Príbehy 20. storočia

Adolf Slamka zažil ako dieťa na vlastnej koži hrôzy vojny. Rodičia sa starali o zraneného ruského dôstojníka, ale bývali u nich aj 12 nemeckí vojaci. Počas základnej vojenskej služby bol nasadený v potláčaní Maďarského povstania v roku 1956. Po vojne pracoval celý život v lese, sprevádzal pri poľovačkách významné osobnosti. Pri prácach v lese s kolegami vyzbierali viac ako 20 vriec kostí a lebiek mŕtvych partizánov a vojakov.

Na začiatku 60. rokov sa v hlave len päťročného dievčatka, Silvie Fishbaum, dcéry preživších holokaust, zrodil sen, že chce ísť do Ameriky. Bolo to kvôli žuvačke, ktorá vtedy na Slovensku ešte neexistovala a ktorú dostala od tety z Ameriky. Už ako dieťa bola terčom urážok a posmeškov zo strany rovesníkov pre svoj židovský pôvod a vnímala ich traumu z holokaustu. Po prvom neúspešnom pokuse opustiť Slovensko sa jej v roku 1979 podarilo natrvalo presťahovať do Ameriky.

Rudolf Sikora, ktorý tento rok pri plnej sile oslávil 80. narodeniny, patrí medzi výtvarníkov, ktorí nielenže formovali estetiku slovenského moderného umenia, ale zasahoval aj do politického diania – patrí medzi najvýznamnejších ľudí Nežnej revolúcie. Jeho obľúbenými témami sú aj environmentálne hrozby, ktorým je zasvätených mnoho jeho diel.

Peter Stark je jediným priamym potomkom rodu Starkovcov, ktorí v 19. storočí vybudovali v Liptovskom Mikuláši Starkovskú liehovar, ktorý funguje dodnes. Po jeho arizácii a znárodnení existuje ako spoločnosť St. Nicolaus, dnes najväčší výrobca liehovín na Slovensku. S touto firmou však už Peter Stark nemá nič spoločné, aj keď meno jeho predka Armina sa ocitlo v názve jedného z produktov.

Židovský pôvod Petra Starka bol krajne rizikový v Slovenskom štáte aj v povojnovom stalinskom Československu. Preto v roku 1959 emigroval do Západného Nemecka a neskôr šiel do USA. Tu absolvoval doktorandské štúdium.

Eva je doslova dieťa holokaustu: narodila sa v pracovnom tábore pre Židov v Novákoch. Po vypuknutí SNP odišli do Piešťan, žili s falšovanými dokladmi. Po prezradení boli odvlečení do tábora v Žiline, neskôr do Serede v novembri 1944 ich deportovali do Auschwitzu, kde videli otca naposledy. Odišla do Západného Nemecka, kde žil jej manžel, rodičia prišli za ňou. V roku 1971 nečakane ovdovela, neskôr sa zamestnala a opäť sa vydala, porodila ďalších dvoch synov, po pôrode tretieho sa jej obnovila trauma z prežitého holokaustu. Vyštudovala psychoterapiu, venuje sa osvetovej činnosti a vzdelávaniu. Napísala životopisnú knihu „Číslo na tvojom predlaktí je modré ako tvoje oči“.

Novinárka Malgorzata Wojcieszynska patrí medzi známe osobnosti poľsko-slovenskej kultúry. Pamätá si bývalý režim, výnimočný stav v Poľsku a revolučné roky. Hneď po Nežnej revolúcii sa odsťahovala za svojim partnerom Stanom do Bratislavy a to ju vraj naučilo byť naozajstnou vlastenkou. Je všade tam, kde dochádza ku kultúrno-spoločenským prienikom medzi našimi dvoma krajinami, vedie časopis Monitor Polonyjny, pôsobí ako moderátorka a okrem toho je aj textárkou piesní.

Zora Bútorová obdivovala prekladateľské umenie svojej mamy, ale zvolila si vlastnú cestu. Vyštudovala sociológiu, ktorú dovtedy nazývali „buržoázna paveda“, a svoj vedecký život zasvätila poznávaniu spoločnosti, najmä výskumu verejnej mienky, otázkam rodovej rovnosti a problémom aktívneho starnutia.

V roku 1950 obidvoch rodičov Dany Viestovej zavreli do väzenia z politických dôvodov, musela sa o ňu postarať stará mama. Strýkom jej otca bol totiž nekomunistický veliteľ povstaleckej armády Rudolf Viest. Mama sa vrátila v roku 1951, museli sa často sťahovať kvôli práci, Študovala na žurnalistike, v roku 1968 sa zúčastnila na štrajku študentov a v roku 1969 na protestnej hladovke za Jana Palacha. V roku 1997 sa stala šéfredaktorkou Slovenky, neskôr pracovala na ďalších pozíciách. V roku 2024 dostala medailu M. R. Štefánika III. stupňa pri príležitosti 80. výročia SNP.

Bratislavčan Zoltán Demján bol desať rokov štátnym reprezentantom v horolezectve. Je prvým Čechoslovákom, ktorý dosiahol vrchol Mount Everestu v roku 1984 a zároveň jeden z mála ľudí na svete (s Jozefom Psotkom), a jeden z mála, ktorí vystúpili na najvyššiu horu sveta bez použitia kyslíkového prístroja. Za prvovýstup na Dhaulángiri získal cenu za Najlepší svetový horolezecký výkon v Himalájach za rok 1988. a tým jeho výkony zďaleka nekončia.

V Nitre žila židovská komunita v súlade a priateľstve s majoritou. Nacistické zverstvá toto spolužitie kruto narušili. Veľmi cenné svedectvo o Druhej svetovej vojne v Nitre priniesla pani Jurčová, ktorá udalosti navyše vnímala detskými očami: bola svedkyňou transportu židovských spoluobčanov, zverských zásahov Hlinkovej gardy a bombardovania Nitry.

Aj keď sa Štefan Zora narodil v roku 1949, jeho život bol poznačený holokaustom a tragickými rodinnými príbehmi. Mal však v sebe dostatok energie, aby sa stal hercom v detskej dramatickej skupine, absolvoval v Rakúsku medicínu a odišiel do Ameriky, kde sa stal psychológom. Tragédia holokaustu nebola len záležitosťou generácie, ktorá ho zažila ale aj tých, čo sa narodili po vojne. Potvrdzuje to aj príbeh Štefana Zoru.

Eva mala iba 16 rokov, keď sa vrátila z koncentračného tábora. Doma našla iba otca, ktorý gestapu ušiel doslova zázrakom. Z koncentračného tábora, kde väzňov triedil doktor Mengele, sa však nikdy nevrátil ani jej starší brat, ani stará mama. Eva na krajinu, ktorá umožnila deportácie vlastných občanov, nezanevrela. Pre emigráciu sa rozhodla až po tom, keď jej manžela ŠtB nútila do spolupráce výmenou za víza. Jej dcére zase komunisti neumožnili študovať. V zahraničí sa neskôr stala významnou vedkyňou.

Väčšina ľudí si v mladosti vyberie profesiu či odbor, ktorému sa potom venujú takmer celý život. V spoločnosti nájdeme ale aj renesančné osobnosti, ktoré vystriedajú celú škálu rôznych zamestnaní a špecializácií, rozbehnú veľmi rozmanité projekty. Medzi takýchto kreatívnych jedincov patrí aj Fedor Gál, jeden z najdôležitejších ľudí Nežnej revolúcie a politiky bezprostredne po nej. Fedor Gál je aktuálny laureát Ceny Pamäti národa. 

