13. dôchodky by som bez váhania zrušil. Ak majú existovať, tak len ako adresná sociálna dávka pre najodkázanejších.“ Bez obalu tvrdí exminister Jozef Mihál. Systém štátnych penzií je neudržateľný, ružovo to nevyzerá už pre dnešných päťdesiatnikov: Ich penzie môžu klesnúť na úroveň tretiny priemernej mzdy. Čo čaká mladých Slovákov na dôchodku?

V Sociálnej poisťovni tiká časovaná bomba. Výber poistného dnes dokáže pokryť len osem z dvanástich dôchodkov, zvyšok je zo štátneho rozpočtu a na dlh, ktorý budú splácať i naše deti. Populistické zavádzanie 13. dôchodkov, ako aj zlá demografia, dostali penzijný systém do dlhodobo neudržateľného stavu. Dôchodky od štátu budú voči mzdám neustále klesať a spoliehať sa v starobe na štát sa tak stáva doslova život ohrozujúcim hazardom.

Za prvý polrok sa narodilo len 20-tisíc detí a silná generácia Husákových detí nezadržateľne mieri do penzie. Aké dôchodky nás čakajú a bude sa z nich dať vôbec vyžiť? Bez obalu sa pozrime na tvrdú reč čísel a faktov, o ktorých politici najradšej mlčia:

“Systém je neudržateľný. Starší ľudia sa budú mať tak dobre, ako si sami odložia, nainvestujú a vytvoria majetok. Ja osobne sa na štát spoliehať nemienim,” Bez obalu hovorí exminister práce a sociálnych vecí Jozef Mihál.

Sledujete Bez obalu. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

2 dediny zrovnané so zemou a stovky zavraždených. Malo odstránenie nacistického kata zmysel, keď odpoveďou bola beštiálna odplata? I to je otázka, ktorú si kladie historik Martin Posch, autor knihy o Jozefovi Gabčíkovi. Slováka, ktorý svojim činom zmenil priebeh Druhej svetovej vojny. Aký bol, odkiaľ čerpal odvahu a čo je dnes jeho odkazom?

Približne 5 000 popravených a zavraždených: Otázka, či likvidácia nacistického kata Reinharda Heydricha stála za následný krvavý teror a vyhladenie Lidíc či Ležákov, zostáva jednou z najťažších morálnych dilem našich moderných dejín.

Faktom zostáva, žeJozef Gabčík dokázal zlikvidovať jedného z najobávanejších architektov Holokaustu a vrátiť Československo na mapu slobodných štátov. Príbeh muža z malej slovenskej dediny nám preto kladie zásadnú otázku: Mali by sme aj my v sebe dostatok viery a odvahy, aby sme sa postavili zlu a tyranií?

Jozef Gabčík. Aký bol, z čoho čerpal odvahu a vedel, že cenou môže byť aj jeho život? No a čo je jeho odkazom dnešku?

“Za slobodu treba bojovať. A treba za ňu bojovať vtedy, kým ešte nemusíme kopať zákopy, lebo potom sú obete neporovnateľne vyššie. Nič nie je zadarmo.” Bez obalu odkazuje historik Martin Posch, autor knihy Jozef Gabčík. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Koniec ilúziám o sociálnom štáte je tu. Keď štát minie miliardy iba na úroky, na dostavbu diaľnic či nemocníc, tobôž na 13. dôchodky peniaze už nebudú. “V roku 2029 budeme platiť 4 miliardy eur ročne iba na úrokoch štátneho dlhu. Žijeme si nad pomery.” Bez obalu odkazuje dátový analytik Ivan Bošňák. Kedy nám veritelia vystavia stopku?

Ficove sociálne istoty sú na dlh a tento dlh rovnaký Fico - tentoraz v pozícií premiéra, nie je schopný skrotiť. Vládna konsolidácia sa napriek trom vlnám masívneho uťahovania opaskov doslova rozsypala na prach a Slovensko sa už rúti Gréckou cestou. Sľubovať štedré sociálne balíčky v čase, kedy negatívna demografia, ale aj stagnácia slovenskej ekonomiky, neúprosne tlačí krajinu do priepasti, nie je už žiadnou sociálnou politikou, ale skôr zásadným ohrozením budúcich generácií tejto krajiny.

Sociálna poisťovňa rok čo rok generuje miliardové straty a mladšie ročníky sa tak stávajú rukojemníkmi populizmu, ktorý im v starobe už nemusí zaručiť prakticky vôbec nič. Sfušovaná konsolidácia tak presúva bremeno ozdravenia štátu - a jeho masívnej redukčnej kúry, na vládu, ktorá vzíde z volieb. Dočkáme sa -kvôli bezbrehému populizmu poitikov rozdávajúcich na úkor budúcnosti, napokon štátu, v ktorom už nebude peňazí nielen na trináste dôchodky, ale ani na opravy mostov v havarijnom stave či dostavby rozostavaných nemocníc? Budú napokon prepotrebné ozdravné kúry predpisovať Slovensku zahraničný veritelia tak, ako sa to stalo v Grécku a ako opäť naštartovať nádej a ekonomický rast v časoch populistických sľubov a neochoty tejto krajiny pozrieť sa krutej pravde priamo do očí?

“Uťahovať opasky si budú musieť všetci – mestá, firmy, zamestnanci vo verejnej správe aj dôchodcovia. Bude to bolieť a opasok si budeme musieť utiahnuť všetci. Čím skôr si začneme zvykať, tým lepšie. Je však vysoká pravdepodobnosť, že tlak na zmeny príde zo zahraničia - od našich veriteľov. “ Bez obalu odkazuje dátový analytik Ivan Bošňák.

Bez obalu s dátovým analytikom Ivanom Bošňákom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Namiesto moderných škôl či dostavaných diaľnic máme 30 metrové stožiare, vlajky na každej druhej budove a moralizovanie z politických kazateľníc. Naozaj nám ako národu stačí tak zúfalo málo? Spoločnosť stráca vieru, že politika dokáže niečo zmeniť. Zároveň stále plní funkciu morálneho divadla. Bez obalu hovorí sociológ Dominik Želinský. Prečo je Matovič náš najcharizmatickejší politik a prečo považujú Ficovi voliči premiéra za lepšiu verziu seba samých?

"Kríza legitimity demokratických systémov nezasahuje len Slovensko, ale celú západnú politiku. Spoločnosť stráca vieru, že politika dokáže niečo zmeniť, čo súvisí s moderným kapitalizmom a previazanosťou politických a ekonomických záujmov. Vzniká dojem, že politika nereprezentuje záujmy voličov, ale oligarchov. Ľudia volia Roberta Fica, lebo ponuka je obmedzená a majú pocit, že opozícia nezastupuje ich záujmy alebo nedokázala svoje schopnosti pri vládnutí. Fico pre nich predstavuje nutné minimum schopného politika," Bez obalu hovorí sociológ Dominik Želinský.

Sledujete Bez obalu, tentoraz so sociológom Dominikom Želinským. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Univerzita Komenského stojí pred kľúčovou voľbou. Aktuality prinášajú diskusiu, do ktorej sme oslovili oboch kandidátov na post jej hlavy. Hoci úradujúci rektor diskusiu odmietol, otázky o budúcnosti univerzity zostali.

Zvolí si kontinuitu alebo reštart? Zastaví sa odliv študentov do Brna a prepad v medzinárodnom šanghajskom rebríčku? Je dekan Burda reputačné riziko a kam zmizol hlas akademikov? Čím chce teda Jozef Tancer presvedčiť?

Vypočujte si exkluzívnu diskusiu Aktualít. Jozef Tancer, vy a vaše otázky. Bez obalu s Braňom Dobšinským.

Vládnutie sa zmenilo na bezohľadný boj o udržanie vlastnej moci. Sme svedkami politiky, ktorá nesie všetky znaky psychologickej „temnej triády.” Pri tomto vládnutí nemáme nádej, že sa z toho dostaneme. Slovensko potrebuje Reštart! Bez obalu odkazuje expremiérka Iveta Radičová. K apatií a beznádeji však prispieva aj roztrieštenosť opozičnej alternatívy. Ako nestratiť nádej a čo Reštart krajiny znamená?

Hlboko deficitný rozpočet, berúci nádej na lepšie časy. Zároveň rozpočet, ktorý premiér označil za rozpočet dobrých správ. Rezignácia vlády na ozdravenie štátnej kasy, bolestivá no neúspešná konsolidácia a - rozpad verejných financií a smerovanie na Grécku cestu.

Magické myslenie politikov, ktoré sa maľovaním falošných živých plotov, fejkových tehlových stien, štátnymi rituálmi za státisíce - ako i ustavičným krikom premiéra a jeho strašením, pokúša za každú cenu prekryť čoraz očividnejší rozpad štátu i jeho základných funkcií.

Kruté zrkadlo slovenskému Potemkinu pritom nastavili naše vlastné deti. Po nedávnom vraždení v Spišskej starej vsi sa v škole vraždilo opäť, tentoraz iba 13 ročný páchateľ pochádza z kysuckého Staškova. Odborníci pritom už dlhodobo varujú, že podobných detských osudov je tu veľa a žiadne garancie, že sa to opäť nezopakuje nemáme. I toto je zrkadlo nás a našej spoločnosti, ktorá už nevie ochrániť ani svoje vlastné deti.

Bez obalu s bývalou premiérkou a profesorkou Ivetou Radičovou. Bez obalu s Braňom Dobšinským. Pekný deň a pokoj v duši.

Konsolidácia zlyhala, toto volebné obdobie sme premrhali. Čakajú nás radikálne škrty, inak hrozí bankrot štátu, Bez obalu hovorí Zuzana Múčka z Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Budúca vláda musí za štyri roky skonsolidovať viac ako 7 miliárd aby narastajúci dlh Slovenska aspoň stabilizovala. Šetrenie sa tak dotkne úplne každého, bankrot by totiž znamenal stratu suverenity. Oplatí sa ostať na Slovensku?

Tri kolá vládnej konsolidácie za viac ako 7 miliárd, vyššie dane i odvody no rozpočtový deficit je napriek tomu rovnako vysoký. Vláda na ozdravenie verejných financií - čo bol inak jeden z jej kľúčových sľubov, fakticky rezignovala. Plánovaný viac ako 7 miliardový deficit ukazuje, že si žijeme na úver, teda na úkor budúcich generácií a ekonomika už ide prakticky iba na výpary.

Rapídne rastie i zadlženie Slovenska, ktoré za tejto vlády stúplo o vyše 20 miliárd eur pričom Rada pre rozpočtovú zodpovednosť hovorí až o 30tich miliardách. Trestom finančných trhov sú rastúce úroky a teda zvyšujúce sa náklady na obsluhu nášho štátneho dlhu. Pred Gréckou cestou preto varuje už aj Národná banka Slovenska. Minister financií hovorí o rozpočte dobrých správ, kde teda tie dobré správy sú a komu sú vlastne určené?

Kde teda všetky tie skonsolidované miliardy zmizli, prečo štát nedokáže šetriť sám na sebe a namiesto toho neustále loví v našich vreckách a naozaj nám hrozí bankrot štátu? No a prečo máme i po vyše 20. rokoch v EÚ stále nízke mzdy, naše približovanie sa priemeru Únie sa zastavilo a predbiehajú nás už aj Rumuni?

Bez obalu s analytičkou Rady pre rozpočtovú zodpovednosť Zuzanou Múčkovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

To nebol skrat, tam bol dlhodobý a očividný vývoj. To okno príležitosti sa dalo privrieť, ale inak, ako to robili v Staškove. Bez obalu tvrdí bezpečnostný analytik Radovan Bránik, ktorý sa so situáciou, ktorá viedla k zavraždeniu dlhoročnej učiteľky i maloletej Nely oboznámil osobne, priamo na mieste. Kto mal toho chlapca naozaj rád? Pýta sa Bránik a varuje, že podobných detí, ako páchateľ zo Staškova tu máme mnoho, väčšina z nich ale končí samovraždami.

Dlhoročná učiteľka Božena Mariaková a 14 ročná žiačka Nela. To je bilancia nedávneho vražedného útoku iba 13 ročného Daniela v Základnej škole v kysuckom Staškove. Tento hrozný čin pritom prišiel iba necelé dva roky po inej školskej tragédií, tentoraz na gymnáziu v Spišskej starej vsi, kde páchateľ zabil zástupkyňu riaditeľa i študentku Alenu.

Brutálne násilie sa však na našich školách nezačalo písať až teraz. Od roku 1989 evidujeme viacero vážnych prípadov, najtragickejšie sa však do našich dejín zapísali Vrútky. Tam v roku 2020 bývalý žiak zavraždil zástupcu riaditeľa Budza a vážne zranil riaditeľku školy ako i dvoch žiakov. Mnohopočetným bodným ranám zasadeným v kabinete podľahla aj učiteľka nemeckého jazyka pri útoku študenta na Strednej škole v Bratislave už v roku 1997.

Reakciou na aktuálnu tragédiu v Staškove sú tak rastúce obavy učiteľov - ktorí sa stávajú nielen nedoceneným ale i prekvapivo rizikovým povolaním, ako aj medializovaný vzostup agresívnych incidentov spojených s mládežou či školami. Rešpektovaní odborníci nás pritom varujú už dlhodobo. „Tie trendy, ktoré pozorujeme vo svete, trendy teroristických útokov ako prejavov rastúcej radikalizácie, tak oni sa postupne presúvajú aj sem - k nám, a naša spoločnosť, náš systém a ani naše školstvo na to vôbec nie sú pripravené,“ vyhlásil krátko po tragédií v Spišskej starej vsi šéf internetovej poradne pre mladých IPčko Marek Madro.

“Takýmto spôsobom prežívajú svoju každodennú existenciu stovky deti a sú blízke hranici nejakého zlyhania. Nám však uniká, že deti - ako je tento páchateľ, oveľa častejšie pristupujú k násilnému útoku na seba samých a to z dôvodov, ktoré sú veľmi podobné až totožné, ako bol dôvod, s ktorým útočil páchateľ v Staškove, varuje Radovan Bránik.

Počúvate Bez obalu, tentoraz s Radovanom Bránikom, bezpečnostným analytikom, odborníkom na krízové vyjednávanie ako i zakladateľom Modrého anjela, ktorý poskytuje terénnu krízovú intervenciu ako i psychologickú pomoc obetiam tragických udalostí. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Ak premiér Fico hovorí, že neúčasť na spoločnej obrane NATO nás bude chrániť, alebo že by sme mali byť neutrálni, tak to sú také mináčovské blúznenia, že budeme sedieť niekde na grúni, bude nám dobre a dejiny pôjdu okolo nás. Tak to ale nie je. Bez obalu tvrdí profesor politológie Jozef Bátora. Podľa neho sa ako spoločnosť stále hľadáme. Nie sme stotožnení s tým ako tento štát funguje, ani kto sme. Sme teda pripravení brániť vlasť?

„Vie si niekto predstaviť, že Slovensko dostane pokyn pripraviť päť či desaťtisíc vojakov a poslať ich niekam sa mlátiť? Ja si neželám, aby Slovensko bolo súčasťou nejakého vojnového konfliktu kvôli nejakému článku 5.“ I takto oživuje Robert Fico rastúce obavy verejnosti z možného vojnového konfliktu, ktoré tak dobre zafungovali v predvolebnej kampani Petra Pellegriniho. Zároveň slovenský premiér verejne spochybňuje naše aliančné bezpečnostné záväzky a hovorí o tom, ako by Slovensku “svedčala” neutralita.

Jeho vlastná vláda pritom aktuálne posiela stovky slovenských vojakov do Pobaltia, priamo na ruské hranice no a ficov minister obrany zasa vybudoval zo Slovenska jeden z najväčších zbrojárskych komplexov v Európe, ktorý deň čo deň zásobuje ostrou muníciou brániacu sa Ukrajinu.

To z nevôľou zaregistrovali aj v samotnom Rusko, ktoré si hľadá ďalšie ciele svojej agresie, čo podpredseda SMERu a jeho šedá eminencia považuje za legitímne no a podľa nemeckých médií sa zo Slovenska postupne stala akási materská základňa ruských diverných operácií namierených proti Európe.

Pred slovenskou verejnosťou sa tak otvárajú základné otázky o našej suverenite, bezpečnostných garanciách, ale najmä o tom - kto vlastne sme a čo - ako spoločnosť, naozaj chceme a za čím si budeme stáť, ak príde k najhoršiemu a budeme sa musieť za svoje slová i hodnoty aj reálne postaviť.

Sme teda národom plebejským, ktorý nemal kráľov ani feudálov, tak ako o tom písal Vladimír Mináč alebo nie sme malým národom, pretože máme srdce, duchovný potenciál a vieme za svoju slobodu zabojovať, tak ako to deklaroval Milan Rastislav Štefánik? Sme dedičmi SNP, Gabčíka a štefánikových légií alebo je v nás kus Tisa, normalizácie i Felvidéku? Zlomila nás sovietska okupácia v roku 1968 alebo sme ju odčinili zamatom Novembra 89?

Tak, kto sme ako národ i spoločnosť a kde je naša vlasť? No a nakoľko je dnes naša spoločnosť odolná voči krízam i existenčným hrozbám a ak nie je, tak prečo?

Bez obalu, tentoraz s profesorom politológie Jozefom Bátorom. Bez obalu s Braňom Dobšinským, pekný deň a pokoj v duši.

Hľadá sa spôsob, ako peniaze uniknuté do zahraničia dostať späť na Slovensko? To je otázka, ktorú si pri vládnom zámere obnoviť zanedbaný systém poľnohospodárskych závlah kladie šéf NKÚ. Plán stámiliónových PPP projektov s arabskými investormi považuje Ľubomír Andrassy za netransparentný a podozrivý. V hre môže byť aj snaha vytvoriť model na legalizáciu špinavých peňazí.

“Ak sa pozrieme kam smerovali veľké peniaze z nášho zdravotníctva, kam možno unikali peniaze cez eurofondovú mafiu - a do akých regiónov, tak si môžeme klásť legitímnu otázku, že kto tu hľadá spôsob ako tieto peniaze dostať späť na Slovensko,” i v takomto svetle vníma zámer vlády obnoviť schátralú infraštruktúru našich poľnohospodárskych závlah predseda Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomír Andrassy.

Kompletná rekonštrukcia dlhé roky zanedbávanej a prakticky úplne schátralej hydromelioračnej infraštruktúry si môže vyžiadať až pol miliardy eur no a keďže náš štát na to nemá, v hre sa nečakane objavili potenciálny investori zo Spojených arabských emirátov s ktorými rokoval už aj sám premiér Robert Fico. Opozícia varuje pred hrozbou “privatizácie vody” ako aj bezpečnostnými rizikami, minister pôdohospodárstva však kritiku odbíja ako lži a zbytočne strašenie.

O čo teda ide v tejto stámiliónovej hre s našou kritickou infraštruktúrou, ktorá zabezpečuje základné fungovanie nášho štátu a prečo sa to všetko deje tak netransparentne a bez snahy riešiť si to vo vlastnej réžií? Alebo má vari táto hra už celkom iného režiséra aj celkom iný než verejnoprospešný cieľ? A môže ísť o sofistikovaný spôsob ako legalizovať peniaze s nie celkom legitímnym či dokonca nelegálnym pôvodom, tak ako to naznačuje šéf NKÚ?

Téma pre predsedu Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomíra Andrassyho. No a reč bude aj o tom, či na svojich slovách o eurofondových mafiách ovládajúcich naše poľnodotácie z Bruselu trvá a to i po mimoriadne ostrej kritike ministra pôdohospodárstva a či sa nezľakol varovaní z úst Tibora Gašpara.

Bez obalu s Braňom Dobšinským. Dnes s predsedom Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomírom Andrassym. Pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský.

Viac ako dvadsať rokov skúseností a stovky precíznych rozhovorov. Jaroslav Barborák a Braňo Dobšinský sú novinárske stálice, ktoré v podcaste Ráno nahlas pravidelne prinášali hĺbkové diskusie s výnimočnými hosťami. Tento formát však dnešným dňom končí.

V záverečnom vydaní sme preto mikrofóny otočili a rozprávame sa s dvomi mužmi, ktorí stáli pri zrode tohto podcastu. Hoci oveľa radšej otázky kladú, než na ne odpovedajú, tentoraz sa sami ocitli v koži respondentov. Čo všetko ich novinárska práca naučila, v čom spočíva tajomstvo dobrého rozhovoru a kedy im príbehy cudzích ľudí pomohli vyrovnať sa s ich vlastnou realitou?

Braňo Dobšinský otvorene hovorí o tom, či mu chýbajú nekompromisné debaty s politikmi, prečo ho fascinujú skryté osudy zdanlivo obyčajných ľudí a prečo odmieta nebezpečnú apatiu spoločnosti. Jaroslav Barborák zasa poodhaľuje, čo pre jeho život znamená viera, prečo sa programovo venuje náboženským témam a z akého dôvodu nevidí žiaden rozpor medzi životom úprimného katolíka a podporou queer ľudí.

Vypočujte si posledná Ráno Nahlas. Moderuje Monika Vatrálová.

