepripravené, táto vláda však i naďalej fantazíruje o suverénnej politike na všetky štyri svetové strany.

Náš štát pritom čoraz viac pripomína povestné Potemkinove dediny. Tri kolá miliardových vládnych konsolidácií priniesli výrazné zvýšenie daňovo odvodovej záťaže, ale zlepšiť stav verejných financií sa im prakticky vôbec nepodarilo. Úroveň služieb štátu, stav infraštruktúry či zdravotníctva kontinuálne upadá, krajina zažíva exodus mladých šikovných talentov, no a Slovensko sa prepadá prakticky už vo všetkých mysliteľných rebríčkoch na samý chvost krajín Európskej únie.

„Ficova stratégia je pre Slovensko sebadeštruktívna. Im zostal už iba extrém a potrebujú mu dnes ukázať symboliku beztrestnosti,“ tvrdí expremiérka Radičová, ktorá tak vládnutie SMER-u s extrémistami vôbec nepovažuje za nereálny scenár. „Na priemernosti a podpriemernosti však ešte nik úspech nepostavil,“ dodáva.

Počúvate Ráno Nahlas s bývalou premiérkou a profesorkou sociológie Ivetou Radičovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Irán – revolúcia proti nedôstojnosti biedy a útlaku a proti neslobode. Už tretí týždeň je deväťdesiat miliónová krajina na nohách. Krajina s teokraciou islamských ajatolláhov na čele s Alím Chameneím.

Ak sa po útokoch Američanov na jej jadrové zariadenia pred časom akoby zomkla, aktuálne povstala. Spúšťačom decembrového povstania bol radikálny prepad domácej meny a rovnako drastický nárast cien.

A ak je na jednej strane hnev z mizérie, do ktorej krajinu priviedla moc, na druhej sa táto moc bráni zabíjaním, zatváraním do väzení či vypínaním internetu. Šéfka fínskej diplomacie Elina Valtonenová to dáva do súvisu: iránsky teokratický režim podľa nej „vypol internet, aby mohol v tichosti zabíjať a utláčať“.

Podľa ľudskoprávnej organizácie Iran Human Rights so sídlom v Osle od začiatku protestov zahynulo v Iráne najmenej 600 ľudí, mŕtvych však môže byť viac ako šesť tisíc. Zadržaných má byť viac ako 10 tisíc Iránčanov. Organizácia však upozorňuje, že údaje sa dajú len ťažko nezávisle overiť.

Čo je za dianím v Iráne. A aké môžu byť scenáre vývoja? Zaobíde sa to bez Trumpovej intervencie?

Téma pre arabistu Attilu Kovácsa z bratislavskej Univerzity Komenského.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Polčas vládnutia máme za sebou, ale k žiadnemu poučeniu sa vládnej moci neprišlo. Potvrdilo sa, že žiadny plán nemali a išlo iba o personálnu pomstu a trafiky, hodnotí pôsobenie ministerky kultúry a jej rezortu bývalá šéfka SNG Alexandra Kusá. A má ešte zmysel brániť inštitúcie zvnútra alebo už je to aktom kolaborácie s mocou bez úrovne, vkusu i hanby?

Zo Slovenskej národnej galérie sa stal dom duchov. Ani oni sami nevedia, čo je to ich „národné“ či „slovenské a žiadne iné“ umenie, úprimne by aj chceli mať výsledky, ale vôbec nevedia, ako ich dosiahnuť. Ich návštevníci vôbec nezaujímajú, zaujímajú sa iba o seba samých. Slobodnej kultúre to však výrazne zlepšilo PR a kultúra sa aj morálne posilnila, hovorí na margo pôsobenia tejto vládnej garnitúry v oblasti kultúry bývalá šéfka Slovenskej národnej galérie Alexandra Kusá.

To, čo sa z pozície tejto moci udialo v kultúre podľa nej dobre nasvietilo problém, ktorý v našej spoločnosti máme aj my – ako spoločnosť sa teraz môžeme rozhodnúť, či to takto (ako sa vládna moc správa k štátu, kultúre i nám občanom) chceme alebo to odmietneme.

No a má ešte podľa Alexandry Kusej zmysel brániť inštitúcie zvnútra? Zostávať dnes v tých inštitúciách (ako napr. SNG) je ako pokus rozložiť komunistickú stranu zvnútra. To sa proste nedá. Čas bránenia inštitúcií zvnútra uplynul. Nejde to, treba počkať kým to uplynie, tvrdí exšéfka SNG.

Počúvate Ráno Nahlas, tentoraz s bývalou šéfkou SNG Alexandrou Kusou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Bez Mečiara by Slovensko neprežilo“, „sme jednotní“, či „chcete dovládnuť?“ ako bezstarostná replika na mocenské tlaky vo vládnej koalícii – to je len trojica čerstvých vyjadrení premiéra Roberta Fica v čerstvých začiatkoch roka 2026. A ak sa pred rokom musel brániť kritike námestí za návštevu Kremľa, teraz avizuje návštevu nemeckého kancelára Fridricha Merza, či jadrový kontrakt s Trumpovými Spojenými štátmi. S podpisom memoranda priamo vo Washingtone. Neodpúšťa si však dovetok, že keby nebolo sankcií, obrátil by sa v prvom rade na Moskvu.

Európska Únia ako náš „životný priestor“ je podľa neho „v kríze ako nikdy doteraz“ a po Trumpovom útoku na Venezuelu hovorí o „rozpade svetového poriadku“.

Doma sú však ľudia konfrontovaní s nárastom odvodov pre štát, ktorý je napriek trom kolám konsolidácie stále v červených číslach. Predstavitelia tohto štátu však míňajú, ako by sa nešetrilo. Menia zákony, aby sa vyhýbali verejnej kontrole – najnovšie ten o katastri. A z východu prichádza správa o napadnutom novinárovi Schutzovi, ktorý leží v nemocnici. Pred časom napísal kritizovaný komentár o „dehumanizácii“ politických oponentov.

A ak bol minulý rok poznačený aj mocenskou snahou ovládnuť niektoré inštitúcie, teraz sa hovorí o možnom rušení či spájaní ďalších kontrolných úradov. Jeseň bude naviac volebná – zvolíme si obsadenie obecných a krajských zastupiteľstiev.

Aký rok nás čaká? Téma pre politológa Radoslava Štefančíka.

Pripravil Jaroslav Barborák.

Slovenskí Maďari sa na Slovensku necítia ako plnoprávni občania. Sme tu iba ako akýsi hostia. Benešove dekréty boli snahou zbaviť sa menšinového obyvateľstva, tvrdí právnik János Fiala – Butora. Pojem Felvidék však nie je nič, čo by malo Slovákov urážať, uisťuje.

Do slovenskej politiky sa nečakane vrátili temné tiene povojnovej histórie. Po takmer 80. rokoch sa vládna koalícia rozhodla natvrdo kriminalizovať veľmi vágne sformulované „spochybňovanie povojnového usporiadania“ našej modernej histórie.

V realite ide o reakciu na snahu opozičného Progresívneho Slovenska zastaviť uplatňovanie takzvaných Benešových dekrétov pri štátom odobrenom habaní pôdy v mene desaťročia zamrznutej a napriek tomu – ako sa celkom zjavne ukazuje, opäť obživlej snahy uplatniť princíp kolektívnej povojnovej viny.

Tento trestnoprávny bič na slobodu slova ako i princíp diskusie o uplatňovaní kolektívnej či dokonca dedičnej viny pritom pochádza od presne tej istej koalície, ktoré sa inak tak rada zaštiťuje slobodou prejavu a na erb Úradu vlády si okrem iného vyšila i kampaň „Rešpektujem iný názor.“

Kauza pritom prerástla už aj naše úzke národné rámce a stala sa výbušnou témou maďarskej predvolebnej kampane, v ktorej opozičný líder bubnuje na poplach a do konfrontácie s Robertom Ficom stavia aj jeho dlhoročného politického spojenca Viktora Orbána, ktorý sa - napriek spojenectvu s Ficovým SMERom, obracia na ním samým neobľúbený Brusel.

Ako tento spor dopadne a kde je skrytá skutočná pravda o tzv. Benešových dekrétoch? Je ešte v roku 2026 vôbec udržateľný koncept povojnového uplatňovania kolektívnej viny? Môžu Benešove dekréty ohroziť celistvosť a suverenitu Slovenska, na čom vlastne dnes stoja Slovensko – maďarské vzťahy, teda vzťahy dvoch národov žijúcich stovky rokov v jednom spoločnom Uhorsku. No a sú pre Slovensko dnes naši slovenskí Maďari skutočne plnoprávni občania v ich právach, možnostiach, ale aj v ich pocite súnaležitosti s touto ich dnešnou vlasťou?

Počúvate Ráno Nahlas, s právnikom, odborníkom na ľudské a menšinové práva János Fiala – Bútorom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Donald Trump demontuje staré poriadky, zatiaľ čo Európa pod tlakom migrácie a krajnej pravice mení svoju tvár. O tom, prečo tento rok otriasol svetom, sa v podcaste Aktuality Nahlas rozprávame s redaktorom zahraničného spravodajstva Pavlom Štrbom.

Ak sa vám zdalo, že rok 2025 ubehol rýchlo, vo svete sa toho naopak za rok stalo dosť na celú dekádu. Donald Trump sa vrátil do Bieleho domu a okamžite začal meniť Ameriku na svoj obraz a aj rozloženie síl na celom svete.

Ani u nás nebol pokoj. Európa sa v roku 2025 politicky posunula doprava. V Nemecku a Poľsku posilnili konzervatívci, v Česku sa k moci vrátil Andrej Babiš. „Ja si skôr pesimisticky myslím, že rok 2026 bude podobne konfliktný, ako to bolo v prípade tohto roka… Myslím si, že to bude ešte horšie,“ zhodnotil šéf zahraničnopolitického oddelenia portálu Aktuality.sk Pavol Štrba.

Moderoval Marek Biró.

Čo všetko platí od nového roka?

Od začiatku 2026 vstupujú do platnosti mnohé konsolidačné opatrenia. Toto obdobie začíname s vedomím, že si budeme musieť poriadne utiahnuť opasky. Prvý január priniesol sériu zmien, ktoré majú „uzdraviť" štátnu pokladnicu. Žiaľ, liečba bude bolieť najmä peňaženky Slovákov a Sloveniek. Dotkne sa pracujúcich ľudí i dôchodcov.

Vyššia daň na sladkosti, nižšie čisté mzdy, škrty v dávkach v nezamestnanosti či koniec štedrých rodičovských príspevkov. Čo všetko sa vlastne mení a koľko nás to bude stáť?

Viac v podcaste vysvetlí ekonomická redaktorka Katarína Runnová.

Moderovala Frederika Lodová.

Socialistická ubytovňa pre vojakov sa má stať sídlom ministerstva obrany s najvyšším štandardom. Čo je na rekonštrukcii Kukurice podozrivé hovorí novinár Aktuality.sk Peter Sabo.

Nábytok v novom sídle ministerstva obrany bude ukážkou talianskeho dizajnu najvyššej kvality. Robert Kaliňák chce z bývalej vojenskej ubytovne spraviť luxusné sídlo pre svoj rezort. Vysokú cenu obhajuje neštandardným pôdorysom a dlhou životnosťou.

Prečo jeho argumentácia nesedí? Aké prepojenia na stranu Smeru má dodávateľ? A aké ďalšie otázniky v tomto príbehu našiel redaktor investigatívneho oddelenia Aktuality.sk Peter Sabo sa dozviete v dnešnom podcaste Aktuality Nahlas.

Na podcaste spolupracovali Michaela Jónová a Adam Obšitník.

Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránke tu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť cez iTunes alebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk.

„Tak a je koniec. Zajtra ani pozajtra síce neprejdeme 20 kilometrov a každá sa vrátime do svojich životov. Ale tie dva týždne spolu – intenzívne spolu – nám budú rezonovať už navždy. Napriek tomu, že sme dcéra, mama, sestra, spoznali sme sa nanovo.“ Štyri vety z denníka pútnika do španielskej Compostelly. Starobylej pútnickej cesty, na ktorú sa ročne vydá okolo 400 tisíc pútnikov zo všetkých kútov sveta.

Všetko sa to začalo pred vyše 1200 rokmi. Istý pustovník Pelayo objavil vo vtedajšej Galícii hrobku apoštola Jakuba. Na „poli hviezdy“ – Campus stellae, z čoho to dnešné Compostella. Po prvej vlne pútnikov sa v priebehu dvoch storočí z Camina stalo jedno z troch hlavných pútnických ciest. Popri Ríme a Jeruzaleme. Po tristoročnom rozkvete, ktorý za sebou zanechal sieť refúgií/resp. útulkov, a neskôr šestoročnom úpadku, sa po znovuobjavení relikvií apoštola Jakuba táto „svätojakubská cesta“ stala opäť populárnou. Až tak, že je od roku 1993 zapísaná v kultúrnom dedičstve Unesco. A dnes atakuje polmiliónovú armádu pútnikov ročne. Nevynímajúc tých zo Slovenska.

A prečo? Odpoveďou môže byť opäť úryvok z pútnického denníka:

„Nekomfort nám odkryl naše silné i slabé stránky. Camino môže mať veľa podôb. Cesta je ísť aj sám, v spoločnosti rodiny alebo kamošov. S ľahkým alebo ťažkým ruksakom. Spať v albergue alebo v hoteloch. Pomáhať si taxíkom alebo prejsť všetko po vlastných. Rýchlo či pomaly. Je to na konci dňa úplne jedno, keď na nej každý nájde to potrebné pre seba. Nezabúdajme stále tú našu cestu hľadať“.

Záznamy, ktoré za sebou zanechalo putovanie sestier Gostíkových - Katky a Janky. Dnes budú hosťami RánoNahlas.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Po viac ako 60-tich rokoch sa mení Občiansky zákonník. Okrem už známych zmien v rozvodoch a dedičstve mení aj stovky ďalších vecí. Ako sa dotkne podnikateľského prostredia, platenia odškodného a bežných životných situácií? Advokát Michal Hulena upozorňuje, že po tomto zákone bude nutné prijať ďalšie nové zákony. Navyše, k novej norme je už teraz viac ako 3000 pripomienok.

Ak idete uzatvárať akúkoľvek zmluvu, zabudnite na to, že si nájdete na internete. Všetky existujúce vzory zmlúv prestanú byť aktuálne. Menia sa totiž všetky zákony, na ktorých boli tieto zmluvy postavené.

V Občianskom zákonníku budú po novom upravené aj pravidlá vzniku občianskych združení a firiem. Zásadné zmeny čakajú aj zmluvy. Čo sa stane, keď zaniknú také zákony ako Zákon o rodine alebo Obchodný zákonník? Čo znamená reforma záväzkov? Ako sa tieto kolosálne zmeny dotknú bežného občana, podnikateľov či právnikov?

Rozhovor s advokátom Michalom Hulenom nahrával Peter Hanák.

Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránke tu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť cez iTunes alebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk.

Kultúra má za sebou náročný rok. Mnohé inštitúcie ho zakončili pod vedením dosadeným ministerským duom Martinou Šimkovičovou a Lukášom Machalom. Politické nominácie na čele múzeí tento rok sprevádzali skúsenosti so šikanou na pracoviskách a neodborné zásahy do práce zamestnancov – namiesto vízie systematického rozvoja a zveľaďovania kultúry.

V dnešnom podcaste budete počuť Júliusa Barcziho, teoretika umenia, ktorý v rokoch 2014 až 2018 viedol Múzeum Betliar. Barczi je zároveň čerstvým členom iniciatívy Otvorená kultúra, ktorá začína pripravovať plán obnovy a odolnosti kultúry, aj o ňom sa v rozhovore dozviete viac.

Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránke tu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť cez iTunes alebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk.