Zrejme iba málo rodín na Slovensku sa môže pochváliť tým, že má v rodine štyroch reprezentantov. O rodine bežkyne na lyžiach Jaroslavy Páričkovej (rodenej Kratochvílovej) to platí. Bola reprezentantkou Československa v tomto obľúbenom bielom športe nielen ona, ale aj jej manžel Andrej „Drážo“ Párička a po rokoch aj obe ich deti, ktoré nesú mená po rodičoch - Jaroslava Páričková ml. a Andrej „Drážo“ Párička ml. Ten sa dokonca prebojoval v roku 1998 na zimné olympijské hry v Nagane.

Jedna z najvýznamnejších slovenských koncertných klaviristiek dostala v roku 1971 zákaz hrania z politických dôvodov. V roku 1984 ilegálne prešla aj s dcérou hranice do Talianska. Následne žila ako politická utečenka v Grade, Terste a Latine. O 8 mesiacov neskôr emigrovala do USA, kde obnovila svoju kariéru. Ako prvá Slovenka mala v roku 1992 sólový koncert v newyorskej Carnegie Hall. V USA aj na Slovensku publikovala odborné texty z oblasti hudobnej vedy a napísala aj svoju autobiografiu.

V podcaste sú použité úryvky z komorných koncertov umelkyne.

Emil Sedlačko, čerstvý laureát Ceny pamäti národa, sa narodil tesne pred oslobodením v Trenčianskych Tepliciach. Základnú vojenskú službu absolvoval ako syn nepohodlných občanov. V auguste 1968 patril medzi hlasných oponentov vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie. Niekoľkokrát bol zatknutý, vypočúvaný a väznený štátnou bezpečnosťou. Dve desaťročia znášal spoločenské a politické ponižovanie. V novembri 1989 spoluzakladal nezávislé slovenské odbory. Po nástupe mečiarizmu ho lákali do HZDS, no odmietol a opäť sa stal nepohodlným. Ako dôchodca vyštudoval univerzitu tretieho veku a organizoval výstavy o tom, že sloboda nie je samozrejmosť.

Keď Červená armáda oslobodila Soblahov, obec v okrese Trenčín, Karol Mrázik sa už ako pätnásťročný pridal k nim a bojoval až do konca druhej svetovej vojny.

Príbeh Štefana Maďara ukazuje mimoriadnu surovosť komunistického režimu v päťdesiatych rokoch. Štefan ešte ako mladistvý musel na vlastnej koži okúsiť drastické praktiky vyšetrovateľov Štátnej bezpečnosti, aby si neskôr odsedel viac ako päť rokov z pôvodných desiatich za vykonštruovanú špionáž a vlastizradu. Väčšinu času potom strávil v jáchymovských uránových baniach.

Krasokorčuliarka Agnesa Búřilová, rodená Wlachovská, reprezentovala Československo v krasokorčuľovaní na všetkých vrcholových podujatiach. V slovenskej olympijskej histórii má pozoruhodný primát. Sama súťažila na zimných olympijských hrách v krasokorčuľovaní v kategórii športových dvojíc. Potom na nich trénersky viedla bronzového medailistu Jozefa Sabovčíka a napokon na ZOH súťažil v ľadovom hokeji aj jej syn. V roku 2023 sa dostala do Siene slávy Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu. Príbeh v roku 2024 zaznamenal Martin Rodák a spracovala ho Lucia Stankovičová Fričová.

Otčim a brat Pavla Múčku bojovali v SNP. Pavol podával partizánom informácie, zohnal im zbrane, pomohol overiť doklady, V Uhrovci zažil výpady Nemcov a vlasovcov proti partizánom. Jeho brat padol v boji.

Pavol Múčka patrí medzi tých, ktorí nikdy nestratili komunistické presvedčenie.

Keď mal syn Pavla Taussiga jedenásť rokov, pripravil pre neho jeho otec darček – spísal svoj životopis. V ňom popísal, čo ako chlapec v rovnakom veku robil. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby Pavel Taussig nebýval medzi jedenástym a dvanástym rokom v Osvienčime, Mauthausene a ďalších koncentračných táboroch. Tieto zápisky po mnohých rokoch vyšli v slovenčine pod názvom Chlapec, ktorý prežil pochod smrti. Kniha vychádza z denníkových záznamov, ktoré si Pavel Taussig viedol krátko po oslobodení počas svojej rekonvalescencie v lete 1945.

Jána Rampáka už ako dospelého človeka zlákalo divadelníctvo. Účinkoval v legendárnej trnavskej Kopánke, neskôr Disku, s ktorým spolupracoval Blaho Uhlár. Bol doslova spoluzakladateľom silnej trnavskej ochotníckej scény a k divadlu mal vždy profesionálny prístup.

Marta Červená sa v roku 1970 sa stala členkou tajnej rehole Školských sestier sv. Františka z Assisi. Dňa 27. mája 1983 zažila priebeh „Akcie Vír“, ktorá pripomenula brutalitu 50. rokov. Bola obvinená a zatknutá. Väzbu absolvovala v Ústave na výkon trestu v Žiline. 11. mája 1983 bola po všeobecnom nátlaku spoločnosti prepustená po 40 dňoch väzby na slobodu.

Branislav Oláh sa narodil v Detve v rómskej rodine v roku 1974. Starý otec bol internovaný v pracovných táboroch, s bratmi bol ako partizán účastníkom SNP. Branislav sa angažoval počas Nežnej revolúcie. Od roku 2000 pracuje ako novinár, okrem toho je bloger a spisovateľ. Od roku 2006 pôsobí ako terénny sociálny pracovník.

Kristína Koníková počas 2. svetovej vojny nosila so svojím psíkom chlieb a odkazy otcovi, bratovi a partizánom do bunkrov na Starej Myjave, kde vzniklo silné protifašistické hnutie a partizánsky odboj. S rodičmi a bratom sa nikdy o jej poslaní a odvahe počas vojny nebavili, brala to ako samozrejmosť.

Scenárista a režisér Jozef Banyák Pochádzal z rómskej rodiny kováčov, počas komunizmu miništroval v kostole. Rodina z Viedne ovplyvnila jeho pohľad na svet. Vyštudoval réžiu na VŠMU, pracoval na hollywoodskych produkciách na Slovensku. Má zásluhu na desiatkach hodnotných projektov – filmov a relácií.

Jozef Olajoš (1944) bol hudobníkom od základnej školy. Priatelil sa s Ladislavom Martoníkom, ktorého zastrelili ruskí okupanti v roku 1968 na ulici. Počas normalizácie cestoval s kapelou po svete – bol členom Orchestra Juraja Szabadoša i Orchestra Gustáva Offermanna. V roku 1993 spoluzakladal klub Jazz Košice.

Viera Kalinová sa narodila v 22. januára 1949 v Bratislave do židovskej rodiny. Starí rodičia aj väčšia časť rodiny zahynula počas II. svetovej vojny, či v koncentračných táboroch. Mama Margita prežila pracovný tábor v Plaszowe, koncentračný tábor Auschwitz a aj pochod smrti do Bergen – Belsenu. Po vojne sa v Bratislave sa zoznámila s otcom Lászlom Kleinom. Otec sa skrýval 9 mesiacov s ďalšími 9 ľuďmi v byte v Bratislave.