Ďalšia zahraničnopolitická avantúra amerického prezidenta možno bude Kuba, hovorí Dalibor Roháč, ktorý strávil dlhé roky medzi americkými republikánmi. Čo sa deje v republikánskej strane a ako môže vyzerať Trumpov nástupca? Američanov najviac trápi ekonomika, a práve v nej Trump nesplnil svoje sľuby.

Podľa Dalibora Roháča by malo Moldavsko vstúpiť do EÚ skôr ako Ukrajina, a to aj napriek tomu, že časť Moldavska je okupovaná ruskou armádou.

Nahrával Peter Hanák.

Žijú pod brutálnym tlakom sociálnych sietí a štát - v ktorom žijú, sa im smeje priamo do tváre. Nálepkujeme ich ako “snehové vločky,” ale oni - zoči voči pandémií internetovej osamelosti, zápasia iba a len o ľudské uznanie. Naše deti, generácia, ktorá sa ocitla v prvej línii hybridnej vojny a v krajine povestného Potemkina. Ako vidí ich problémy víťazka celoslovenského kola Ligy kritického myslenia gymnazistka Petra Bujňáková?

Dnešný svet je doslova zahltený informáciami, algoritmami, ktoré nimi manipulujú ako aj permanentným tlakom na výkon i okamžité rozhodnutia. Zatiaľ čo sa však slovenské školstvo ešte stále príliš spolieha na memorovanie encyklopedických vedomostí a preferuje uniformný prístup, svet vonku čoraz viac vyžaduje flexibilitu, prácu s dátami ako i odolnosť voči záplave dezinformácií. Navyše, mladá generácia čelí epidémií úzkostí, depresií a pociťuje to, čomu šéf internetovej poradne pre mladých Marek Madro hovorí “Nevypočutosť.”

Faktom je, že Slovensko už roky krváca v takzvanom Úniku mozgov keď našu krajinu opúšťajú tie najlepšie a najšikovnejšie mladé talenty. Čo teda mladým ľuďom v našich školách najviac chýba, prečo štát stráca dôveru generácie, ktorá má raz túto krajinu viesť a ako sa kriticky zorientovať vo vesmíre informácií, ktoré nás deň čo deň zaplavujú? Témy pre aktuálnu víťazku Ligy kritického myslenia a študentku žilinského Gymnázia Varšavská cesta Petru Bujňákovú.

Sledujete Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský.

“Najväčší šok prišiel, keď som videl extrémne chudobných ľudí, ktorí spali na ulici alebo žili na smetisku. Živia sa výlučne triedením odpadu, je to ich jediný zdroj príjmu. Prvý týždeň som si myslel, že to tam ani nevydržím”, rozpráva Peter Fillo, slovenský misionár, ktorý už desaťročie pôsobí na Filipínach.

“Dôchodkom sú pre nich deti”, opisuje silu rodiny. Poukazuje pritom na kontrast – bežní farmári či rybári nemajú žiadne sociálne poistenie, a tak sa v starobe alebo v chorobe musia plne spoliehať na silu a solidaritu širokej rodiny.

Krajina ostrých kontrastov. Na jednej strane až rozprávkové pláže, ryžové polia, ale aj moderné univerzity a technologické kampusy, na druhej aj život, ktorý sa celý odvíja na smetisku.

Filipíny.

Vyše 7 500 ostrovov, 114 miliónov obyvateľov, 19 jazykov a nespočet nárečí. A kresťanská majorita tam nažíva aj s moslimskou menšinou.

Už desaťročie tam pôsobí ako misionár slovenský verbista Peter Fillo. Pôvodne počítačový inžinier sa tam už ako kňaz vrátil opäť k počítačom, ktoré popri pastorácii vyučuje aj na univerzite.

Hovorí, že škola nemusí byť len miestom vzdelávania, ale aj priestorom uzdravenia vzťahov a hľadania zmyslu.

Čo ho Filipíny naučili o živote či o spoločnosti a človeku v nej?

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Slovensko sa tejto vlády musí zbaviť čo najskôr. Vedenie SMERu zrástlo s oligarchiou a vstúpil do toho i Robert Fico. Premiéra pravidlá demokracie vyrušujú, ministri sú údržbári a budúcnosť štátu je im úplne ukradnutá. Takto to hodnotí po 20. rokoch od prvého vládnutia SMERU jeden zo zakladateľov Boris Zala. Ako sa z tejto “tretej cesty” stal stroj obsluhujúci záujmy vlastných ľudí či oligarchie?

Práve pred 20 rokmi po prvá raz zasadol do premiérskeho kresla Robert Fico. Z kedysi ambiciózneho politika tzv. Tretej cesty sa však postupom času stal unavený patrón klientelistického štátu no a Slovensko sa pod jeho vedením mení na čoraz viac sa rozpadajúci Potemkin. Ako sa zo strany protestu voči Mečiarovi i Dzurindovi stal už len unavený stroj obsluhujúci výlučne záujmy “našich ľudí,” ktorý úplne rezignoval na moderný sociálny štát? A je Robert Fico dnes už iba bábkou v rukách oligarchie a straníckej partokracie? Vo veľmi otvorenom rozhovore pre Ráno Nahlas na to odpovie jeden zo zakladateľov SMERu a bývalý predseda Sociálnych demokratov Boris Zala.

V týchto dňoch, práve pred dvadsiatimi rokmi po prvý raz triumfoval Smer vo voľbách a jeho predseda Robert Fico po prvý raz zasadol do kresla premiéra. Vtedy ešte s víziou modernej tretej cesty, kde novopečený premiér deklaroval ambíciu vytvoriť zo Slovenska silný sociálny štát, ktorý bude garantovať dôstojný život pre každého občana.

Dnes však médiá - namiesto dôstojnosti nás všetkých, riešia dôstojnosť života príbuzných či blízkych Roberta Fica - ako i ďalších vplyvných straníkov, pričom na Slovensku žije podľa oficiálnych štatistík takmer milión ľudí pod hranicou príjmovej chudoby a sociálnej vylúčenosti.

Po dvoch dekádach jeho takmer nepretržitého vládnutia sa tak pôvodný sen o slovenskej sociálnej demokracii rozplynul v realite nacionálneho populizmu, systémového klientelizmu ako i čoraz viac upadajúceho štátu. Dve desaťročia dominancie jednej strany zanechali na Slovensku hlbokú stopu, no namiesto skutočného sociálneho štátu dnes čelíme rekordnému zadlžovaniu, sociálne necitlivej konsolidácií a prejedaniu vlastnej budúcnosti. Vládna moc si cez plošné rozdávačské balíčky už celé roky opakovane kupuje voličské hlasy, zatiaľ čo kľúčové systémy štátu ako zdravotníctvo či školstvo zlyhávajú a pomoc ľudia namiesto štátu hľadajú v internetovej charite.

Od “SMERom k ľuďom,” ako znelo prvé predvolebné heslo Smeru sa tak táto strana prepracovala k realite smerovania k "našim ľuďom". Hanákove Papierové hlavy sa vrátili.

Je toto ešte stále autentická ľavica, alebo sa slovami Roberta Kaliňáka “transformovala” do sofistikovaného klientského štátu, ktorý namiesto pravidiel a výkonu odmieňa slepú stranícku lojalitu? Kam sa za tých 20 rokov posunul samotný Robert Fico a prečo namiesto moderného európskeho štátu vybudoval systém politických trafík, hľadania nepriateľov, vyvolávania konfliktov a koketovania s extremizmom?

Ráno Nahlas s bývalým poslancom, europoslancom a jedným zo zakladateľov SMERu Borisom Zalom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Je to emblematický príklad toho, ako sa to robiť nemá. História bude túto konkrétnu dohodu a vôbec ostatné mesiace vnímať skôr v negatívnych intenciách“ - Tomáš Nagy, analytik Globscecu hodnotí memorandum o ukočení vojny medzi USA a Iránom.

Ešte pred niekoľkými týždňami sa hovorilo o tom, či konflikt medzi Spojenými štátmi a Iránom neprerastie do otvorenej regionálnej vojny. Dnes je na stole memorandum, ktoré sľubuje ukončenie bojov, otvorenie Hormuzského prielivu, zrušenie sankcií a návrat Iránu do medzinárodnej ekonomiky.

Kritici však tvrdia, že Teherán za tieto ústupky neponúka nič, čo by zásadne menilo jeho vojenské alebo jadrové schopnosti. Je teda už podpísaná dohoda diplomatickým úspechom Washingtonu, alebo skôr dôkazom, že Irán vyšiel z konfliktu silnejší, než sa očakávalo?

Kto vlastne vyhral – USA alebo Irán?

Téma pre analytika GLOBSECu Tomáša Nagya.

Pripravil Jaroslav Barborák.

Strážca pamäti národa, zástanca informovanej spoločnosti a človek hodnôt. Pred dvadsiatimi rokmi tragicky zahynul Ján Langoš – muž, ktorého meno sa spája s disentom, slobodou a odhaľovaním pravdy o totalitných režimoch. V auguste by sa dožil osemdesiatich rokov. Bol ministrom vnútra po Novembri 1989, autorom myšlienky Ústavu pamäti národa a jedným z politikov, ktorí verili, že demokracia potrebuje pamäť.

Jeho životným krédom bolo, že bez poznania pravdy o minulosti nemožno budovať slobodnú budúcnosť.

Na jeho osobnosť, prácu aj odkaz sa pozrieme s jeho priateľom a politickým súputníkom Františkom Mikloškom.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Politici vnímajú, že nejdeme dobrým smerom, ale sledujú už iba svoje stranícke záujmy. Ich horizontom je opätovné zvolenie a voličov naučili na nárokovú mentalitu, tvrdí šéf AZZZ Rastislav Machunka. Zrušenie 13. dôchodku i energopomoci. Redukcia sociálneho štátu, ale aj zníženie daňového bremena pre podnikateľov. To sú riešenia zamestnávateľov, ktoré by mali priniesť reštart ekonomiky a bez ktorých nás čaká neslávne známa “grécka cesta.”

Slovenská ekonomika prešľapuje na mieste a namiesto reálnych reforiem čelí toxickému kokteilu zvyšujúcich sa daní či odvodov. Vláda napriek rastúcemu štátnemu dlhu vôbec na sebe nešetrí a namiesto reálnych riešení ponúka pompézne zabalené nič. Súčasné prorastové opatrenia vlády sú totiž tak podľa odborárov, ako aj zamestnávateľských zväzov len slabou náplasťou na dlhodobo chradnúce podnikateľské prostredie.

Hoci ministerstvo financií hlási mierne lepšie čísla za vlaňajší deficit, prvé mesiace tohto roka ukazujú, že prepad výberu daní ako aj rastúce vládne výdavky pokračujú. Zamestnávatelia preto prichádzajú s vlastným zoznamom riešení kde dominuje zrušenie transakčnej dane, ale témou sa stáva i zlý demografický vývoj, nízka produktivita práce ako i odchod mladých mozgov, kapitálu i firiem do zahraničia.

Podľa AZZZ sa politici napriek zlej situácií nedokážu vzdať svojho populizmu, štát rezignoval na efektivitu verejnej správy a bremeno prenáša výhradne na plecia pracujúcich a firiem. V hre o Slovenska sa tak podľa národnej banky reálne ocitá už aj negatívne povestná “grécka cesta.”

Ráno Nahlas s prezidentom Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení Rastislav Machunka. Pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský.

„Minister Kaliňák to volá transformácia alebo transformovanie peňazí. No ja si pamätám, že svojho času sa to volalo napríklad tunelovanie“, hovorí politológ Radoslav Štefančík. „Uvažujem, či náhodou nie sme v období transformácie režimu z liberálnej demokracie na iliberálnu, respektíve defektnú demokraciu. Tá síce predpokladá voľby, ale chýba im prívlastok slobodné a férové“, dopĺňa.

Perióda transformácie. Krajina sa v nej ocitla po tom, ako sa vládny Smer snaží vyviniť z kauzy štedrých odmien pre premiérovho syna z peňazí, ktoré do straníckej centrály natiekli aj zo štátnej kasy. Slovníkom ministra Kaliňáka prešli tak „transformáciou“.

A ak bol doteraz pod premiérovým tlakom opozičný líder, kauzou „transformácie“ dostáva Michal Šimečka a jeho strana pod tlak premiéra a jeho ľudí. Transformoval ich tak do obrannej polohy. A na premiéra neváhal vytiahnuť ešte aj ženy jeho doterajšieho života.

Krajina je tak už týždne konfrontovaná témami papalášizmu na trovy štátu, ktorými sa častujú najsilnejšie strany. Témami „premiérovho syna“ vs „grantovej aristokracie“.

Medzitým sa z auly špecializovaného trestného súdu, kde zaznieva obžaloba v kauze Očistec – a teda policajnej hydry v područí oligarchu podľa vyšetrovacej verzie - ozývajú vety typu „nevinný“, či v parlamente pokusy o odvolávanie ministrov alebo parlamentných podpredsedov. A čaká sa na osud veľvyslaneckého postu na Cypre pre poslanca Radačovského.

A za obzorom sú už aj jesenné komunálne a krajské voľby.

Mení sa slovenská politika na permanentnú kampaň káuz?

Na Slovensko týchto hodín sa pozrieme s politológom Radoslavom Štefančíkom.

Pripravil Jaroslav Barborák.

Masívne tunelovanie bánk či divoká Mečiarovská privatizácia. A najmä, absencia práva. I tak vyzerali 90. roky na Slovensku. To boli detské roky kapitalizmu. To, čo tu dialo, sa dialo všade vo svete - neraz v oveľa horšej podobe, tvrdí Igor Rattaj. Museli sme si tým prejsť, dodáva. Prečo je vládna Zonácia Tatier podľa neho prospešná a v čom Slovensko trápi závisť? Odpovie šéf TMR Igor Rattaj.

Zonácia Tatier je dobrým kompromisom medzi cestovným ruchom a ochranou prírody. Predaj do Číny je haluz. TMR sa nič predávať nechystá, tvrdí v Ráno Nahlas šéf Tatry mountain resorts Igor Rattaj. Podľa neho je našim kľúčovým problémom Závisť. Voči úspešným a bohatým a i preto sme sa ocitli v slepej uličke. S tými starými to už nepostavime nikam. To bude len boj o voliča-dôchodcu - a skanzen. Problém bude, keď nám budú mladí ľudia odchádzať do zahraničia. Závisť je najmä u starších, mladí ju takmer necítia, tvrdí šéf TMR.

Dlho očakávaná zonácia Tatier opäť narazila, tentoraz nohu do dverí vložila koaličná SNS. Tá obvinila vlastného ministra zo svojvôle a presadzovaniu záujmov oligarchov, ktorí by mohli mať zo schválenej podoby zonácie majetkový či podnikateľský prospech.

Faktom je, že spor o budúcu podobu Tatier naplno obnažil zásadný konflikt medzi ochranou prírody a národného dedičstva na strane jednej a masovým turizmom a developerským biznisom na strane druhej.

Proces je pritom sprevádzaný množstvom netransparentnosti a naráža i na masívnu kritiku mnohých vedcov, ochranárov, ale aj miestnych obyvateľov.

Kto bude napokon zo schválených pravidiel profitovať a podarí sa udržať pri živote náš národné prírodný klenot ako aj jeho vzácne biotopy? Alebo naopak, otvoria sa dvere ďalším zjazdovkám, masívnemu umelému zasnežovaniu a presadzovania záujmov developerov? Kde presne končí legitímny zisk a kde začína skutočná zodpovednosti voči národnému dedičstvu?

Ako to vidí jeden z kľúčových tatranských developerov, ktorí pred rokmi chcel Rakušanov učiť ako sa robí turistický biznis?

No a o čom boli divoké 90. roky plné skrachovaných podnikateľských plánov postavených na vode, vytunelovaných fondov i bánk, hladových dolín, v ktorých prácu strácali celé generácie, ale aj úplnej straty vlády práva, absentujúcich zákonov a rozrastajúcej sa moci mafie prerastenej so štátom?

V Ráne Nahlas na to odpovie šéf TMR - teda Tatry Mountain Resorts, Igor Rattaj. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Titanic sa nepotopil, ľudia neboli na Mesiaci, Zem je plochá no a krv zaočkovaných je Mor. To fakt? Kam sme sa to dostali a prečo? Kde zmizli časy vedy, racionality a preukázateľných faktov? Ako zlomiť moc konšpirácií a akú víziu pre Slovensko ponúka Slovenská akadémia vied? Nemyslím si, že naše deti sa musia mať horšie. Chce to odvahu, nie zotrvačnosť. Hovorí šéf SAV

Špičkoví vedci zo Slovenskej akadémie vied dokázali bezpečnosť vakcín, ich štúdia prešla najprísnejším medzinárodným sitom, no zo sociálnych sietí sa na nás valia bludy o nebezpečnej krvi zaočkovaných, neoverených experimentálnych vakcínach meniacich našu DNA či o údajnej hrozbe chemtrails a plochej zemi. V susednom Česku pritom už zaznamenali fatálny následok antivaxerských konšpirácií, keď na záškrt zomrelo trojročné neočkované dieťa.

Spoločenskí vedci hovoria o dobe postpravdy, v ktorej už fakty prestávajú hrať prakticky akúkoľvek rolu a varujú pred anómiou, teda rozkladom spoločnosti, ktorá sa nebude vedieť dohodnúť nielen na tom, kam ideme a čo chceme, ale nedokáže sa už zhodnúť ani na realite, v ktorej tu my všetci spolu žijeme.

Nový šéf SAV upozorňuje, že ak štát neprestane tolerovať stredoveké bludy a nezačne vedu brať ako strategickú prioritu Slovenska, odchod mozgov z krajiny sa zmení na nezvratný exodus. Veda nemôže byť apolitická, hlas vedcov tu musí zaznieť oveľa silnejšie, tvrdí Martin Venhart. Akadémia momentálne pracuje i na komplexnej vízii pre Slovensko, otázkou však zostáva, či jej bude mať ešte kto načúvať.

Sledujete Ráno Nahlas, dnes s predsedom SAV Martinom Venhartom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

„Diplomatický post nemá byť odmena za zlyhanie v politickej sfére. Slovenská diplomacia prežíva obdobie úpadku, neprihliada sa na dlhodobý záujem štátu a na to, aby nás reprezentovali kvalifikovaní ľudia”, tvrdí Miroslav Wlachovský, bývalý šéf diplomacie. “Berie sa to ako politické trafiky a riešenia koaličných problémov a nedbá sa na to, ako vyznieme vo vzťahu k našim partnerom“, dodáva.

Vojna na Ukrajine vstupuje do ďalšej z rozhodujúcich fáz. Prezident Volodymyr Zelenskyj priznal zákulisné kontakty s ruským oligarchom Romanom Abramovičom, európski lídri predstavili Putinovi nový mierový plán a Brusel zároveň pripravuje už 21. balík sankcií proti Rusku. Európa tvrdí, že cesta k mieru vedie cez tlak na Moskvu. Otázkou však zostáva, či sa skutočne približujeme k ukončeniu vojny, alebo len k jej ďalšej fáze.

Aj slovenská diplomacia čelí ostrým sporom. Nominácie Petra Kmeca a Miroslava Radačovského na veľvyslanecké posty vyvolali kritiku opozície, ktorá hovorí o politických trafikách a poškodzovaní mena Slovenska v zahraničí. Namiesto deklarovanej diplomacie na štyri svetové strany tu máme mať „hanbu na všetky strany“.

Rodí sa šanca na mier na Ukrajine? A v akej kondícii je dnes slovenská zahraničná politika? - témy pre bývalého šéfa slovenskej diplomacie Miroslava Wlachovského.

Pripravil Jaroslav Barborák.

Nivočia empatiu, deštruujú civilizáciu a unášajú spoločnosť do pekla nekonečného hejtu a polarizácie. Sociálne siete sa stali netvorom, ktorý vytvoril prepojenia takmer absolútnej - a pritom nikým nekontrolovanej, moci s politickými záujmami tých, ktorí z tejto techno-oligarchie parazitujú. Ako rozťať tento bludný kruh a prečo sa stali sociálne siete hrozbou pre prežitie demokracie? Téma pre autora knihy “Sociálne siete musia byť zničené” Sama Marca.

Ubližujú nám ako ľuďom, likvidujú duševné zdravie našich vlastných detí a ako bonus k tomu, ešte i úspešne rozkladajú demokraciu a - k doteraz nepredstaviteľnej moci, privádzajú všemožných sociopatov. Sociálne siete - pôvodne komunikačný a vzdelávací nástroj, ktorý sa však zmenil na hydru a hlavný motor extrémnej polarizácie celej globálnej spoločnosti, navyše to všetko sa deje mimo akejkoľvek kontroly, zodpovednosti či aspoň transparentnosti.

Ako sa nám to vôbec mohlo stať, čo sa to vlastne deje a ako to funguje, prečo sa sociálne siete stali tak zásadným hráčom a najmä, čo s tým vieme ešte urobiť aby sme si ich osedlali?

Nová kniha Sama Marca s názvom Sociálne siete musia byť zničené volá po zásadnom zúčtovaní s prakticky neregulovanou mocou sociálnych sietí, ale nastavuje zrkadlo i pasci závislosti nás samých. Veď napokon, povedzme si to spolu s autorom. “Predstavme si ako nám jedného dňa naše deti položia otázku: Veď vy ste to všetko vedeli, tak prečo ste nič neurobili?”