Pre mladých je témou číslo jedna osamelosť. Nehovoríme o tom, čo nás naozaj trápi a čím vnútorne žijeme. Namiesto toho nosíme masky a snažíme sa napĺňať očakávania tých druhých. Tvrdí šéf internetovej poradne pre mladých IPčko Marek Madro. Podľa neho, my dospelí mládež sklamávame pretože im nevieme poskytnúť istoty, ale ani nádej a preto sa deti utiekajú k pochopeniu v online priestore. Výsledkom je prehlbujúca sa radikalizácia mládeže, ktorá môže vyústiť až do opakovania fatálneho násilia, varuje psychológ Madro.

„Srdce je malá vec, ale žiada si veľké veci. Ono samo by nepostačilo mačiatku na obed, a predsa mu nie je dosť ani celý svet.“ Napísal svojho času Victor Hugo.

Podobne je tomu u našich detí. Na jednej strane neustále verbálne deklarujeme, že deti sú pre nás - i pre celú našu spoločnosť, tou absolútnou prioritou, témou tém, soľou zeme ako i našou budúcnosťou či nádejou. Na strane druhej, v realite, môžeme vidieť ako neustále narastá počet detí, ktoré sužujú vážne psychické a duševné problémy či dokonca stoja na samej hrane voľby medzi životom a nebytím. Trápi ich strach zo zlyhania, obavy z toho, že sklamú očakávania a - na dnešnú dobu plnú modernej komunikačnej techniky, paradoxne až neuveriteľná osamelosť.

Zároveň registrujeme i narastajúci radikalizmus mládeže, ktorý už aj tu - na Slovensku, niekoľkokrát udrel s brutálne vražednou silou. K tomu treba prirátať stále pretrvávajúci problém šikany, tlaku od vysoko polarizovanej a frustrovanej spoločnosti nás dospelákov, ako i zlyhávajúci a až zúfalo nedostatočný systém pomoci pre deti vo vážnych ba dokonca až existenciálnych problémoch, ktoré až pričasto balansujú na samej hrane života a smrti. Áno, ide presne o tie deti, ktoré inak tak radi verbálne označujeme za to najdôležitejšie, čo ako spoločnosť vôbec máme. Naše vlastné deti.

Čo teda tieto naše deti a našu mládež skutočne trápi, vieme to vôbec? A ako im v tom vieme reálne pomôcť - indviduálne, ale aj ako celá spoločnosť? No a ako si poradiť s týmto obdobím veľkých očakávaní ale i stretov snov, očakávaní s neraz šedivou až krutou realitou - teda sviatkami?

Nám sa množia príbehy detí, ktoré chcú riešiť to, čo sa im deje, tak, že upozornia svet tým, že niekomu inému ublížia. Len aktuálne riešime takmer 50 takýchto príbehov. Situácia je naozaj veľmi vážna a náš systém dostatočne nereflektuje na tieto potreby ako i výzvy. Mreže pri bráne ani kamery riešením ozaj nie sú, tým je len dlhodobá a systémová práca s rizikovými prípadmi mladých ľudí, hovorí šéf internetovej poradne pre mladých IPčko psychológ Marek Madro.

https://ipcko.sk/

Témy dnešného Rána Nahlas s Marekom Madrom a Frederikou Hazeovou z internetovej poradne pre mladých IPčko. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Sviatky nemusia byť len časom domácej pohody a pokoja. Pre mnohých z nás predstavujú najťažšie obdobie v roku. Rodiny trávia viac času spolu doma. V domácnostiach, kde sa vyskytuje domáce násilie, to však znamená, že ľudia sú dlhodobo uzavretí v jednom priestore s agresorom. Podobne ako počas pandémie, aj počas sviatkov môže byť hľadanie pomoci a východiska výrazne náročnejšie.

Čo si všímať vo svojom okolí a ako pomôcť osobe, ktorá zažíva domáce násilie?

„Počas Vianoc, keď sa rodiny a priatelia navštevujú, je dôležité všímať si varovné signály. Práve zásah zvonka je kľúčovým faktorom pri naštartovaní pomoci. Dôležité je, aby sa dotyčná osoba necítila sama,“ hovorí sociálna poradkyňa a terapeutka Ivana Klimentová, ktorá sa špecializuje na krízovú intervenciu a násilné či toxické vzťahy. Pracuje pre organizáciu Možnosť voľby. Vysvetľuje, že nie všetci ľudia na Slovensku majú rovnaké možnosti požiadať o pomoc pri odchode z násilného vzťahu.

Moderovala Kristína Braxatorová.

Ak poznáte niekoho vo svojom okolí, kto zažíva domáce násilie, obrátiť sa môžete, napríklad, na tieto linky a organizácie na Slovensku: Národná linka pre ženy zažívajúce násilie – 0800 212 212, IPčko – 0800 500 333, Linka pomoci obetiam násilia – 0850 111 321, Aliancia žien Slovenska – 0903 519 550. V prípade bezprostredného ohrozenia volajte 112 alebo 158.

Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránke tu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť cez iTunes alebo Spotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránke Podcasty Aktuality.sk.

Klinická psychologička Zuzana Kamendy vysvetľuje, ako spoznať moment, keď strácate kontrolu nad pitím, a prečo je veta „daj si aspoň jeden“ nebezpečnou manipuláciou.

Vianoce a Silvester máme v našej kultúre neodmysliteľne spojené s hojnosťou, radosťou a oslavami. Pod pozlátkom kolied a svetielok však číha aj odvrátená strana reality.

Pre tisíce Slovákov totiž Vianoce nie sú o darčekoch a pohode, ale o obrovskej sebakontrole a úzkosti z toho, aby nesklamali sami seba a dokázali odmietnuť tlak rodiny a známych, ktorí si myslia, že príležitostný sviatočný pohárik im predsa neuškodí.

Prečo sa práve najkrajšie sviatky roka menia na rizikové obdobie z hľadiska závislostí? Ako prežiť Silvestra s čistou hlavou a ako pomôcť blízkym, ak vidíme, že to s alkoholom preháňajú? A ako si vytvoriť vlastné tradície, ktoré nemusia byť neodmysliteľne spojené s alkoholom?

O spúšťačoch, recidíve či o vnucovaní alkoholu počas návštev sa v dnešnom podcaste Aktuality Nahlas budeme rozprávať s klinickou psychologičkou z Centra pre liečbu drogových závislostí Zuzanou Kamendy.

Nahrávala Katarína Runnová.

Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránketu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť ceziTunesaleboSpotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránkePodcasty Aktuality.sk.

Po roku sú tu opäť. Vianoce. Ak by sme šli len po slovenskom výraze - „vianoce“, na prvú by sme v ňom nenašli nič. Pozornejším možno neunikne odkaz na noc. Viac v sebe nesie nemecký ekvivalent Weihnachten – Sväté noci. Či talianske Natale. Je v nich odkaz na tú biblickú noc, keď sa kdesi v júdskom Betleheme práve v noci narodilo dieťa Ježiš. Sväté dieťa, lebo malo byť synom Boha. Aj tá noc sa odvtedy volá svätou – Weihe nacht, v slovenčine akosi skomolene vianočnou.

Delia nás od nej už len hodiny. No na rozdiel od pokoja, s ktorým sa zvykne spájať noc, tu máme hektiku predvianočného zhonu. Lebo veď je treba všetko pripraviť.

Ako sa pripravuje na tú NOC kapucín, kňaz, misionár milosrdenstva….. a pesničkár Félix Ján Tkáč alias Felice?

A aké je to byť rehoľníkom – a teda zasväteným dôsledkom príbehu tej Svätej noci – v spoločnosti, keď vychádzajú zásadné texty, ktoré konštatujú, že Boh nikomu nechýba a aj bez neho dokážu ľudia žiť šťastný život?

Pozývam vás do predvianočnej spoločnosti brata Félixa.

Pravými vlastencami a skutočnými konzervatívcami sú dnes liberáli. Práve liberáli sú teraz tí, ktorí obhajujú tradičné poriadky a liberáli tu bránia našu vlasť pre nás všetkých, hovorí antropológ Juraj Buzalka. A ktože sú to tí pornokresťania?

Rozoberanie inštitúcií - od verejnoprávneho Telerozhlasu, cez NAKU či Špeciálnu prokuratúru až po aktuálne Úrad na ochranu oznamovateľov. Permanentné útoky na médiá, novinárov, občianskych aktivistov či mimovládny sektor - a to ako sa aktuálne ukázalo i protiústavnou legislatívou. Oslabovanie dôvery v štát, jeho inštitúcie, ale aj dôvery medzi občanmi samotnými. Neustála polarizácia, šírenie lží a demagógie a živenie strachu - dokonca i voči niečomu takému, ako je veda či progres. No a do toho postupný, no čoraz viditeľnejší úpadok štátu a všetkého toho, čo tento štát môže a aj má pre občanov robiť.

Havarujúce vlaky, padajúce mosty, nedostavané diaľnice, charitatívne zbierky na život zachraňujúce lieky, zhoršujúce sa výsledky školákov, čoraz masovejší útek mladých mozgov do zahraničia, zdravotnícke služby za stále viac narastajúce poplatky, rozklad ochrany prírody i kultúrnej sféry.

No a do toho všetkého čoraz vyššie dane, odvody a tri mnohomiliardové vládne konsolidácie bez prakticky akéhokoľvek zmysluplného výsledku ako i prepad našej krajiny prakticky vo všetkých merateľných parametroch na samých chvost Európskej únie.

I tak vyzerá obraz Slovenska na sklonku roka 2025. Štátu postavenom na parlamentnej demokracií. Je však toto ešte demokracia alebo sa to už skôr blíži k tomu, čomu sa hovorí ochlokracia či dokonca kakistokracia, teda vláda toho najhoršieho? Vládne tu ešte rozum alebo nás už opanovali vášne, klanová mentalita a bezohľadné sebectvo na úkor spoločenstva, v ktorom žijeme?

Aký príbeh si teda dnes Slovensko vlastne píše? Vieme si to vôbec zadefinovať a chceme aby tento malý kúsok zeme, ktorý voláme našim domovom, mal aj nejakú vyššiu ideu a zmysel?

Sedliak je od slova sedieť, teda je to o tom, vysedieť problém, nevšímať si ho, prikrčiť sa a azda ho i nejako prežiť. V tom je základ našej DNA, hovorí autor kultovej knihy Postsedliaci Juraj Buzalka a ako dodáva" "Tak, ako vždy v minulosti závisí od agilnosti a schopností tej malej menšiny, ktorá to môže zmeniť. Nemôžeme čakať, že väčšina sa postaví a bude konať dobro a sama si vyberie tú správnu cestu. To je otázka, na tú elitu, ktorá tu na Slovensku vždy bola elitou, práve na nich sa dnes treba obracať."

Témy pre sociálneho antropológa Juraja Buzalku. Počúvate Ráno Nahlas.

„Putinova vojna akoby mi zobrala život, odvtedy žijem v zlom sne“, hovorí Oleksandra Sherhina, ktorú vojna vyhnala z domova na predmestí Kyjeva. Ráno 24. februára. Malo byť dňom narodenín jej syna. Stalo sa dňom vojny. Tiež dňom, keď prišla o prácu. A o pár dní prišla k bolestnému rozhodnutiu, že príde aj o domov. To všetko pre agresiu, za ktorou stál Vladimír Putin. Nemá preňho iné pomenovanie ako terorista. A s teroristom sa nerokuje. Je presvečená, že s takými ľuďmi sa ani neuzatvárajú dohody. Tobôž mierové. Oleksandra Sherhina. Ukrajinka, ktorá našla svoj druhý domov na Slovensku. „Keby som nemala syna, zostala by som tam a šla by som aj na front“, hovorí. Z Ukrajiny ju vyhnala zodpovednosť za jeho bezpečie, vysvetľuje.

Na Slovensko ich vojna vyhnala podľa rôznych zdrojov do 400-tisíc. Tie oficiálne hovoria o približne 200-tisíc občanoch Ukrajiny, ktorí tu našli svoj domov v čase vojnového besnenia Putinovej mašinérie. Ide o tých, čo sú pod dočasnou ochranou, s dočasným pobytom či pobytom trvalým. Pre zvyšok bolo Slovensko prestupnou krajinou. 

Speváci, hudobníci, vedci, ale i ľudia s prozaickejšími povolaniami, ktorí denne nastupujú do prevádzok s pásovou výrobou, či vozia nás v taxíkoch našich miest. Spája ich osud vyhnancov vojnového besnenia. 

Jednou z nich je Oleksandra Sherhina. Z Kyjeva. S bytom z predmestia, ktoré je neďaleko smutne známej Irpine. 

Domov opustila už v prvé dni invázie, keďže ruské vojská sa dostali nebezpečne blízko. 

V okupovanej oblasti – v rodisku mamy – v Berďansku zostala zo zdravotných dôvodov časť príbuzenstva. 

A ona -Oleksandra – zakotvila v Bratislave. 

Fotografka Pohody, či Novej cvernovky. A najnovšie aj so skúsenosťou vlastnej kaviarne. 

Čo robí so životmi vojna? Ako ich premieňa rozpínavosť mocných? A aká perspektíva sa črtá v časoch, keď akoby rástlo porozumenie medzi Trumpom a Putinom, no na úkor záujmov Ukrajincov? 

Témy pre Oleksandru Sherhinu, Ukrajinku, ktorá našla útočisko v Bratislave. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Zbierky na výzbroj, muníciu a dokonca i rakety pre ukrajinskú armádu. Iniciatíva Darček pre Putina vyzbierala na pomoc pre Ukrajincov už viac ako miliardu českých korún. Aktuálne sa zbiera na 50 sanitiek Oksana. Podporujeme tých, ktorí bojujú pretože sa chcú brániť agresií, hovorí Jozef Dobrík z tejto iniciatívy. A prečo v kognitívnej vojne s Ruskom prehrávame?

Príbeh dnes už legendárnej sanitky Oksana sa začal písať v novembri 2024 kedy sa sedem žien zo Slovenska vydalo na Ukrajinu aby brániacej sa armáde priviezli evakuačné sanitky, medzi nimi aj Oksanu. Už o dva mesiace ju však ničivo zasiahol ruský dron. Potreba záchrany ranených priamo z miest bojov však týmto príbehom ani zďaleka nekončí, práve naopak.

No a práve o tom je myšlienka aktuálnej zbierky "Operácia Oksana 50," teda nákup 50 poľných sanitiek pre Ukrajinu. Zbierku organizuje občianska iniciatíva Darček pre Putina, ktorá vznikla na podporu ukrajinskej armády po napadnutí nášho východného suseda Ruskom. Z vyzbieranej sumy viac ako miliarda českých korún, tak boli zákupené húfnice, drony, množstvo streliva, lekárničiek, dávok jedla pre vojakov, ale aj vrtuľník Čestmír či dokonca raketa Dana. Za iniciatívou stojí aj grafický dizajnér, ako i bývalý člen vedenia Stratkomu expremiéra Fialu, Jozef "Dodo" Dobrík.

Je správne posielať na Ukrajinu zbrane a má to dnes ešte stále zmysel? Neskončí táto pomoc napokon v nejakej ukrajinskej korupčnej schéme a ako tomu táto iniciatíva vie zabrániť? Je toto naozaj naša vojna a čím presne sa nás týka?

No a čom je strategická komunikácia štátu a prečo na ňu tento štát prakticky úplne rezignoval? Ako prebieha kognitívna vojna a prečo v nej dnes až zúfalo prehrávame? A vieme vôbec čo sú to tie hodnoty, ktoré tomuto štátu dávajú zmysel a ktoré by stálo za to brániť ich aj zo zbrańou v ruke?

Ak mám z niečoho obavy, tak z toho, ako je táto vojna nevidená a ako sme na ňu zúfalo nepripravení. Odolnosť sa však dá budovať aj na úrovni komunity. Hodnoty, ktoré stojí za to brániť, sú všade okolo nás a ak to neurobíme my, zvíťazí tá strana, ktorá do toho investuje viac úsilia. Takže, "Preboha, budujme niečo a bráňme hodnoty, ktorým veríme," odkazuje Dodo Dobrík.