Keď mala Viera sedemnásť, celá rodina emigrovala do Izraela. Odtiaľ ďalej do Nemecka a do USA. Viera vyštudovala ruskú literatúru na Brownovej univerzite na Rhode Island. V rokoch 1971 až 1978 študovala slavistiku na Univerzite v Yale. Zoznámila sa s dirigentom a hudobníkom Gilbertom Lavinom. V roku 1976 sa vydala a mala dve deti. Zažila útok na World Trade Center 11. septembra 2001 a aj finančnú krízu v roku 2008.

Humoristi pomáhali prežiť éru Vladimíra Mečiara a široko sa uplatnia aj za Roberta Fica.

S Mariánom Leškom a Tomášom Hudákom sa Sandra Polovková rozprávala aj o tom, prečo je humor a politická satira politikom nepríjemná. Prečo by sme sa bez humoru nezaobišli? Kedy je za čiarou? Ale aj o tom ako satira prežívala počas socializmu a akú rolu zohrala v mečiarizme.

Podujatie "Sloboda nie je happy end!" podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.

Na rezort kultúry sa „vrhli“ nominanti SNS.

S Ivanou Šátekovou a Erikom Šille sa Sandra Polovková rozpráva o tom, prečo je občianska angažovanosť a aktivita prirodzená? Prečo umelci prostredníctvom umenia reagujú na ohrozenia demokracie? A s obavami, ale aj nadhľadom komentujú aktuálnu situáciu v kultúre.

Podujatie "Sloboda nie je happy end!" podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.

Niekoľko dní po vstupe sovietskych vojsk v auguste 1968 sa rozhodla odísť z Československa. Podporila ju matka, ktorá nástojila, aby emigrovala spolu so sestrou. Obe sestry, Viera Nováková Noy a Marta Nováková Gavorová, sa uchytili v Spojených štátoch. Stali sa známymi odborníčkami vo svojich profesiách: Viera ako fyzioterapeutka a Marta ako biochemička.  

Žili bohatým spoločenským životom a v emigrácii sa mohli opierať o obrovskú súdržnosť židovskej komunity a komunity emigrantov. Aj vďaka nim získala Viera Nováková prácu v rehabilitačnom inštitúte s vynikajúcou povesťou, ktorý navštevovali politici i smotánka z Hollywoodu. A čiastočne to bolo aj vďaka tomu, že prišla z Piešťan, kúpeľov známych aj medzi lekármi v USA.

Juraj Braun sa narodil 1. mája 1952 v Bratislave do židovskej rodiny. Matka bola počas vojny internovaná v koncentračnom tábore. Otec pochádzal z Bratislavy z ortodoxnej židovskej rodiny a počas vojny sa ukrýval v Maďarsku a na Slovensku.

Majetky Braunovej rodiny boli počas vojny arizované, ale po vojne dostali časť naspäť. Po nástupe socializmu boli majetky manželov znovu znárodnené a počas Akcie Z boli vysťahovaní na vidiek.

Po návrate do Bratislavy mali rodičia problémy so zamestnaním pre ich kapitalistický pôvod. Juraj bol terčom antisemitských prejavov zo strany rovesníkov. V roku 1968 bol účastný na tábore židovskej mládeže v Dubrovníku, neskôr bol zato vypočúvaný Štátnou bezpečnosťou. V roku 1980 emigroval do USA. Tam pokračuje v kariére lekára doteraz. V roku 1991 sa oženil s dcérou preživších šoa z Československa.

Predstavitelia vládnej koalície bez ostychu „valcujú“, čo uznajú za vhodné.

S Alexandrou Kusou a Branislavom Panisom sa Sandra Polovková zhovárala o tom, prečo je pre demokraciu dôležité obraňovať verejné inštitúcie?

Témou diskusie nie je iba osobná skúsenosť hostí z nedôstojného a neodborného odvolania z pozícií riaditeľov, ale aj dôvody prečo byť motivovanými občanmi a zaujímať sa o fungovanie, prácu, výsledky erbových kultúrnych inštitúcií.

Je to záznam verejnej diskusie, ktorá sa odohrala 4. decembra v Tichu a spol., v Bratislave.

Vznik diskusie a záznamu podporil z verejných zdrojovov Fond na podporu umenia.

Ján Roda sa narodil 14. decembra 1952 v Žiline do židovskej rodiny. Narodil sa síce až po vojne, ale zdieľal traumy obdobia druhej svetovej vojny cez svoju rodinu – jeho otec prežil zrejme len preto, lebo bol lekár a na tých sa deportácie v roku 1942 nevzťahovali.

Roda hovorí aj o nezhodách so svojim otcom, komunistom, ktorý vstúpil po vojne do KSČ z presvedčenia, ale nevystúpil len vďaka jej mafiánskej štruktúre. V roku 1982 emigroval Ján Roda do USA.

Ľubica Droppová sa narodila v Bratislave. Svoje detstvo a mladosť prežila v Banskej Bystrici. Jej otec bol významný bankár, ktorý sa zúčastnil SNP a veľmi významne pomohol slovenskému majetku, zajatý a väznený v Mauthausene. V rokoch 1953 - 1956 bol väznený aj komunistickým režimom. Matku dohnal komunistický režim k samovražde.

Lýdia Ferová sa narodila židovským rodičom v predvečer druhej svetovej vojny. Strasti holokaustu sa rodine bohužiaľ nevyhli. Otecka odviezli prvým transportom do Auschwitzu, kde ešte v tom istom roku zomrel. O pár mesiacov neskôr musela odísť mamička so štvorročnou Lýdiou do pracovného tábora v Novákoch.

Po roku sa podarilo zveriť malú Lýdiu do starostlivosti strýka, ktorý mal štatút „vyvoleného“ – vďaka svojej profesii bol dôležitým pre Slovenský štát a mohol zostať na slobode, hoci bol aj Žid. Lýdia sa tak dočkala konca vojny v relatívnom bezpečí, zatiaľ čo jej mamička putovala aj so svojimi rodičmi do Auschwitzu – rodičia tu zahynuli, ona prežila a vrátila sa domov za svojou dcérou. Roky odlúčenia ale narušili puto medzi matkou a Lýdiou a viedli k odcudzeniu, ktoré sa im už nikdy nepodarilo úplne prekonať.

Predstavitelia koalície neváhajú opakovane klamať.

Prečo potrebujeme slobodné médiá? Prečo sa ich snažia diktátori ovládnuť alebo zničiť? Ako môžu médiá pomáhať v zachovaní demokracie, podpore kritického myslenia, overovania faktov?

Sledujte alebo počúvajte v ďalšej časti relácie Sloboda nie je happy end! s hosťom, šéfredaktorom Denníka N, Matúšom Kostolným.

Je to záznam verejnej diskusie z 8. novembra v Tichu a spol., v Bratislave.

Pavel Záleský patril v komunistickom Československu k malej skupine ľudí, ktorá našla odvahu vzdorovať totalitnému režimu. K disentu ho v osemdesiatych rokoch priviedla kresťanská viera. Zaujímala ho duchovná literatúra, ktorú ale obmedzovala normalizačná cenzúra. Cirkvi totiž nesmeli skoro nič vydávať. Záleský takúto literatúru samizdatovo rozmnožoval a riskantne distribuoval, čím riskoval možno už nie svoj život, ale nevyhol sa krutým perzekúciám. Dňa 17 novembra 2024 sa stal jedným z laureátov Ceny pamäti národa.