“Sociálne siete majú obrovskú, prakticky neobmedzenú a nikým nekontrolovanú moc nad informáciami, a teda aj spoločenským dianím. Túto nesmiernu moc aktívne používajú na ovplyvňovanie politických procesov a volebných výsledkov, varuje Samo Marec. Ako zlomiť tento začarovaný kruh nepredstaviteľne obrovskej finančnej sily a politickej moci? Sociálne siete zásadne ohrozujú podstatu demokracie. Ich regulácia je kľúčovou výzvou tejto doby, tvrdí Samo Marec

Sledujete Ráno Nahlas, so spisovateľom a publicistom Samom Marcom. Pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský.

“Encyklika hovorí o integrálnom, teda celostnom rozvoji človeka. Umelá inteligencia vytvára modlu výkonu a účinnosti. Ľudia, ktorí nespĺňajú kritériá efektivity, môžu byť považovaní len za štatistickú chybu, ktorú treba eliminovať”, hovorí teológ Juraj Vittek. “Technológia sa tak nestáva pomocníkom, ale diktátorom. Otázka nestojí tak, či technológiu chceme alebo nie. Otázka je, či bude technológia slúžiť rozvoju ľudskosti, alebo po nej bude šliapať”, dodáva.

Po priemyselnej revolúcii a dôstojnosti robotníkov a ich práce prichádza reakcia na revolúciu, ktorú prináša umelá inteligencia. Na mušku si ju zobral pápež Lev XIV. vo svojej novej encyklike. Ak tá prvá z konca 19. storočia reagovala na svet parných strojov, tovární a položenia robotníckych más, tá aktuálna spred pár dní reflektuje svet algoritmov, dát a umelej inteligencie.

Ak sa Lev XIII. pred 135 rokmi postavil na stranu človeka a jeho dôstojnosti vo svete tovární a kapitálu, jeho menovec Lev XIV. analyzuje dopady raketového nástupu AI, ktorá mení spôsoby, ako pracujeme, komunikujeme a ovplyvňuje aj rozhodovanie človeka.

„Diktát rýchlosti“ ako nové otroctvo či ľudské limity ako obyčajná softvérová chyba, ktorú treba odstrániť.

Sme ešte pánmi technológií či súčiastkami v rukách neviditeľných algoritmov v rukách ich tvorcov a správcov? Kde v tom má miesto „civilizácia lásky“, o ktorej hovorí pápež Lev?

Téma pre teológa a publicistu Juraja Vitteka.

Pripravil Jaroslav Barborák.

Toto je grécka cesta. Investori neprichádzajú, šikovné mozgy odchádzajú a premiér nevidí realitu. No a nie je tu ani kritická masa voličov, ktorí si uvedomujú zúfalý stav, v ktorom sa nachádzame, tvrdí analytik Ivan Bošňák. Budeme musieť schudobnieť, pretože dnes sa máme relatívne veľmi dobre, dodáva. Ako upratať rozšafný sociálny i dôchodkový systém a ako naštartovať ekonomiku? A prečo “grécka cesta” voličom nevadí a zvykli si na tzv. “nárokovú mentalitu,” kde žijeme na úkor našich vnukov?

Slovensko sa neodvratne vydalo na grécku cestu, my na nej už prakticky sme. Svedčí o tom rastúci štátny dlh ako aj nárast, varuje analytik Ivan Bošňák z Dát bez pátosu. Vláda podľa neho stratila kontakt s realitou, cenou však bude tvrdý pád životnej úrovne nás všetkých. Prečo vláda nedokáže skrotiť verejné financie a osekať neúmerné vládne výdavky? No a prečo “grécka cesta” väčšine voličov prakticky nevadí a zvykli si na tzv. “nárokovú mentalitu” kde si žijeme na dlh, ktorý budú splácať ešte aj deti našich detí?

Vláda hádže konsolidačný uterák do ringu a fakticky rezignovala na tak prepotrebné ozdravenie verejných financií. Podľa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť hrozí, že dlh krajiny vystrelí na rekordné miliardy so stúpajúcimi úrokmi za splátky dlhov, vláda však necháva štátnu kasu krvácať kvôli stámiliónovým výpadkom na daniach či neschopnosti skrotiť rozbujnelé vládne výdavky.

Občanov i podnikateľov dusia neustále sa zvyšujúce dane i odvody, ekonomika uviazla na plytčine no štát míňa ako keby vyhral lotériu a minister financií sa stáva štatistom hroziacej gréckej cesty, pred ktorou už varuje aj naša Centrálna banka. Vláda vo svojej správe prvýkrát nezverejnila fiškálny výhľad a nie je jasne ukázaná veľkosť opatrení potrebných na dosiahnutie nových cieľov, čo podľa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť znižuje predvídateľnosť politiky. Chýbajúca stratégia a odkladanie bolestivých rezov pritom len zvyšujú riziko, že budúca daň za dnešný populizmus bude pre životnú úroveň väčšiny z nás až grécky drastická.

Stáva sa Slovensko svedkom naplnenia Ficovho proroctva: “Keď do pekla, tak na peknom bielom koni?” A čo to pre nás - naše penzie, služby štátu, ktoré využívame ako akúsi samozrejmosť či životnú úroveň - ako takú, bude znamenať? Témy pre analytika Ivana Bošňáka a jeho Dáta bez pátosu. Sledujete Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Vláda na sociálne hodnoty rezignovala, premiér viac načúva záujmom finančných skupín než hlasom pracujúcich. Namiesto sociálnej demokracie sme svedkami veľkolepo marketingových, no pritom úplne neadresných balíčkov, ktoré vôbec neriešia nespravodlivú distribúciu spoločného bohatstva, hovorí prezidentka KOZ Monika Uhlerová. Prečo nie je Slovensko sociálnym štátom?

Na ekonomické a konsolidačné tornádo vláda vytiahla gumipušku. I tak by sa dal hodnotiť dlho očakávaný vládny balíček prorastových opatrení, ktoré by mali rozhýbať našu chradnúcu ekonomiku.

Ekonomickí analytici, opozícia, ale aj partneri z Tripartity však vládny balíček podrobili ostrej kritike. Jej dôvodom je najmä nekonkrétnosť a vágnosť mnohých opatrení, v ktorých sa kabinet zaväzuje iba k analyzovaniu či prehodnocovaniu a ďalšie zasa majú podľa kritikov prakticky nulový vplyv na ekonomický reštart.

Predkladané opatrenia sú zamerané na znižovanie administratívnej a nákladovej záťaže podnikov, podporu investícií a vytváranie priaznivejších podmienok pre rozvoj podnikateľského prostredia. Tvrdí predkladateľka balíčka ministerka hospodárstva. Vláda pritom ani po troch konsolidačných balíčkoch nie je schopná naše verejné financie výraznejšie ozdraviť a podľa rozpočtovej rady už konsolidačné úsilie fakticky vzdáva.

Výsledkom Kamenického balíčkov je však rekordne vysoké daňovo odvodové zaťaženie, prakticky nulový ekonomický rast a stúpajúci podiel šedej ekonomiky, daňových únikov či odchod chytrých mozgov, ako aj firiem do zahraničia. Napriek dramatickej ekonomickej situácií však vláda míňa ako keby stratila kontakt s realitou a mnohí občania už uťahovanie opaskov zasa prestávajú zvládať.

Zvláda vláda sociálne i ekonomicky udržateľnú konsolidáciu a vidí situáciu na Slovensku naozaj reálne? Prečo prorastové opatrenia nezaberú a sú viac o marketingu, než pomoci chradnúcej ekonomike a čo vláde ponúkajú odborári?

Ako sa mení pracovný trh a ako naše mzdy i pracovné možnosti ovplyvňuje čoraz väčší podiel tzv. prekarizovanej práce - teda dohodári, agentúrni pracovníci či vynútené živnosti? A ako "dumpuje" naše mzdy prílev lacnej pracovnej sily zo zahraničia?

Máme na Slovensku naozajstný sociálny štát a je Ficov "sociálny štát" ešte udržateľný? No a sú aj Odbory pripravené na zásadné škrty, ktoré by sa dotkli našej životnej úrovne?

Sledujete Ráno Nahlas s prezidentkou KOZ Monikou Uhlerovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Čína má silu (Putina nakloniť k rokovaniam). Otázkou je, či má aj motiváciu, pretože čiastočne jej táto situácia vyhovuje“, hovorí generál vo výslužbe Pavel Macko. „Čína je obchodná veľmoc, zaplavuje svet tovarom a má strategický záujem na globálnej stabilite. Dopady vojny na Ukrajine však poškodzujú čínske záujmy oveľa menej, ako napríklad konflikty v Perzskom zálive. Ak by mala Čína zatlačiť na Rusko, bude to pravdepodobne systémom „niečo za niečo“, dopĺňa.

Táto vojna sa môže skončiť už dnes večer, ak sa Ukrajinci stiahnu z ruských území,“ odkazuje Kremeľ ústami Putinovho hovorcu. V tom istom čase však Rusko pokračuje v masívnych raketových a dronových útokoch na ukrajinské mestá, zatiaľ čo analytici už druhý mesiac po sebe hovoria, že Kyjev na fronte získava späť stratené pozície.

Objavujú sa aj správy, že ruskí finanční predstavitelia varujú Kremeľ pred neudržateľnosťou vojnových výdavkov.

Z Paríža zaznieva, že rozsiahle ruské bombardovanie je prejavom úplnej neúcty k snahám o mier, Volodymyr Zelenskyj hovorí o „okne príležitosti“ pre diplomaciu ešte pred zimou a Donald Trump mal dokonca požiadať čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga, aby využil svoj vplyv na Vladimíra Putina.

Je vojenské víťazstvo jednej zo strán čoraz menej pravdepodobné a bude o osude vojny rozhodovať skôr ekonomika, technológie a diplomacia? Téma pre generála vo výslužbe Pavla Macka.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák

Snaha Ombudsmana aby Ústavný súd posúdil podmienky registrácie cirkví sa zmenila na strašenie islamskými mešitami. Paradoxom je, že podnet podala malá kresťanská cirkev. Sme ešte kresťanskou krajinou, keď namiesto Ježišovho posolstva cirkvi bránia mocenský monopol a politici strašia mešitami? Kolaborácia s mocou popiera Ježišov odkaz, tvrdí kňaz Starokatolíckej cirkvi Martin Kováč. Nastal konečne čas na odluku?

Verejný ochranca práv napadol Ústavnom súde podmienky na registráciu cirkví a náboženských spoločností. Tie totiž registráciu podmieňujú podpismi 50tich tisícok plnoletých členov - občanov Slovenskej republiky. Podľa ombudsmana ide o “neprimeraný zásah do slobody náboženského vyznania a do práva slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru spoločne s inými“. „Sloboda náboženského vyznania patrí medzi základné piliere demokratickej spoločnosti. Štát môže regulovať podmienky registrácie cirkví a náboženských spoločností, nemôže však nastaviť pravidlá tak prísne, že registrácia sa stane prakticky nedosiahnuteľnou,“ tvrdí Róbert Dobrovodský. Faktom je, že podľa posledného sčítania obyvateľov spĺňa tieto podmienky len 5 denominácií: Rímskokatolícka cirkev, Evanjelická cirkev augsburského vyznania, Gréckokatolícka cirkev, Reformovaná kresťanská cirkev a veľmi tesne aj Pravoslávna cirkev..

Boj za slobodu náboženského vyznania sa však zmenil na strašenie mešitami. Koaliční politici však v kroku ombudsmana vidia nebezpečné otváranie dverí islamu. Tento krok pána ombudsmana som skutočne nepochopil a ide sám proti Slovenskej republike,“ vyhlásil minister obrany Róbert Kaliňák. Paradoxom je, že ombudsman svojim podaním reagoval na podnet občianskeho združenia Starokatolíci na Slovensku z januára 2023. Starokatolícka cirkev na Slovensku sa tak ocitla v epicentre sporu o to, kde končia práva veriacich a kde sa začína reštriktívna moc štátu. Hoci ich spoločenstvo v krajine reálne pôsobí, zákonná podmienka 50-tisíc členov z nich robí pre štát „neviditeľných“, bez možnosti uzavrieť sobáš či vyučovať na školách. Kým politici strašia islamským radikalizmom, Starokatolíci sa domáhajú len základnej právnej subjektivity, ktorú majú ich kolegovia v okolitých štátoch už pri stovkách členov.

Je slovenský náboženský model skutočne postavený na tradícii, alebo na diskriminácii všetkého, čo nespĺňa masové kvóty? A prečo sa tak bojíme fiktívnych mešít v krajine, kde moslimovia takmer nežijú a už dnes na Slovensku Islam svoje modlitebne má? No a napokon, nenastal už konečne čas na splnenie poslednej požiadavky Verejnosti proti násiliu z Novembra 89 o odluke cirkvi od štátu?

Aj s kňazským kolárikom sme tu vydaní na milosť a nemilosť, stačí prekročiť hranice a je to úplne iné. Baháisti či Mormoni to majú, my nie. Je to naozaj nedôstojné. Žiaľ veľké kresťanské cirkvi sa nás vôbec nezastali, hovorí Martin Kováč. Podľa neho hádky o moc a peniaze vo veľkých kresťanských cikvách zatieňujú Ježišovo posolstvo a nastal najvyšší čas na odluku cirkví od štátu.

Kresťanstvo je o absolútnej otvorenosti a za touto nenávisťou (aktuálne voči Mešitám) je najmä strach, dodáva Kováč.

Ráno Nahlas s kňazom Starokatolíckej cirkvi Martinom Kováčom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Vidím za tým absolútny útok na slobodu slova a na nezávislé médiá“, hovorí len hodiny pre súdnym pojednávaním Peter Bárdy, ktorého Robert Fico žaluje za obálku na kniheFico – posadnutý mocou. „Je to zastrašujúca, takzvaná SLAPP žaloba, ktorá má odradiť ľudí od toho, aby písali o Robertovi Ficovi. Aby prestali upozorňovať na veci, ktoré on, jeho vlády a politická garnitúra v tejto krajine páchajú“, dodáva.

„Ak súd rozhodne, že tam nemôže byť jeho tvár, nabudúce tam nebude môcť byť jeho meno a nebudú vôbec vznikať knihy o Robertovi Ficovi? Je to snaha obmedziť slobodu slova a názorov vo verejnom priestore, pričom knihy sú minimálne od Gutenberga priestorom na šírenie faktov a názorov“, hovorí šéfredaktor portálu Aktuality.sk

Začína sa ostro sledovaný súd medzi premiérom Robertom Ficom a novinárom Petrom Bárdym. Premiér žaluje šéfredaktora Aktualít a ich vydavateľa. Nie za knihu Fico – Posadnutý mocou a jej obsah. Ale zafotografiu na jej obálke. Žiada pritom státisícové odškodné.

Sme svedkami sporu o jednu fotografiu premiéra – a teda verejne činnej osoby, alebo o čosi viac - o pokus zastrašiť kritických novinárov?

Prípad preto môže byť dôležitým testom hraníc slobody médií, aj ochrany verejného záujmu na Slovensku.

A práve o žalobe, osobnom tlaku aj o tom, čo tento spor znamená pre slovenskú žurnalistiku, sa budeme rozprávať s Petrom Bárdym, autorom napadnutej knihy.

Mali by sme sa začať seriózne rozprávať o psychologických testoch ako zásadnom predpoklade pre výkon špičkovej politickej funkcie, tvrdí prezident Slovenskej psychiatrickej spoločnosti Michal Patarák. Takíto lídri sú však obrazom tých, ktorí ich volia, upozorňuje psychiater Patarák. Prečo dovolíme aby nám vládli duševne nevyrovnaní lídri a nakoľko je slovenská spoločnosť až osudovo straumatizovaná?

“Ako spoločnosť sme v regrese. Freudovsky povedané, sme v orálnej fáze vývoja. A keď je niekto v orálnej fáze vývoja, potrebuje niekoho, kto nakŕmi jeho veľké ústa. No a tak si volíme tých, čo majú silné reči, aby nás nimi nakŕmili, povedal o slovenskej spoločnosti pred viac ako tromi rokmi psychiater Michal Patarák.

Na akom stupni vývoja sa nachádzame dnes a nakoľko nás pri tom limitujú naše staré a pritom stále nedoliečené a ani nespracované, spoločenské a dejinné traumy? Nakoľko sa točíme v kruhu ustavične sa opakujúcich nefunkčných vzorcov a teda i naučenej chronickej bezmocnosti a rezignácií na možnosť zmeny? Sme traumatizovaná spoločnosť holdujúca “traumatofílií”?

Vládne čoraz väčšia vyprázdnenosť slov, odpojenie slov od reality i faktov ako aj útek do stále viac polarizovanej a klanovej spoločnosti. Nahrádzame si napĺňanie základných potrieb útekom k takzvanej identitárnej politike a naše individuálne ja až pričasto rozpúšťame v davoch a kolektívnom - no neraz úplne imaginárnom, “My”. Výsledkom tak potom je ďalšie a ďalšie sklamanie.

Volíme si duševne nevyrovnaných, mentálne nevyzretých lídrov, do ktorých následne projektujeme vlastné frustrácie, nespracované traumy ako aj očakávania hlboko presahujúce možnosti politiky i verejného života ako takého.

Z čoho pramení tá neustále rastúca polarizácia, ktorá nás ženie do hlbokých osobných frustrácií, ale už aj badateľnej agresivity? Vieme ešte oddeliť realitu od nami želaných fantázií, mýtov či fóbií a úzkostí? A dokážeme si ešte v týchto vojnách so svetom priznať, že sa môžeme mýliť?

No a prečo si opakovane volíme duševne zjavne nevyrovnaných a očividne nezrelých lídrov a čo to vlastne vypovedá o nás samých? Čo si vlastne do verejného života projektujeme a máme zdravé očakávania na politiku a verejný život? No a napokon, v čom je moc davu a nakoľko dav vie rozpustiť naše individuálne ja – i s jeho hranicami dobra a zla?

Ráno Nahlas s psychiatrom Michalom Patarákom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Keď zomrel Jakubov otec a lekári hovorili, ako statočne „do poslednej chvíle bojoval“, Jakub mal v očiach slzy. No ako komikovi mu v tej istej sekunde v hlabou preblesla otázka: „A keby nebojoval, povedali by nám to? Ako to vlastne vedia, keď bol v bezvedomí?“

Komik a moderátor relácie Ťažký týždeň to považuje za moment, ktorý presne vystihuje, ako funguje mozog človeka, ktorý sa živí humorom. Keď jeho otcovi po mozgovej príhode zlyhávali orgány a plietli sa mu rôzne jazyky, rodina okolo neho nechodila po špičkách. Humor pre nich nebol útekom pred realitou, ale barličkou, ktorá im pomáhala prejsť ňou so vztýčenou hlavou.

Pre Jakuba je humor terapiou a pomáha mu nielen v osobnom živote, ale aj v celospoločenskom kontexte. Aj ako spoločnosť prežívame vlastné „ťažké časy“ – od vojny na Ukrajine, cez konsolidáciu až po spoločenské napätie či atentát na premiéra. Jakub opakovane čelil kritike za vtipy o atentáte a kúsok z jeho rozhovoru sa dostal na vládnu tlačovku, kde sa púštal ako dôkazový materiál. Prečo si za svojimi vtipmi stojí? Kedy sám čelí autocenzúre? A je stand-up v dnešnej dobe len zábavou, alebo už funguje ako kolektívna terapia pre ľudí, ktorí sú z klasických správ unavení a znechutení?

O tom, prečo nemá zlé svedomie za tvrdé vtipy, ako sa robí satira na politikov, ktorí sú smiešni najmä vtedy, keď nechcú, a prečo nám smiech pomáha nestratiť zdravý rozum v súkromných aj celospoločenských krízach, sa rozprávame s komikom Jakubom Gulíkom v dnešnom Ráne Nahlas.

Moderuje Monika Vatrálová.

„Strašenie islamom slúži politikom na zakrytie problémov“, tvrdí arabista Attila Kováč. Politici podľa neho zneužívajú predsudky a stereotypy voči moslimskej komunite, hoci ide o jednu z najmenších menšín v krajine. Zdôrazňuje, že nenávisť voči neznámemu pramení z nedostatku osobnej skúsenosti a slúži ako populistický nástroj na odpútanie pozornosti od reálnych spoločenských problémov.

Z témy prísnej registrácie cirkví sa na Slovensku opäť stal strašiak mešitami. Rezonuje tu téma islamu, hoci moslimská komunita u nás patrí medzi najmenšie v Európe.

Ombudsman napadol na Ústavnom súde podmienku 50-tisíc veriacich potrebných na registráciu novej cirkvi a časť politikov okamžite začala hovoriť o hrozbe islamizácie či výstavby mešít.

Naviac, samotný ombudsman sa stal terčom nevyberaných útokov, pre ktoré požiadal o policajnú ochranu a aj svoj úrad musel zatvoriť pred verejnosťou.