Ráno Nahlas s Jozefom Dobríkom z iniciatívy Darček pre Putina. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Premiér Fico je bezmocný. Najmocnejší vo vláde sú teraz ministri, ktorí keby sa vrátili do parlamentu, môžu vydierať“, hovorí o rozpoložení moci vrámci aktuálnej vládnej koalície opozičný poslanec František Mikloško. Poukazuje pritom na mená ako Rudolf Huliak, Martina Šimkovičová či Peter Kotlár. „To sú dnes mocnejší ľudia ako premiér“. 

„Už sa tejto noci táto vláda nezbaví“ – nestor slovenského parlamentu František Mikloško tak reagoval na prelomenie prezidentovho veta po štvrtkovom nočnom rokovaní. Noc, ktorá nebola vážna len pre obsah rokovania. Noc, ktorá opäť obnažila úroveň nositeľov moci. Alkohol, vulgarizmy, náznaky fyzických stretov. A to všetko ako kontext pre zákon, ktorý sa nielen existenčne dotkne tímu, ktorý vybudoval fungujúci úrad a poskytoval ochranu oznamovateľom korupcie, ale oslabí dôveru v inštitúcie a protikorupčné nastavenie, ako upozorňujú jeho kritici. 

Slovensko má za sebou jednu z ďalších kapitol z radu „noci dlhých nožov“ z čias Vladimíra Mečiara, ktorá vtedy prekreslila mocenské siločiary až do úrovne inštitúcií. 

V piatok predpoludním opäť zaznelo, že „včerajšia noc sa zapíše do dejín“ a „vláda sa jej nezbaví“ – František Mikloško teraz hovoril o vláde Roberta Fica. 

Čo nezmazateľné na nej vidí? A kam nás takéto škvrny ťahajú? Otázky na Františka Mikloška. 

„Premiér Fico je bezmocný. Najmocnejší vo vláde sú teraz ministri, ktorí keby sa vrátili do parlamentu, môžu vydierať“, hovorí o rozpoložení moci vrámci aktuálnej vládnej koalície opozičný poslanec František Mikloško. Poukazuje pritom na mená ako Rudolf Huliak, Martina Šimkovičová či Peter Kotlár. „To sú dnes mocnejší ľudia ako premiér“. 

„To je až neuveriteľné. Oni dostali zelenú kartu, majú voľné ruky. Samozrejme, že asi budú cítiť nejakú hranicu, ale sú neodvolateľní. Premiér je v tejto chvíli bezmocný. Jeho ústavné právomoci, že môže kedykoľvek odvoliť ministra, sa veľmi spochybnili“

Čiže, vy hovoríte, že premiér ako najmocnejší muž tejto krajiny je bezmocný smerom k svojej vláde, ku koalícii?

„Bezmocný. Najmocnejší ľudia sú teraz ministri v tej vláde. Keby sas vrátili do parlamentu, môžu vydierať a odísť do opozície. To sú dneska mocnejší ľudia ako premiér.“

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Pri schvaľovaní konsolidačného balíčka vláda sľubovala úspory v rádoch stoviek miliónov. Ak by však vláda chcela takto masívne šetriť, potrebovala by k tomu audity, ktoré by identifikovali možné úspory. Šéf slovenských auditorov ale o takejto objednávke od štátu nič nevie. Zatiaľ nevidieť žiadnu snahu, že by táto vláda reálne chcela šetriť, hovorí šéf Slovenskej komory auditorov Milan Mozolák.

"Tahle země nevzkvétá." Pamätné novoročné slová prezidenta Václava Havla, ktoré vyslovil krátko po páde komunistického režimu a desaťročiach nefunkčnej totality. Slová "Táto krajina nevzkvéta" však môžeme vysloviť aj dnes, 36 rokov po Novembri 89. Slovensko nerozkvitá.

Slovensko sa v rebríčku časopisu The Economist porovnávajúcom ekonomiky členských štátov OECD ocitlo na samom dne. poviete si, jedna lastovička leto nerobí, no táto krajina sa prepadáva na samý chvost štátov EÚ už prakticky vo všetkých merateľných parametroch.

Po troch kolách vládnej konsolidácie, v rádoch miliárd, je rozpočtový deficit prakticky rovnako vysoký. No a napriek neustále sa zvyšujúcim daniam či odvodom sa kvalita i rozsah služieb štátu neustále zhoršuje. Mladé mozgy z krajiny utekajú, investori s príchodom váhajú, podnikateľom sa rastúce dane platiť nechce a úpadok zdravotníctva, školstva aj infraštruktúry - pripomeňme si aktuálne vlakové nešťastia, sa už nedá nijako zamaskovať.

No a vládna koalícia? Tá sa namiesto budovania Slovenska - ako lepšieho miesta na život, radšej zaoberá sama sebou, vykonštruovanými pseudotémami a najmä, svojim vlastným pohodlím.

Táto krajina nerozkvitá. Je december 2025 - predvečer 33. výročia vzniku Slovenskej republiky, a Slovensko nerozkvitá.

My nevieme povedať, či viac ako 99 percent informácií od ekonomicky aktívnych subjektov je naozaj spoľahlivých a potom sa nemôžeme čudovať, že keď sa príjme akékoľvek opatrenie, tak sa míňa účinkom. A dôvod? Je postavené na nedostatočných informáciách. Dáta sú, ale nie sú využívané alebo sa kompetentní nimi neriadia, tvrdí Milan Mozolák

Prečo je to tak a čo s tým ešte vieme a chceme urobiť? Témy pre šéfa Slovenskej komory auditorov Milana Mozoláka. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Po príjmovej, energetickej, zelenej či menštruačnej chudobe tu máme aj chudobu dopravnú. A ak je Slovensko paradoxne bohaté na chudobných, alebo tých na pokraji chudoby – máme ich viac ako 980 tisíc, čiže zasahuje každého šiesteho Slováka - rozširujú sa aj prejavy, kde nás chudoba zasahuje.

Najnovšie to analytici Inštitútu 2050 mapujú v oblasti chudoby dopravnej. Dostupnosť verejnej dopravy, nadväznosť spojov či schopnosť bez väčších problémov sa dopraviť do školy, práce či k lekárovi. Práve toto sú oblasti, ktoré skúmali.

Prieskum však zachytil aj iné vážne situácie: 43% slovenských domácností zažíva situáciu, že deň pred výplatou majú v peňaženke dvadsať eur. Štvrtina domácností to zažíva „skoro stále“, pätina „niekoľkokrát“ do roka.

Aj to je Slovensko týchto dní.

Pozrieme sa naň so sociológom a analytikom Inštitútu 2050 Tomášom Chabadom.

„Dáta, ktoré máme k dispozícii, nám ukazujú, že ekonomická situácia slovenských domácností alebo časti slovenských domácností je naozaj veľmi zlá,“ tvrdí Chabada. „Majú k dispozícii málo finančných zdrojov a potrebujú pokryť rôzne potreby a bohužiaľ u niektorých domácností práve doprava je oblasť, kde sa potom snažia škrtať výdaje, čo môže do veľkej miery komplikovať ich život, ale aj rôzne ďalšie oblasti,“ dodáva analytik.

Ako si máme predstaviť dopravnú chudobu? „Ako situáciu, keď doprava začne ľuďom vážne obmedzovať život. Napríklad nemajú sa ako dostať dôstojne do práce, do školy, k lekárovi alebo na nákup,“ vysvetľuje Chabada.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Kresťanský totalitarizmus. Tak sa volá systém, ktorý navrhol ideológ Slovenského štátu Štefan Polakovič. Chcel zakázať všetko, čo bolo podľa neho nemorálne, vrátane antikoncepcie, bezdetných a jednodetných rodín. Myšlienky, ktoré odporovali jeho svetonázoru, chcel „potláčať tak bezohľadne ako zločin“ a ich predstaviteľom chcel „vziať možnosť prejavenia mienky“. Historička Michaela Lenčéšová napísala knihu Ľudácky mozog – Štefan Polakovič a slovenský politický katolicizmus.

Od ľudáctva sa v emigrácii v Argentíne dostal až k podpore Mečiara. Štefan Polakovič naformuloval aj tzv. slovenský národný socializmus. Nebol mix nacizmu a katolicizmu guláš? Podľa historičky z Ústavu pro soudobé dějiny Akademie věd ČR sa treba pozrieť do histórie. Antiliberalizmus a antiprogresivizmus, naratívy o morálnom úpadku spoločnosti a konšpiračné teórie, ktoré šírila sama cirkev, sú tu už viac ako 100 rokov. Kde pramenia a ako súvisia s tým, že fašisti obnovili Vatikánsky štát? 

Štefan Polakovič bol kňaz, ale vidíme ho aj v gardistickej uniforme. Neveril, že človek je prirodzene dobrý, a preto podľa neho nemôže fungovať demokracia, a preto potrebujeme totalitu. Držal sa hesla „Hlinkov duch, Hitlerove metódy“. Okrem Židov navrhoval deportovať zo Slovenska aj Maďarov. 

V jeho ideológii nájdeme aj tie isté myšlienky ako dnes tvrdí hnutie Dark Enlightenment: Že osvietenstvo a racionalita sú zlé. Michaela Lenčéšová naznačuje, že v Polakovičovi možno nájsť aj korene mnohých politík, ktoré dodnes presadzujú katolícku morálku, tzv. právo na život a podobne. 

Nahrával Peter Hanák.

Po kriedovej revolúcií sa opäť stali predmetom záujmu verejnosti. Ich však trápi zlyhávajúce školstvo, ale i ataky politikov spochybňujúcich ich právo hovoriť do vecí verejných. Čím žije naša mládež, prečo čoraz viac odchádza zo Slovenska a o čom je Olympiáda kritického myslenia?

Radi, často a najmä - čo najviac verejne, o nich hovoríme ako o tom najcennejšom, čo vôbec máme, ako o našej nádeji a predovšetkým, hovoríme o nich, ako o budúcnosti tejto krajiny. V realite však čelia vzdelávaciemu systému, v ktorom ešte stále silne prevláda tlak nezmyselného memorovania, bezúčelného testovania a stupňujúcich sa nárokov permanentných skúšok a všemožných previerok, ktoré pritom opakovane ukazujú, že kvalita nášho školského systému dramaticky upadá. K tomu treba pripočítať doslova epidémiu depresií, úzkostí či stavov osamelosti a odcudzenia, na ktorý zasa náš zdravotný systém nevie dať dostatočne relevantnú odpoveď. No a navyše, dnes si pri i tom najmenšom a nanajvýš slušnom náznaku nesúhlasu od samotného predsedu vlády v diskusií vypočujú, že keď sa im tu nepáči, majú sa zbaliť a ísť bojovať na Ukrajinu.

Výsledkom je, že v čoraz masovejšej miere z tejto krajiny odchádzajú študovať do zahraničia a čo je oveľa horšie, veľká časť tých najšikovnejších a najtalentovanejších z nich, sa sem vrátiť vôbec neplánuje.

I tak by sa dala popísať situácia toho skutočne - a v tomto prípade, naozaj najcennejšieho, čo tu vôbec máme - našich detí. Dnes študentov a žiakov, no už zajtra presne tých, ktorí v tejto krajine prevezmú zodpovednosť za celé naše ďalšie smerovanie.

Medzi nich patria aj naši dnešní hostia, ktorí sú spojení s Olympiádou kritického myslenia, ako i Slovenskou debatnou Asociáciou, Jakub Bohuš a Lea Pálešová.

Debatu nemôžete vyhrať pokiaľ oponenta nepočúvate a nechcete mu porozumieť, tvrdí Jakub Bohuš zo Slovenskej debatnej asociácie

Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

„Najväčším dopadom tejto legislatívy, ak bude prijatá, nebudú pokuty. Sú samozrejme, nepríjemne, no zaplatíme ich všetci, pretože sa na ne musíme poskladať. Najväčší dopad na našu spoločnosť bude ten, že mnohí oznamovatelia stratia dôveru voči tomu úradu,“ hovorí Katarína Batková z Via Iuris. A dodáva, že výsledkom bude slepota voči korupcii.

Vládna väčšina dokonáva rušenie Úradu pre oznamovateľov korupcie. Sama hovorí o jeho transformácii a rozšírení záberu jeho činnosti. Ochranu oznamovateľov chce rozšíriť aj o obete trestných činov. Minister vnútra Matúš Šutaj Eštok ako navrhovateľ hovorí o ochrane „len ozajstných oznamovateľov protispoločenskej činnosti“. Opozícia totiž kričí, že ide len o jeho pomstu za Čurillovcov, pre ktorých dostalo jeho ministerstvo stotisícovú pokutu. Minister totiž na nich siahol bez ohľadu na to, že boli pod ochranou úradu.

Už sa stihol ozvať Brusel, generálny prokurátor, prezident i ulica. Eštokov Hlas v závere týždňa zmierňoval niektoré kritizované ustanovenia, za čo si vyslúžil kritiku Smeru a konkrétne Tibora Gašpara. Podstata zostáva, ozýva sa z opozície: súčasný úrad sa zruší a s ním i jeho nepohodlná riaditeľka. A nového dočasného šéfa si vyberie priamo koaličný predseda parlamentu.

A zaplatí za to štát - upozorňuje rušený úrad, pričom poukazuje na možné sankcie Bruselu.

Čo Slovensku hrozí a ako vidí dôvody na rušenie úradu na ochranu oznamovateľov korupcie Katarína Batková z Via Iuris?

„Je to útok na nezávislé inštitúcie, ktoré nedokážu ovládať politici iným spôsobom. O to dôležitejšie a podstatnejšie je tie inštitúcie chrániť,“ hovorí Katarína Batková. „Je potrebné ukazovať, že to nie je v poriadku pristupovať k nezávislým inštitúciám takýmto spôsobom,“ dopĺňa.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

V momente ak Ukrajina padne, sa môže stať, že proti nám nebude stáť jedna, ale rovno dve najlepšie vycvičené armády na svete: Ruská - a v jej radách aj časť ukrajinskej armády, varuje vojnový reportér Tomáš Forró. Ako vážne to myslíme s tým, že Európa je "našim miestom pre život," pýta sa.

1383 dní alebo 3 roky a vyše 9 mesiacov. Už toľko trvá vojna na území nášho východného suseda - Ukrajiny. S pôvodne Putinom ohlásenej krátkej Špeciálnej vojenskej operácie sa tak stala plnoformátová a nesmierne krvavá vojna, v ktorej Rusko deň čo deň nivočí ukrajinské domovy a zabíja ukrajinských občanov. Koniec tohto najničivejšieho konfliktu na európskom území je pritom stále v nedohľadne. Mierové pokusy z dielne amerického prezidenta Donalda Trumpa - či skôr z dielne jeho proruských vyjednávačov, sú pre Ukrajincov absolútne neprijateľné, no a Rusko o žiadny mier - aspoň taký, ktorý by nebol kapituláciou Ukrajiny, záujem nejaví.

Namiesto ukončenia bojov tak pokračujú dennodenné nálety ruských rakiet a dronov na ukrajinské mestá ako i veľmi pomalý - a za cenu brutálnych obetí vykúpený, no i tak vytrvalý postup ruskej armády. Ukrajine pritom dochádzajú vojaci a jej morálku oslabil aj obrovský korupčný škandál, v ktorom figuruje najbližšie okolie samotného prezidenta Zelenského. Takzvaná mindičgate otriasla i odhodlaním európskych donorov, bez ktorých peňazí však Ukrajina nemá šancu prežiť. No a na dvere nám už klope zima, ktorá bude podľa všetkých predpovedí pre našich východných susedov asi najnáročnejšia od začiatku vojny.

Ako tento krvavý konflikt skončí a môže skončíť v nejakej dohľadnej dobe? Ako vnímajú dnes vojnu samotní Ukrajinci a to aj tí priamo na frontovej línií? A ako otriasol korupčný škandál Zelenského blízkeho okolia ich morálkou a odhodlaním? No a prečo sa ruská agresia na Ukrajine bytostne týka aj nás, tu na Slovensku?