Marta Neužilová prežila detstvo v Bohušoviciach nad Ohří, v obci, ktorá je spätá s tragickými osudmi (nielen) českých Židov. Práve tu vystupovali v rokoch 1941-1943 deportovaní Židia z vlakov a pod dozorom žandárov sa vydávali pešo na cestu do neďalekého geta v Terezíne. Táto okolnosť dramaticky zasiahla do života Marty i celej jej rodiny.

Ladislav Szalay sa narodil v Trnave. V roku 1944 po potlačení SNP zachránil židovského spolužiaka pred deportáciou. Po škole pracoval na Ekonomickom ústave Slovenskej akadémie vied. Neskôr kvôli výsledkom svojej vedeckej práce musel zo SAV odísť. Ladislav pracoval aj v časopise Roháč do roku 1973. Odmietol podpísať súhlas so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy, a tak mu zať Biľaka znemožnil návrat. Jeho ďalšou prácou bola podradná práca v učtárni redakcie Pravda. V roku 1989 založil Slovenský denník, z ktorého sa stal tlačový orgán KDH, ale bol pre stranu príliš veľký liberál. Jeho príbeh vám premiérovo vyrozpráva Nina Pompošová.

Od roku 1941 sa zaúčal v pneuservise v Martine, kde si partizáni nechávali opravovať autá. Už 28. augusta 1944 po vyhlásení všeobecnej mobilizácie sa so všetkými členmi dielne pridal k armáde na stranu SNP. Viackrát bojoval v horách s Nemcami. Dostal sa do zajatia v Nemecku v tábore Altengrabow, Stalag 11 A a vo Weidenbergu.

Tvár Kamily Moučkovej poznali v 60. rokoch 20. storočia televízni diváci v celom Československu. 21. augusta 1968 ju z televízneho štúdia, kde do poslednej chvíle informovala divákov o tom, čo sa deje v uliciach Prahy po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy, vyviedli až sovietski vojaci s namierenými samopalmi. Obľúbenú a rešpektovanú hlásateľku a redaktorku komunistický režim vytlačil z verejného života a kvôli otvorenému kritickému postoju v období normalizácie jej komunisti znemožnili vykonávať akúkoľvek kvalifikovanú prácu.

Umelec, ktorý objavil nový smer v divadle a dal mu slobodu. Režisér, ktorý si ťažko získaval uznanie a ktorého tvorba je pre niektorých teatrológov dodnes menejcenná, aj keď reálne posúvala slovenskú kultúru ďalej. Založil Divadlo Stoka, prvý nezávislý kultúrny priestor na Slovensku.

Pozor, v podcaste sú použité explicitné výrazy!

Miroslava Kalibová žila na Slovensku v období vzniku Slovenského štátu. Česi začali byť nežiaduci, tak sa presťahovali do Lidíc. Prežila vyhladenie Lidíc, otec bol popravený a ona bola uväznená v koncentračnom tábore Ravensbrück, kde prežila pochod smrti.‘

Benjamín Abeles hovorí, že pochádza z takej asimilovanej židovskej rodiny, že mali židovské iba meno. Napriek tomu mu celú rodinu vyvraždili nacisti. Jemu samému sa podarilo odísť v rámci Wintonových transportov do Anglicka. Tam vyštudoval, pôsobil v RAF a neskôr v Izraeli sa stal svetovo uznávaným vedcom.

Po necelých 60 rokoch od vpádu cudzích vojsk sa časť slovenskej populácie vlastne sama dožaduje obmedzenia svojej slobody.

Po Pražskej jari a nádychu slobody, náznaku socializmu s ľudskou tvárou, prišiel 21. august 1968 a vstup vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa.

Jedným z prvých a hlavných cieľov bola budova Československého rozhlasu v Prahe, ktorý sa podarilo obsadiť. Rozhlas však ešte 6 dní vysielal. Ako a vďaka komu?

Aj to sa dozviete v novom československom filme VLNY, ktorý rozpráva nielen o historických udalostiach, ale najmä o silných príbehoch blízkosti a ľudskosti v dobe, keď sa niečo deje na hrane a pod tlakom.

O filme, procese jeho tvorby, či odkazoch pre súčasnosť sa zhovárala Sandra Polovková s herečkou Táňou Pauhofovou a scenáristom, režisérom filmu, Jiřím Mádlom.

Táto časť relácie vznikla vďaka finančnej podpore Férovej nadácie O2. Ďakujeme.

Prácu Post Bellum môžete podporiť aj vy: NECHCEME ZNOVA PREŽÍVAŤ TOTALITY 20. STOROČIA

František Elston sa narodil v Prahe v asimilovanej židovskej rodine ako Epstein. Meno si zmenil neskôr v Británii, aby lepšie zapadol do prostredia, našiel si ho podľa telefónneho zoznamu. Jeho otcovi sa podarilo pre neho získať falošný rodný list, a preto sa dostal s Wintonovými transportmi do Anglicka. Po maturite nastúpil k letectvu, slúžil pri 313. perute.

Pri havárii lietadla bol vážne zranený a utrpel trvalé poškodenie zraku, ktoré jeho leteckú kariéru významne obmedzilo. Po vojne sa vrátil znova do Československa, z jeho početnej rodiny prežil iba otec. V máji 1948 emigroval so svojou ženou do Anglicka, pracoval ako stomatológ. V roku 1989 sa vrátil do Československa. 

Ospravedlňte prosím zníženú kvalitu záznamu pamätníka.

Nadi Köhlerovej lekár pri narodení prorokoval skorú smrť, keďže sa narodila veľmi maličká a slabá. Niet divu - jej mamička nevidela dva roky slnečné svetlo a trpela podvýživou. Od roku 1942, kedy mala nastúpiť do židovského transportu, sa ukrývala v pivnici pred nacistami. Lekár sa, našťastie, mýlil. Z Nade vyrástla silná a temperamentná žena, ktorá ustála mnoho životných skúšok. Na jednej strane chránila manžela a celú svoju rodinu pred Štátnou bezpečnosťou, na strane druhej jej od muža chýbala podpora.

Pilot Imrich Gablech sa narodil 4. novembra 1915 v slovenskom Hrachovišti. 7. júna ako prvý Slovák spolu s ďalšími tromi pilotmi odletel zo Slovenska do Poľska. Spoločne s ďalšími poľskými i československými letcami bol nedaľeko rumunských hraníc zatknutý Červenou armádou. Prežil dva roky v sovietskom gulagu. Po vypuknutí vojny sa dostal do Anglicka. Pri jednom z cvičných letov prežil tzv. black-out – výbadok vedomia. Zo zdravotných dôvodov prestal lietať a stal sa dispečérom na letisku. V roku 1949 bol vyhodený z armády. Následne ho 4-krát vyhodili zo zamestnania. V roku 2005 vyšla na Slovensku jeho životopisná kniha. Imrich Gablech dosiahol hodnosť plukovníka a je držiteľom mnohých vyznamenaní a medailí. Zomrel 16. októbra 2016.

Takmer celý život Jána Paulinyho bol poznačený nepriazňou režimu, ústrkov a ponižovania si užil naozaj veľa aj keď bol naozaj schopný človek vo svojej oblasti, zootechnike, a mal aj manažérsky talent. Ten naplno uplatnil až po revolúcii, keď sa, už na dôchodku, stal starostom rodnej Dobrej Nivy.

Život Karola Dubovana je naplnený čistou láskou k Bohu. Tú doňho vložili rodičia a on ju celý svoj život šíril celým svojím bytím, manželstvom, prostredníctvom detí a spoločenstva. Dnes sa nám môže zdať až neuveriteľné, že žiť kresťanstvom a konať dobro v mene pána Boha bolo kedysi zakázané.