Sú obavy z islamizácie Slovenska založené na realite, alebo skôr na predstavách a stereotypoch? Prečo sa práve islam stal v slovenskej politike takým silným symbolom, hoci väčšina Slovákov osobne žiadneho moslima nepozná?

O islame, moslimoch, strachu z neznámeho aj o tom, čo táto debata vypovedá o nás samých, sa budeme rozprávať s arabistom Attilom Kovácsom.

Podcast Jaroslav Barborák.

Nad ministerským pôsobením Tomáša Tarabu sa zmráka. Hoci SNS žiada jeho odvolanie, premiér dal na obnovenie dôvery znesváreným stranám čas do konca septembra. Toto “obnovovanie dôvery” môže byť pre občanov veľmi drahé. Vytvára sa tu obrovský priestor na kšeftovanie so straníckymi trafikami v podobe štátnych podnikov a straníckych nominácii. Ten čas môže premiér využiť i na rozobratie podporovateľov šéfa SNS, hovorí bývalý štátny tajomník rezortu Michal Kiča.

Tomáš Taraba ako minister životného prostredia zrejme končí. Dôvodom však nie je nič zo zoznamu jeho podivuhodných personálnych nominácií či profesionálnych pochybení, ale ide o spor so SNS – kde si jej šéf Andrej Danko i takto vynucuje svoj dlhodobo chradnúci politický vplyv.

Rezort životného prostredia pod vedením Tomáša Tarabu pritom pripomína viac bojisko politických ambícií a podivných obchodov než inštitúciu chrániacu naše prírodné dedičstvo. Od kontroverzných personálnych čistiek, cez pochybné projekty typu prečerpávacia elektráreň Málinec, až po systémové rozoberanie Envirofondu a zonáciu Tatier idúcu viac v ústrety biznisu než bohatstvu chránenej prírody. Veľmi otázny je i vytrvalý boj s enviroodborníkmi a mimovládkami špecializujúcimi sa na ochranu prírody. Toto všetko vyvoláva viac otázok než odpovedí, kde strategické plánovanie nahradil čistý pragmatizmus moci a odbornosť je zasa nahrádzaná straníckou lojalitou.

Kým minister aktuálne bojuje o svoje miesto na politickom slnku, krajinu trápi nepripravenosť na extrémne suchá a neefektívne vodozádržné opatrenia no a v štartovacom boxe na post ministra je už pripravený jeho doterajší štátny tajomník - a človek s veľmi kontroverznou povesťou, Filip Kuffa. Udrží sa Tomáš Taraba v kresle ministra a čo stratí Slovensko ak by ho vystriedal Filip Kuffa? Koho záujmy minister Taraba vlastne reprezentoval no a čo dobré po ňom v tej našej krásnej prírode vlastne ostane?

Ráno Nahlas s bývalým štátnym tajomníkom rezortu životného prostredia a enviroprávnikom Michalom Kičom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

"Neriešime skutočné, akútne problémy, ktoré budú mať vplyv na ďalšie generácie – stabilitu dôchodkového systému, demografickú krízu či ochranu životného prostredia", hovorí v rozhovore politológ Radoslav Štefančík. Kým ekonomika upadá a hrozí nám grécka cesta, politici nás podľa neho len strašia bubákmi, hľadajú vymyslených nepriateľov a riešia zástupné témy."Nemáme politikov, ktorí by tieto témy dokázali odborne uchopiť. Jedni sa musia brániť za minulé prešľapy, druhí to donekonečna využívajú. Bolo by najlepšie, keby mnohí politici, ktorým ide len o vyvolávanie strachu a kriku a nedokážu riadiť krajinu, z verejných funkcií konečne odišli", dodáva.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Čo sa stane, keď inštitúcie poverené kontrolou moci stratia ochranu moci, ktorú kontrolujú? Stratégia je jasná: Zastrašiť, otráviť a ešte i škandalizovať či zažalovať. Cieľom je znemožnenie kontroly verejných zdrojov. Kontrolné inštitúcie štátu - NKÚ či PMÚ, varujú pre rastúcim tlakom na ich nezávislosť. Prečo vláda a jej premiér Fico teraz mlčia? A ak mlčia, kto tu teda skutočne vládne a v mene koho a čoho?

Mali by dohliadať na transparentné, hospodárne ako i zákonné narábanie so spoločnými peniazmi, ako aj na férovú hospodársku súťaž, namiesto toho však čelia nevyberaným a stupňujúcim sa útokom zo strany záujmových skupín, kúpených médií či politikov ako i oligarchov v pozadí.

Predsedovia NKÚ a PMÚ v spoločnom rozhovore pre Ráno Nahlas otvorene priznávajú, že vláda a ani jej premiér sa ich v boji za nezávislosť kontroly dostatočne nezastali. Podrývanie pilierov štátu však podľa nich vedie k celkovému rozkladu právneho štátu ako i demokratickej spoločnosti a tým i k strate dôvery občanov v štát a možnému nástupu vlády nekontrolovaných záujmov i moci demokraticky neriadenej oligarchie.

Nezávislé kontrolné inštitúcie čelia dnes na Slovensku bezprecedentnému tlaku, ktorý ohrozuje samotné základy právneho štátu i delenia moci a jej kontroly zo strany oficiálnych štátnych inštitúcií. Kým sa vládna koalícia všemožne snaží prebrať kontrolu nad Úradom na ochranu oznamovateľov či verejnoprávnym Telerozhlasom a v kuloároch koalície zvažuje aj zásadné zmeny vo fungovaní Úradu pre verejné obstarávanie, Najvyšší kontrolný úrad a Protimonopolný úrad zostávajú - spolu s Verejným ochrancom práv či Radou pre rozpočtovú zodpovednosť, jednými z posledných bášt nezávislej kontroly.

Tieto inštitúcie však namiesto rešpektu neraz čelia až agresívnej mediálnej šikane, spochybňovaniu zo strany vládnej moci ako i sofistikovanému zastrašovaniu zo strany špičkových právnych tímov najímaných kontrolovanými subjektami. Príkladom môžu byť zistenia NKÚ v oblasti zdravotníctva či rozhodnutie PMÚ o liekovom karteli s rekordnou pokutou. Prečo je nezávislosť kontrolných inštitúcií tak dôležitá pre úspech celej krajiny, kam až siaha moc a vplyv lobistov a dokážu kľúčoví strážcovia pravidiel odolať aktuálnemu až kobercovému náletu na ich nezávislosť?

Ak sa vláda konečne nepostaví na stranu nezávislých kontrolných inštitúcií, ktoré majú zo zákona povinnosť dávať verejnosti odpovede na otázky či všetko, čo sa v tomto štáte deje, je v súlade zo zákonmi - ako aj s princípmi dobrého hospodára, tak tu hrozí vážna deformácia a dokonca i rozvrat demokratickej spoločnosti. Potom však ľudia prestanú dôverovať nielen týmto inštitúciám, ale aj samotnému štátu ako takému, tvrdí predseda NKÚ.

Útok na nezávislé kontrolné inštitúcie je tu dnes zjavný, tvrdí Juraj Beňa. Podľa neho sú dnes na Slovensku nezávislé inštitúcie v ohrození. Našou jedinou ochranou sú občania a ich snaha nerezignovať na veci verejné. Tieto útoky zásadným spôsobom podrývajú a rozvracajú samotné piliere, na ktorých stojí naša demokratická spoločnosť, dopĺňa ho Ľubomír Andrassy.

Ráno Nahlas so šéfom NKÚ Ľubomírom Andrassym a predsedom PMU Jurajom Beňom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Verejnoprávne médiá sú na Slovensku bité všetkými vládami. V Česku sa ich nezávislosť doteraz podarilo ubrániť. To je vysvetlenie, prečo sú u susedov protesty za zachovanie koncesionárskych poplatkov a proti politickým zásahom do Českej televízie a Českého rozhlasu. Hovorí pre podcast RánoNahlas Marína Urbaníková, sociologička médií, ktorá pôsobí na Masarykovej univerzite v Brne aj na Karlovej univerzite v Prahe.

Viaceré české mestá zažili minulý týždeň protesty tisícov ľudí proti návrhu zrušiť koncesionárske poplatky. U nás ich zrušila vláda súčasnej opozície, pretože to dlhodobo presadzoval niekdajší predseda SaS Richard Sulík. Prečo sa Slováci za svoje verejnoprávne médiá nebili, a Česi to robia?

Politici chcú skrotiť médiá, lebo si nechcú zvykať na kritiku. Riešenia sú, a spočívajú napríklad v druhej komore parlamentu, rozložení nominácií do mediálnych rád medzi rôznych aktérov, v garancii nezávislého financovania, ale aj v ľuďoch, hovorí expertka Marína Urbaníková, autorka knihy o verejnoprávnych médiách.

Rozhovor nahrával Peter Hanák.

Maďarsko po rokoch vlády Viktora Orbána možno stojí na najväčšom politickom zlome od pádu komunizmu. Mužom, ktorý prvýkrát reálne ohrozil systém Fideszu, je paradoxne bývalý insider režimu Péter Magyar. Tvrdí, že chce vrátiť Maďarsko späť k právnemu štátu, slobodným inštitúciám a klasickej demokracii — no zároveň používa tvrdý, centralizovaný a silne personalistický štýl politiky. Je teda demokratickým reformátorom, alebo iba novou verziou silného lídra pre unavenú krajinu? O tom, čo predstavoval „orbánovský systém“ a či sa dá demontovať bez použitia orbánovských metód, sa budeme rozprávať s Tomášom Strážayom zo Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Už piaty rok po sebe naša krajina čelila poklesu obyvateľov. Aktuálne sa pôrodnosť dostala na také historické minimum, ktorého úroveň bola ešte horšia ako počas Druhej svetovej vojny.

Slovensko vymiera. Rodí sa stále menej a menej detí, žijeme dlhšie ako v minulosti a tak sa veková štruktúra našej spoločnosti zásadne mení - a zásadné budú i dôsledky.

Napriek tak obľúbeným, neustále opakovaným a hlasným deklaráciám o dôležitosti rodiny, či o deťoch ako priorite spoločnosti, však žiadne vlády za ostatné 2-3 dekády nedokázali dať účinné a ani funkčné odpovede ako negatívny demografický trend zvrátiť a uistiť mladých ľudí, že byť rodičom a založiť si rodinu je nielen dobrým, ale aj bezpečným riešením vlastnej budúcnosti.

Kočíkovné, krúžkovné či všakovaké rodičovské bonusy zjavne nezaberajú, otázkou preto je, či vôbec poznáme skutočné dôvody, prečo sa mladí ľudia obávajú zakladať rodiny, byť rodičmi a privádzať do tohto sveta svoje vlastné deti.

Jednou z odpovedí môže byť aj Veľký prieskum rodín, ktorý pre finančný dom UNIQUA pripravila agentúra NMS Market Research. Podľa neho pocit bezpečia v našich rodinách opäť klesol pričom naše rodiny najviac trápia finančné starosti, ale aj obavy z budúcnosti či zdravotné problémy.

Čoho sa mladí ľudia tak veľmi obávajú, ako sa s tým dá popasovať a čo skutočne trápi naše rodiny, sú to len obvyklé peniaze alebo je to i obava z budúcnosti či dokonca z členov vlastnej rodiny?

Ráno Nahlas, s Michalom Mislovičom z agentúry NMS. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Namiesto umeleckých nápadov, detského smiechu pri workshopoch či hudby rozširujúcej obzory - púťače herní, opustené priestory zívajúce až hlasným tichom a kultúrna púšť. Perspektíva krajiny, z ktorej vyženú kultúru. Perspektíva, o ktorej hovoria kultúrne centra, ktoré vďaka škrtom v štátnej podpore bojujú o prežitie.

„Čelíme cielenému útoku. Pre odvahu byť slobodnými ostrovmi súčasného umenia, kritického myslenia a občianskej angažovanosti“. A ak ich od financií odstrihol štát v postave ministerky Šimkovičovej a jej ľudí, o peniaze sa teraz uchádzajú v zbierkach.

Rok 2025: tridsiatka centier siete Aréna zorganizovalo 5600 podujatí, ktoré navštívilo viac ako 280-tisíc ľudí.

Ani nie polovica roku 2026 – mnohé hovoria o existenčnom ohrození.

Ak cieľom ich verejnej zbierky bolo 500-tisíc eur, na čo bude postačovať necelých 182-tisíc, ktoré im dalo 3600 darcov?

Pozrieme sa na to s Lacom Oravcom z Novej Cvernovky, ktorý je podpredsedom siete pre nezávislú kultúru Anténa.

Pripravil Jaroslav Barborák.

Zdravie sa čoraz viac stáva otázkou peňazí a holé prežitie sa neraz mení na zápas o súcit a spolupatričnosť. Na portáli Donio tvorí téma zdravia takmer polovicu zbierok a v minulom roku sme takto vyzbierali 4,4 milióna eur, hovorí Zuzana Suchová. Pacient sa stal rukojemníkom systému, dopĺňa ju Simona Stískalová. Ak Slovensko nie je pre chorých a umierajúcich, tak pre koho je táto krajina?

Napriek ústavnej garancií zdravotnej starostlivosti sa Slovensko čoraz viac mení na krajinu, kde je zdravie podmienené finančnými možnosťami či sociálnym statusom. O dvojkoľajnom zdravotníctve - teda zdravotníctve pre bohatých, no a potom pre tých ostatných, dokonca otvorene hovorí už aj Verejný ochranca práv.

Najvyšší kontrolný úrad zasa po hĺbkovej kontrole liekovej politiky posúva jej závery na Generálnu prokuratúru a hovorí o fatálne zlyhávajúcom štáte ako i o spleti nekontrolovaných a neprehľadných lobistických záujmov dominujúcich zdravotnej politike slovenských vlád.

Do zdravotníctva síce ročne prúdi už približne 10 miliárd a ďalšiu približne polmiliardu doň ako pacienti investujeme v džungli neprehľadných a nepredvídateľných poplatkov, no ak vám ide o život či zdravie, čoraz viac úlohy štátu preberajú charitatívne zbierky a platformy ako Donio.

Prečo sa charita stala doslova povinnou jazdou pre rodiny s ťažkými diagnózami a kde končí hranica medzi solidaritou a neschopnosťou vládnej moci pri zabezpečovaní základných práv občanov? No a kedy sa konečne dočkáme zmysluplnej liekovej politiky, ktorú síce ministerstvo už dlho sľubuje, no jej výsledok stále vidieť nie je? Pre koho je tento štát, ak nie pre nás, občanov-pacientov a na čo nám je taký štát, ktorí nás nepodrží v našich najťažších okamihoch?

Ráno Nahlas o liekovej politike, charitatívnych život zachraňujúcich zbierkach ako i absentujúcom či zlyhávajúco štáte. Zuzana Suchová z Donia a Simona Stískalova z Platformy pomáhajúcich organizácií. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Gabriela Wascheková má štrnásťročnú dcéru Agátku, ktorá má komplexné zdravotné znevýhodnenie. Jej diagnóza zahŕňa osem rôznych ochorení, od detskej mozgovej obrny, ADHD až po ťažkú epilepsiu s rizikom zastavenia srdca.

Gabriela sa o dcéru stará sama a robí všetko pre to, aby sa Agátka aspoň čiastočne začlenila do spoločnosti, hoci systém im pod nohy hádže viac polien než pomoci. Nájsť školu či denné zariadenie pre dieťa s takouto diagnózou je na Slovensku takmer nesplniteľná misia.

„Na papieri je to krásne, ale prax je iná. Ako rodičovi mi chýbala informovanosť. Nevedela som o centrách včasnej intervencie, a keď začali fungovať, my sme už boli starší. O podporné opatrenia sa človek musí doslova domáhať. Na úradoch nás často odbijú vetou, že na niečo nemáme nárok, hoci to nemusí byť pravda,“ vysvetľuje matka samoživiteľka Gabriela Wascheková.

Život rodiny Waschekovcov je neustálym strategickým plánovaním. Gabriela úprimne hovorí o dramatickom pôrode, rozpade manželstva aj o každodennej neistote a strachu z budúcnosti. Napriek vyčerpaniu sa však snaží pre svoju dcéru vybudovať aspoň kúsok inkluzívneho sveta, v ktorom by Agátka nebola vnímaná len cez prizmu svojich diagnóz.

O tom, ako sa žije matke s dieťaťom so špeciálnymi potrebami, o bariérach v našej spoločnosti, ale aj o hľadaní vnútornej sily a radosti, sa dozviete v dnešnom Ráne Nahlas.

Moderuje Monika Vatrálová.

Úplatky prijímané i rozdávané, ovplyvňovanie vyšetrovaní, vynášanie z polície… A to všetko pod ochranným dáždnikom najvyšších, ktorí čelia obžalobe, že takto postupovali organizovane – v zločineckej skupine. Kauza s biblickým názvom Očistec. Tento týždeň sa dostala pred súd, hoc len na okamih.

Na lavici obžalovaných sedí niekdajšie najvyššie vedenie polície v postave vtedajšieho policajného prezidenta a aktuálne podpredsedu parlamentu za SMER Tibora Gašpara, jeho príbuzný a vplyvný podnikateľ Norbert Bodor, bývalý špeciálny prokurátor Dušan Kováčik, rovnako bývalý prezident Finančnej správy František Imrecze, či niekdajšie vedenie elitnej kriminálky Naka – Peter Hraško, Róbert Krajmer, Bernard Slobodník a ďalší.

Prípad sa týka podozrení, že časť policajných špičiek, oligarchov a vplyvných ľudí z prostredia politiky vytvorila systém vzájomného krytia a manipulácie vyšetrovaní.

Proces sprevádzajú výpovede kajúcnikov, spory o dôveryhodnosť dôkazov aj obvinenia z politického zneužívania trestných konaní. Kauza zároveň otvorila otázky fungovania polície, prokuratúry a vzťahu politiky k bezpečnostným zložkám.

Pre časť verejnosti je symbolom boja proti korupcii, pre kritikov zasa príkladom problematických vyšetrovacích praktík.

Na Očistec sa bližšie pozrieme s Laurou Kelloo-Kalinskou z investigatívneho tímu Akutalít.

Je pred nami očista krajiny, či očista obžalovaných?

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Ako to, že minister pôdohospodárstva obhajuje Fafokany namiesto zápasu o agrodotácie a našich farmárov? Koho záujmy Richard Takáč vlastne obhajuje a kde v tom celom sú oligarchovia stojaci za PPA? Pýta sa exminister Zsolt Simon.

Bruselské agrodotácie sú vo vážnom ohrození, hlavným problémom je dlhodobo nefunkčná Pôdohospodárska platobná agentúra. Inštitúcia, ktorú odborníci opisujú ako „štát v štáte“, ktorá čelí podozreniam z organizovaného rozkrádania a krytia oligarchických záujmov. A dnes sa na tieto pochybné praktiky pozrel už aj samotný Brusel.

Od kauzy Dobytkár až po fiktívne penzióny sa v nej kontinuálne ťahá línia netransparentnosti, ktorú nedokázali zastaviť ani opakované kontroly NKÚ. Podľa exministra Zsolta Simona sa z PPA stal nástroj systémovej korupcie, kde takzvaná „penziónová kauza“ predstavuje iba špičku korupčného ľadovca. Systém, ktorý slúži oligarchom namiesto skutočných poľnohospodárov, pritom prerastá viacerými vládami a dnes opätovne ohrozuje samotnú akreditáciu agentúry.

Minister pôdohospodárstva sa tvári, že nerozumie po anglicky a za výzvou Európskej komisie pozastaviť PPA akreditáciu vidí opozičný komplot a výzvy Bruselu spochybňuje a odmieta. Ak však Slovensko neuskutoční radikálne zmeny, naši farmári môžu prísť o stámilióny milióny eur určené na rozvoj vidieka i podporu poľnohospodárstva.

O čo ide ministrovi pôdohospodárstva, koho záujmy vlastne chráni a prídu farmári o podporu z Bruselu? Ako to, že si dlhodobo nevieme poradiť s transparentnosťou a dôveryhodnosťou Pôdohospodárskej platobnej agentúry a koho táto inštitúcia naozaj reprezentuje?

Ráno Nahlas s exministrom pôdohospodárstva Zsoltom Simonom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Jerevan, Mníchov, Moskva – cestovná mapa posledných dní, ktorou prešiel premiér Robert Fico. Ak bol v Jerevane jedným z lídrov Európskej únie, v Moskve bol jediným z lídrov Únie. Ak sa v Jerevane stretol aj s Volodymyrom Zelenským, v Moskve ho hostil Vladimír Putin. A ak s prvým dohodol spoločné rokovanie vlád, od druhého priniesol správu, že „Moskva je pripravená uspokojiť energetické potreby Slovenska“. Nemecký kancelár Merz mu zo Štokholmu poslal kritický odkaz s výrazmi „jeho účasť hlboko ľutujem“ a „o tomto dni v Moskve sa s ním budeme rozprávať“.

A ak Merz v Štokholme po boku svojho švédskeho kolegu zdôraznil podporu Nato a európskej jednote voči Rusku, Robert Fico v Liptovskom Mikuláši v súvislosti s Nato hovoril, že sa nám „pred očami rozpadáva“, „Európska únia je slabá“ a kriticky zamieril aj na OSN, ktorá je podľa neho „bezvýznamná“.