Čas ukáže, ukáže či Ukrajina vyhrá alebo prehrá i to, či Európa - ako ju poznáme, ostane. No ak neostane, lebo ju Rusko napadne, tak potom dospejeme k tomu, že sme nemali právo hovoriť si, že toto je "naše miesto na život." Ak sme neboli ochotní ho brániť a ani platiť tých, ktorí bojujú za nás, tak to znamená, že sme to právo asi nemali, hovorí Tomáš Forró.

Témy pre vojnového reportéra, ktorý situáciu na Ukrajine dobre pozná i priamo z vojnových zákopov Tomáša Forróa. Pekný deń a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Na sociálnych sieťach sa stále hráme na niečo krásne a pekné. A nehovoríme o našich zlyhaniach, nehovoríme o našej ceste. A možno práve mladí ľudia potrebujú počuť, že život nie je len o pekných obrázkoch,“ hovorí bývalá manažérka Ivana Molnárová. So svojimi pádmi, vzletmi i traumami sa najnovšie vyrovnáva v knižnej spovedi. „Je naozaj o ceste a tá cesta nás formuje. A patria tam aj pády. Aj vzlety. Patrí to tam všetko k životu. Ale keď o tom nebudeme hovoriť, tak všetci si myslia, že bez toho to máme ľahké,“ dodáva.

Kto som, keď sa nik nepozerá? Čo je len iná formulácia toho, kto som sám pred sebou, kto som v skutočnosti?

Otázka z radu najprirodzenejších. Koľkí z nás si ju však pripustili k telu? Niektorí sa k nej nedopracujú po celý život. Lebo predpokladá odvahu. A úprimnosť. 

Keď sa jej ale vydajú – ovocím môže byť nielen nepoznaný pokoj, ale aj nové horizonty života. Cesta z neviditeľnosti škaredého káčatka, poznačeného potlačenými traumami. Cez etapu, ktorá na papieri nemala chybu - „dobrá práca, rešpekt, stabilita“, no s „vnútorným pocitom prázdna“. K príbehu životnej spokojnosti, ktorá sa chce rozdávať.

Prichádza s ním niekdajšia výrazná tvár pracovného portálu, svojho času ocenená Manažérka roka a najnovšie žena, ktorá hovorí, že našla samú seba. Cez neraz bolestivé priznanie vlastnej stratenosti až k otázkam o svojom poslaní. Cestou bola kniha, ktorú napísala. A hovorí o nej ako o vlastnej spovedi o strate a hľadaní.

Hosťom Ráno Nahlas je Ivana Molnárová.

„Hovoriť o bolesti nie je slabosť. Je prvým skutočným krokom k uzdraveniu,“ priznáva. „Pravdivosť voči sebe samému je ako baterka, ktorá nám pomáha osvetliť tmavé miesta v našej mysli a duši. Nie je to vždy príjemné, ale práve tam, kde objavíme pravdu, sa začína skutočný rast,“ dodáva Ivana Molnárová.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Naša zahraničná politika je paškvilom štátu, ktorý vie, kde je jeho strategicky sever. My nemáme už ani žiadnych spojencov. Čo z takejto politiky máme? Pýta sa Peter Weiss. Podľa neho sa zahraničná politika Ficovej vlády úplne rozpadla. Dôvodom je cynizmus samotného premiéra. A o čo ide v kauze Benešových dekrétov?

Dekréty prezidenta Beneša sú späť. Po rokoch hibernácie sa do slovenského politického diskurzu opäť vrátili tzv. Benešove dekréty. Postaralo sa o to Progresívne Slovensko, ktoré sa síce menu Beneš úzkostlivo vyhýbalo, zároveň však verejne žiada aby sa citujem: "Pri posudzovaní žalôb na určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam spojeným s konfiškačnými rozhodnutiami, dodržiaval princíp, že dekréty prezidenta Československej republiky sú ako súčasť slovenského práva vyhasnuté a na ich základe nie je možné robiť rozhodnutia zakladajúce nové právne skutočnosti."

Benešove dekréty, ktoré sú na jednej strane kostrou povojnového usporiadania Československa a na strane druhej, sú symbolom uplatňovania kolektívnej viny voči vlastným občanom, totiž i naďalej majú na Slovensku právnu váhu. Svedčí o tom aj aktivita Slovenského pozemkového fondu, kde sa čoraz viac obnovujú konfiškácie pôdy so spätnou - a povojnovou, platnosťou.

Náš južný sused - na čele s Ficovým spojencom Orbánom, pritom opakovane, cielene a vedome oživuje myšlienky Veľkého Maďarska ako i trianonskej krivdy a snahy o jej revíziu.

Ako Orbán, tak i Fico sa pritom stávajú páriami Európskej únie vo vzťahu k Rusku a jeho brutálnej a krvavej agresií na Ukrajine no a zmeniť to zrejme nedokáže ani snaha o resuscitáciu vyhasnutej Vyšehrádskej spolupráce.

O čo vlastne ide v zahraničnej politike Roberta Fica, ktorá síce verbálne deklaruje suverenitu na všetky štyri svetové strany, no fakticky sa s politikou našich kľúčových spojencov čoraz viac a principiálne rozchádza? Kde sú limity toho, čo nás v zahraničnej politike tejto vlády ešte dokáže prekvapiť a prečo sa nijako nedá uchopiť jej strategický "Sever"? No a napokon, koho je Robert Fico vlastne premiérom a je to skutočne Slovenská republika - ako člen EÚ a NATO - ktorej Robert Fico premiéruje a premiérovať v budúcnosti aj chce?

Toto je absolútne nezodpovedná, avanturistická politika. Je protištátna, protinárodná a je absolútne proti budúcnosti tohto národa. A je to i mravná degradácia národa. Hovorí pre Ráno Nahlas exdiplomat Peter Weiss.

Ráno Nahlas s bývalým veľvyslancom v Maďarsku i Česku Petrom Weissom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Kombinácia starnutia zdola, že detí sa bude rodiť menej. Kombinácia toho, že ľudia budú žiť dlhšie. Kombinácia toho, že do dôchodkového veku sa dostanú spomínané generácie Husákových detí. To je vražedná kombinácia,“ hovorí demograf Branislav Bleha.

Je nás o osemtisíc tristopätnásť menej v porovnaní so situáciou spred roka. Údaj, ktorý zaznamenal štatistický úrad. Slovensko má teda k tretiemu tohtoročnému kvartálu 5 miliónov 413-tisíc 191 obyvateľov. Úbytok pritom zaznamenávame už piaty rok za sebou. Zlomom bol covidový rok 2020/2021 – vtedy bola bilancia ešte dramatickejšia - mínus 25-tisíc.

V kontraste k nášmu v úvodzovkách „vymieraniu“ a starnutiu sú globálne dáta: Zemeguľa prekročila v novembri pred tromi rokmi hranicu ôsmich miliárd a stále je nás viac.

Ak teda v našich končinách ľudský druh starne a vymiera, prečo sa mu inde darí lepšie? A kde vlastne?

Globálny juh – subsaharská Afrika či južná Ázia versus vyspelý sever, ktorého trendy sa zrkadlia aj u nás.

Vyššia pôrodnosť, mladšia štruktúra a početnejšie rodiny versus nízka pôrodnosť, starnúca populácia, neskoršie zakladanie rodín a exodus mladých. S možnými dôsledkami v našich končinách: dramatický tlak na dôchodkový systém, nedostatok pracovnej sily, spomalenie ekonomiky a odumieranie regiónov.

Sú však aj v našej hemisfére príklady hodné nasledovania – severské štáty či Francúzsko. S podporou prorodinných opatrení a otvorených rúk pre prisťahovalcov.

Ako sme na tom s demografiou u nás doma a čo hovoria trendy v našom správaní? Téma pre Branislava Blehu, demografa Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Byť dobrým učiteľom znamená rozprávať sa so žiakmi a tam sú dovolené všetky otázky. Ak sa niekto otázok bojí alebo ich zhadzuje falošnými dilemami o strieľaní, tak je to prejav zúfalstva, hovorí ocenená a skúsená učiteľka Eva Oravcová. Prečo naše deti odtiaľto hromadne utekajú?

Rovnako ako v Novembri 1989, tak i dnes - po 36. rokoch, sa opäť stali predmetom verejného záujmu. No a ako vtedy- keď z nich komunisti robili nesvojprávne západnou propagandou oblbnuté deti, tak aj dnes o nich často počúvame, že je to iba akási ľahko zmanipulovateľná masa nezrelých mládežníkov, ktorým vôbec neprísluší zasahovať do verejného diania. Sú to pritom presne tie isté deti, o ktorých tak radi verejne deklarujeme, že je to naša budúcnosť, na ktorej nám v tejto spoločnosti údajne záleží najviac zo všetkého. Ale, je tomu naozaj tak?

Isteže, záleží nám na našich deťoch, zjavne však iba do momentu, keď prejavia svoj vlastný názor. Názor, ktorý zodpovedá ich veku, mladíckym ideálom, ale ktorý sa s tou našou - neraz životom i kompromismi obrúsenou realitou, otvorene a kruto zráža. Veď, ako inak by tomu napokon malo byť?

To, čo našim deťom ponúkame je pritom ďaleko za hranicou našich vlastných možností. Výsledky nedávneho medzinárodného testovania PISA totiž označil i samotný minister školstva za doslova "národnú tragédiu." Výsledky totiž ukazujú Slovensko ako krajinu, kde až príliš mnoho našich študentov nerozumie tomu, čo čítajú (ak vôbec čítajú) a kde až príliš veľa našich žiakov uviazlo v pasci socioekonomického prostredia, z ktorého pochádzajú. No a hlboko pod priemerom vyspelých krajín OECD sme na tom aj v matematike.

Pomôže zavedenie povinnej maturity z matematiky a prečo dnes máme na Slovensku už len pár špecializovaných matematických tried? Čo môže matematika dať našim deťom a ako ju učiť tak, aby zaujala? No a čo dnes vlastne trápi našu mládež a čo zasa kvári slovenských učiteľov? A napokon, prečo toľko našich detí hromadne z tejto krajiny uteká a dá sa to vôbec nejako zastaviť?

Témy a otázky pre dlhoročnú učiteľku jednej z mála špecializovaných tried matematiky na Gymnáziu JG Tajovského v Banskej Bystrici a laureátku ceny Nadácie Dionýza Ilkoviča Evu Oravcovú. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Vojna na Ukrajine má svoje veľké i malé dejiny. A rovnako veľké i malé príbehy v nich. Ak tým veľkým aktuálne dominuje tzv. mierový plán a diplomatická horúčka telefonátov (i tých uniknutých), stretnutí či rozhovorov na najvyššej úrovni, malé dejiny tejto vojny sa zdanlivo paradoxne píšu aj na Slovensku:

- sanitkami, ktoré posielame na front,

- kamiónmi materiálnej pomoci,

- i dodávkami dobrovoľníkov, ktorí pravidelne otáčajú tisíce kilometrov, aby sa podelili s postihnutými Putinovou agresiou.

Jednou z kapitol tých malých dejín vojny je aj dobročinná zbierka Vianočná krabička pre ukrajinské deti, ktorá premieňa použité topánkové krabice na obaly radosti pre malých Ukrajincov. Zo Slovenska odchádzajú už v týchto hodinách, aby svojich adresátov zastihli ešte do Vianoc.

Stojí za ňou aj bývalý spravodajský fotoreportér so skúsenosťou z Iraku či Kurdistanu Anton Frič, v spolupráci s dobrovoľníkmi zo združenia Vaša charita.

Má ešte zmysel pomáhať Ukrajincom, ak aj v čase vojny dávajú priestor korupcii? A v akých podmienkach sa žije v blízkosti frontu? Nie je nebezpečné ísť tam hoc s darčekmi, keď taký šahíd ich nerozozná?

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Slovensko nie je len v hlbokom úpadku, my dnes padáme strmhlav do priepasti. Hovorí v Ráno Nahlas šéf NKÚ Ľubomír Andrassy. Tento pád nás bude veľmi bolieť. Nebude však bolieť tých, ktorí tu dlho parazitovali na verejných i EÚ zdrojoch, ale bude to bolieť nás - teda tých, ktorí odtiaľto nemajú kde a ani začo odísť, dodáva predseda Najvyššieho kontrolného úradu. A prečo nám zdravotníctvo ukradli lobisti?

Úrad na ochranu oznamovateľov končí, po zániku verejnoprávnej RTVS je scenár už evidentne úplne jasný. Priveľa nezávislosti v tomto štáte môže mať fatálne následky. Môžete byť síce nezávislou inštitúciou v zmysle zákona, no ak sa tejto vládnej moci znepáčite, proste vás vygumujú. Bude ďalším na rade i samotné NKÚ?

Najvyšší kontrolný úrad totiž už pol roka nepokryte a veľmi hlasno hovorí, že naše verejné zdravotníctvo ovládli záujmy súkromných lobistických skupín. To zdravotníctvo, do ktorého síce smeruje 10 miliárd ročne, no napriek tomu sa v ňom na drahé lieky pre našich blížnych zbierame po rôznych internetových charitách. Na miliónové zisky majiteľov Zdravotných poisťovní však akosi peniaze vždy sú. A premiér? Ten mlčí, k zisteniam NKÚ sa nevyjadruje a naše zdravie i životy - ako premiérsku tému, verejne uchopiť nechce.

Miliardy z eurofondov pritom dokáže Slovensko čerpať iba v žalostnej desatine toho, čo sa nám ponúka. Ako to čerpanie vyzerá v praxi, nám priam demonštratívne predviedla takzvaná penziónová výzva. Penzióny, ktoré penziónmi nikdy neboli a v ktorej sa z vyše 50. skontrolovaných penziónov našli pochybenia v deviatich z nich, pričom šesť už vyšetrujú aj OČTK.

Minister pôdohospodárstva problém nevidí no a PPAčka - známa aj z kauzy Dobytkár, stále nedisponuje pečiatkou dôveryhodnej inštitúcie. K tomu môžeme pripočítať aj kauzy ministra Migaľa či dnes už bývalého vicepremiéra Kmeca, ktorý po odvolaní z vlády mieri do čela parlamentného výboru.

Natíska sa preto zásadná otázka. Naozaj vieme, kam všetky tie zvyšujúce sa dane či odvody, ktoré od nás táto vláda žmýka už v treťom konsolidačnom kole, smerujú, čo s nimi vláda robí a ako to, že ich nevidieť v zlepšujúcich sa službách tohto čoraz viac kolabujúceho a rozpadajúceho sa štátu? A ak to nevidieť a ani necítiť, prečo máme tento "Potemkin" - oficiálne zvaný aj ako Slovensko, vlastne financovať? A prečo nevyvodzujeme zodpovednosť za chyby či hriechy politikov a štátnych manažérov?

Témy a otázky pre šéfa Najvyššieho kontrolného úradu. Ráno Nahlas, tentoraz opäť pravidelný rozhovor so šéfom NKÚ Ľubomírom Andrassym. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Vojna či mier? Svet stojí pred dilemou – na jednej strane sme svedkami mierových rokovaní, svetoví lídri a generality sa zaoberajú návrhmi nejasnej rusko-americkej proveniencie, Ukrajina však na dennej báze ráta obete raketových či dronových útokov. Naviac – zaznievajú znepokojivé scenáre o poslednom pokojnom lete, ktoré je pred nami a o prípravách Moskvy na útok proti niektorému z malých štátov Únie.

A u nás vláda ústami premiéra odobruje už prvý nástrel mierovej dohody, ktorá počíta síce so suverénnou Ukrajinou, no bez Krymu a Donbasu, s červenou pre NATO i pre jeho ďalšie rozširovanie, s vyriešením akýchsi „nejasností posledných 30-ich rokov“ či výraznú redukciu ukrajinskej armády. Zoznam, ktorý sa za pár dní výrazne zmenil, no z našich končín zarezonovala aj preferencia Ukrajiny „kompletne pod ruským vplyvom“, ako ju predstavil druhý muž rezortu obrany Igor Melicher zo Smeru.