Kresťanské hodnoty sa nezhodovali s hodnotami totalitného systému minulého storočia. Spoločenská a politická situácia pokrivili mnoho charakterov a poznačili našu spoločnosť. Prežívanie náboženstva a žiť kresťanský život pod dohľadom štátnej moci bolo veľmi náročné. No našťastie sa našli aj takí, ktorí aj v tej ťažkej dobe dokázali nielen kresťanstvom žiť, ale šíriť ho aj medzi ďalších ľudí.

Zo židovskej rodiny pani Jolany Blau sa počas holokaustu zachránila len ona, jej matka a babička. Spolu s matkou prežili koncentračný tábor v Terezíne a po vojne začali nový život v Prahe. Po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa sa však Jolana rozhodla svoj domov opustiť znova.

Druhú svetovú vojnu obyvatelia osady Trstená spočiatku ani nepociťovali. Niečo sa začalo diať až v roku 1944, kedy sa v neďalekom Kunerade začala formovať Partizánska brigáda M. R. Štefánika pod velením Viliama Žingora. Krutosti vojny sa k ľuďom v osade dostali až vypuknutím Slovenského národného povstania koncom leta 1945. Vtedy sa v Strážovských vrchoch a v obciach pod Kľakom začali vyskytovať rôzne partizánske skupiny. Hoci bola Vlasta len malé dievča, pamätá si nielen na zlobu nemeckých vojakov, ale aj na častokrát bezohľadné správanie sa partizánov.

Stanislav Hlučka bol počas 2. svetovej vojny členom československej zahraničnej armády a príslušníkom RAF, vojenského letectva britských ozbrojených síl. Ako vojenský letec sa zapojil aj do SNP, no aj napriek tomu bol v roku 1948 zatknutý a vo vykonštruovanom súdnom procese odsúdený na 5-ročný trest odňatia slobody.

Narodil sa na Východnom Slovensku. V roku 1935 zmaturoval a šiel študovať medicínu do Prahy. V roku 1939 sa po uzavretí vysokých škôl vrátil domov, do novovzniknutého Slovenského štátu, kde bol odvedený do pracovných oddielov, kde slúžili najmä Rómovia a Židia.

Rozhodol sa emigrovať do Palestíny, na vysťahovaleckej lodi vyplával z Bratislavy v roku 1940 a zažil príbehy ako z dobrodružného filmu. Po stroskotaní lode boli zachránení Britmi a Josef bol následne internovaný v egyptskom väzení v Alexandrii.

Po prepustení vstúpil v máji 1941 do československej armády v Alexandrii a bojoval pri Tobruku pri Dunkerque. V roku 1946 si dokončil štúdiá na lekárskej fakulte a o rok neskôr prešiel na chirurgické oddelenie nemocnice Na Bulovke, kde pracoval až do svojho odchodu do dôchodku.

Michal Šebeň sa narodil na Salaši pri Uhrovci v roku 1931. Po vypuknutí SNP sa na salaši začali objavovať partizáni. Jeho brata Adama odviedli do armády, avšak dezertoval a pridal sa k partizánom. Michal zažil odsun vojakov nemeckej armády z Uhrovskej doliny. Jeho rodičia museli odvádzať vysoké kontingenty, nútili ich vstúpiť do družstva. Zostali však na Salaši ako zamestnanci. Jeho súrodenci si museli nájsť iné zamestnanie. Michal vyštudoval strojnícku priemyslovku, oženil sa, pracoval v Tatrovke v Bánovciach nad Bebravou. Po auguste 1968 mal problémy v zamestnaní, neskôr sa zamestnal v Bratislave. Po revolúcii v roku 1989 išiel do dôchodku, vrátili sa do Bánoviec a reštituovali Salaš. Michal napísal knihu o rode Šebeň a histórii Salaša. Pravidelne sa na mieste stretáva celá veľká rodina.

Pred druhou svetovou vojnou žilo v Žiline približne 18 800 obyvateľov, z čoho bolo približne 3500 Židov. Početná komunita nežila izolovane, ale významným spôsobom participovala na živote a rozvoji mesta. Príchodom vojny a vznikom krutého Židovského kódexu, ktorý vstúpil do platnosti v septembri 1941, sa ich spoločenské, sociálne, ekonomické a ľudské podmienky začali drasticky zhoršovať. Bol to jeden z najkrutejších protižidovských zákonov v Európe.

Ako vnímala toto tragické obdobie v našej histórii detskými očami Margita Naďová?

Vypuknutie druhej svetovej vojny na život ľudí v osade Horná Stredná, skrytej hlboko v Strážovských horách, vplývalo len okrajovo. Desať rodín osady žilo svojím životom podobne ako pred vojnou. Slovenský štát im zabezpečoval falošný pocit istoty a bezpečia.

Mladí slovenskí muži však už v tom čase rukovali do zložiek Slovenskej armády, ktoré po boku nacistického Wehrmachtu bojovali na východnom fronte proti Sovietskemu zväzu. Krutosti vojny sa k ľuďom v osade dostali až vypuknutím Slovenského národného povstania.

Albín Jankulík mal v tom období deväť rokov a pamätá si na vypálenie Hornej Strednej. Nemci si celú udalosť zaznamenávali kamerou a použili ako súčasť týždenných propagandistických správ.

Edite Grosmanovej nacisti zobrali detstvo. Bola v prvom transporte do koncentračného tábora Auschwitz. Pre náš podcast hovorila ako jedna z troch posledných žijúcich Sloveniek z prvých transportov.

25. marca si pripomenieme mimoriadne smutné výročie. Pred 82 rokmi odišiel zo Slovenska prvý dievčenský židovský transport. Vypravili ho z Popradu do koncentračného tábora Auschwitz.

V marcové dni krátko po sebe odišli viaceré transporty. V úplne prvom transporte bolo tisíc mladých žien. Do októbra 1942 bolo z územia ľudáckej slovenskej republiky vyvezených takmer 58 000 obyvateľov židovského pôvodu. Ďalších 13 000 bolo deportovaných po potlačení Slovenského národného povstania.

Deportácie a hrôzy holokaustu neobišli ani slovenských Židov, ktorí sa počas vojny, po arbitráži ocitli na maďarskom území.

Edita Grosmanová je jednou z troch žijúcich Sloveniek z prvých transportov. Manželka scenáristu oscarového filmu Obchod na korze Ladislava Grosmana zažila strašné veci, ktoré sú pre nás úplne nepredstaviteľné. Prežívala krásne detstvo, a zrazu, z ničoho nič, prišlo peklo. Dnes o tom hovorí pokojným hlasom a mrzí ju jedine to, že v spoločnosti sa zasa zdvíha násilie a extrémizmus.

Alica Chladeková, rodená Grofová, je naša najúspešnejšia stolná tenistka. Mnohonásobná reprezentantka Československa bola vypočúvaná a sledovaná Štátnou bezpečnosťou. Počas celej svojej úctyhodnej kariéry bola frustrovaná pomermi v slovenskom stolnom tenise.

Pani Anna Ďurišová zažila 2. svetovú vojnu ešte ako dieťa. Bola svedkom toho, ako postupne odvádzali členov jej blízkej židovskej rodiny, aj ako sa obyvatelia jej rodnej dediny museli vysporiadať s nemeckými a neskôr rumunskými vojakmi. Rodina zažila ťažké časy komunistami nanútenej kolektivizácie a vysokých kontingentov.