Mimochodom - Liptovský Mikuláš sa po nedávnych Bánovciach stal už druhou zastávkou v predvolebnej cestovnej mape vládnych strán. Ak Bánovce patrili Smeru, Mikuláš si podelili s Hlasom.

Inak svoju súdnu „cestovnú mapu“ začal tento týždeň aj Tibor Gašpar. Čaká ho na nej maratón 37-ich pojednávacích dní v kauze Očistec, ktorá je o chápadlách moci, úplatkov a vynášania v polícii. Čo môže urobiť Gašparovi a jeho Smeru?

Aj na to sa pozrieme s politológom Radoslavom Štefančíkom.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Korupčné kauzy, tvrdo presadené lobistické záujmy, chronicky systémové plytvanie či ignorovanie kontrol NKU – no a pacient na poslednom mieste. To je slovenské zdravotníctvo. Najťažším pacientom zdravotníctva je samotné zdravotníctvo, ale prečo je to tak? Zisk v zdravotníctve nevadí. Štát však v regulácií verejného záujmu zlyhal, nemá verejné politiky ani merateľné ciele, tvrdí Tomáš Szalay z SaS.

Veľký audit štátnych nemocníc preukázal obrovskú a systémovú neefektivitu ich hospodárenia, rozchádzajú sa však interpretácie, čo je príčinou a kto je kľúčovým vinníkom neustále rastúcich dlhov. Premiér - po 15tich rokoch jeho vlastného vládnutia, hovorí o šoku.

Faktom však je, že Najvyšší kontrolný úrad dlhodobo predkladá zistenia o tom, že najťažším pacientom nášho zdravotníctva je samotné zdravotníctvo. Systém jeho riadenia totiž predseda NKÚ označil za deravý ako ementál pretože ministerstvo rezignovalo na verejný záujem a podľahlo lobistickým tlakom.

Dôkazom má byť aj lieková politika, kde štát - ako jej regulátor, systémovo zlyhal a protokoly o kontrole preto putujú na Generálnu prokuratúru. No a v rukách prokuratúry skončil aj neslávne známy sanitkový tender, nad ktorým si Kamil Šaško doslova umyl svoje ministerské ruky. No a predmetom ostrej kritiky ombudsmana sa stalo aj poplatkové eldorádo, v ktorom svojvoľne, netransparentne a nepredvídateľne miznú stovky miliónov od pacientov.

My vôbec netušíme čo je to verejný záujem v zdravotníctve. Nemáme žiadne verejne politiky ani ich merateľné a exaktne kontrolovateľné parametre ani ciele, tvrdí Tomáš Szalay z SaS. Kto tomuto - čomu hovoríme zdravotníctvo, v skutočnosti velí a o koho záujmy vlastne ide? Pýta sa poslanec SaS Tomáš Szalay.

O čom hovorí fakt, že na šéfa NKÚ si premiér čas nenašiel, ale na Jaroslava Haščáka z Penty už čas mal? Kto teda rozhoduje o našich životoch a zdraví a kto je skutočným generálom slovenského zdravotníctva?

Ráno Nahlas s poslancom SaS Tomášom Szalayom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Od želania „pokoja a mieru všetkým“ už v prvých slovách svojho pontifikátu, po jasné odsúdenie vojnového besnenia mocných tohto sveta. A to až k slovám adresovaným vojensky najmocnejšiemu mužovi Donaldovi Trumpovi – „Ja sa ho nebojím“. Američan Američanovi.

Pápež Lev XIV. bude už o pár hodín prvý rok v úrade.

8. mája pred rokom vzišiel z druhého dňa konkláve, pred ktorým meno Roberta Prevosta nefigurovalo v zozname papabili – a teda favoritov.

Želanie mieru adresoval svetu v deň, keď si pripomínal koniec Druhej svetovej vojny. A v časoch, keď mala tá Putinova už tri roky a mocenské eskapády Donalda Trumpa boli len za obzorom.

Čo prišlo s Levom, ktorý vystriedal Františka?

Pozrieme sa na to s Martinom Jarábkom, ktorý je ponorený do vatikánskych reálií. Nielenže vedie slovenskú redakciu Vatikánskeho rozhlasu, ale vo Vatikáne aj býva. A väčšiu časť prvého roku Levovho pontifikátu bol aj jeho susedom.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Pre opozičnú alternatívu dnes tiká najvyšší čas. Ak chce vystriedať Fica, nemôže to byť o menách a koalíciách, ale musí ponúknuť spoločné odpovede na kľúčové problémy Slovenska. Toto tam však vôbec nevidieť. Hovorí jeden z kľúčových architektov Mečiarovej volebnej porážky a spoluautor SDK Ivan Šimko. Napriek tomu, prečo nie je dôvod sa mentálne opúšťať?

Kedy, ak nie teraz a kto, ak nie my? Otázka reálnej zmeny Ficovej vlády čoraz viac súvisí aj s témou integrácie roztrieštených opozičných síl. Má však opozícia na to aby vystriedala unavenú vládnu moc?

Jej líder - Progresívne Slovensko, síce dominuje prieskumom preferencií, viacero opozičných subjektov však bojuje s hrozbou prepadu ich voličských hlasov. Opozičným politikom sa však sily spájať veľmi nechce a často - namiesto spolupráce, voči sebe radšej bojujú. Neexistuje ani kedysi obľúbený formát tieňovej opozičnej vlády, ktorá by mohla spoločným opozičným hlasom voličom formulovať konkrétne alternatívy ďalšieho vývoja Slovenska.

Porážku veľmi obľúbenému premiérovi Vladimírovi Mečiarovi a tým stopku jeho vláde, pritom uštedril práve takýto spoločný opozičný subjekt - Slovenská demokratická koalícia (SDK), v ktorej sa na jednej kandidátke stretlo až 6 politických subjektov. Je čas na podobné spájanie sa a dá sa dvakrát vstúpiť do tej istej rieky? Ako sa spájajú politicky veľmi rozdielne strany a kde sa stretá umenie kompromisu a integritou vlastnej tváre? No a prečo sa dnešná opozícia nevie zjednotiť ani na vecných riešeniach kľúčových problémov Slovenska?

Na integráciu opozície je najvyšší čas. Ak to myslia vážne, musia začať s programovými otázkami - teda ponukou spoločného riešenia kľúčových problémov Slovenska, nie debatou o menách či formách spájania sa. Túto logiku tam však nevidím. Odkazuje opozičným lídrom Ivan Šimko, jeden z architektov SDK, ktoré integráciou opozičných síl dokázala odstaviť od moci populárneho premiéra Vladimíra Mečiara. Oni sa o tom, ako nájsť spoločné prieniky v riešení zásadných a aktuálnych problémov tejto krajiny vôbec nerozprávajú a ani to – ako spoločná alternatíva, neformulujú verejnosti. Opantal ich premiér Fico a jeho témy. Opozícia má pritom dnes na rukách silné karty, niet dôvodu sa opúšťať, dodáva Šimko.

Sledujete Ráno Nahlas, tentoraz s jedným z architektov SDK a bývalým podpredsedom KDH Ivanom Šimkom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Vo svete sa stmieva. Médiá, ktoré majú pozerať politikom na prsty, majú čoraz menší vplyv a spoločnosť sa díva do tmavej priepasti“, hovorí Pavol Szalai z medzinárodnej novinárskej organizácie Reportéri bez hraníc (RSF). Hodnotí pritom najnovší index slobody tlače vo svete, ktorý RSF pripravuje už od roku 2002. „V roku 2002 v krajinách s najvyššou úrovňou slobody tlače žilo 20 % populácie, dnes je to menej ako 1 %. Podiel krajín so zlou situáciou vzrástol zo 14 % na dnešnú väčšinu“, dopĺňa.

Zákony ako zbraň, nepriateľská politická rétorika ako slučka, ktorá dusí a tlak ekonomiky.

Sloboda médií vo svete padla na historické minimum – a Slovensko nie je mimo tohto trendu. Najnovší index organizácie Reportéri bez hraníc ukazuje, že tlak na novinárov rastie aj v zabehnutých demokraciách. Zákony, politika aj ekonomika médií dnes čoraz viac rozhodujú o tom, čo sa verejnosť dozvie a čo nie.

Kde je v tomto obraze Slovensko a čo sa za posledné roky zmenilo? A najmä – ide len o výkyv, alebo o dlhodobejší problém, ktorý môže zásadne ovplyvniť fungovanie demokracie?

Pozrieme sa na to s Pavlom Szalaiom z Reportérov bez hraníc.

Európske agrodotácie sú v ohrození. Dôvodom je katastrofálny stav Pôdohospodárskej platobnej agentúry. PPA je štát v štáte, vládnu mu figúrky dosadené ľuďmi zneužívajúcimi agrodotácie. PPA uniesla oligarchia a politici to kryjú, tvrdí Xénia Makarová z Nadácie Zastavme korupciu. A prečo je mýtny tender doteraz vážny problém?

Pôdohospodárska platobná agentúra je vo vážnom ohrození. Opäť. Brusel pre zásadné systémové nedostatky žiada pozastavenie jej akreditácie pričom v hre je i hrozba korekcií mnohomiliónových poľnoplatieb. Ešte väčším problémom je, že minister pôdohospodárstva, ktorý je riadiacim, ale aj kontrolným orgánom PPAčky, problém ignoruje a tvári sa, že buď nerozumie po anglicky alebo vraj ide len o akési spiknutie opozície a médií. Na vážne pochybenia v Pôdohospodárskej agentúre pritom opakovane poukazoval aj Najvyšší kontrolný úrad a PPA - po kauze Dobytkár, rovnakému problému ako teraz, už čelila.

"Hnevá ma, že my sme ako na podnose odovzdali orgánom činným v trestnom konaní ukážkový príklad skorumpovanej a rozkradnutej štátnej agentúry a namiesto toho, aby bežali vyšetrovania a jej bývali predstavitelia by boli braní na zodpovednosť, zavládla tu kultúra nevyvodzovania osobnej - politickej i trestnoprávnej, zodpovednosti." Predseda NKÚ Ľubomír Andrassy

Prídu slovenskí farmári kvôli rôznym Fafokanom, ktoré sa tvária že sú penzióny, aj keď žiadnymi penziónmi nie sú, o mnohomiliónové eurodotácie? Čo - a koho presne, kryje minister pôdohospodárstva a prečo tento problém ignoruje? Na základe čoho bývalý šéf PPA - po zlyhaniach Agentúry, dnes šéfuje Finančnej správe a prečo je pre aktuálnu vládnu moc tak nenahraditeľným mužom?

Ak by vláda nereprezentovala verejný záujem, ale záujem tých, ktorí uniesli PPA, nesprávala by sa inak, než ako sa dnes správa vláda Roberta Fica, hovorí Makarová.

No a napokon, kam miznú miliardy z diaľničného Mýta a ako to, že napriek miliardám z mýtneho tendra nie sme schopní dostavať čo i len jednu diaľnicu z východu na západ tejto našej maličkej krajiny?

Únos PPA, únos Mýta, ale i únos zdravotníctva či dokonca rozklad právneho štátu - ako i sankcií za zneužitie verejných zdrojov. Moc oligarchie naprieč všetkými oblasťami verejného života a vláda nikým nevolených finančných záujmov, hlboko v tieni politiky. Kto teda naozaj vládne Slovensku a koho je v skutočnosti tento štát?

Ráno Nahlas, tentoraz s Xéniou Makarovou z Nadácie Zastavme korupciu. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Do Bratislavy prichádza Ježiš. Ocitá sa v „reči garáží a betónových stien“. „Tam, kde pravda nemá kadidlový dym“. Uprostred apoštolov, no nie ako „uhladených hrdinov bez tieňov“, ale „zabijakov, heretikov, vyberačov daní či prostitútok“. „Tam, kde život je surový, neuprataný a autentický.“ Tam sa skvie pôvodné jadro jeho zvesti.

Tak to vidí Martin Toman. Duša najnovšieho scénického spracovania slávnej rockovej opery, alias muzikálu Jesus Christ Superstar.

Už vyše polstoročie je toto dielo Lloyda Webera a Tima Ricea fenoménom. Na Slovensko sa dostalo len 13 rokov po svojom vzniku ešte ako neautorizovaná verzia v podmienkach prednovembrovej a teda zakázanej produkcie. To bol ďaleký rok 1983. Profesionáli sa ho ujali v roku 2015 pod režisérskym vedením Jána Ďurovčíka.

A teraz sa ho chopili študenti herectva a hudby pod vedením herca, hudobníka, dabingového hlasu či tanečníka Martina Tomana. A je to dvojhodinové „defilé energie“ v službách dvojtisícročného príbehu lásky, ktorá počíta aj s krížom.

„Skupina mladých ľudí sa rozhodla inscenovať príbeh o Bohu jazykom, ktorý im patrí: drzo, konfrontačne, bez zlatých rámov a liturgických nánosov a zároveň smädných po Kristovej láske“ – ako napísal Martin.

Práve on je mojim dnešným hosťom.

Po Magyarovom víťazstve opúšťa Orbán a jeho oligarchická suita krajinu a nad slovensko maďarskými vzťahmi opäť visí tieň Benešových dekrétov. Oživí tandem Magyar – Fico strašidlo vzájomného nacionalizmu a dokáže sa slovenský premiér vyhnúť pokušeniu presmerovať nespokojnosť s vládnutím do bičovania nacionálnych vášní? Ráno Nahlas s bývalým veľvyslancom Petrom Weissom

Éra dlhoročnej hviezdy globálneho iliberálneho konzervativizmu a opory Kremľa Viktora Orbána sa nečakane zrútila. Maďarsko pod vedením Pétera Maďara ohlasuje návrat k európskym hodnotám, ale aj tvrdé zúčtovanie s predstaviteľmi orbánovho režimu. Kým oligarchovia blízki Orbánovi narýchlo opúšťajú krajinu a snažia sa zachrániť si i majetky, diplomatické kruhy očakávajú, čo Magyarova zahraničná politika reálne prinesie.

Zásadnou komplikáciou slovensko-maďarských vzťahov môžu byť Benešove dekréty, presnejšie - ich aktívne uplatňovanie v pozemkových konfiškáciách, ako aj trestnoprávna kriminalizácia diskusie o týchto dekrétoch z dielne Ficovej vlády. Stanú sa teda tieto desiatky rokov staré dekréty rozbuškou našich vzájomných vzťahov a budú testom prastarých nacionálnych lojalít naprieč aktuálnymi hranicami? Ako na Orbánov Világoš zareaguje Kremeľ a bude terčom Putinových mocenských hier po Orbánovi tentoraz náš Robert Fico?

Sledujete Ráno Nahlas, tentoraz s bývalým veľvyslancom Petrom Weissom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Sociálne siete primárne „nie problémom, ale odpoveďou na potrebu kontaktu, spolupatričnosti a záujmu“. Tak ich vidia mladí.

Na ich pohľady sa pýtalo IPčko v spolupráci s agentúrou Focus v kontexte prípravy zákona o ochrane maloletých v digitálnom priestore.

„Pocit, že niekomu na nich záleží, je pre nich často dôležitejší než samotný obsah, ktorý na sociálnych sieťach konzumujú“ – aj to o sebe prezradili.

Vedia aj o nástrahách, napriek tomu je im digitálny svet životným prostredím, nie doplnkom života. Trávia v ňom denne od dvoch do šiestich hodín, napriek tomu tvrdia, že to „nie je príliš veľa“.

Regulácii obsahu sa nebránia, prípadné vekové obmedzenia sú však pripravení aj obchádzať.

A pri rodičoch „pochybujú o ich digitálnych zručnostiach“ – sú v tom podľa nich slabší trojkári. Napriek tomu ich označili za dôležitejších ako školy. Tie sú pri vzdelávaní o sociálnych sieťach „zastarané a nesystémové“ – hovoria závery prieskumu.

Ako naložiť s týmito závermi? Pozrieme sa na to s Marekom Madrom z IPčka.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Nemenežujene verejné výdavky, ani ich nekontrolujeme. Nemáme určené základné priority a hoci centrálna vláda neplní ani svoje základné úlohy, mieša sa do všetkého - i toho, čo by regióny zvládli oveľa lepšie. Našim najväčším problémom však je, že nevieme riadiť svoj vlastný štát. Hovorí ekonóm Anton Marcinčin. Ako z toho von a máme ešte šancu?

Slovenská ekonomika uviazla, podľa najnovších prognóz Národnej banky sa rast spomalil sa biedne pol percento. V kombinácií so stále vysokou infláciou, ale aj veľmi vysokým daňovo odvodovým zaťažením, to na naše hospodárstvo vytvára enormný tlak. Nevyhnutné ozdravenie verejných financií, ktoré sa stále nachádzajú v pásme vysokého rizika vláda neúspešne rieši už tretím konsolidačným balíčkom no zatiaľ - napriek stúpnutiu štátneho dlhu o miliardy, stále bezvýsledne. Aktuálne nám fakt, že nie sme na dobrej ceste potvrdil aj znížený rating renomovanej agentúry Standard and Poor‘s

Slovensko pritom sužuje obrovský investičný dlh na cestnej, mostnej či železničnej infraštruktúre, v zdravotníctve miznú miliardy bez adekvátnej efektivity, vzdelávací systém ukazuje zhoršujúce sa výsledky, krajinu opúšťa stále viac mladých chytrých mozgov, ale aj firiem no a vláda nemá prakticky žiadny zmysluplný ozdravný plán či koncepciu ako ďalej. Víziu ako skutočne reštartovať Slovensko však neukazuje ani opozícia pričom naša krajina sa deň po dni mení na rozpadajúci sa Potemkin.

Sledujete ráno Nahlas s ekonómom Antonom Marcinčinom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Všetko sa začalo nenápadnými signálmi po narodení syna Vilka, kedy si jeho mama Zuzana všimla jeho neštandardne veľké lýtka a neskoršie zaostávanie v psychomotorickom vývine. Po sérii odborných vyšetrení si rodina vypočula zdrvujúci verdikt: Vilko trpí Duchennovou svalovou dystrofiou. Toto vzácne genetické ochorenie spôsobuje postupné odumieranie svalstva, pričom chlapci s touto diagnózou obvykle končia na vozíku pred desiatym rokom života.

Rodičia sa však odmietli vzdať a otec Richard sa ponoril do štúdia vedeckej literatúry, aby porozumel podstate choroby. Jeho cesta za nádejou viedla až na odbornú konferenciu do Texasu, kde nadviazal kontakt so špičkovým vedcom Nicolasom Weinom.

Ten pracuje na prelomovom výskume génovej terapie, ktorá by mohla Vilkovo ochorenie v podstate "zakonzervovať" a darovať mu šancu na plnohodnotný život.

„Liek už je vyvinutý, jeho zloženie je na svete, my však teraz musíme splniť legislatívou a regulačnými úradmi stanovené požiadavky, aby sme ho vôbec ako prvýkrát mohli podať človeku. Tieto procesy, testy a výroba lieku je nesmierne komplikovaná a veľmi nákladná, a to celé tvorí tú vysokú sumu,“ vysvetľuje dvojnásobný otec Richard Olexa.

Cena lieku sa odhaduje na astronomické štyri milióny eur. Na to, aby ju rodina Olexovcov vyzbierala, spustila kampaň milión dobrých ľudí. A Vilkov otec sa vydal na peší pochod z rodných Košíc do Bratislavy, aby ich našiel.

O tom, ako sa mu kráčalo, hoci nie je na podobnú fyzickú aktivitu zvyknutý, čo pre neho znamená otcovstvo aj to, ako hľadal v zahraničí liečbu pre svojho syna si môžete vypočuť v dnešnom Ráne Nahlas.

„Hľadal som príbeh lídra, osobnosti, človeka, ktorý má veľmi široký presah naprieč bublinami, ktorý má skvelú kariéru, ktorý je veľmi inšpiratívny a vie motivovať“, hovorí autor čerstvého knižného titulu o expremiérke Ivete Radičovej Peter Bárdy. „Keď si ľudia prečítajú ten príbeh, tak zistia, že jej politická angažovanosť nie je to najdôležitejšie, čo jej život charakterizuje,ale že politická angažovanosť je dôsledok toho, aký jej život je a ako má nastavené hodnoty“, vysvetľuje Bárdy.

Balet ako sen, otcova knižnica životným prostredím, samizdat oknom do slobodného sveta. Pritom nohami na zemi – šaty vlastnej proveniencie, aj tie svadobné. Rovnako prerábky domu. A hodnota za peniaze nadobudnutá aj prácou vlastných rúk.

Text Charty’77 prepisovala vlastnoručne, o Sviečkovej manifestácii z 88eho hovorí ako o dodnes „podhodnotenej“ a v septembri’89 dala svoj podpis pod kritický list sociológov socialistickému prezidentovi Husákovi. Pred výpoveďou z práce ju uchránila len Nežná revolúcia.

A po Novembri dala sama prednosť Oxfordu pred poslaneckými lavicami dočasného kooptovaného parlamentu. A neskôr najprv s ministerskou ponukou, ktorú odmietla, potom aj ministerka a aj prvá medzi ministrami – a teda premiérka. Rovnako prezidentská kandidátka.