Z toho Smeru, ktorý dostal do programového vyhlásenia volanie tejto vlády po presadzovaní „v prvom rade záujmov Slovenska“. Paradoxne v čase, keď je náš východný sused pod krvavou agresiou Moskvy.

Aký je pohľad Tomáša Valáška, poslanca opozičného PS, ktorý je aj „tieňovým“ ministrom obrany?

Sú prvoradé záujmy Slovenska, či hľadanie priesečníkov so záujmami partnerov, zvlášť v čase vojny?

„Chceme, aby Ukrajina bola v pozícii naďalej klásť efektívny odpor. Najväčšou pomocou zo strany Slovenska bola práve vojenská pomoc. Je hanebné, že ju Robert Fico odoprel,“ tvrdí Tomáš Valášek, tieňový minister obrany opozičnej strany PS. „Naopak, tým, že rétoricky podporil Vladimíra Putina a vyzýva Ukrajinu na de facto kapituláciu, len predlžuje vojnu, lebo dáva Vladimírovi Putinovi dôvod myslieť si, že on bude vedieť zlomiť Západ politicky,“ dodáva.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

V zdravotníctve sa šetrí na všetkých frontoch. Do systému nové lieky prakticky nevstupujú a na výnimku sa k ním už nedostaneme. Budeme cestovať do zahraničia a platiť si liečbu z vlastného vrecka? Pýta sa predsedníčka Slovenskej aliancie zriedkavých chorôb Tatiana Foltánová. Záleží štátu na našich životoch? Ak áno, prečo to necítia naši najzraniteľnejší?

Sú tu, všade medzi nami. Naše mamy, otcovia, sestry, bratia či dokonca i naše vlastné deti. Sú ich státisíce a bojujú o svoj život, o vlastné prežitie či aspoň o akú takú kvalitu ich života. Ľudia zo zriedkavými ochoreniami, či tí, ktorí potrebujú moderné lieky alebo inovatívnu liečbu. A sú ich státisíce.

Namiesto toho aby ich problémy riešil náš zdravotnícky systém, do ktorého už i tak nalievame zhruba 10 miliárd - a v ktorom je priestor i na také niečo, ako sú zisky Zdravotných poisťovní, ich dnes ale čoraz častejšie stretávame na charitatívnych internetových zbierkach, kde doslova žobrú o možnosť holého prežitia. I to je Slovensko v roku 2025.

Ide totiž o lieky, ktoré môžu zachrániť život, alebo výrazne zlepšiť zdravotný stav – no pacienti sa k nim neraz nedostanú. Minister zdravotníctva totiž tieto lieky prakticky stopol a odôvodňuje to najmä argumentom finančnej neudržateľnosti či netransparentnosti systému. V tejto rovnici tak ide ako o naše životy a zdravie, ako aj o ozaj veľké peniaze, či proste snahu skonsolidovať verejné výdavky.

Po prakticky pol roku intenzívnych rokovaní o tejto téme však strešné propracientské a pomáhajúce organizácie dávajú od vyjednávania s ministerstvom zdravotníctva ruky preč a rokovania pozastavujú.

To, čo táto vláda pripravuje, rozhodne nie je to, čo by pacientom pomohlo. Pacientom sa pohorší, nielen tým so zriedkavými ochoreniami, ale nám všetkým, varuje T. Foltánová. Už lekári samotní odporúčajú takýmto pacientom aby si zakladali crowdfundingové darovacie výzvy a to i pre pacientov v ozaj vážnych zdravotných peripetiách so zriedkavým či onkologickým ochorením, dodáva Stískalová.

Aký bol dôvod rokovania stopnúť a skutočne tejto údajne sociálnodemokratickej a národnej vláde záleží na našich životoch a zdraví? Aká je cena nášho života na dnešnom Slovensku? Ako nastaviť systém liečby zriedkavých ochorení, prístupu k moderným inovatívnym liekom a dá sa na tom ušetriť tak, aby sme zbytočne neumierali? No a prečo sa vlastne musíme na takúto liečbu zbierať na Doniu, keď si i tak platíme zdravotné odvody a do zdravotníctva rok čo rok tečú nemalé miliardy?

Témy pre Simonu Stískalovú z Platformy pomáhajúcich organizácií a Tatianu Foltánovú, predsedníčku Slovenskej aliancie zriedkavých chorôb. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Bez podpory kolegov by som to nedala,“ spomína Klára Hudáková, ktorá má za sebou skúsenosť hromadnej výpovede v Slovenskej národnej galérii po tom, ako do nej ministerka Šimkovičová dosadila svoje vedenie. „Som hrdá, že sme boli schopní ukázať takúto silu a odvahu,“ dopĺňa. „Je na to potrebná vnútorná sila, vnútorná integrita, s ktorou žijete každý deň a ktorá sa potom prejaví práve v ťažkých krízových situáciách, keď stojíte pred náročným rozhodnutím.“

Výpoveď – a to hromadná – ako výkrik o kolapse jednej inštitúcie. Slovensko ju zažilo koncom januára. Stovka zamestnancov Slovenskej národnej galérie vtedy predstúpila pred verejnosť a povedala svoje „nie“ účasti na jej kolapse. Na kolapse, za ktorým boli nominácie ministerky Šimkovičovej.

Odvolanú Alexandru Kusú, ktorá stála za zaodením galérie do nového krásneho šatu, v priebehu pol roka vystriedali z rozhodnutia ministerky hneď traja štatutári. Ich spoločným menovateľom však bola nekompetentnosť – o ktorej vydala svedectvo hromadná výpoveď zamestnancov galérie. 

Za verejný tlak a trištvrte ročnú obranu inštitúcie pred rozkladom teraz dostali ocenenie Biela vrana.

Lebo silné a sebavedomé inštitúcie sú predpokladom zdravej demokratickej spoločnosti. Ich obrana je tak obranou demokracie.

Výpoveď z protestu však má aj iné tváre: obavy z budúcnosti a boj s démonmi neistôt, či najobyčajnejšie hľadanie novej práce.

Koľko odvahy je na to potrebné? Otázka a témy pre Bielu vranu Kláru Hudákovú, niekdajšiu hovorkyňu galérie, ktorá ju našla v potrebnej miere.

„Občiansky odpor tu potrebuje injekcie podpory, odvahy a energie, inštitúcie si musíme brániť,“ hovorí Hudáková.

Hovorí, že ju napĺňa radosťou, že krok odporu v SNG si niekto všimol. „Môže to byť aj nejaká satisfakcia pre kolegov za to, čo urobili a zároveň to môže povzbudiť, alebo inšpirovať ľudí v iných inštitúciách, v iných prostrediach, ktorí si nie sú istí, či sa môžu ozvať, majú ozvať, čo majú robiť,“ hovorí.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Valí sa na nás náboženské tmárstvo. Kresťanstvo však nemôže byť obranou bieleho patriarchátu voči LGBTI komunite. Katolícka hierarchia trpí imperiálnym myslením a nevysporiadaným vzťahom k telesnosti, hovorí Tomáš Petráček. Mal Ježiš mocenské ambície a chcel presadiť evanjelium do zákonov? A prečo je katolícka cirkev tak posadnutá sexualitou?

"Ukázal silu svojho ramena, rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú. Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno..."

Pripomína doslova revolučný odkaz Magnificat, teda chválospevu Panny Márie, významný český teológ, cirkevný historik a kňaz Tomáš Petráček.

Petrifikácia katolíckeho ideálu manželstva, novela Ústavy definujúca legálne pohlavia. Stigmatizácia liberálov či ostrakizácia LGBTI komunity, ale i strach z inakosti alebo akéhokoľvek progresu. Politizácia evanjeliového odkazu, obsedantná snaha riešiť sexualitu spoločnosti, účelová morálka, v ktorej cieľ svätí prostriedky a dokonca i konkubinát cirkevnej hierarchie s mocou. No a k tomu ešte aj moralizovanie bývalých komunistov, ktorí sa dnes oháňajú kresťanskými tradíciami a hodnotami bývalých ideových oponentov.

Kde v tomto všetkom môžeme nájsť aspoň štipku posolstva Tesára z Nazaretu a ako celá táto snaha o politickú, mocenskú, ako i kultúrnu hegemóniu vôbec súvisí s evanjeliovým odkazom?

Ježiš na púšti čelil trom diablovým pokušeniam. Pokušeniu tela - teda žiadostivosti, pokušeniu viery - teda pýchy a napokon, pokušeniu svetskej slávy a moci.

Ako tie naše kresťanské cirkvi obstáli v tejto skúške viery i hodnôt, zvlášť ak centrálny pojem našej najdominantnejšej cirkvi - teda katolícky, znamená univerzalitu a všeobecnosť, ktorá nikoho - zvlášť pre jeho pôvod, postavenie či orientáciu nevylučuje? O čom vypovedá všetok ten strach časti cirkevnej hierarchie a čo hovoria jej imperiálne ambície? Prečo im teda nestačí byť tou biblickou "soľou zeme," ale chcú opäť moc a slávu sveta? No a napokon, ako by malo vyzerať kresťanstvo dnešných dní a kde v tomto čoraz neistejšom a nestabilnejšom svete hľadať pokoj v duši a Boha vo svete?

Kresťanstvo nemôže byť o strachu, ale musí byť opäť avangardou. Nikde v evanjeliách sa nehovorí, že meno Boha je zvyk, pripomína beckettove slová Tomáš Petráček. O homosexualite - podľa toho, čo o nej dnes na základe vedy vieme, nevypovedá Biblia vôbec nič. No a z toho vyplývajú i veľké teologické otázky, dodáva.

Ráno Nahlas s teológom, cirkevným historikom a kňazom Tomášom Petráčkom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Okrem toho, že je proti totalitným ambíciám, ktoré predstavuje táto garnitúra, tohtoročný November je aj proti hlúposti a babráctvu,“ hovorí Ladislav Snopko, osobnosť Novembra’89.

Dážď, chlad a vietor novembrových námestí a napriek tomu desaťtisíce naprieč vekovým spektrom. Teplo a pohodlné sedenie nitrianskej haly a podľa experta poldruha tisíca zväčša starších dôchodcov. A ak prví šli do nepohody slovenských miest po vlastných, tých druhých si do Nitry zviezol Ficov Smer. Naviac, niektorých v domnení, že idú za kultúrou.

A ak desaťtisíce zmrznutých po celej krajine kričali „dosť bolo Fica“, v Nitra – on premiér – pozýval na hity Karola Duchoňa. A že Slovensko normálne žilo a tvorilo aj pred Novembrom’89, že tu máme priveľa politických strán alebo že je potrebné otvoriť vyšetrovanie Kuciakovej vraždy - pre Epsteinovu komunikáciu s „Mirom“.

A Ficova stranícka dvojka – Tibor Gašpar – sa z Nitry virtuálne pýtal námestí, proti čomu protestujú, ak aktuálna vládna väčšina vzišla z demokratických volieb.

Z mrazu a dažďa bratislavského Námestia slobody však prišla virtuálna odpoveď: „proti ficovskej lúzokracii“, ktorá chcela ešte aj sviatok - symbol - obrať o jeho sviatočnosť. Jej autorom je jeden z mužov Novembra spred 36-ich rokov Ladislav Snopko. Tohtoročný 17. november označuje za tretí najdôležitejší v dejinách. Budem sa pýtať, prečo?

„To, čo sa začína diať na Slovensku, smeruje k tomu, voči čomu bojovali sedemnáste novembre rokov 1939 a 1989,“ hovorí Snopko. „Okrem toho, že je proti totalitným ambíciám, ktoré predstavuje táto garnitúra, tohtoročný November je aj proti hlúposti a babráctvu. Žiaden fašista nespochybňoval guľatosť Zeme. Ja ho deklarujem ako boj proti úpadku vzdelanosti,“ dopĺňa.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Premiér sa dožaduje úcty, ktorú on sám občanom nepreukazuje. Rešpekt k funkcií premiéra ale neznamená rešpekt k osobe premiéra, hovorí expremiérka Iveta Radičová. "Môžete mať niekoho v úcte, kto na vás nemá jediné pekné slovo? To nejde," dodáva. Vládna garnitúra podľa nej gumuje hodnoty Novembra 89 i hodnoty demokracie. A krajina? Tá pod ich vedením upadá.

Od pádu socializmu uplynulo už takmer toľko rokov, koľko celý tento zločinný režim vôbec trval. Je 36 rokov po Novembri 89 a jeho plných námestí žiadajúcich pád normalizačného režimu, no časy "Papierových hláv" a normalizačných praktík sa akoby plazivo vracali späť. Premiér vyháňa odbojných študentov bojovať na Ukrajinu, verejnoprávny Telerozhlas sa vracia k vládnej propagande, vládna moc útočí na kritické médiá i mimovládky, škandalizuje rodiny oponentov a priazeň voličov si kupuje doslova na miliardové dlhy.

A naša krajina? Tá upadá priamo pred našimi očami. Havarujúce vlaky, padajúce mosty, nedostavané diaľnice, zdravotníctvo, pri ktorom sa na smrteľne choré deti skladáme na charitatívnych portáloch no na zisky poisťovní nám nejaký ten miliónik predsa len vždy ostane. No a mládež - ktorá vtedy "Nežnú" odštartovala, dnes z krajiny v čoraz masovejších počtoch uteká. K tomu treba ešte pripočítať aj hlboko polarizovanú, silne zakonšpirovanú spoločnosť, v ktorej už nedôvera voči všetkému - a všetkým, presahuje akúkoľvek únosnú mieru.

Je toto naozaj ten sen, za ktorý sme v zime a snehu novembrových námestí štrngali a kam sa vytratili hodnoty Novembra 89? Ako to, že nám dnes vládnu i takí, ktorí Novembru 89 nevedia prísť na meno no normalizačné praktiky a móresy papierových hláv spred Novembra im vôbec nie sú cudzie? No a prečo rastie nostalgia za bývalým režimom s totalitnými praktikami a ako to, že našej spoločnosti chýba nielen akákoľvek kontinuita, ale aj vízia toho, kto sme a kam smerujeme?

Ráno Nahlas v bývalou premiérkou, sociologičkou Ivetou Radičovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Veda dobrodružstvom, experiment závanom života, alebo keď sa mení predstava o tom, ako sa dá učiť chémia.

„Z nás obyčajných žiakov robí ľudí, ktorí môžu snívať a robiť veľké veci“ – tak o nej hovoria študenti. A ona sama na ich otázku, či sa jej o chémii niekedy aj sníva, reaguje, že „ona si chémiu žije“.

Ivana Beličková. Učiteľka chémie na bratislavskej Spojenej škole Novohradská. Do širšieho povedomia ju dostali práve jej študenti, ktorí ju nominovali na cenu Dionýza Ilkoviča. A skončila hneď v najužšom výbere finalistov.

A ak má svetová komunita napríklad Mendelejeva a jeho tabuľku chemických prvkov, na Novohradskej majú inú – komunitu #BeličkovejChémie. S výsledkami, ktoré presahujú aj do komunity svetovej: jej žiaci sa už pravidelne umiestňujú na medajlových miestach medzinárodných chemických olympiád.

Čo je za tajomstvom jej úspechu, alebo ako na zmenu predstáv o učení?