Bratislavská rodáčka Felicitas Babušíková sa po štúdiu na Prírodovedeckej fakulte UK chcela venovať vedeckej kariére v oblasti biochémie. Po bratovej emigrácii na západ v roku 1969 ju však vtedajší režim prinútil zmeniť plány a po vlastnej krasokorčuliarskej reprezentácii sa popri civilnom zamestnaní v zdravotníctve úspešne presadila ako uznávaná rozhodkyňa Medzinárodnej korčuliarskej únie. Pani Felicitas je i zakladateľkou Memoriálu Ondreja Nepelu.

Alžbeta sa narodila v Šuranoch. Začala chodiť do meštianskej školy v rodnom meste až do svojich 15 rokov. V marci 1944 bolo vytvorené Šuranské židovské geto, kde ju umiestnili aj s jej rodinou. V júni 1944 celú rodinu deportovali do Komárna, následne do Košíc, a odtiaľ do Osvienčimu. V roku 1944 bola Alžbeta aj s matkou transportovaná do továrne v Sudetoch. V roku 1945 umrela Alžbetina matka, keď ju vyhodili k železničnej trati, kam hádzali odpad z továrne. Alžbeta si zobrala za manžela Andreja Brodyho a žili v Nitre. Spolu s manželom sa presťahovali do Izraela, kde sa im narodili dve deti.

Zďaleka nielen Slovensko tápe, ako napredovať.

S najznámejším vydateľom slovenskej literatúry, večným bojovníkom za slobodu všeobecne, aktérom Nežnej revolúcie v Leviciach sa zhovára Sandra Polovková nielen o minulosti, ale aj o ohrození slobody v súčasnosti. Diskusiu sme realizovali v spolupráci s občianskym združením literarnyklub.sk v rámci festivalu Cez Prah.

Táto časť relácie vznikla vďaka finančnej podpore Bratislavského samosprávneho kraja. Ďakujeme.

Prácu Post Bellum môžete podporiť aj vy https://postbellum.darujme.sk/spomienky-pamatnikov-zachovavame-aj-vdaka-vam

Milada Cábová prežila krásne detstvo v Lidiciach, ale vypálenie obce jej zmenilo život. Deportovali ju aj s matkou do pracovného tábora Ravensbrück, kde so šťastím prežila strašné podmienky a v čase konca vojny aj pochod smrti. Prežili obe. Hovorí, že až keď sa jej narodili vlastné deti pochopila, aká strašná bola strata lidických matiek – 82 ich detí nacisti zavraždili a prežilo len 17.

Ešte počas štúdia architektúry dostal Václav Čeřovský vysoké štátne vyznamenanie, Československú Jánošíkovu medailu, za svoju činnosť v partizánskych oddieloch na konci nacistickej okupácie. Kvôli kresťanskému presvedčeniu ale odmietol stranícku kariéru, ktorú mu ponúkali komunisti. Nasledovalo vyhodenie zo školy a nakoniec päť rokov v jáchymovských lágroch. Štúdium dokončil až koncom šesťdesiatych rokov.

Ľubomír Ftáčnik sa narodil v Bratislave v roku 1957 ako druhé dieťa z jednovaječných dvojčiat. Vyštudoval fyziku pevných látok, ale v tejto brandži nikdy nerobil, celý život sa živil šachom. Od 13 rokov hral šach v bratislavskom klube Slovan. V roku 1977 vyhral juniorské majstrovstvá Európy a stal sa juniorským majstrom sveta, V roku 1980 sa stal veľmajstrom v šachu. Je štvornásobným majstrom Českloslovenska. Sedemkrát sa zúčastnil na šachovej olympiáde. Do roku 2003 sa pravidelne nachádzal vo svetovej stovke. Dnes učí ľudí z celého sveta šach.

Ján Zachara je najstarším žijúcim Slovákom, ktorý vyhral olympijské zlato. V časoch studenej vojny mal ako československý boxer možnosť cestovať do štátov západného bloku. Bolo to počas doby, keď súťaženie a športovú konkurenciu priamo podnecovalo politické napätie. Povojnový šport sa ešte v mnohom odlišoval od dnešného profesionálneho zápolenia.

Michal Kaňa, syn slovenských vysťahovalcov, ktorí sa usadili v srbskej Vojvodine, sa počas štúdia teológie v Ríme stal vďaka svojmu juhoslovanskému pasu tajnou spojkou Ríma s cirkvou na Slovensku. V rokoch 1978 až 1983 odovzdával tajné informácie a prevážal náboženskú literatúru, ktorá bola v tom čase v Československu zakázaná. Vyšetrovali ho v Československu, Juhoslávii i Rakúsku.

Bývalý režim a okupácia v roku 1968 vyštvali z domova množstvo talentovaných ľudí. Medzi nimi bol aj muzikant Albín Berky, ktorý môže o sebe bez preháňania povedať, že je jedným zo zakladateľov hudobného školstva v Austrálii. Síce sa cítil byť súčasťou bratislavskej scény, ale túžba po slobode bola silnejšia.

Oľga Gyarfášová uvádza v pondelok, 18. decembra, do života novú knihu AKO SME ŽILI V ROKOCH NORMALIZÁCIE s podtitulom Rozhovory s aktérkami spoločenstva vzdoru. 

V ďalšej časti relácie Sloboda nie je happy end! sa Sandra Polovková zhovárala s Oľgou Gyarfášovou nielen ako autorkou knihy a docentkou sociológie. Spolu s prekladateľkou Juliou Sherwood spomínajú na svoje odhodlanie a presvedčenie byť súčasťou disentu, na normalizáciu, či prenasledovanie ŠtB. 

Diskusiu sme realizovali v spolupráci s občianskym združením literarnyklub.sk v rámci festivalu Cez Prah. 

Táto časť relácie vznikla vďaka finančnej podpore Bratislavského samosprávneho kraja. Ďakujeme. 

Prácu Post Bellum môžete podporiť aj vy https://postbellum.darujme.sk/spomienky-pamatnikov-zachovavame-aj-vdaka-vam

Po potlačení SNP bola Ervinova rodina v septembri 1944 deportovaná do koncentračného tábora v Seredi. Ervín a jeho brat – dvojča mali 4 roky. So šťastím sa vyhli transportom do Auschwitzu, svoje si užili v Terezíne. Celá rodina prežila a vrátila sa do Topoľčian, kde Ervín ako päťročný zažil 24. septembra 1945 pogrom na židov. Pozornosť ŠtB si neskôr „užil“ kvôli emigrácii bratov, aj kvôli svojmu pôvodu mal sťaženú kariéru. Od svojich 56 rokov sa profesionálne venoval spevu židovských piesní.

Niektoré príbehy 20. storočia odrážajú paradoxy doby a zaznamenávame aj takéto príbehy. Imrich Kružliak počas Slovenského štátu slúžil ľudáckej propagande, ale musel si zažiť svoje, aby sa postavil na správnu stranu dejín a stal sa jedným z prvých redaktorov Rádia Slobodná Európa. Bol tiež jedným z najvýznamnejších exilových literátov.