Iveta Radičová.

Najnovšie v novej monografii Petra Bárdyho. Po tých o Matovičovi, Ficovi a Zuzane Čaputovej.

Po Homo vulgaris, po Posadnutom mocou a pomstou a Odvahe k ľudskosti teraz o „žene, ktorá chcela zmeniť politiku“.

Na nový knižný prírastok sa pozrieme s jeho autorom Petrom Bárdym.

Pripravil Jaroslav Barborák.

Od príbehu “kozy a noža” k ideovému zmiereniu, tak vyzeral oblúk Fica a Haščáka. Ako slovenským pacientom pomôže ideová náruč, v ktorej premiér splynul so šéfom Penty? Čo odhalil audit štátnych nemocníc? Kto teda môže za úpadok zdravotníctva: Neefektivita štátnych nemocníc či lobing finančnej oligarchie?

Slovenské zdravotníctvo je úplne najhorším z možných svetov. Upracme si systém. Máme tu mačkopsa, kde si poisťovne robia prakticky čo len chcú. A žabou na prameni nášho zdravia sú finančné skupiny, ktoré štát nie je schopný - alebo ochotný, primerane kontrolovať, regulovať a sankcionovať, hovorí šéf Lekárskeho odborového združenia (LOZ) Peter Visolajský.

Predseda LOZ tak pre Aktuality reaguje na výsledky ministerského auditu vybraných štátnych nemocníc, ktorého závery označil premiér Fico za doslova “šokujúce.”

Premiér to pritom povedal po štyroch vládach, v ktorých väčšinu času rezort zdravotníctva ovládali jeho vlastní nominanti a on sám sa k zdravotníctvu - ako premiérskej téme, odmietal hlásiť. Kto teda reálne riadi slovenské zdravotníctvo, kam miznú miliardy, ktoré do neho rok čo rok nalievame a je tu ešte vôbec nejaká šanca na systémovú zmenu, ktorá by skutočne uprednostnila pacientov?

Veľmi slabá vyťaženosť operačných sál, príliš štedré odmeňovanie lekárov, ale aj akútny nedostatok sestier či plytvanie liekmi. Takto pomenoval systémové príčiny chronického zadlžovania sa štátnych nemocníc audit piatich vybraných nemocníc zadaný rezortom zdravotníctva. Faktom je, že dlh štátnych nemocníc sa aktuálne opäť šplhá k miliarde eur. Čaká nás teda ďalšia vlna oddlžovania z našich peňaženiek alebo je v hre zmena právnej formy nemocníc a doprivatizácia starostlivosti o naše zdravie?

Čo teda spomínaný nemocničný audit odhalil, kto je skutočným vinníkom chronických dlhov, neefektivity ako i kolabujúcej zdravotnej starostlivosti a čo je reálnou chorobou nášho zdravotného systému? Téma Rána Nahlas s predsedom Lekárskeho odborového združenia Petrom Visolajským.

Ráno Nahlas, s predsedom LOZ Petrom Vislajským. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Poznačila ho najmä skúsenosť zo slumov. Chodil medzi ľudí a stretol sa tam so všetkým – biedou, hriechom, zločinnosťou. Nepozeral sa na to z katedry profesora, ale každému sa díval do očí. Videl príbeh človeka, ktorý sa dostal na dno spoločnosti“, o zomrelom pápežovi Františkovi hovorí František Mikloško. „Tam vznikali jeho slová: „Kto som ja, aby som súdil túto prostitútku alebo tohto zločinca?“ Priblížil nám videnie Krista, ktorý nás raz bude súdiť a uvidí celý náš život so všetkými pádmi aj možnosťami. Toto bol revolučný pohľad“, dodáva.

Revolúcia nežnosti, milosrdenstvo ako cesta, pre cirkev volanú vykročiť na periférie. Nielen svoje vlastné, ale i k životným situáciám ľudí, ktorých spoločnosť akoby vypľúvala. Jeho „kto som, aby som súdil“. Či obraz osamoteného muža v bielom v černi svätopeterského námestia, ktorý žehná svetu v pandémii.

Pápež František.

Prvý jezuita na Petrovom stolci, paradoxne s menom zakladateľa františkánov. Lebo – „nezabudni na chudobných“, čo mu to kládol na srdce priateľ.

Je rok, čo sa svet dozvedel o jeho „odchode do domu Otca“, ako to svetu odkomunikoval Kevin Farrell v pozícii kamerlenga kardinálskeho zboru. Len hodiny po tom, ako svetu udelil pápežské požehnanie Urbi et orbi. Po týždňoch na nemocničnom lôžku.

Až z jeho závetu vyšlo najavo, že svoje utrpenie obetoval za mier a bratstvo medzi národmi. Vo svete, ktorý horel vojnami.

Čo po Františkovi pretrvalo aj rok od jeho smrti? A čím zostáva inšpiráciou?

O Františkovi s Františkom. O pápežovi Františkovi s Františkom Mikloškom, tvárou prednovembrovej tajnej cirkvi, dnes parlamentným poslancom.

Pripravil Jaroslav Barborák.

Umelci ako svedomie národa? To je neskutočne klišé. Takých, ako Ľudo Ondrejov - spisovateľ aj arizátor, tu predsa bolo veľa. Umelecké ikony a zároveň arizátori a slúžky ľudáckej moci. Máme veľa nespracovanej minulosti, okolo ktorej chodíme po špičkách a najradšej o tom mlčíme, Hovorí spisovateľ Peter Getting. Aká je pravda o našej kultúrnej elite - zoči voči moci?

Ľudo Ondrejov – jeho Jerguš Lapin i všakovaké lotrovstvá arizácie. Jozef Cíger Hronský a Smelý Zajko, tentoraz však nie v Afrike, ale v ľudáckej Matici. Milo Urban a živé plieskanie tentoraz Gardistického biča. Propagandista Ján Smrek, ale aj katolícka moderna Karola Strmeňa v jeho ospevovanie ľudáckeho režimu či protipovstalecké ťaženie Tida Gašpara. No a kam – ale i ako, na vtedajšej ľudáckej moci participovali také umelecké esá ako boli Andrej Plávka, Ján Kostra, E. B. Lukáč či Ľudo Zúbek?

Toto sú tie naše “Studne mútne,” alebo inak povedané: Tabuľa hanby našich kultúrnych a umeleckých ikon v podaní spisovateľa Petra Gettinga a jeho diela o “Umeleckej kolaborácií v rokoch 1939 až 1945.” “Studne mútne” a Peter Getting.

Čo to bol Lomnický manifest, ktorým sa vtedajšia intelektuálna elita Slovenska otvorene a bez akejkoľvek hanby prihlásila k národnému socializmu samotného Adolfa Hitlera? Prečo o týchto zásadných zlyhaniach našej kultúrnej i umeleckej elity najradšej mlčíme a tvárime sa, že sa to vlastne vôbec nestalo? Aké dôsledky pre náš spoločenský “geneofond” má toto vymlčanie tieňov našej minulosti a toho, kým sme boli v tých časoch, keď nám moc lámala chrbtice i charaktery? No a napokon, prečo je tak dôležite o tom hovoriť a priznať si vlastnú históriu - v celej jej komplexnosti, aj s jej pádmi a zlyhaniami?

Sledujete Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Po veľkej kultúrnej mobilizácii prichádza mobilizácia programová. Platforma Otvorená kultúra prichádza s Plánom obnovy. Nechce pritom čakať na koniec ministerky Šimkovičovej. Hovorí, že už dnes má predstavu, ako by malo vyzerať prvých sto dní s novým vedením rezortu. A ak v posledný marcový deň na veľkom pochode platforma adresovala ministerke a jej šéfovi služobného úradu bezpočet zvolaní „hanby“ – za to, čo urobili s kultúrou, po dvoch týždňoch prichádzajú s pracovným dokumentom, ktorý by mal tú hanbu z kultúry odkliať.

Zastaviť, stabilizovať a reformovať – strategická triáda, ktorá má kultúre na Slovensku vrátiť kyslík.

Počíta pritom s konkrétnymi krokmi na prvých sto dní, na prvý rok i na celé volebné obdobie. Lebo „protesty nestačia na budovanie pozitívnej budúcnosti“, ako hovoria tvorcovia „programovej mobilizácie“.

Pozrieme sa na ňu s Máriou Beňačkovou Riškovou, koordinátorkou obsahu tohto plánu obnovy kultúry po ministerke Šimkovičovej.

Pripravil Jaroslav Barborák.

To, čo sa v STVR dnes deje, prekonáva Orwella i totalitnú Normalizáciu dokopy. Toto je únos verejnoprávnosti. Takto komentuje aktuálne personálne čistky v STVR, bývalý šéf verejnoprávneho Telerozhlasu Ľuboš Machaj. Kam smeruje verejnoprávne médium pod vedením dua Šimkovičová-Machala a má ešte zmysel bojovať o jeho nezávislosť?

Personálne čistky v STVR naberajú na intenzite. Pod rúškom konsolidácie sa verejnoprávny Telerozhlas zbavuje svojho personálneho zlata, teda tých najskúsenejších a širokou verejnosťou rešpektovaných odborníkov. Nejde teda o počty či konsolidačné čísla, ale o snahu vytlačiť z verejnoprávneho priestoru tých, ktorí takpovediac nehrajú na strunách vládnej moci.

Celý proces mocenského ovládnutia jedného z kľúčových slovenských médií pritom prebieha pod taktovkou pravej ruky ministerky kultúry. Muža, ktorý do vysielania vnáša prvky ideologickej kontroly, ako i nepatričného zastrašovania redaktorov či pavedy. Slovenská televízia a rozhlas sa tak doslova v priamom prenose mení z verejnoprávnej inštitúcie na poslušný amplión roztlieskavajúci propagandu vládnej koalície.

Sledujeme definitívny koniec verejnoprávnosti na Slovensku a bude ešte vôbec možné zdvihnúť značku, ktorá práve oslavuje storočnicu, z prachu a blata aktuálnej slúžky vládnej moci? A kde vlastne berie táto moc presvedčenie, že politika do kultúry či športu nepatrí a jediný, kto sa k politike môžu vyjadrovať sú iba a len samotní politici, inak, žijúci z našich daní?

Ráno Nahlas s bývalým šéfom RTVS a dlhoročným rozhlasákom Ľubošom Machajom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

.

To, čo malo byť „referendom o budúcnosti Maďarska“ či „testom demokracie“, sa premenilo na „kar pre demokraciu illiberálnu“, tú alla Orbán.

Volebné Maďarsko zvalcovala víťazná vlna Pétera Magyara a jeho Tiszy. Napriek vedeniu analytici pred voľbami upozorňovali, že výsledok bude neistý. Mali o ňom rozhodnúť nerozhodnutí, prekreslené obvody v prospech Orbánovho Fideszu či špinavá predvolebná kampaň.

Volebná nedeľa však bola mobilizáciou za zmenu. Jej výsledok je známy - ústavná väčšina pre reprezentantov zmeny.

Voľby, ktoré sledoval svet, mali aj svoj medzinárodný dozor v podobe pozorovateľských misií. A v jednej z nich bol aj Slovák Rasťo Kužel z Memo’98. Už cestou do Maďarska hovoril o „kritickom teste dôvery verejnosti a integrity volebného procesu“. Dôvodom bola podľa neho „mimoriadne špinavá kampaň“, s taktikami, ktoré vedú až k obavám o kvalitu volebného prostredia. Dôležitý tak nemal byť len samotný deň volieb, ale aj obdobie po nich.

Práve Rasťo Kužel je mojim dnešným hosťom.

Pripravil Jaroslav Barborák.

Daňové priznania sa stali krutým zrkadlom zlyhávajúcej vládnej konsolidácie. Na jednej strane štát ukrojil nemalé sumy ako občanom, tak aj živnostníkom či firmám, na strane druhej napriek získaným miliardám ani tri konsolidačné balíčky nepriniesli žiadny výsledok a rozpočtový deficit je prakticky tam, kde bol.

Zlyhávanie vládnych plánov priznáva už aj samotný premiér, ktorý hovorí o obrate k daňovým či odvodovým úľavám, podľa ekonómov to však rozhodne stačiť nebude. Motor Slovenska, teda rast ekonomiky, sa pritom prakticky zastavil a vládna garnitúra nemá v týchto globálne mimoriadne turbulentných časoch pre Slovensko žiadny alternatívny plán. Víziou ale nedisponuje ani politická opozícia, ktorá oprašuje recepty staré desiatky rokov a o gréckej ceste začala hovoriť už aj naša Národná banka.

Miliardy z konsolidácie sa roztratili vo vládnej rozšafnosti. Oni si však svojich voličov dlhodobo otestovali a zistili, že to, že vodu kážu a víno pijú im vôbec nevadí. Oni im ukradnú aj stoličku spod zadku, ožobráčia rodiny, ale ich voličom to nevadí a dokonca im za to ešte aj tlieskajú, hovorí exminister Mihál.

Sledujete Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Ak si oni berú do úst Boha a jeho priazeň, ona hovorí, že „nemajú nič spoločné s jeho štýlom“. A konkrétne so štýlom Ježiša ako Božieho Syna, ktorý chodil pred dve tisíc rokmi po tejto zemi. Oni – Trump, Putin či Orbán. Mužovia s mocou a v pozíciách vládcov. Ona obyčajná rehoľná sestra, ktorá po bratislavskom konzervatóriu, po vstupe k Notre-damkám, po štúdiu základnej teológie, sa neskôr ocitla za oceánom. V Brazílii, kde vyučovala deti. Na pár rokov si odskočila do Paríža – a opäť za teologickými štúdiami.

Nezostáva však len pri traktátoch o Bohu. Jej sociálne siete sú živé aj komentármi k súčasnej – a to aj politickej situácie. Nevyhýba sa komunite umelcov Parížskej kaviarne, s jej transparentom protestovala proti „ministerstvu cenzúry pani Šimkovičovej, ktorá by mala skončiť“, ako napísala.

Trump, Putin či Orbán podľa nej nespadajú do biblického odkazu, za ktorým je Ježiš. „Mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených. Hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno“.

Hosťom dnešného podcastu je Alžbeta Matúšová, rehoľná sestra, ktorá je naplno aj občianka.

„Vláda nakladá ľuďom na chrbty, ale sama sa kúpe v „zlatej vani“. Politici by nemali vládnuť ako panovníci, ale spravovať veci verejné a ísť príkladom“, hovorí politológ Radoslav Štefančík. „Ak vláda žiada od ľudí obete, mala by začať od seba, a nie sa pýšiť tým, že premiér zarába najviac. Je to zlá vizitka, ak sa politici správajú nedotknuteľne, kým zvyšok krajiny trpí“, dodáva.

Os Washington-Jeruzalem-Teherán; ďalšia Washington-Budapešť. A do tretice tá Moskva Budapešť. A v jej tieni aj Bratislava. Udalosti posledných dní a hodín za našimi hranicami, ktoré naplno pohlcujú našu pozornosť aj v ich rámci.

Až genocídne ultimáta s hrozbami o vyhladení civilizácie, verejné nadávky do bastardov – ako produkcia najsilnejšieho muža planéty. A systém, ktorý ho vyprodukoval, akoby nevedel čo s ním.

Viktor Orbán ako záchranca západnej civilizácie, ktorému sa do práce miešajú „úradníci z Bruselu“. Ten Orbán, ktorý sa podkladá Vladimírovi Putinovi, o čom si z prepisov odpočutých telefonátov číta celý svet. A v tých sa hovorí aj o Slovensku. O dohadovaní prijatia v Moskve, či pomoci pri blokovaní európskej perspektívy pre Ukrajinu.

A Robert Fico – síce zrelaxovaný po pokojných sviatkoch – píše o „opozícii, ktorej hlavnou úlohou je škodiť“ a má byť za „tichou občianskou vojnou“; o otváraní očí Európskej komisii, ktorá „láme svetové rekordy v neschopnosti a zaslepenosti“; o Volodymyrovi Zelenskom, ktorý má Úniu „na háku“ a môže sa nám raz vyhrážať vojenskými skúsenosťami!

Andrej Danko k tomu navrhuje regulovať a prípadne trestať ešte aj prieskumy verejnej mienky.

Do akého sveta sme sa prebudili v týždni po Veľkej noci? Téma pre politológa Radoslava Štefančíka.

Pripravil Jaroslav Barborák.

Podľa najnovšej predikcie Národnej banky Slovenska sa očakáva, že naša ekonomika porastie len nepatrne, výhľad centrálnej banky sa tak zhoršil. Tri kolá vládnej konsolidácie zlyhali, rozpočtový deficit je prakticky tam kde bol a podľa Európskej komisie je Slovensko jedinou krajinou vo vysokom riziku verejných financií a to ako v strednodobom, tak i dlhodobom horizonte.

Konsolidačný balíček na tento rok bude mať výrazne negatívne dopady a až tretina tohtoročného uťahovania opaskov sa vynaloží iba na vykompenzovanie jeho nevhodnej štruktúry. Potreba ďalšieho ozdravovania verejných financií tak - napriek snahe vlády, paradoxne narastá. Zlyháva aj výber daní no napriek nárastu zadlženia Slovenska a ústavnému Zákonu o rozpočtovej zodpovednosti vláda o dôveru parlament nepožiadala už viac ako 100 dní.

Ako opäť naštartovať rast ekonomiky v týchto globálne turbulentných časoch a ako zastaviť neúmerne narastajúce zadlženie tejto krajiny tak, aby sme sa vyhli gréckej ceste, pred ktorou varuje už aj Národná banka? Kde sú slabiny a achilovky našej ekonomiky, ale i tohoto štátu?

No a chápe vláda do čoho sa v týchto turbulentných časoch rútime a kde vlastne sú zmysluplné alternatívy od politickej opozície, ktoré by neboli návratom do minulosti?

Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Vidíme reálneho konkurenta, ale stále hovoríme o predvolebnom období a podmienkach, ktoré by panovali v stopercentne demokratickej spoločnosti, kde je zaistená férová volebná súťaž. V takom prípade by sme už mohli signalizovať víťazstvo opozície, ale je tu jedno veľké „ale“, hovorí Tomáš Strážay zo Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku. „Maďarské voľby môžu ovplyvniť celý región aj EÚ“, konštatuje.

V susednom Maďarskú vrcholí zápas o podobu krajiny. Koncept neliberálnej demokracie alla Viktor Orbán našiel vyzývateľa v postave Pétera Magyara. Orbánovmu Fideszu sa tak už o päť dní postaví Magyarova Tisza. A hoci v prieskumoch zaznamenáva mierne až výrazné vedenie, pozorovatelia očakávajú „veľmi tesný a otvorený“ výsledok.

Dôvodom je takmer pätina nerozhodnutých voličov a volebný systém, v ktorom víťaz berie všetko v rámci jednomandátových obvodov.

A podľa toho vyzerá aj záver kampane. Vládna mobilizácia a zasadnutie bezpečnostnej rady ešte cez Veľkonočné sviatky - pre údajne ukrajinskú sabotáž pri plynovode v Srbsku, čo sa nepotvrdilo. A Trumpov emisár J. D. Vance v Budapešti s misiou „zachráňme Orbána“ len šesť dní pred voľbami.

Aké sú vyhliadky pre výsledok volebného zápasu, na ktorý čaká aj Európa? Zvíťazí „sabotér“ európskej pomoci Ukrajine, či ten, čo hlása opätovné otvorenie Maďarska Európskej únii? Orbán či Magyár?

Téma pre Tomáša Strážaya zo Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Rezort kultúry sa pokúša o návrat k stredovekému lénnemu systému, kde sa nezávislé inštitúcie stávajú majetkom vyvolených a odborníci bábkami moci, tvrdí Zuzana Denková z Platformy slobodného múzejníctva. Čelia slovenské múzeá vládnemu revanšizmu, ktorý ohrozuje ako národnú pamäť, tak aj lukratívne budovy či cenné zbierkové fondy múzeí?

Slovenské múzeá sú vo vážnom ohrození. Viac než 200 odborníkov a 18 kľúčových inštitúcií podpísalo otvorený list ministerke kultúry, v ktorom vyjadrujú ostrý nesúhlas s deštruktívnymi krokmi rezortu kultúry. Upozorňujú na netransparentné presuny kompetencií na novú Správu rezortných zariadení a riziká, ktoré hrozia vzácnym zbierkovým fondom, ale aj lukratívnym budovám súčasných múzeí. Po novom by sa totiž podľa tzv. Memoránd o spolupráci mali stať z riaditeľov múzeí akési bábky na špagáte Správy rezortných zariadení, teda v podstate ministerstva kultúry a dua Šimkovičová-Machala.

Je slovenské múzejníctvo na prahu najväčšej štrukturálnej zmeny v moderných dejinách a ide o jeho cielené mocenské ovládnutie či dokonca likvidáciu akejkoľvek nezávislosti a slobody?