„Mám pocit, že keď majú žiaci šťastného učiteľa, tak aj oni budú šťastní a budú sa môcť rozvíjať. Ale keď nemajú šťastného učiteľa a keď ten učiteľ je znudený z toho, čo robí, tak ako to podá tým deťom? Proste ako nudu,“ hovorí o svojej práci ocenená učiteľka Ivana Beličková.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

O čom bol November, ktorým nám všetkým zmenil životy a kde sme sa to dnes dostali? Má zmysel diskutovať ozaj s každým? Vypočujte si diskusiu Aktualít o Novembri 89 a jeho paralelách s dneškom. Pozreli sa ľudia ako Fico niekedy do zrkadla a zamysleli sa, aká stopa tu po nich ostane?" pýta sa líder Novembra 89 Fedor Gál. Dá sa ale nájsť pravda bez diskusie, kontruje Marek Janiga

"Pravda a láska musí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou," Tak znelo jedno z kľúčových hesiel Novembra 1989. Uplynulo 36 rokov, zvíťazila teda pravda a láska alebo naopak, víťazí dnes skôr lož a nenávisť? No a kde, v čom hľadať na dnešnom Slovensku odkaz Novembra a jeho hodnôt?

Keď už bolo jasné, že sa režim definitívne zmenil a je vyhrané, začali sa hlásiť hajzli. Prví mutanti komunizmu po Novembri boli nacionalisti. To bola vstupenka medzi nové elity. Tam sme dostali na frak. A desí ma, že sa dnes všetci z nich naučili čítať a písať, jediné, čo chýba je obsah, pripomína Gál.

Počúvate Ráno Nahlas, v dnešnom podcaste Vám prinášame záznam diskusie Aktualít k novembrovým udalostiam - a to tak novembra roku 1989, ako aj novembra 2025. Diskusiu sme poňali ako medzigeneračný dialóg - medzi tým, kto November 89 spoluvytváral a zástupcom generácie dnešných študentov - teda tých, ktorí pred 36. rokmi pád totalitného režimu odštartovali. Ráno Nahlas s Fedorom Gálom a Marekom Janigom.

Pravda a láska bol sen a my máme dnes poslanie za tým snom kráčať, hovorí Fedor Gál. A ako dodáva: Za komunizmu sme sa naučili žiť v zoologickej záhrade a obľúbili sme si to. Nie sme deti slobody a ochoty riskovať. Sme deti socialistickej zoologickej záhrady.

Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Kradnúť už nechodia len hladní ľudia, ale všetci, ktorí majú problémy s dlhmi alebo drogami, a aj organizované skupiny, lebo ich k tomu motivovala vládna koalícia. Tvrdí to Zuzana Števulová, právnička a poslankyňa parlamentu za Progresívne Slovensko. Policajti podľa nej nemajú kapacity ani na veľké daňové zločiny, nie ešte na drobné krádeže.

Majú protesty význam? Proti čomu a s akými požiadavkami sa vlastne opozičné strany chystajú na námestia? A budú naozaj niekde dva protesty v tom istom čase, alebo to majú opozičné strany s aktivistami dohodnuté?

Rozhovor vo videopodcaste Ráno Nahlas viedol Peter Hanák.

„Vtedy sme hovorili, že zoberme ako občania svoju budúcnosť do vlastných rúk. Dnes to nestačí, musíme ju zobrať aj do vlastných nôh,“ hovorí Martin Bútora, dramaturg novembrových námestí z roku 1989. „Chodiť všade, kde je to potrebné, vysvetľovať a pomáhať odhaľovať pravdu. A musíme to zobrať aj do vlastného srdca. Aby sa odkaz Novembra rozšíril na celého človeka,“ dodáva. 

November, aký tu dlho nebol. Paradoxne – za mobilizáciou jeho osláv na tisíc spôsobov je snaha vlády Roberta Fica premeniť ho na jeden zo zdrojov štátnej konsolidácie. Zo symbolu slobody a demokracie urobiť jeden zo zdrojov štátneho šetrenia.

A ak sme si 17. november pripomínali už tri dekády vždy v kategóriách intenzívnej slávnostnosti, tento rok to bude zásahom vládneho aparátu ešte intenzívnejšie. November, aký tu dlho nebol, sa tak na Slovensku oblúkom priblíži tomu spred 36 rokov. Vtedy to bol November, ktorý mocných zaskočil, až sa z toho nespamätali. Aktuálne otriasa štátom krieda a jej revolúcia.

Na tento dejinný oblúk sa pozrieme s mužom, ktorý v tie historické novembrové dni spred troch dekád „dramaturgoval“ energiu námestí. Stál pri zrode Verejnosti proti násiliu a z terapeuta v protialkoholickej poradne - čo mal byť trest za odsúdenie Anticharty - putoval na hrad rovno ako poradca symbolu Novembra Václava Havla.

Sociológ a čestný prezident Inštitútu pre verejné otázky a rovnako niekdajší veľvyslanec v Spojených štátoch Martin Bútora.

Čo spája November vtedy a dnes?

„Dnešné prieskumy verejnej mienky hovoria, že nemalá časť demosu - teda voličov - by ešte stále bola pripravená a ochotná voliť nedemokratické, nekompetentné, antisystémové strany. No, aby sa to nestalo, tak vlastne treba robiť všetko to, o čom sa toľko hovorí. Rešpektovať vládu zákona, ľudské práva... Veď premiér otvorene hovorí o tom, že liberálna demokracia je už minulosť. Má svoj vzor vo Viktorovi Orbánovi. Je dôležité, aby sa politici opozície zrozumiteľne prihovorili aj tým, čo majú pocit, že z tých všetkých zmien vlastne nezískali skoro nič, alebo veľmi málo, aby im zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlili, že je možné aj iné Slovensko,“ hovorí Bútora.

Upozorňuje, že komunistický režim sa v Novembri’89 podarilo povaliť za desať dní. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Slovensko je nedokončený štát. Žiadna kontinuita, ani vízia, hovorí analytik Ján Košč. Medzi nami žije takmer milión chudobných, teda ľudí s príjmom pod 509 eur mesačne. Štát tento problém vyriešiť nevie no a vláda? Tá sa masu chudobných rozhodla odignorovať. táto vláda určite nie je hlasom chudoby, tému riešiť nevie a zjavne ani nechce, tvrdí Košč.

Na Slovensku čelilo chudobe alebo sociálnemu vylúčeniu v minulom roku viac ako 980-tisíc osôb, teda patrí tam približne každý šiesty obyvateľ. Najviac ohrozené sú domácnosti s deťmi a to predovšetkým neúplné rodiny či mnohopočetné rodiny - s tromi či viac deťmi. Najväčším problémom je takzvaná príjmová chudoba, teda ide o obyvateľov, ktorí žijú v domácnostiach s príjmami pod 509 eur na mesiac.

Sú tu, medzi nami, je ich takmer milión a ich počet neustále narastá: Slovenská chudoba.

No a ani zďaleka nejde iba o problém osád či marginalizovanej komunity. Sú medzi nimi mnohopočetné rodiny či rodičia samoživitelia ako aj ich deti. No a my tento problém nielenže nedokážeme riešiť, ale ho aj veľmi výrazne prehliadame či dokonca vytesňujeme z našej pozornosti i záujmu.

Kto teda sú tí naši chudobní a ako sa im žije v tejto našej spoločnosti? Čo pre vyriešenie tohto hrozivého problému robí štát a ako to, že napriek všetkým tým veľkoústym deklaráciám o silnom sociálnom štáte - ako i údajne sociálnodemokratickým stranám vo vláde, tento štát na masu svojich chudobných spoluobčanov v realite úplne kašle? Ako zreformovať skostnatelý, prebujnelý a pritom tak žalostne neefektívny sociálny systém? Prečo v pasci generačnej chudoby uviazlo toľko našich detí a ako ich z tohto bludného kruhu vytiahnuť a dať im perspektívu či aspoň šancu na dôstojný život?

No a napokon, máme na Slovensku dôstojné príjmy a kam vlastne dnes mizne stredná trieda? Veď, priznajme si, koľko z nás - a možno práve v týchto chvíľach, stojí na samej hrane útesu skĺznutia do chudoby? Hodili sme cez palubu nielen najchudobnejších, ale dnes tam hádžeme už aj strednú triedu. Táto vláda nemá so Sociálnou demokraciou vôbec nič spoločné, tvrdí Košč.

Ráno Nahlas so sociálno-ekonomickým analytikom a konzultantom Konfederácie odborových zväzov Jánom Koščom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„(V liste R. Ficovi) som porovnával rok 1977 (podpis Charty’77) – normalizáciu – a dnešnú dobu. Našiel som tie isté charakteristiky: rozklad demokracie, pohŕdanie parlamentnou demokraciou, úsilie o vládu jednej strany – vtedy upevnenie, dnes úsilie opäť získať vládu jednej strany. To je to isté,“ rozpráva Miroslav Lehký, niekdajší vyšetrovateľ zločinov komunizmu.

Ocenený za prínos k poznaniu obdobia neslobody a šírenie myšlienok slobody a demokracie. Miroslav Lehký. Niekdajši signatár a hovorca Charty77, ktorému komunistický režim zahatal štúdium teológie. Organizátor tzv. podzemnej univerzity v Bratislave. Po Novembri’89 tajomník Československého resp. Českého helskinského výboru. Neskôr bádateľ komunistických zločinov na Úrade pre dokumentáciu a vyšetrovanie zločinov komunizmu. Spolu s Jánom Langošom zakladal Ústav pamäti národa, z ktorého neskôr na protest proti novému smerovaniu odišiel. A plne sa zaradil do českého Ústavu pre štúdium totalitných režimov. Dnes laureát ceny Ústavu pamäti národa. 

Ako vidí Slovensko v roku 2025, v čase, keď mu vládna garnitúra siaha na symbol prechodu z neslobody do slobody – na 17. november? A nenachádza paralely s dobou normalizácie zo začiatku sedemdesiatych rokov?

„Ak niekto povie, že November vlastne nič nebol, tak buď to bol hlupák bez očí a uší, alebo pokrytec bez morálnych základov a mantinelov, ktorý sa chce mať len dobre,“ hovorí Miroslav Lehký. „A v každom režime sa môžete mať dobre, keď vstúpite do jeho služieb,“ dopĺňa.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

"Rovný rovného si hľadá," takto objasňuje šírenie všetkých tých mačistických, vulgárnych či až násilných vzorcov správania sa časti našich politických elít, psychiater Michal Patarák. Podľa neho máme- ako spoločnosť, primalé ambície. Načo by som sa o niečo snažil, keď sa môžem správať aj takto a ani ma to nič nestojí, vysvetľuje.

Vymierame, nielen demograficky ale tentoraz aspoň v chápaní vládnej koalície aj občiansky a ľudsko-právne. Tých z nás, ktorí si zaslúžia plné občianske práva, ale aj bazálny rešpekt a úctu štátu - ako i jeho mocných, totiž akosi čoraz viac ubúda. Od transľudí, cez ľudí z LGBTI plus komunity či ľudí s psychickými problémami alebo duševnými chorobami až po tých, čo sú proste iba nejako iní. Nehodia sa sem, nezapadajú do zidealizovaných predstáv o tom, kto je to ten správny Slovák a kto by si mal "zaslúžiť" právo byť našim spoluobčanom.

Navyše, to všetko sa deje pod pláštikom kresťanských hodnôt či tradícií, ktoré sa pritom už v samotnom centrálnom pojme našej najpočetnejšej kresťanskej denominácie odvolávajú na slovo "katholikos," teda všeobecný a univerzálny.

Kto teda je ešte v tejto krajine tým "správnym Slovákom" či "pravým kresťanom" hodným úcty a rešpektu a kto by tam už azda patriť radšej ani nemal proste iba preto, lebo tak nejak nám do tých našich exkluzívnych predstáv a mýtov nezapadá? Čo má toto všetko spoločné s Ježišom a jeho evanjeliovým posolstvom a prečo sa práve takéto exkluzívne kresťanstvo tak veľmi bojí inakosti? V čom pramení táto permanentná snaha prekresľovať naše dejiny a vytesňovať všetky tie biblické brvná z našich vlastných očí a ako čítať to farizejské vymetanie smietok z očí blížnych? A vôbec, ako sa tento stupňujúci tlak ustavičného kádrovania, rozdeľovania a polarizácie odráža na našom psychickom zdraví?

No a napokon, čo to znamená byť duševne zdravým človekom a ako - a kde, v tejto dobe hľadať pramene psychickej pohody a pokoja v duši?

Ráno Nahlas s prezidentom Slovenskej psychiatrickej spoločnosti a psychiatrom Michalom Patarákom. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deń a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Veľa komikov dnes hovorí, že sa toho nedá moc vymyslieť, lebo to, čo je reálne, je komickejšie, než by oni sami vedeli vymyslieť, keď to berieme ako satiru,“ tvrdí Fero Jablonovský. Majster kresleného humoru, ilustrátor, grafik a karikaturista.

Zo samoty horárne na Holinde v strede Malých Karpát až ku karikatúram jednej spoločnosti, krajiny, štátu a postavičiek v ňom. Posledný potomok lesných ľudí s tajuplným názvom huncokári, ako si kedysi hovorili. Dnes majster karikatúry, ilustrátor, ktorý zablúdi aj do sveta publicistiky. Dramaturg karikatúry Kremnických gagov. Fero Jablonovský.

Svoj tvorivý oblúk napĺňa trilógiou spomienok na miesta, kde začínal. Do Malých Karpát, „ako ich nepoznáme“ – ako to zaznačila Alžbeta Mihalovičová-Sagmeister zo združenia potomkov Huncokárov.

„Jeho talent zachytiť letmú spomienku a majstrovsky ju zilustrovať je vskutku mimoriadny,“ dodáva.

S týmto Ferom Jablonovským sa dnes vydáme na podcastovú púť „zo samoty horárne na Holinde“ až k reflexii toho spoločného, čo tu žijeme dnes.

Ministerku kultúry Martinu Šimkovičovú karikoval ako „star“. „Urobil som ju ako takú zlatovlásku, ako hviezdu,“ hovorí.

Ako by karikoval Roberta Fica? „Birmovaný komunista, neviem, čo k tomu dodať,“ reaguje.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Po vstupe do EÚ Slovensko stratilo príbeh. Vákuum, ktoré začali vypĺňať falošní proroci, tak to je zlyhanie našich elít. Chýba nám zjednocujúci sen, v ktorom by sme videli spoločnú budúcnosť. Nikto iný to za nás neurobí, hovorí ekonóm Martin Kahanec. Máme na Slovensku dôstojné mzdy a prečo sa už nezaobídeme bez ekonomických migrantov?

„Za slovenský príjem vieme zabezpečiť dôstojný život v kruhu blízkych," to sú slová profesora ekonómie Martina Kahanca, ktorý sa venuje problematike pracovného trhu ako i dôstojných miezd. Máme na Slovensku dôstojné mzdy a čo to vlastne tá dôstojná mzda znamená? Ako dnes vyzerá náš pracovný trh, kde sú jeho achilovky a kto z nás patrí medzi zraniteľné skupiny, ktoré majú problém si nájsť prácu? Prečo prakticky všetky ponovembrové vlády rezignovali na tému dostupného bývania a čo to robí s nízkou sociálnou mobilitou ako i značnými regionálnymi rozdielmi?

Čo s naozaj veľkým problémom depopulácie Slovenska a prečo napokon budeme odkázaní na pracovných migrantov? Ako zastaviť únik mladých mozgov a prečo to nezvrátia finančné stimuly? No a napokon, ako ubližuje vládna konsolidácia prakticky celému Slovensku a prečo je tak dôležité - napriek tomu všetkému - nestrácať nádej a snažiť sa nájsť náš nový úspešný príbeh?

Slovensko žije extrémne úspešný príbeh, ale toto čo teraz žijeme nie je cesta. Máme celkom dobré karty, ale hráme s nimi veľmi zle. No, nikto iný to za nás neurobí, hovorí Martin Kahanec a dodáva, že úlohou úlohou elít je dnes naštartovať pozitívnu špirálu dôvery, tvrdí Martin Kahanec..