Silná emigračná vlna po auguste 1968 a v rokoch bezprostredne nasledujúcich zasiahla všetky vrstvy československej spoločnosti. Tí, ktorí prekračovali hranice na západ, volili zvyčajne nemecky hovoriace krajiny, západné Nemecko a Rakúsko, prípadne Švajčiarsko. Emigrácia do Talianska nebola príliš častá. Štatistiky hovoria, že počas dvoch rokov po auguste 1968 odišlo zo socialistického Československa okolo sedemdesiat až osemdesiat tisíc Čechoslovákov. Väčšinou to boli mladší ľudia, obyčajne vzdelaní, ktorí mali odvahu začínať v cudzine znova a nebáli sa ťažkých začiatkov. Až do jesene 1969 boli hranice na západ viac-menej otvorené, utekalo sa okrem iného aj cez vtedajšiu Juhosláviu. Jednou z čerstvých absolventiek vysokej školy, ktorá sa rozhodla emigrovať touto cestou do Talianska, bola aj Magdaléna Štefanová.

Našinci sa pod tlakom polulistov odvracajú od demokratických hodnôt.

Ako sa Václav Sochor dostal z BBC do vedenia Nadácie Tipsport a prečo majú záujem natočiť príbehy športových legiend? O tom, ale aj o význame demokracie sa rozpráva v ďalšej časti relácie Sloboda nie je happy end! so Sandrou Polovkovou. Pomôžte nám nezabúdať.

Hokejový pamätník a bratislavský rodák Karol Fako patrí k najstaršej generácii slovanistov. Povojnový šport mal ešte ďaleko k modernému profesionálnemu súťaženiu a ani postavenie športovcov nebolo také rentabilné ako dnes. Napriek obdivu fanúšikov a uznaniu verejnosti sa aj tí najlepší mohli poľahky dostať do nemilosti štátnych orgánov. Fako je svedkom doby, keď ani úspešní hokejisti nemali istotu, že nebudú strhnutí prívalom dejín.

Josef Nový sa narodil v Čechách, ale väčšinu života prežil na Slovensku. Dlhé roky sa venoval fotografii a tiež lietal na vetroňoch a servisoval leteckú elektroniku. 21. augusta 1968 zdokumentoval inváziu vojsk Varšavskej zmluvy v Žiline. Raz si ho pri fotografovaní na letisku všimli a len šťastnou súhrou náhod to nedopadlo zle. Filmový materiál mal dlhé roky odložený v hadici od vysávača a fotografie zverejnil až po Nežnej revolúcii.

Ak môžeme v československých dejinách hovoriť o dobe temna, potom sú to rozhodne päťdesiate roky 20. storočia. V tom čase dochádzalo zo strany komunistického režimu k prenasledovaniu, perzekúciám a vraždeniu nevinných ľudí.

Toto je aj príbeh Karla Šlinga. Narodil sa 29. apríla 1945 v Londýne Matka bola Angličanka, Otto Šling bol Čech židovského pôvodu. Obaja boli presvedčení komunisti. Po vojne sa rodina presťahovala do Československa. Otec ako krajský tajomník KSČ v Brne spoluorganizoval „Víťazný február“. V roku 1952 bol odsúdený v antisemitskom procese s Rudolfom Slánskym a ďalšími na trest smrti. Matka bola väznená medzi rokmi 1950 a 1953. Karel s bratom Janom strávili tieto roky v detských domovoch. Všetci boli komunistami doslova prinútení k odchodu do Británie, Karel tam odišiel posledný, po podpise Charty 77.

Keď mal Ján Dorúšek 18 rokov, jeho najlepším priateľom bol Ján Gabčík. Áno, ten slávny Ján Gabčík, legendárnu postavu druhého odboja, parašutistu z výsadku „Anthropoid“, účastníka operácie, ktorá zlikvidovala Heydricha. S Jánom Gabčíkom prekročili hranice, lebo túžili bojovať v zahraničnom odboji.

Zdenka Koláriková vyrastala v rodine, ktorá už od tridsiatych rokov minulého storočia verila myšlienkam komunizmu. S manželom Michalom v roku 1968 verejne prejavili nesúhlas s okupáciou Československa a následne sa stali obeťami normalizácie: stratili zamestnanie i možnosť pracovať vo svojom odbore, boli vylúčení z komunistickej strany, ich synovia mali problémy s prihláškami na stredné i vysoké školy. Napriek tomu svoj postoj nikdy nezmenili a pohybovali sa v slovenskom disidentskom prostredí.

Znalosť histórie je účinnou zbraňou proti hoaxom.

Sandra Sviteková je mladá žena, ktorá chcela byť pani učiteľkou, ale slovenské podmienky boli pre ňu neprijateľné. Preto radšej niekoľko rokov pracovala v obchode na oddelení mäsiarskych výrobkov.

Popri tom sa ale nechcela histórie vzdať a veľmi efektívne využila technológie 21. storočia. Dnes už o nej môžeme hovoriť ako o jednej z najznámejších influenceriek na Slovensku.

V relácii Sloboda nie je happy end! sa so Sandrou Polovkovou rozprávala o svojej ceste influencerky, o jej práci, ale napríklad aj o crossfite, ktorému sa obe Sandry venujú v bratislavskom Crossfit Proton.

Alexander Burger prežil pestrý život. Narodil sa v obci Ratkovské Bystr, odišiel tzv. balkánskou cestou do Francúzska, v libanonskom Bejrúte bol odvedený do československej armády. V Marseille nastúpil ako vojak 1. československej divízie. Zúčastnil sa obrany Francúzska, odplával z juhofrancúzskeho prístavu Séte do Liverpoolu, zúčastnil sa obliehania Dunkerque pri meste Bourbourg. Hovoril, že nebol naivný a stále rátal s tým, že vojnu neprežije. Keď sa vrátil domov, uvedomil si, že nemá žiadnu kvalifikáciu.

Zdravotná sestra Liana Hanusová si už nepamätá, či bola v službe práve to popoludnie 16. januára 1969, keď sa svetom rozletela šokujúca správa, že na hornom konci Václavského námestia sa polial benzínom a potom zapálil dvadsaťročný študent histórie na Karlovej univerzite Jan Palach. Spomína si na prvé aj posledné stretnutie s ním. Pracovala vtedy na oddelení popálenín v Legerovej ulici.

Jehuda Bacon prežil iba vďaka súhre neuveriteľých náhod a ako dieťa prežil najväčšie peklo, aké si človek môže predstaviť. Napriek tomu sa z neho stal svetoznámy výtvarník a svedčil v procesoch proti nacistom (na titulnej fotografii proti Adolfovi Eichmanovi). Už ako 13-ročný bol deportovaný do geta Terezín a previezli ho do vyhladzovacieho tábora Osvienčim-Březinka. Bol jedným z tzv. Birkenau Boys, ktorí robili táborový servis a na vlastné oči videli najväčšie zverstvá. V januári 1945 sa zúčastnil na pochode smrti. Po vojne žil na zámku Štiřín, v ozdravovni založenej Přemyslom Pitterom. Na jar 1946 odišiel do Palestíny.

V podcaste bola použitá aj hudba skupiny Mojše band. https://mojseband.sk/

Komunisti zariadili Daliborovi Norskému komplikovaný osud. Jeho sestra bola v 50. rokoch 9 rokov väznená z politických dôvodov a on sám, napriek tomu, že bol veľmi šikovný študent, mohol sotva zmaturovať. Keď prišla revolúcia, žil už dlhšiu dobu vo Frenštáte pod Radhoštěm, kde bola veľmi veľká ruská posádka. Ako zakladateľ miestneho Občianskeho fóra si povedal, že z ich mesta odídu nenávidení paraziti ako prví z bývalých sovietskych satelitov. A dokázal to, úplne mimo aktivít Michaela Kocába, ktorého v tom čase ani nepoznal.