Namiesto rozvoja a budovania nezávislých inštitúcií i pamäte národa prichádza kobercový nálet vládnej moci na zostávajúce ostrovčeky slobody, nezávislosti i komunitného života. Dnes tak už nejde iba o holé prežitie, ale o to, aké Slovensko chceme mať. A aké nezávislé a slobodné inštitúcie v ňom sa nám - pred vládnou mocou a jej snahou o kultúrnu normalizáciu, podarí ubrániť. Hovorí pre Aktuality Zuzana Denková z platformy nezávislého múzejníctva.

V čase, keď sa rezort Martiny Šimkovičovej nepokryte snaží o „normalizáciu“ kultúry - či cez nejasné memorandá, v ktorých sa môže ukrývať i snaha o ovládnutie lukratívnych budov či zbierok, alebo cez konsolidáciu, ktorá sa javí iba ako pláštik snahy o mocenský revanš, personálne čistky a snahu o mocenskú normalizáciu, sa múzejná obec spája, aby tak ochránila našu národnú pamäť i kultúrne dedičstvo, ktoré patrí nám všetkým.

„Neuralgicky presne vedia, kde je sloboda a kde ju nemajú pod kontrolou. Rozhodli sa tieto siete aktívnych občanov zničiť. Ak si zničíme komunitné siete slobodných občanov, ako chceme vôbec prežiť?“ pýta sa Denková.

Ráno Nahlas a Zuzana Denková z Platformy slobodného múzejníctva. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Chronicky nezdravé pomery, toxické prostredie, neprofesionalita a nechuť čokoľvek meniť. Výsledkom je mrhanie nádejnými talentmi. Tak vyzerá špička slovenského paralympijského športu očami jeho najúspešnejšej športovkyne Alexandry Rexovej. Prečo sa to deje a vieme to zmeniť?

Sú mená, ktoré sa v kronikách slovenského športu píšu zlatým písmom. V prípade Alexandry Rexovej to platí doslova. Naša najúspešnejšia paralympijská reprezentantka, držiteľka piatich medailí zo Zimných paralympijských hier, ale aj dvojnásobná držiteľka Veľkého krištáľového glóbusu.

Úspešná reprezentantka, žena, ktorá nielenže zbiera na strmých zimných svahoch špičkové ocenenia, ale i človek, ktorý deň čo deň bojuje s nepriazňou osudu v podobe vážneho zdravotného znevýhodnenia. Symbol odvahy, nezlomnosti a pevnej vôle. Za jej úspechmi však vždy stojí aj jej najväčší spojenec – jej mama.

Ráno Nahlas s Alexandrou Rexovou a jej mamou, Lenkou Rexovou. Hovoriť však nebudeme len o medailách či sekundách, ktoré delia víťazov od porazených, ale budeme hovoriť predovšetkým o systéme nášho paralympijského športu. Systéme, ktorý podľa našej aktuálne najúspešnejšej paralympijskej reprezentantky, hádže nádejným talentom polená pod nohy, mrhá ich potenciálom a plytvá peniazmi bez akýchkoľvek adekvátnych výsledkov.

Prečo je prostredie, do ktorého prichádzajú naše nádejné - a navyše ešte i osudom skúšané a zdravotné znevýhodnené, mladé talenty podľa nej tak toxické, morálne pochybné a navyše i úplne neprofesionálne? A prečo sa napriek tejto veľmi ostrej kritike už celé dlhé roky na tom všetkom prakticky vôbec nič nemení? Je teda naše paralympijské nebo naozaj tak jasné, ako sa to môže zdať zo stupňa víťazov? No a patrí politika do športu a bojkot na olympiády a ako vážne berie slovenská spoločnosť inklúziu a paralympijský šport?

Sledujete Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Slovenský rozhlas zrazu nemá prácu pre jeden z mozgov svojho vysielania.

Vyhadzov k storočnici, ktorú pripravoval.

Synonymum verejnoprávnosti, profesionality, novinárskych hodnôt a cti, rozvahy a kritického myslenia. Preto ma neprekvapuje, že sa ho telerozhlas zbavuje.

Zopár reakcií na vynútený koniec Borisa Koreňa. Dlhoročného novinára, moderátora, neskôr šéfdramaturga, ktorý mal pod palcom aj hlavné politické diskusné formáty. Posledné roky pracoval na historických projektoch, aj na storočnici verejnoprávneho rozhlasu.

Slepá konsolidácia, či premyslená selekcia? Tých, čo sa ozvali pri pohone na verejnoprávnosť? V inštitúcii, ktorá najnovšie posiela mimo „komfortnú zónu“ verejnoprávneho priestoru po novinároch a tvorcoch už aj umelcov po piatkovej noci udeľovania Radiohláv.

O čom je verejnoprávnosť? A komu patrí médium s takýmto prívlastkom?

Téma pre Borisa Koreňa, ktorému sa s ňou spája vyše tridsaťročný profesný oblúk.

Pripravil Jaroslav Barborák.

Bratislava sa mobilizuje k protestnému pochodu hlavným mestom, ktorý na dnes organizuje Otvorená kultúra. To, čo sa deje je o vedomej deštrukcií a oslabení spoločnosti, hovorí spisovateľka Veronika Šikulová, ktorá na protest voči dianiu v FPÚ z neho odchádza. Našim nebezpečenstvom je ľahostajnosť, ale ešte nelámem palicu, tvrdí. A ako sa z ministerstva stalo pomstycentrum?  

Slovenská kultúra čelí frontálnemu útoku, aký si nepamätá azda od Novembra 1989. Paradoxom je, že tú vojnu voči kultúrnej obci rozpútalo vedenie samotného rezortu kultúry. Áno, presne tej slovenskej a žiadnej inej, teda aspoň tak si ju zadefinovala ministerka kultúry Martina Šimkovičová. 

Rozhodnutie Rady Fondu na podporu umenia zo dňa na deň stopnúť viacročnú podporu kľúčovým projektom - čím desiatky organizácií uvrhlo do priam existenčnej neistoty, vyvolalo v kultúrnej obci šok, veľkú vlnu odporu ale i obvinenia z nezákonnosti či barbarskej svojvôle.

Kým duo Šimkovičová – Machala pokračuje v personálnych čistkách v tak erbových inštitúciách ako SNG či SND - a dosadzuje si tam sebe lojálnych nominantov, nad verejnoprávnou STVR ako i nezávislou tvorbou sa prakticky po celom Slovensku sťahujú mračná ideologického tlaku, mocenskej normalizácie, ale aj nepremyslenej a drastickej konsolidácie.

Kam smeruje slovenská kultúra pod takýmto politickým vedením a prežije vôbec tento mocenský tlak? Ostať a brániť inštitúcie do posledného dychu alebo vypovedať poslušnosť a dištancovať sa od týchto praktík moci? Čo táto vládna garnitúra v oblasti kultúry dokáže ponúknuť a ponúka vôbec niečo iné než rozklad a chaos? No a napokon, prečo sa táto deštrukcia toľkým ľuďom u nás tak páči, prečo pociťujú potrebu vyháňať tvorivých umelcov k fabrickým pásom či povestnej lopate? Vieme si ako spoločnosť vážiť svojich umeleckých prorokov a prečo teda dnes nebránime pamäť i kultúrnu chrbticu tohto národa?

Vysvetľujem si to nekultúrnosťou. Na čele rezortu kultúry je odmietnutá moderátorka. Keď sme dopustili toto, tak potom je všetko možné. Tak máme nízko nastavenú latku, že kultúra - čo má byť podhubím spoločnosti, sa stáva čímsi druhotným, čo slúži len pre pobavenie a vlastne tu ani nemusí byť. To je zlyhanie celej spoločnosti, myslí si Veronika Šikulová. Podľa nej sa vládnej moci kultúrnu obec rozbiť nepodarí, cenou však bude stratený čas a zničené životy mnohých tvorivých umelcov. A kde je teraz politická opozícia, pýta sa známa spisovateľka. Tam musí byť program a vízia. Dnes už len nesúhlas nestačí. Dodáva Šikulová.

Témy pre spisovateľku Veroniku Šikulovú. Sledujete Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský. (Rozhovor sme nahrávali v utorok, 24.2.)

„Organizujeme kultúrne podujatia a tvoríme umenie, ktoré je angažované a kritické voči tomu, čo sa v spoločnosti deje. To sa vláde nepáči, pretože tú kritiku často nachádzajú aj na seba“, hovorí Ľudovít Nápoký z platformy Otvorená kultúra.

Rušia, čo rušili. A opätovne. Ak sme to už raz zažili pri Úrade na ochranu oznamovateľov korupcie, teraz sa situácia opakuje pri rušení tzv. trojročných zmlúv Fondom na podporu umenia pod gesciou ministerky Šimkovičovej.

Ak ich rada fondu v polovici marca uznesením „rušila“, lebo nemali mať „oporu v zákone“ a šli „preferovaným“, ako tvrdil predseda Matúš Oľha, v závere mesiaca to isté „rušenie“ už Lukáš Machala – Oľhov mandant - označuje len za „šumy“ a projekty sa majú len kontrolovať. Mimochodom kontrolovať už raz kontrolované.

Tak či tak, pôvodný krok rozvíril umelecké prostredie. Zneistil totiž financovanie už rozbehnutých projektov. Pobúrenie a nespokojnosť sa premietli do „veľkej kultúrnej mobilizácie“, ktorá sa v utorok zhmotní do série protestných zhromaždení po celom Slovensku.

Na dôvody „kultúrnej moblizácie“ sa pozrieme s Ľudovítom Nápokým z platformy Otvorená kultúra a je výkonným riaditeľom priestoru súčasnej kultúry – bratislavskej A4ky.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Štát ako regulátor verejného zdravia totálne zlyháva. V oblasti liekovej politiky či laboratórnej diagnostiky rezignoval a hru prenechal súkromným lobistom. Politika zdravia sa obchoduje, ministerskí úradníci sú rukojemníkmi lobistov a jasných konfliktov záujmov. NKÚ odstupuje protokoly o kontrole rezortu zdravotníctva, ale i polícií, hovorí predseda NKÚ Ľubomír Andrassy. Nájde si premiér - po Haščákovi, čas už aj na vedenie NKÚ?

Dvojročný Vily so svalovou dystrofiou, 7 ročný Theo s agresívnou formou lymfatickej rakoviny či 9 ročná Miška bojujúca s neuroblastómom. Tých všetkých - a mnohých im podobných, nájdeme na jednom z našich najpopulárnejších zbierkových portálov aby tu pýtali peniaze na svoju liečbu a možnosť ďalej žiť.

I tak vyzerá slovenské zdravotníctvo v roku 2026. Namiesto silnej ruky údajne sociálneho štátu, tu panuje doslova veľtrh charitatívnych zbierok na naše zdravie i holé životy. Do zdravotníctva pritom smeruje takmer 10 miliárd eur, šéf NKÚ však tvrdí, že systémovým problémom je, že vôbec netušíme, či sa tieto verejné zdroje míňajú efektívne a kde všade má naša zdravotná loď diery, ktoré ovládajú lobisti a ich záujmy.

Jedným z príkladov je i zlyhávajúca lieková politika či netransparentné fungovanie takzvaných SVaLZov, teda spoločných vyšetrovacích a liečebných zložiek. Lieky na výnimku fungujú v netransparentnom, nepredvídateľnom a diskriminačnom prostredí, aspoň tak to hodnotí Verejný ochranca práv a preto ju kvôli jej ďalšej neudržateľnosti napadol na Ústavnom súde. Predseda vlády však zdravotníctvo i naďalej nepovažuje za premiérsku tému, čas na zmierenie s - ním samým, kedysi démonizovanou Pentou si ale našiel.

Na šéfa NKU si napriek vážnym zisteniam kontrolórov premiér dlhodobo čas nenachádza, na Jaroslava Haščáka z Penty si však priestor našiel. Kde sme sa to v tejto krajine dostali, pýta sa Ľubomír Andrassy. Namiesto toho aby sa vláda - a jej premiér, postavili za nezávislé kontrolné inštitúcie - ako NKÚ či PMÚ, k zastrašovaniu kontrolórov či obštuovaniu ich činnosti, mlčia. Nájde si teda predseda vlády už konečne čas i na predsedu NKÚ a urobí Robert Fico z rozpadajúceho sa slovenského zdravotníctva - v ktorom - podľa vedenia NKÚ - panuje chaos, dátové peklo, rezignácia štátu na verejný záujem, ako i parazitovanie lobistov, konečne reálnu premiérsku tému?

Problémom nášho zdravotníctva je zlyhávajúci regulátor, teda štát. Ak minister zdravotníctva nebude mat za sebou premiéra, všetka jeho snaha vyjde navnivoč. Niekto tu parazituje na zdraví, na vode či na digitalizácií Tato kultúra nezodpovednosti, ktorá sa prepadá až do trestnoprávnej zodpovednosti je prierezovo v každom segmente verejných politík A nezáujem štátu to riešiť, táto erózia štátu a rezignácia na verejný záujem je veľmi nebezpečná. Čo keď si občan povie: “A dosť!” a vypovie tu pomyselnú spoločenskú zmluvu? Pýta sa šéf najvyššej kontrolnej inštitúcie tohto štátu Ľubomír Andrassy.

Sledujete Ráno Nahlas, dnes opäť v pravidelnom rozhovore s predsedom Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomírom Andrassym. Pekný deň a pokoj v duši želá Braňo Dobšinský.

Keď predvolebný zápas u susedov čo to napovie aj o nás. Údajne odpočúvaný šéf maďarskej diplomacie sa mal so šéfom Putinovej diplomacie rozprávať aj o slovenskom premiérovi. Petrovi Pellegrinimi svojho času otváral dvere na moskovský úrad vlády.

Maďarsko dva týždne pred voľbami, ktoré môžu Viktora Orbána poslať do minulosti. Teraz hasí škandál s donášaním Moskve. Washington Post však píše, že ruská tajná služba preberala aj možnosť fingovaného atentátu na Orbána, aby mu vo voľbách pomohla.

O čo sa hrá v Maďarsku? Reportéri bez hraníc napríklad hovoria, že aj o podobu slobody v Európskej únii.

Ako to vidí bývalý šéf diplomacie Miroslav Wlachovský?

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Korupcia a honba za peniazmi, to je dnes kľúčová ideológia Slovenska, tvrdí organizátor jedného z najväčších protikomunistických protestov - Sviečkovej manifestácie, František Mikloško. Štát predsa nie je žiadne Zlaté teľa, tvrdí. Moc vs. Pravda - tá dilema je tu späť. Vraciame sa do Normalizácie?

Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu. I tak znelo heslo jednej z najväčších demonštrácii voči totalitnej komunistickej moci. Sviečková manifestácia dnes oslavuje 38 výročie. Komunizmus padol, Sovietsky zväz sa rozpadol, mocenská normalizácia - ale aj mentálna kolaborácia, sa však medzi nás opäť plazivo vracia. Aký je odkaz Sviečkovej a nie je načase voči arogancií a svojvôli moci opäť zapáliť sviečky kresťanského vzdoru a občianskej pravdy?

Kliatba vzniku slovenského štátu bola v hľadaní nepriateľa. Nie sme schopní si vytvoriť pozitívnu víziu toho, kto sme a čo chceme. Zjednocujeme sa iba na báze nepriateľa, tvrdí jeden z kľúčových organizátorov Sviečkovej manifestácie ako symbolu nenásilného občianskeho i náboženského odporu voči totalite František Mikloško.

Koľkokrát sa to všetko bude ešte opakovať a prečo si – ako spoločnosť, nevieme nájsť to miesto kam patríme? Alebo patríme práve do tohto tu, čo tu práve máme a naozaj nemáme na nič viac? Vieme sa poučiť z vlastnej minulosti a čo nám dnes vlastne hovoria slová disidenta Krčméryho: “Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu” a ak nám ešte niečo hovoria, čo je to teda tá naša "pravda?”

Slovensko nie je žiadne Zlaté teľa. Veď, kto je tu protislovensky? Ten, čo sa bije do pŕs - a medzitým bez hanby kradne alebo sú to tí, čo sa verejne nevystatujú a žijú svoje poctivé životy? Pýta sa F. Mikloško. A dodáva: Už takmer 40 rokov putujeme po "postkomunistickej púšti." Je najvyšší čas vyložiť karty na stôl. Bude to určite zaujímavé, ale možno i veľmi tristné poznanie."

Sledujete Ráno Nahlas, dnes s osobnosťou slovenského disentu, dlhoročným poslancom KDH Františkom Mikloškom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Orbánovi sa podarilo, bez toho, aby uväznil alebo nechal zabiť jediného novinára, ovládnuť väčšinu mediálneho trhu. Jeho strana Fidesz kontroluje asi 80 % alebo aj viac maďarského mediálneho trhu“, hovorí Pavol Szalai z Reportérov bez hraníc, ktorý navštívil predvolebné Maďarsko. „(Orbán) vybudoval dezinformačnú mašinériu a urobil to takmer v bielych rukavičkách – cez ekonomické opatrenia, spôsob prideľovania štátnej reklamy a cez ohováracie kampane. Dokonca na tento účel vytvoril špeciálnu inštitúciu, Úrad na ochranu suverenity, ktorý má ohováranie v Maďarsku inštitucionalizované“, dodáva. „Obávame sa, že ak Orbán znova zvíťazí, jeho metódy sa ešte pritvrdia a „vyrovná si účty“ aj so zvyškom nezávislých médií“, hovorí Szalai, ktorý šéfuje pražskej pobočke Reportérov bez hraníc.

Výsledok parlamentných volieb v Maďarsku rozhodne aj o budúcnosti slobody médií v Európskej únii. Hovorí o tom medzinárodná organizácia Reportéri bez hraníc, ktorá minulý týždeň predvolebné Maďarsko navštívila.

Misia s cieľom „zhodnotiť riziká so znovuzvolením Viktora Orbána“ ako aj „príležitosti demokratickej zmeny vlády“, o ktorú sa snaží opozičná strana Tisza Pétera Magyara.

Pred Maďarskom sú podľa novinárskej organizácie dve perspektívy: obnova zdecimovaných verejnoprávnych médií a podpora dôveryhodnosti, alebo koniec zvyšku nezávislých médií, ako výsledok odvety voči odolnej občianskej spoločnosti. Perspektívy, ktoré budú naviazané na výsledok aprílových volieb.

Čo v predvolebnom Maďarsku Reportéri bez hraníc našli? A aké sú ich predpovede pre budúcnosť slobodnej žurnalistiky pod Orbánom či Magyarom? Téma pre Pavla Szalaia, šéfa pražskej pobočky Reportérov, ktorý misiu v Maďarsku absolvoval.

Hrá sa v Budapešti naozaj aj o podobu slobodnej žurnalistiky u nás či v Únii?

Stratila slovenská politika zdravý rozum a svedčí to o jej odtrhnutosti od reality? Alebo je problém skôr v nás, voličoch, ktorí toto všetko stále viac tolerujú? A vieme dnes ešte vôbec nájsť spoločnú reč na tom, kto sme, čo chceme a kam ideme?

Prečo je slovenská politika taká debilná a ako sa stalo, že našej politike dominujú exoti, celebrity a influenceri,? Takto provokatívne si pred rokom položil otázku v jednom zo svojich článkov sociológ Dominik Želinský.

Pravdou je, že Slovensko sa dnes zmieta v podivuhodnom divadle, kde sa politické elity prakticky úplne odtrhli od riešenia skutočných problémov tejto krajiny, ako aj jej obyvateľov. Namiesto zmysluplných riešení a hľadania konsenzu, ako túto čoraz viac upadajúcu krajinu posunúť vpred, verejnosti ponúkajú cirkusové šapitó plné zástupných kultúrnych vojen a neustáleho prúdu cirkusových predstavení s jediným cieľom - aspoň na okamih zaujať a nasmerovať pozornosť verejnosti na seba samého.

Je však takáto politika skutočne odrazom tohto národa a je naozaj dnešným problémom téma dramaticky sa zvyšujúcej polarizácie samotných voličov? Alebo je to viac o prudkej fragmentácií spoločnosti, kde je problémom už nielen snaha nájsť akúkoľvek spoločnú víziu, ale vôbec sa dohovoriť a porozumieť si aj v tých úplne najzákladnejších témach? Kto teda – ako spoločnosť, sme a vieme si to – v tejto dobe zásadných geopolitických ruptúr, vôbec zadefinovať?

No a nastala dnes doba volania po charizmatických lídroch ako bol Igor Matovič alebo na globálnej úrovni Donald Trump? Kto vlastne sú, čo od nich môžeme očakávať, v čom tkvie ich legitimita a kde sú ich achilovky v úlohe vládcov?

Ráno Nahlas, dnes so sociológom Dominikom Želinským. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Simona Petrík (PS): Podpora rodín nefunguje, Robert Fico aj Igor Matovič to robili katastrofálne.

Tento týždeň sme v Aktualitách upozornili na prípad pani Zdeny z Trnavy, ktorá ako zdravotná sestra musí mať dve práce, aby uživila svoje tri deti a dokázala zaplatiť nájomné. Príjmom z druhej práce ale prekročila hranicu milionárskej dane, a tak jej štát z príjmu berie viac. Je to výsledkom konsolidácie a progresívneho zdanenia. Podporuje Progresívne Slovensko takéto progresívne zdanenie? Ako by konsolidovali oni, a ako možno rozdávať v rodinnej politike a zároveň konsolidovať?