Ráno Nahlas s profesorom ekonómie, ktorý pôsobí na Stredoeurópskej univerzite vo Viedni Martinom Kahancom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

V spoločnosti Putina, Orbána, izraelskej armády či čínskej komunistickej strany. Práve do nej sa dostal slovenský premiér Robert Fico podľa kritérií medzinárodnej novinárskej organizácie Reportéri bez hraníc. Zaradila ho do spoločnosti „predátorov“ slobody tlače, ktorí podľa nej v tomto roku útočili na novinárov a na právo na informácie. Tri desiatky predátorov podľa Reportérov bez hraníc spája nenávisť k slobode tlače. A hoci rozdielnymi metódami cieľom je „umlčať nezávislé médiá a pošliapať právo verejnosti na informácie“.

Vraždy, väznenie, očierňovacie kampane, propaganda, armády trollov – to všetko sú podľa reportérov prostriedky, ktorými chcú predátori vynucovať mlčanie.

Premiérov úrad vlády označil zoznam za „pseudorebríček“ a Reportérom bez hraníc vyčíta ich ticho z rokov 2020 až 2023.

Čo je za zaradením Roberta Fica do zoznamu? Pozrieme sa na to s Pavlom Szalaiom, riaditeľom novej pobočky Reportérov bez hraníc, ktorú organizácia pred pár dňami otvorila v Prahe.

„Všetci - nejde len o politických lídrov – cítia nenávisť voči novinárom, voči slobode tlače a systematicky ju podrývajú,“ hovorí o zozname predátorov z dielne Reportérov bez hraníc. „Napriek tomu, že Robert Fico samozrejme nie je iránsky ajatolláh alebo šéf Talibanu, tak jednoducho systematicky oslabuje slobodu tlače, každý deň z nej kúsok odkrajuje ako z takej klobásy.“ Slovenský premiér nemá podľa Szalaia v európskom priestore obdobu.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Chceme riešiť vzdelávanie deti so sociálne znevýhodneného prostredia? Tak im musíme dať dôvod aby nám uverili, nie ich nútiť, hovorí o vynútenej desegregácií Martin Kahanec z Materskej školy v Prešove. Podľa neho druckerova reforma ublíži všetkým rodičom a deťom z marginalizovaných komunít nepomôže.

Je dokonané, i touto biblickou formulou by sa dal popísať stav, v ktorom minister školstva pretlačil súbor siedmych zákonov, ktorými chce zásadne zmeniť tvár nášho školstva. Medzi jeho najkontroverznejšie nápady patrí zmena spôsobu financovania súkromných a cirkevných škôl. Pod heslom snahy o inklúziu a desegregáciu bude po novom teraz bude štát na tieto inštitúcie (neraz zrodené v pote, obetiach a nekonečnej snahe doslova proti systému) finančne tlačiť, tak aby sa viac otvorili verejnosti a ak nie, príde pokuta. Faktom je, že silne segregačné školstvo - ktoré napriek všeobecnému vzdelávaniu, až príliš často udržuje deti v pasci socioekonomických pomerov ich rodičov, je naozaj našim veľkým problémom. Zásadnou otázkou však je, či si desegregáciu môže štát doslova vynútiť a či takáto násilne pretláčaná inklúzia bude vôbec fungovať.

Škôlky pre detí zo sociálne znevýhodneného prostredia nie je dnes dostupné, pripomína Kahanec Tie bariéry sú napríklad už len v cene lístkov na MHD, čo ako nízke školné alebo dokonca aj chýbajúce oblečenie pre deti v zime, dodáva. Dôvera, trpezlivosť, participácia a napokon, pocit, že su prijatí a milovaní. To je recept Martina Kahanca, ktorý dodáva, že štát v tejto téme ani len nedisponuje relevantnými dátami.

Do sporu sa tu dostali dva kľúčové princípy, na jednej strane stojí verejný záujem poskytnúť kvalitné ako i dostupné vzdelanie naozaj všetkým deťom - bez ohľadu na ich pôvod či majetkové pomery ich rodičov no a na strane druhej je zasa právo rodičov na slobodnú voľbu čo najlepšej budúcnosti pre ich deti. Alebo to povedzme ešte inak. Vie o potrebách - ale aj o objektívnych obmedzeniach našich detí viac akýsi múdry a dobrý "ujo štát" alebo potreby či hendikepy svojich detí poznajú najlepšie ich vlastní rodičia? No a napokon, čo na tieto ministerské nápady hovoria skutoční odborníci, ktorí s deťmi z naozaj mimoriadne chudobného ako i segregovaného prostredia pracujú už celé dlhé roky a prečo si myslia, že takto násilne pretláčaná desegregácia fungovať nebude a práve naopak, tým, o ktorých tu ide to skôr ublíži?

No a ako vlastne rozlúsknuť tento problém, ktorý si ako spoločnosť pestujeme už desaťročia a pritom, ide tu predsa o deti! Lebo, áno - aj tieto deti z mimoriadne chudobného či segregovaného prostredia sú predsa tiež naše deti, hoci sa k ním tak neraz ako spoločnosť vôbec nesprávame.

Všetci tu už desaťročia vieme, že nám vadia vši, blchy, svrab a nečistota. Všetkým nám to vadí a čo s tým urobil štát? Všetci to vieme a štát s tým nič nerobí a namiesto toho aby riešil veci, ktoré všetci vieme pomenovať ako problém, tak príde s povinným predprimárnym vzdelávaním, pripomína Kahanec.

Témy pre Martina Kahanca zo súkromnej materskej školy Tobiáš v Prešove, ktorú navštevujú prevažne deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, respektíve marginalizovaných rómskych komunít. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Kyjevu je potrebné stále pomáhať, musí zvíťaziť. Ak Ukrajina nezvíťazí, tá vojna sa bude týkať každého jedného z nás,“ tvrdí Marián Kulich z iniciatívy Mier Ukrajine.

Po miliónoch pre Ukrajinu napadnutú Putinovou ozbrojenou mašinériou a po protestných zhromaždeniach proti premiérovej návšteve Moskvy a jeho podávaniu si rúk s agresorom sa iniciatíva Mier Ukrajine ozýva opäť. Volá po preverení najnovších aktivít prokremeľskej skupiny Brat za brata, ktorá avizovala budovanie akejsi paralelnej informačnej služby. S cieľom: „zbierať informácie na všetkých, ktorí poškodzujú Slovensko“. Mier Ukrajine sa obrátila na štátne orgány.

Naďalej však pokračuje v pomoci napadnutej Ukrajine – zvlášť teraz pred zimou, ktorá sa aj vzhľadom na pokračujúce ruské útoky na energetickú infraštruktúru ukazuje ako riziková. Naviac v čase, keď náš južný sused Viktor Orbán avizuje akúsi protiukrajinskú alianciu, v ktorej vidí aj Slovensko.

Na Ukrajinu a jej potreby a tiež na možné stopy Kremľa u nás sa pozrieme s Mariánom Kulichom práve z iniciatívy Mier Ukrajine.

„Tvária sa (Brat za brata), že presadzujú národné záujmy, no keď sa na ne pozrieme bližšie, vidíme, že nie sú v súlade so záujmami Slovenska, ale sú v súlade so záujmami ruskej vojny a Ruska na Slovensku,“ hovorí Kulich.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Vyhadzov pre dramaturgičku Štátnej opery v Banskej Bystrici Alžbetu Lukáčovú je len vrchol ľadovca. Ľudia v kultúre prichádzajú o prácu a celé inštitúcie sú ohrozené, a to najmä v regiónoch. Na politickú objednávku vedenia rezortu kultúry doplácajú bežné knihovníčky a ľudia v malých mestách. Mal Separ nasprejovať v Himalájach radšej protest proti ministerke?

Podľa Michaely Hučko Paštékovej ľudia už teraz šetria na kultúre – vplyvom konsolidácie nejdú na podujatie 3 až 4-krát do mesiaca, ale len raz. Vo Fonde na podporu umenia sa podľa nej odohráva pomsta, ktorá je neraz až osobná. Je to pritom inštitúcia, ktorú nám kedysi v zahraničí závideli a jej politické ovládnutie znamená, že ľudia prídu o kultúru.

Nahrával Peter Hanák

Najväčšou zbabelosťou je, keď si nedokážete priznať chybu a vinu zvaľujete na iných. Takto oni fungujú, hovorí o postoji vlády k rastúcej drobnej kriminalite primátor Trenčína Richard Rybníček. A prečo si myslí, že na východe Slovenska tiká vážna bezpečnostná hrozba, ktorá hrozí veľkými občianskymi nepokojmi?

Šestnásťkrát trestaný recidivista len za dva mesiace spáchal 51 majetkových deliktov, vrátili sa zlodeji puklíc či bicyklov. I takto informujú Aktuality o odvrátenej tvári vládnej rekodifikácie Trestných kódexov. Pred radikálne rastúcou drobnou kriminalitou varujú ako obchodníci, tak i mestské polície po celom Slovensku. Vláda ale zodpovednosť odmieta, hlavu strká do piesku a prichádza aj s bizarnými pseudoriešeniami na úrovni detských komiksov.

Do fungovania samospráv negatívne zasiahla aj úplne nečakaná zmena pravidiel pre hazard, s ktorou prišiel „enfant terrible“ vládnej koalície minister Huliak. Nepochybne najväčším bremenom pre samosprávy je však už tretie kolo vládnej konsolidácie. Uťahovanie opaskov núti mestá a obce šetriť prakticky na každom kroku, obmedzovať nielen prepotrebné investície, ale už aj základné služby.

Vláda sa riadi filozofiou „štát som ja“, no o tom, ako štát funguje nevedia nič. Tento štát nemá žiadnu víziu ani kontinuitu, je to celé neustály pokus-omyl a preto sme tam, kde sme, tvrdí primátor Trenčína Richard Rybníček.

Namiesto serióznej diskusie o týchto reálnych problémoch, ale prichádza premiér - či iní koaliční lídri - s vopred vôbec neprekonzultovanými apelmi na zásadnú zmenu územnosprávneho členenia či so snahou o odklad komunálnych volieb. Tak prepotrebná reforma verejnej správy pritom i naďalej zostáva opustenou sirotou, o ktorú už roky rokúce žiadna vláda seriózny záujem nejaví.

Témy pre primátora Trenčína a prezidenta Únie miest Richarda Rybníčka. Pýtať sa budeme aj na to, prečo vidí na východe Slovenska vážnu bezpečnostnú hrozbu a prečo už neplánuje opätovnú kandidatúru.

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Zákon, ktorý sa týka človeka od narodenia až za smrť, keďže reguluje aj dedenie. Tak sa dá popísať Občiansky zákonník, ktorý reguluje každodenné situácie ako kúpa a predaj takmer čohokoľvek. Tento zákon sa ide kompletne zmeniť po 63 rokoch. Ten súčasný je totiž zastaralý, vznikol za socializmu a menila ho každá vláda. Nový zákonník je už v pripomienkovom konaní a tak poznáme jeho obsah.

Nový Občiansky zákonník kompletne zmení pravidlá dedenia alebo rozvodov. Súd sa už v prípade dohody rozvádzajúcich manželov nebude pýtať na ich intímny život. Čo ale bude súd naďalej posudzovať?

O novom Občianskom zákonníku nám v dnešnom podcaste Ráno Nahlas porozprávajú jeho spoluautori Marek Števček a Tamara Čipková z rekodifikačnej komisie.

Novinkou je aj (pred)manželská zmluva, koniec bezpodielového spoluvlastníctva manželov, automatický koniec manželstva po zmene pohlavia. Najväčšie zmeny sú v oblasti dedičstva. Posilňujú sa práva poručiteľov – teda ľudí, po ktorých sa dedí – napríklad vašich rodičov. Ich potomkovia doteraz mohli napadnúť závet na súde. To síce bude možné aj naďalej, ale dediči vysúdia menej.

Nahrával Peter Hanák.

Problémom slovenského kresťanstva je jeho infantilita ako i príklon ku kmeňovej identite. Dve pohlavia v Ústave sú len symbolom strachu, s posolstvom Ježiša, Evanjeliami a ani s hodnotami kresťanstva to nemá nič spoločné, tvrdí kazateľ Cirkvi bratskej Daniel Pastirčák. Najprv prišiel hlas Fica, až potom prišiel hlas Boha, vysvetľuje.

Tri vlny masívnej konsolidácie - a napriek tomu zostáva deficit štátneho rozpočtu prakticky rovnako vysoký. Výrazný nárast štátu, ako aj jeho výdavkov - a napriek tomu zostáva diaľnica Bratislava Košice stále nezrealizovaným snom. Rekordné daňovo-odvodové zaťaženie - a napriek tomu rozpadajúce sa mosty, havarujúce vlaky a takmer milión ľudí pod hranicou chudoby. Zvyšovanie zdravotných odvodov a mnohomiliónové zisky súkromných poisťovní - a napriek tomu, neuveriteľne dlhé predoperačné termíny, bujnenie lekárskych poplatkov a masívny počet ľudových zbierok na onkologicky choré deti.

Toto - ako i mnoho iného, by sa dalo nazvať tými skutočnými a naozaj reálnymi problémami Slovenska. No a riešenie ponúkané vládnou koalíciou?

Hrádza proti progresivizmu, stigmatizácia liberálov či LGBTI komunity ako stelesnenie až metafyzického Zla - no a napokon: Novela Ústavy pojednávajúca o pohlaviach a o tom, kto a čo je to rodina a čo už tzv. "normálnou" rodinou" nie je a nikdy ňou byť ani právne nemôže. No a do diskusie o zmenách nášho základného zákona sa dostali už aj katolícki biskupi či dokonca nadprirodzené poslanecké "momentum."

"Božie kráľovstvo nie je z tohto sveta a nie sú naň žiadne záruky. V okamihu keď niekde uvidíš "Božie kráľovstvo", ktoré je z tohto sveta, tak si môžeš byť istý, že to s Kristom nemá nič spoločné," myslí si Daniel Pastirčák.

O čom vypovedá aktuálna novela Ústavy a patria vôbec definície muža či ženy do základného zákona štátu? Čo je to vôbec za vládu, ktorá chce stavať hrádze proti svojim vlastným občanom a kto sú vlastne ti, ktorí nám chcú - teraz už aj silou zákona, definovať kto je a kto už nie je normálny? No a napokon, chcel vôbec Ježiš Nazaretský svetskú moc a ak ju on odmietal, kde sa potom Kristus mení na Veľkého inkvizítora a reformátora ústavy? Patrí teda klerikalizmus do modernej politiky a kto sú to dnes tí biblickí farizeji - slepí vodcovia, ktorí "komárov preciedzajú a ťavy prehĺtajú"?

"Neverím v Boha, ktorý by nás používal ako bábky a neverím v svet, ktorý by bol bábkovým divadlom. O existencií Boha ma presviedča dar slobody a tá neistota, do ktorej sme vrhnutí - aby sme vnútorne rástli a učili sa, čo je dobré a čo zlé, aby sme poznávali Pravdu a slobodne za ňou kráčali," tvrdí kazateľ Pastirčák.

Ráno Nahlas s kazateľom Cirkvi bratskej a básnikom Danielom Pastirčákom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Podporujem, pretože „pomáha, aby nikto nezostal vynechaný“ či „pretože verím, že zmena vo vzdelávaní začína pri tých, ktorí deti (a cez ne aj celé rodiny) vedú ďalej, inšpirujú a dávajú im pocit, že na nich záleží, nech pochádzajú odkiaľkoľvek“. 

Len dve vyjadrenia na adresu programu, ktorý sme pôvodne poznali pod názvom Teach for Slovakia, dnes skrátene Teach.

Na Slovensku je desať rokov. A dáva dokopy šikovných a ambicióznych ľudí, ktorým nie je jedno, ako to vyzerá so vzdelávaním u nás. Cestou je osobná skúsenosť s prácou učiteľa, neraz v náročných podmienkach aj vylúčených komunít. Bez nevyhnutnosti pedagogickej kvalifikácie. No v komunite, ktorá čerpá z tridsaťročných skúseností programu v celom svete. S ambíciou pripravovať lídrov, ktorí si realitu školstva zažili na vlastnej koži a boli hnacou silou a súčasťou pozitívnych zmien v školstve.