Rozprávanie profesora Tomáša Radila pre Post Bellum sa od iných svedectiev líši. Zatiaľ čo väčšina pamätníkov popisuje svoj životný príbeh, profesor Radil hovorí o svojej životnej téme. Popri svojej profesii neurofyziológa sa paralelne zaoberal holokaustom ako všeobecným fenoménom, ktorý zasiahol, ovplyvnil a zmenil životy miliónov ľudí vrátane jeho vlastného. Vo svojom rozprávaní opísal formálnu organizáciu deportácií, psychologickú manipuláciu s jedincami v koncentračných a vyhladzovacích táboroch, snahu rozštiepiť ľudské spoločenstvo na elementárne jednotky aj obranné mechanizmy, ktoré to vyvolalo.

V podcaste bola použitá aj hudba skupiny Mojše Band https://mojseband.sk/

Milan Kužela je hokejovou legendou, dres s jeho menom v súčasnosti tróni v Sieni slávy slovenského hokeja. Takmer celú kariéru strávil v bratislavskom Slovane, pre fanúšikov „Belasých“ je symbolom jeho zlatej éry. Napriek nespornému talentu to za komunizmu ako športovec nemal ľahké. Mnohým ležal v žalúdku práve kvôli rozhodnutiu nevstúpiť do strany.

Mnohí našinci nevedia prevziať zodpovednosť za vlastné činy a naivne veria, že ich problémy vyriešia krikľúni, ktorí sľubujú zázraky.

Uprostred memoriálu Stopami ukrývaných detí diskutovala v banskobystrickej Záhrade Sandra Polovková s Martinou Strmeňovou a Miroslavou Čiernou.

Debatovali o tom, ako demokraciu vnímajú ľudia v regiónoch a čo sa podarilo v regiónoch po protestoch Za slušné Slovensko.

Táto časť relácie Sloboda nie je happy end! vznikla s podporou Férovej nadácie O2.

Emil Boček bol jeden z najmladších československých pilotov, pôsobiacich v RAF. Zúčastňoval sa bojových akcií pri sprievodoch spojeneckých bombardérov nad Európou a pri útočných akciách na nemecké pozície. Počas svojho operačného pôsobenia uskutočnil 26 operačných letov a nalietal vyše 73 hodín. Našťastie, po nástupe socializmu sa ho zvlášť nedotkol pohon na príslušníkov britského letectva.

Obaja Hedvigini rodičia boli zapojení do odboja, otec bol v horách, mama šila biele obleky pre partizánov. Sama Hedviga pôsobila ako partizánska spojka, nosila správy a skrývala na určenom mieste. Na jeseň 1944 rodičia v dome na povale skrývali Židov. Gardisti odviedli Hedviginho otca na výsluch do Bánoviec, bol podozrivý z pomoci odboju. Ona sama zažila neuveriteľné zverstvá nacistov a ľudákov ako dvanásťročné dievča.

Dejiny komunistického Československa poznajú tisícky prípadov, keď sa jeho občania rozhodli ilegálne prekročiť hranice a hľadať šťastie v cudzine. Pre mnohých ľudí nebolo inej cesty, než nadobro emigrovať z krajiny ovládanej diktátom jednej strany. K tomu sa odhodlal aj Alexander Stavrovsky s manželkou Juditou. Ako utečenci dostali možnosť začať nový život v Spojených štátoch. Začiatky v cudzej krajine však mali pre slovenského robotníka ďaleko od idyly.

Rodičia Pavla Foltýna pochádzajú zo židovských rodín z Jelšavy a z Revúcej. Až ako dospelý sa postupne dozvedal o traumatických zážitkoch svojej matky, ktorá prežila koncentračný tábor i pochod smrti. Otec sa počas 2. svetovej vojny dostal do pracovného tábora na Ukrajine a potom v Jelšave a neskôr sa zapojil partizánskeho odboja. Už po revolúcii odišiel so svojou rodinou do Izraela, kde aj momentálne žije a považuje ho za svoj domov, aj keď Slovensko má rád.

Mnoho z nás si možno ani neuvedomuje, aká dôležitá môže byť práca fotografa. Či už sú to fotografie zaslúžilých vojakov, ľudí preživších holokaust alebo akýchkoľvek hrdinov doby. Sú najkrajšou pamiatkou, vďaka ktorej si ich môže pripomínať každá nasledujúca generácia. S úctou a pokorou, tak ich fotografuje Yuri Dojč.

Zuzana Sternová sa narodila v Nitre v roku 1947 ako dieťa rodičov, ktorí prežili holokaust. Sama hovorí, že žije len vďaka tomu, že zomreli prví partneri jej rodičov. Dnes je jednou z najvýraznejších osobností slovenského stavebníctva a prvou profesorkou v odbore teórie a konštrukcií pozemných stavieb.

Do života Davida Sivora zasiahla 2. svetová vojna, keď bol ešte len chlapec. Viacerí členovia jeho rodiny boli deportovaní do koncentrákov, skončili tam i jeho matka a babička, ktoré sa, našťastie, z tábora v Terezíne vrátili. David prežil vo viacerých úkrytoch posledné vojnové mesiace sám, po vojne sa však rodina opäť zišla. Keď po krátkej chvíli slobody vystriedala v Československu fašistickú totalitu tá komunistická, sotva 15-ročný David odišiel do Izraela, kde sa s rodinou znova stretol až po dlhých 15 rokoch.

Tomáš Lang osirel počas druhej svetovej vojny. Kým otec zomrel na východnom fronte v ruskom zajatí, život mamičky sa skončil počas pochodu smrti. Prejavy antisemitizmu ho sprevádzali aj v povojnovom období. Napriek tomu, že vyštudoval technický smer, dlhodobo sa vo svojej knižnej tvorbe venuje práve holokaustu a antisemitizmu.

LGBTIQ ľudia sú 2. najčastejším terčom dezinformačných webov, konšpiračných teórií. Dôsledkom bol aj teroristický útok na Zámockej.

Čo sa zmenilo po útoku v Romanovom podniku? Máme nádej na to, aby sme na Slovensku všetci žili dôstojný život s rovnakými ľudskými právami a slobodami? 

Sledujte alebo vypočujte si ďalšiu časť relácie Sloboda nie je happy end! s Romanom Samotným. 

Práva queer ľudí môžete podporiť aj vašou účasťou na Dúhovom Pride. Ďakujeme, že vám záleží na slobodnej spoločnosti pre všetkých - bez rozdielov.

Katarína Šimončičová sa k ochrane prírody dostala vďaka náhodnej zmienke o existencii skupiny ochranárskych aktivistov združených v Slovenskom zväze ochrancov prírody a krajiny. V máji 1982 sa stala jeho aktívnou členkou a bola i pri tom, keď sa v novembri 1989 práve v tomto prostredí sformovalo občianske hnutie Verejnosť proti násiliu. Za svoje zásluhy pri ochrane prírody, monitorovaní výrubov stromov i angažovaniu sa v komunálnej politike získala v roku 2013 ocenenie Biela vrana.

Danielle Vago sa narodila tesne po vojne, ale osud jej rodiny holokaust kruto poznamenal. Nielen preto, že niektorí príbuzní zahynuli, ale rodičia v strachu o svoje dcéry úplne vymazali svoju židovskú identitu a žili stále v strachu a úzkosti. Vymazanie židovstva však nepomohlo a v období v 50. rokov mal jej otec aj tak problémy. Mladučká Dana trávila s kamarátkou leto v zahraničí, keď prišli v auguste 1968 okupanti. Tým sa jej príbeh v podstate len začína.