Čo program Teach krajine priniesol? A ako sa vyrovnáva napríklad s exodom pätiny študentov, ktorí Slovensko kvôli ďalšiemu vzdelávaniu opúšťajú a svoju budúcnosť tu ani nevidia?

Otázky pre tých, ktorí tu program Teach zakladali. Hosťami Ráno Nahlas sú Stanislav Boledovič a Anna Symington-Maar.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Keď nerobíme tendre na policajtov, prečo tendrujeme sanitky a záchranárov? To nemá žiadnu logiku, hovorí dlhoročný lekár - záchranár Juraj Čierny. Podľa neho treba Záchranný zdravotný systém zoštátniť pretože patrí k pilierom kritickej infraštruktúry štátu. A ako žijú lekári zo sanitiek?

Netransparentný a doslova zbabraný sanitkový tender otvoril otázku zásadnej zmeny vo fungovaní Záchranného zdravotného systému. Ma sa stať - a to aj majetkovo, jedným z pilierov kľúčovej kritickej infraštruktúry štátu - tak, ako sú ňou hasiči či policajti, kde o tom, že by sme tieto zložky sprivatizovali nikto ani len nediskutuje? Mal by teda i celý Záchranný zdravotný systém (ľudovo povedané sanitky) prejsť do vlastníctva štátu? Alebo si i naďalej ponecháme zajacom zdedený systém, v ktorom jeden netransparentný tender strieda druhý a napriek tomu, že do systému zrejme nalievame viac peňazí než susedné Česko, jeho kvalita tomu nie vždy zodpovedá? Ovládla finančná oligarchia už aj záchranu našich životov - a ak áno, ako z toho von? No a ako to vyzerá medzi záchranármi po tendri-netendri, o ktorom vážne pochybnosti vyjadril ako Najvyšší kontrolný úrad, tak i Lekárske odborové združenie a dnes ho prešetruje dokonca Generálna prokuratúra?

Ako sa v tomto systéme, kde ide doslova o naše životy a ich záchranu, žije samotným lekárom - záchranárom? Tí sú totiž chrbticou - i achilovkou, celého systému no neraz sú pritom odkázaní iba na neistotu niekoľkoročných pracovných zmlúv, čelia masívnemu nárastu zneužívania prvej pomoci zbytočnými telefonátmi, ale aj hrozbe vyhoretia či dokonca stúpajúcej agresivite pacientov.

Ráno Nahlas s dlhoročným lekárom - záchranárom Jurajom Čiernym. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Hrozba ničivými Tomahawkami ako cesta k mierovej diplomacii po osi Putin-Trump-Orbán? V Budapešti ako „ostrove mieru“, ako o ňom hovorí maďarský premiér? A dostane sa k stolu Volodymyr Zelenskyj?

Otázky a paradoxy v nich, ktoré zachytáva vývoj posledných dní a hodín. Na počiatku bola hrozba poskytnutia striel s plochou dráhou letu, ktoré si šiel rovno do oválnej pracovne pýtať prezident napadnutej Ukrajiny. Ešte cestou tam ho predstihol dlhým telefonátom s Trumpom agresor Vladimír Putin.

Výsledok? Správy o stretnutí Trump-Putin. V Budapešti Viktora Orbána, „ktorého máme radi“, ako podotkol americký prezident. Bez prísľubu Tomahawkov. A so síce neoficiálnou, no požiadavkou ukrajinského Donbasu ako výmeny za Putinove „áno“ mieru.

Sú to znaky mierovej diplomacie? A čo s volaním litovského šéfa diplomacie po mieste za rokovacím stolom pre Volodymyra Zelenského? „Rokovania o konci agresie Ruska proti Ukrajine sa nemôžu uskutočniť len s agresorom, Ukrajina musí byť ich súčasťou,“ volal Litovčan Kestutis Budrys.

Kontrasty, ktoré viedli až k zrušeniu avizovanej schôdzky lídrov „v najbližšej budúcnosti“, ako to nakoniec oznámil Biely dom. 

Téma pre bývalého šéfa diplomacie slovenskej diplomacie Miroslava Wlachovského.

„Som presvedčený, že ide opätovne o odďalovaciu taktitu Putina,“ hovorí Wlachovský. „Nemajú dohodu na substancii rokovaní, v takom prípade mi (stretnutie Trump-Putin) nedáva zmysel,“ dopĺňa.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Slovensko si už nemôže dovoliť tak rozsiahly systém sociálnej pomoci ako sú 13. dôchodky či plošná energopomoc, hovorí Prezident AZZZ Rastislav Machunka. Podľa neho je situácia príliš vážna na to, aby sme rešpektovali červené čiary politikov, ktorí sa riadia iba voličskými preferenciami a nemyslia za horizont volebného obdobia.

Parlament schválil štátny rozpočet. Podľa neho má Slovensko v budúcom roku hospodáriť s príjmami 62 miliárd eur a výdavkami takmer 68 miliárd eur. Kľúčový parameter - teda rozpočtový deficit, plánuje vláda stlačiť na niečo cez 4 percentá HDP. Opozícia, ale ani Rada pre rozpočtovú zodpovednosť však vládnym plánom neveria a Rada rozpočet považuje za nerealistický.

Hoci vláda označila ozdravenie verejných financií za svoju prioritu, zadlženosť Slovenska bude napriek tomu i naďalej rásť a a ani tri Kamenického konsolidačné balíčky naše choré verejné financie uzdraviť nedokázali.

Politici majú priveľa červených čiar, ale dnes je to tak vážne, že ich treba prekračovať. Všetky tie skonsolidované miliardy miznú tam, kde si politici vedia kúpiť voličov, hovorí prezident Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení Rastislav Machunka.

Verejné výdavky tohto štátu sa pritom v budúcom roku zvýšia na takmer 50 % HDP no a zdaňovanie ekonomiky bude najvyššie v celej našej histórii.

S vládnym rozpočtom nesúhlasia ani sociálny partneri pričom zamestnávatelia mu vyčítajú najmä nedostatok prorastových opatrení, privysoké zdaňovanie, ale aj neochotu štátu šetriť na sebe samom.

Kam teda všetky tie skonsolidované miliardy, ktoré od nás táto vláda vyberá, vlastne miznú? Ako zasiahnu konsolidačné opatrenia našich podnikateľov a ako sa firmy vyrovnajú s vysokými daňami, chabými investičnými stimulmi a drahou cenou práce? No a napokon, prečo sa proti vláde postavili obaja sociálny partneri a kamže sa to vytratil ten - Robertom Ficom kedysi tak vzývaný, sociálny dialóg a zmier?

Ráno Nahlas s prezidentom Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení Rastislavom Machunkom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Filip Turek – muž, ktorý už vyše dva týždne ovládol verejný diskurz v povolebnej Českej republike. Na jednej strane „ikonický a dôstojný človek“, „skvelého vzhľadu“, „líder s veľkým L“ – optikou svojho sekundanta Petra Macinku z nádejnej koaličnej strany Motoristé.

Na druhej je optika Erika Taberyho z Respektu. Hovorí o „probléme“, ktorý „za normálnych okolností riešia rodičia“. Tým problémom sú Turkove facebookové statusy, na prvom mieste ten o „poľahčujúcej okolnosti“, ktorou má byť „popálenie cigánčaťa“, či velebenie Hitlera alebo uznanie pre masového vraha Breivika.

A ak sa Andrej Babiš snažil povolebný dohadovací rytmus dostávať do obrátok a vládu chcel mať hotovú do týždňa, na druhej strane je prezident Pavel, a ten akoby tlačil na brzdu a volal po demokratických princípoch.

Kde sú Česi po vyše dvoch týždňoch od volieb a čo o nich hlasovanie vypovedalo?

Téma pre Mariána Sekeráka, slovenského politológa pôsobiaceho práve na českých vysokých školách.

„Chceli zmeniť smerovanie, ktoré reprezentovala vláda pod vedením Petra Fialu. Opäť chcú vyskúšať model Andreja Babiša, ktorý už premiérom bol. Zdá sa, že smer, ktorý Česká republika naberá, je dominantne národno-konzervatívny,“ hovorí Marián Sekerák.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

"Otecko, mamička, detičky," takto si kreslia zástancovia ústavných zmien definíciu ideálnej rodiny. Problémy skutočných rodín, ktoré tejto definícií nezodpovedajú, však už riešiť zabúdajú. Medzi tieto "ústavou nedefinované," no skutočné rodiny patria aj tzv. Zošívané rodiny. Kto sú a čo ich trápi? Téma pre autorku knihy "Ako zošiť rodinu" Máriu Melkovú. Podľa nej je čas prehodnotiť Zákon o rodine.

Najprv prišla ústavná definícia manželstva ako jedinečného zväzku medzi mužom a ženou, aktuálne k tomu - a to priamo v Ústave, pribudlo aj zadefinovanie štátom uznaných pohlaví, ako i faktický zákaz osvojenia dieťaťa nezosobášeným párom či takzvaného surogátneho materstva.

Ak vám súčasná snaha poslancov pripomína stredoveké scholastické spory medzi realistami a nominalistami, teda spory o to, či realita exituje nezávisle na jazyku alebo je práve jazyk tým, čo realitu formuje a doslova jej určuje hranice, nie ste ďaleko od pravdy.

Skutočnosť slovenských rodín je od úzkych - a ideologicky zošnurovaných, definícií napísaných v Ústave, na míle vzdialená. Realita slovenských rodín je oveľa plastickejšia, farebnejšia, ale i výrazne zložitejšia než sú všetky tie čítankové deklarácie o "ockovi, mamičke a detičkách."

Medzi naše rodiny totiž patria ako rodiny jednorodičovské, dúhové, tak i rodiny "zošívané," - teda také, do ktorých jeden alebo i obaja partneri prinášajú deti z prechádzajúcich vzťahov. Na Slovensku funguje v týchto patchworkových rodinách takmer 50-tisíc domácností, teda približne až 100-tisíc detí.

Ako sa žije v týchto zošívaných rodinách a akým výzvam čelia? Aké sú roly nevlastných rodičov v každodennej rodinnej dynamike a aká je v nich úloha a miesto expartnerov? Ako môže vyzerať súžitie rôznych foriem súrodeneckých vzťahov a nakoľko je to o biológií verzus zažité či roky budované vzorce správania sa?

No a napokon: Čo je to vlastne rodina, kto do nej patrí a treba ju vôbec definovať a zväzovať vopred definovanými ideologickými vzorcami? Alebo je predsa len zmysluplnejšie, vydať sa cestou práce na vzájomnom rešpekte, prijatí a pocite bezpečia?

Ráno Nahlas s autorkou knihy "Ako zošiť rodinu," Máriou Melkovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Film Nepela je o socialistickom Československu, v ktorom ani olympijský víťaz nemohol byť sám sebou. Uvažuje o emigrácii – podobne ako mnohí v dnešnej dobe. Zároveň je vo filme množstvo krasokorčuľovania. Český herec Josef Trojan sa musel naučiť nielen korčuľovať, ale aj po slovensky. Tvrdí, že nie je spokojný s výsledkom českých volieb, a Česi dúfajú, že ich vláda sa nebude správať tak ako tá Ficova.

Budú aj Česi po voľbách, keď Andrej Babiš skladá vládu s extrémistami, uvažovať o emigrácii? Zbaliť sa a odísť nie je ako kedysi, upozorňuje český herec Josef Trojan, ktorý hrá hlavnú postavu v novom filme Nepela. Hovorí to v rozhovore pre podcast Ráno Nahlas.

Nahrával Peter Hanák.

Niekto si ho nevšimol, iný kachličkoval a ďalšiemu je to jedno, veď pôjde na kurt! 17. November v reflexii mocných. Aj preto ho zbavili sviatočnosti v podobe voľného dňa. Aby im zarobil 150 miliónov!

Je to kontrarevolúcia k Nežnej, volá jedna z jej tvárí - František Mikloško. A mladí z iniciatívy Chcem tu zostaťzorganizovali rovno petíciu Proti zrušeniu 17. novembra. A hoci vládnym snahám nepovedal nie ani oslovený prezident a osud Novembra je spečatený, petícia beží ďalej. Lebo vládny krok je „nebezpečným prejavom neúcty voči všetkým, ktorí pre nás vybojovali slobodu“ a rovnako „voči všetkým, ktorí sa postavili totalitným režimom“.

A pripomínajú, že „sloboda a demokracia nie sú samozrejmosť“. 

Do témy sa ponoríme s Erikom Klimentom, ktorý za iniciatívou stojí. 

„Ak chceme meniť spoločnosť, musíme to robiť spoločne“, hovorí Kliment. „Dôležité je, aby sa zaujímali o veci verejné a pridali ruku k zmene práve mladí ľudia“, dopĺňa. 

„Keby sme všetci zutekali, kto to tu zmeni?“, kladie otázku. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

Po troch konsolidačných vlnách sme tam, kde sme boli. Rozpočet je nerealistický a čaká nás ďalšie viac miliardové uťahovanie opaskov, hovorí člen Rady pre rozpočtovú zodpovednosť Martin Šuster. Kam zmizli všetky tie skonsolidované miliardy, v čom všetkom si žijeme na privysokej nohe a prečo je hrozba bankrotu Slovenska čoraz reálnejšia?

Opäť vyššie odvody a zasa vyššie dane. Vláda pre nás prichystala ďalší konsolidačný balíček, tentoraz za takmer 3 miliardy. Ide už o tretie kolo uťahovania opaskov, problém však je, že ani po ňom rozpočtový deficit zásadne neklesne a vláda svoj cieľ ako ozdraviť verejné financie zjavne nenaplní. Svedčí o tom aj vládou schválený štátny rozpočet, v ktorom Ficov kabinet akosi prestal vnímať surovú realitu tvrdých čísiel. Podľa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť je vládny rozpočet nerealistický.

My si žijeme extrémne nad pomery. Tento štát každoročne minie o 6 až 8 miliárd viac, než zarobí, hovorí ekonóm Martin Šuster.

Z nahromadených dlhov pritom už nevyrastieme iba šliapajúcou ekonomikou, tak komu ešte v tejto krajine brať - a dá sa to vôbec, keď naše daňovo-odvodové zaťaženie atakuje európske rekordy? Pomohlo by zdanenie miliardárov či nehnuteľnosti? Prečo vláda dusí ekonomický rast a ako to, že štát nedokáže šetriť sám na sebe? No a napokon, kam zmizli všetky tie vládou skonsolidované miliardy z našich daní, odvodov či poplatkov?

Zvaliť potrebu konsolidácie výlučne na roky 2020 - 2023 je nepravdivé, k zlému stavu verejných financií prispeli prakticky všetky vlády a najväčšie zhoršenie dlhodobej udržateľnosti verejných financií bolo v čase 2015 - 2019, pripomína Martin Šuster.

V čom všetkom si tu - od penzií až po sociálne dávky, žijeme na privysokej nohe no a stáva sa tým hrozba štátneho bankrotu už príliš blízka a aj reálna?

Ráno Nahlas a ekonóm Rady pre rozpočtovú zodpovednosť Martin Šuster. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Namiesto drahých tankov a bojového letectva relatívne lacné drony. Putinova agresia voči Ukrajine ukázala, že drony zmenili vedenie vojny. A ukazujú to aj akcie tzv. tieňovej flotily, z ktorej narúšajú letiská či vojenské objekty. Skúsenosť už má Dánsko, Belgicko, Nemecko či Nórsko. V závere minulého týždňa sa na cudzie drony nad svojimi objektmi sťažovala česká armáda.

Na novú situáciu reagujú vlády. Na línii hranice s Ruskom vzniká dokonca tzv. dronová stena. A rieši zdanlivý paradox – ako sa vyhnúť použitiu drahej techniky na lacné útočné zariadenia?

Čoho všetkého sú drony schopné? A čo z nich robí účinné nástroje až vojnovej mašinérie?

Téma pre Rastislava Sopka z asociácie Mám dron.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.