V dnešnom videopodcaste Ráno Nahlas sme sa rozprávali Simonou Petrík, poslankyňou za Progresívne Slovensko, ktorá v parlamente navrhla zaviazať vládu konsolidovať bez toho, aby sa to dotklo rodičov s deťmi. Dá sa to vôbec?

Nahrával Peter Hanák.

Koniec čistkám – v rezorte Martiny Šimkovičovej. A ešte užšie v STVR, ktorú vedie Martina Flašíková.

Koniec šliapaniu po práci tých, ktorí inštitúciu roky budovali. Tvorili investigatívu, dokumenty, relácie pre deti či zaznamenávali príbehy posledných svedkov totalít.

Dnes majú byť odstránení len preto, že si dovolili byť kritickí.

Riadky z výzvy na ochranu STVR, ktorá je pred hromadným prepúšťaním. Formálne pre nadiktovanú konsolidáciu. A reálne? Občianska platforma Mier Ukrajine hovorí o „snahe ovládnuť (inštitúciu) pred voľbami“

„Chcete rozhodovať, čo ľudia uvidia.

Chcete rozhodovať, čo budú počuť.

Chcete rozhodovať, čo sa už k nim nedostane.

Takto nevyzerá demokracia.“

To len pokračujem v tom, čo píše Mier Ukrajine. „Ovládnutie verejnoprávnych médií je prvým krokom k manipulácii volieb“, dopĺňa. A vyzýva ľudí, aby sa postavili na obranu verejnoprávnosti.

Na dôvody sa pozrieme s Luciou Štasselovou z tejto občianskej platformy.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Identita - ako príslušnosť k hodnotovému i politickému bloku, sa stáva dôležitejšou než dopady nevydarených konsolidácií a zhoršujúcej sa životnej úrovne. Tento identitárny pocit presahuje politiku a mieri priamo k pocitu nášho bezpečia. Tvrdí šéf agentúry Focus Martin Slosiarik. Sú to odpovede na rast Matoviča, Republiky či premiérove dookola sa opakujúce pseudotémy?

Politická mapa Slovenska zažíva začiatkom tohto roka výrazné otrasy. Progresívne Slovensko síce stále ostáva preferenčným lídrom, no padá na svoje dvojročné minimum. Igor Matovič zatiaľ v tom istom čase hlási veľký návrat a v prieskumoch preskakuje i vládny Hlas. Dankoví národniari môžu na parlament zabudnúť, no z Republiky sa už stal politický mainstream - téoria sanitárneho kordónu tak zjavne zlyhala. Nespokojnosť voličov rastie, no namiesto posilňovania demokratickej alternatívy rastie frustrácia až rezignácia.

Čo odhaľujú trendy v prieskumoch preferencií politických strán a bude Slovensko odkázané na mimoriadne ostrú, špinavú predvolebnú kampaň a následne tak aj krehkú a veľmi nestabilnú vládnu väčšinu? Prečo ľudia odmietajú voliť a kto, ako a čím ich dokáže osloviť? Prečo sa otázky identity stávajú dôležitejšie než čoraz smutnejšie fakty v našich peňaženkách a povedie geopolitická nestabilita k potrebe utiekania sa k silným vodcom a ochrane vlastného kmeňa a to bez ohľadu na rozpadajúci sa štát a stagnujúcu životnú úroveň?

O tom, či sme svedkami trvalého a prakticky neprestupného a nekooperujúceho betónovania voličských táborov, prečo koalícii Smeru a Hlasu už nestačí na vládnutie ani spojenectvo s Republikou a pomohlo by opozičnému táboru spájanie sa, tak ako to pomohlo Mikulášovi Dzurindovi pri jeho porážke mečiarizmu? No a ako prieskumné agentúry čelia stupňujúcemu sa tlaku na štátnu reguláciu?

Témy Rána Nahlas, so šéfom agentúry Focus a sociológom Martinom Slosiarikom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Manipulovať s náboženským presvedčením na dosiahnutie politických cieľov je zneužívaním náboženstva“, tvrdí Juraj Vittek, teológ a katolícky kňaz. „Problém vzniká vtedy, keď náboženský jazyk a určité gestá vyvolávajú dojem legitimizácie konkrétnych politických riešení a konkrétnej vládnej garnitúry“, ilustruje. „Keď kresťanská modlitba začne slúžiť na to, aby vytvárala dojem, že konkrétny politik má autoritu priamo od Boha, tam musíme byť veľmi opatrní a kritickí“, dopĺňa Vittek.

Jún 2020. Svet obletela fotografia amerického prezidenta Donalda Trumpa, ktorý pred kostolom drží v ruke Bibliu. Pre jeho priaznivcov to bol symbol obrany kresťanskej Ameriky, pre kritikov ukážka cynického politického marketingu.

Marec 2025. Ten istý Donald Trump, opäť v prezidentskom úrade. Tento raz v oválnej pracovni v spoločnosti pastorov, ktorí naňho ako vyvoleného a armádu zvolávajú požehnanie Boha.

V americkej politike sa čoraz častejšie objavuje jazyk viery, biblické príbehy aj kazatelia, ktorí tvrdia, že Boh si vybral konkrétneho politika, aby zachránil krajinu. Kde je hranica medzi autentickou vierou a jej zneužívaním na politickú mobilizáciu? A čo na to hovorí kresťanská teológia?

Nie je to ani kresťanské, ani evanjeliové – reaguje kňaz a teológ Juraj Vittek.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Vojna na Ukrajine sa zmenila na sofistikované „dronové safari“, kde je človek lovnou zverou a smrť je dennou rutinou. Na vojnu sa nedá zvyknúť a ak by sme to chápali, museli by sme zásadne zmeniť naše správanie sa, tvrdí dokumentaristka Viera Dubačová. Ako vnímajú svet deti, pre ktorých sa raketové útoky stali súčasťou bežného dňa?

Ukrajina v roku 2026 už dávno nie je tou Ukrajinou akou bola vo februári 2022, keď Vladimír Putin spustil svoju vražednú mašinériu. Štyri roky medzi ruinami a smrťou. Tisícky mŕtvych, tisícky zranených a tisícky a tisícky pozostalých či traumatizovaných obetí, úplne zničené mestá - ba dokonca celé regióny, no a koniec tohto krvavého pustošenia? Ten je stále kdesi v nedohľadne.

Krajina, kde sa zvyk na smrť stane akousi každodennou rutinou, ale dá sa vôbec zvyknúť na vojnu? Ako vnímajú svet ľudia, pre ktorých sa raketové útoky stali súčasťou rannej rutiny, kde berú silu a nádej v tom žiť a čo si vlastne oni sami želajú - pre seba i pre svoju krajinu? A vôbec, ako sa dá žiť v krajine vojny, najmä deťom a ženám?

Vojna je to najodpornejšie a najkrutejšie ľudské zlo, ktoré človek človeku páchať a brániť sa tomu môžeme iba odvahou a zbavením sa strachu. Každý jeden z nás musí v tomto prekročiť svoj tieň, odkazuje nám Viera Dubačová.

Dokumentaristka Viera Dubačová už celé štyri roky prináša obraz bojujúcej i krvácajúcej Ukrajiny, krajiny kde sa odhodlanie prežiť a zachrániť si domov - i blízkych, denno-denne bije s únavou i ľudským, ako aj materiálnym vyčerpaním.

Dnes je to čoraz viac o stále sofistikovanejších spôsoboch ako zabíjať ľudí. Žiť tam je nesmierne ťažké, na vojnu sa proste zvyknúť nedá. Je až šialené, ako to tu my – na Západe, nedokážeme pochopiť, hovorí pre Aktuality Viera Dubačová.

Sledujete Ráno Nahlas, dnes s režisérkou a aktivistkou Vierou Dubačovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Prekáža mi degradácia vzdelaných, nechcem žiť v takejto krajine. Dnes – 17. novembra odchádzam zo Slovenska“. Viera Žuborová, etablovaná politologička so skúsenosťou Oxfordu. Zakotvila v Berlíne. A je tam už piaty rok. Už tretí rok pritom pracuje v Corrective – neziskovej mediálnej organizácii pre investigatívnu žurnalistiku. A druhý rok v pozícii riaditeľky vedie sekciu Correctiv. Exile ako platformu na posilňovanie novinárov v exile.

Ako Slovenka v zahraničí môže byť už onedlho konfrontovaná s faktom, že bude pripravená o voľbu voliť poštou, o čom hovorí vládny Smer a v parlamente to chce presadiť už v apríli.

Ako sa jej po piatich rokoch pozerá na krajinu pod Tatrami, z ktorej na protest odišla, Berlínskou optikou?

Pripravil Jaroslav Barborák.

Robert Fico tuší, že smerujeme do pekla – čím odhalil, ako sa on sám cíti, ale potrebuje mať ilúziu, že tam cvála na „Bielom koni," hodnotí premiéra psychiater Jozef Hašto. Prečo premiér vyhľadáva nerovnocenné spory, napríklad so študentami? Čo to hovorí o krehkosti jeho Ega a prečo svet ovládli narcistickí egomianiaci?

Slovník plný kazajok pre mentálne postihnutých či bezbrehé a hrubozrnné verbálne výpady voči prakticky bezbranným študentom či novinárom. I toto je aktuálna realita vládnej moci. Akú spoločnosť toto popisuje, čo to hovorí o sile – i slabosti, vládnej moci a čo to vypovedá o nás, ako o spoločenstve?

Podľa psychiatra Jozefa Hašta odhaľuje agresívny slovník Roberta Fica jeho hlbokú vnútornú frustráciu a neschopnosť krotiť vlastnú zlosť z prípadného politického neúspechu. Za maskou silného premiéra sa tak skrýva až deštruktívna závisť voči potenciálne úspešnejším oponentom ako i strach z vlastnej budúcnosti. A čom teda boli tie premiérove slová o cvale do pekiel a kde sa v tom celom vzal ten jeho „Biely kôň“?

Môže sa stať štvornásobný premiér zajatcom vlastnej velikášskej predstavy o sebe a neutopil sa Robert Fico vo svojom vlastnom sebaobraze? O čom hovoria jeho permanentné útoky na mocensky úplne nerovných oponentov, akými sú študenti či napríklad aj novinári? No a napokon, prečo narcistickí lídri tak veľmi potrebujú ponižovať evidentne mocensky slabších a aké devastačné stopy toto všetko zanecháva na duši národa i sveta?

Téma patologického narcizmu opustila kabinety psychiatrov a stáva sa priam politickou témou ako i témou národnej bezpečnosti a duševného zdravia celej spoločnosti. Malígny narcizmus totiž nie je len prehnaná sebaláska, ale ide o deštruktívnu kombináciu narcizmu, asociálneho správania, agresivity i sadizmu, kde druhí ľudia slúžia iba ako nástroje na potvrdenie vlastnej grandiozity.

Keď sa takáto patológia spojí s mocou, štát sa môže stať rukojemníkom osobnej pomsty ako i chorobnej potreby obdivu, hovoria odborné poučky. Čo to teda je tento malígny narcizmus, v čom pramení, ako ho spoznať a najmä, ako sa mu brániť? No a ako to, že tento nezdravý typ správania dnes žne také úspechy? Témy pre psychiatra a psychoterapeuta Jozefa Hašta.

Sledujete Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Všetky naše podcasty nájdete na jednej stránketu. Na odber všetkých nových dielov sa môžete prihlásiť ceziTunes aleboSpotify. Sledujte nás aj na facebookovej stránkePodcasty Aktuality.skalebo naInstagrame.

„Mám nádej, že tento režim úplne skončí a budeme mať normálny život. Keď vidíme videá bombardovania napríklad policajných staníc, ľudia v Iráne sú šťastní“, hovorí Iránka žijúca na Slovensku. Z bezpečnostných dôvodov nezverejňumeme jej meno. Obáva sa o svojich príbuzných v Iráne. „Tancujú a pijú alkohol. Hovoria: „Konečne bombardujú tých, čo nás utláčali.“ Je to smutné, že bombardujú moju krajinu, ale sme šťastní, lebo režim bude preč a my si krajinu vybudujeme nanovo“, hovorí v otvorenom rozhovore.

Irán je nielen vo vojne, Irán je aj na nohách. Po tom, ako Spojené štáty cez víkend zaútočili na režim ajatolláhov a zabili jeho najvyššieho predstaviteľa Alí Chameneího, žijú nádejou, že staré časy polstoročnej islamskej republikánskej teokracie budú minulosťou. Zosobňujú ju pritom do syna vyhnaného šacha Rézu Pahláviho.

S ním však Donald Trump nepočíta, na rozdiel od januára. A iránski vodcovia si zjavne na vlastnú päsť zvolili nového najvyššieho vodcu – Mojtabu, Chámeneího syna.

Ak dnes Iránci otvorene hovoria, že režim ajatolláhov ich držal v zovretí brutálnej diktatúry a na rukách má krv, akou správou je pre nich Chameneího syn ako nový najvyšší líder?

Čím si prešli a čo ich čaká?

Pozrieme sa na to s tými, ktorí režim zažili, krajinu opustili, no v Iráne majú rodiny, ktoré čelia aj aktuálnej vojne.

Pripravil Jaroslav Barborák.

Robert Fico sa správa ako sluha Viktora Orbána - a jeho kremeľských záujmov, tvrdí exdiplomat Peter Weiss. Premiér robí zo Slovenska robí bezbrannú krajinu a riskuje aj našu európsku budúcnosť, dodáva. A ako sa z kedysi vzorného ľavičiara Fica stal líder krajnej pravice?

Geopolitická mapa sa v tomto roku mimoriadne dramaticky prekresľuje, Slovensko sa ocitá pod tlakom dvoch vážnych zahraničných kríz no náš premiér si namiesto riešenia čoraz viac kolabujúceho Slovenska vyberá rolu akéhosi vojnového náčelníka. Robert Fico si tak oblieka kostým lídra, ktorý vraj ako jediný rozumie hrozbám plynúcim z iránskeho či ukrajinského konfliktu a neváha radikalizovať i svoje postoje voči Kyjevu. Radikalizuje sa ale aj rétorika ukrajinského prezidenta voči Maďarsku, ktoré stojí pred kľúčovými voľbami vážne ohrozujúcimi politickú budúcnosť Viktora Orbána.

Ocitlo sa Slovensko v rukách radikálov? Slovenská diplomacia sa plne podriadila straníckym záujmom SMERu, tvrdí Peter Weiss.

Je to politika živenia nenávisti voči Ukrajine, falošného hlásania mieru a váľania vín na Brusel. A to všetko deje v mene politickej bitky o hlasy fašizoidných radikálov voliacich Republiku. Na spravovanie štátu táto koalícia rezignovala a namiesto riešenia reálnych problémov kŕmi voličov zástupnými témami čím zastiera vlastné strategické zlyhania. V hlavách svojich voličov však zanecháva doslovný guláš, hovorí Peter Weiss.

Irán zatiaľ horí pod masívnymi útokmi koalície Spojených štátov a Izraela. Trumpov sen o venezuelskom scenári bleskovej vojny sa však čoraz viac rozplýva a nahradzujú ho praktiky hromadného nivočenia celej iránskej spoločnosti. Vo vzduchu tak visí hrozba ako rozpútania občianskej vojny a destabilizácie celého Blízkeho východu, tak i globálnej recesie vyplývajúcej z nárastu cien ropy a plynu, ale aj masovej migračnej vlny smerujúcej priamo do Európy či hrozby teroristických útokov na európskej pôde. Témy pre bývalého diplomata Petra Weissa.

No a ako sa z kedysi priam vzorného sociálneho demokrata mieriaceho do jadra EÚ - teda Roberta Fica, stal líder krajnej pravice?

Robert Fico sa zásadne zmenil. On sa z tej deklarovanej inklinácií k sociálnej demokracií otvorene obrátil ku krajnej pravici a vyhlásiac vojnu politickému pluralizmu vedie fašizoidnú politiku, tvrdí bývalý šéf SDĽ.

Sledujete Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Sme študenti, ktorí nechcú, aby bolo odchádzanie zo Slovenska našou jedinou možnosťou. Vidíme, že korupcia oslabuje dôveru v štát a berie nádej ľuďom, ktorí tu chcú žiť. Spoločne nasmerujme Slovensko na správny kurz, aby mladí mali dôvod zostať.“

Tri silné vety z iniciatívy mladých študentov Lýcea C.S.Lewisa, ktorí zorganizovali crowdfundingovú kampaň na podporu protikorupčných aktivít.

Korupcia podľa nich beriekrajinu tým, ktorí tu chcú ostať. Oni chcú prispieť svojou troškou, aby im tú krajinu vrátili.

Cestou je podpora protikorupčných aktivít a rovnako podpora vzdelávania o nich. Lebo – ako hovoria – „nenecháme si ukradnúť krajinu“.

Kampaň a jej príprava, ktorá bola v prvom rade školským projektom, vystúpila do verejného priestoru. A získava podporu.

Mladí proti korupcii budú hosťami RánoNahlas. David Grznár a Teodor Macko A rovnako ich profesorka Zuzana Šumská.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Strata 16 miliónov za dva roky. To je výsledok vládnej stratégie namierenej voči mimovládnemu sektoru. Nepodarilo sa to cez snahy stigmatizovať mimovládky ako cudzích agentov, tak to vláda skúša cez úradnú šikanu a finančné púšťanie žilou. Bude to bolieť, ale bude to bolieť občanov - a to aj ich voličov, odkazujú zástupcovia Tretieho sektora Lucia Szabová a Filip Vagač.

Slovenský neziskový sektor čelil v rokoch 2024 a 2025 bezprecedentnému finančnému tlaku, ktorý odborníci nazývajú cieleným ‚defundingom‘. Analýza Platformy pre demokraciu ako i Nadácie otvorenej spoločnosti preukázala, že kritické organizácie mimovládneho sektora prišli o viac ako 16 miliónov eur a to v dôsledku rušenia výziev, neochote spolufinancovať eurofondové projekty či politizácie odborných komisií. Celý tento proces pritom prebieha na pozadí otvorene kritickej rétoriky Roberta Fica, ktorý o mimovládkach vyhlásil: ‚Éra, kedy v tejto krajine vládli mimovládne organizácie, sa skončila.‘

Dá sa v tom celom ešte nevidieť jasný boj štátu - a najmä jeho aktuálnej vlády, voči občianskej spoločnosti a fakticky celému mimovládnemu sektoru a aktívnym občanom?

Je toto koniec partnerstva štátu s občianskym sektorom? Aké konkrétne podoby má vládna snaha obmedziť mimovládky a aké preukazateľné dosahy bude mať táto snaha finančne vyhladovať neziskový sektor na nás, bežných občanov - či už v segmente sociálnych služieb alebo v oblasti vzdelávania detí či životného prostredia?

Škodia nám, ale škodia najmä Slovensku, jeho občanom a v konečnom dôsledku škodia i sami sebe. Ich voliči ten úpadok služieb štátu pocítia, hovorí programový riaditeľ Platformy pre demokraciu Filip Vagač. Podľa neho chce Robert Fico občiansku spoločnosť rozložiť a umŕtviť. Toto sa nepodarilo ani komunistom, ale bude to na nás - občanoch, aby sme si zvolili, v akej spoločnosti chceme ďalej žiť, dodáva Vagač.

Ráno Nahlas, dnes so zástupcami Tretieho sektora Luciou Szabovou a Filipom Vagačom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Očakával by som, že takémuto kroku bude predchádzať analýza. Od roku 2006, kedy sa voľba poštou použila prvýkrát, som nezaznamenal jediné podanie na Ústavný súd SR“, pripomínan Rasťo Kužel z Memo’98, mimovládnej organizácie, ktorá monitoruje voľby doma i v zahraničí. „Ak chceme niečo meniť, musíme mať dôvody. Ak tvrdia, že systém nefunguje kvôli obavám o tajnosť hlasovania či manipuláciu, musíme sa pozrieť, či sa niečo také v minulosti udialo. Vieme si odpovedať, že nie“, dodáva.

Vládny Smer chce pre najbližšie parlamentné voľby zrušiť ich korešpondenčnú formu. Hovorí, že mu pri nej chýba tajnosť hlasovania ako jedna z podmienok ich demokratickosti. Opozícia bije na poplach a tvrdí, že tým chce Smer len skomplikovať voľby pre tých, ktorí ho tradične nevolia. Pri posledných parlamentných voľbách volilo zo zahraničia poštou takmer 60-tisíc ľudí, vyše 70 percent pritom dalo hlasy dnešnej opozícii. Ficov Smer získal len šesť percent.

Ak dnes hovorí o rušení voľby poštou, musí ešte presvedčiť Hlas a SNS, ktoré vysielajú nejednoznačné signály.

Pre obavy z manipulácie voľby poštou zrušilo ešte v 70tych rokoch napríklad Francúzsko, naopak v Nemecku, Rakúsku či Spojenom kráľovstve je táto forma dostupná.

Ako sa pozerá na zámer vládneho Smeru Rasťo Kužel z Memo98? Vyše dve dekády monitoruje voľby doma i v zahraničí.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Najprv to bol vzťah ako koza k nožu, potom sa z toho stalo partnerstvo, vďak a rešpekt. Ako sa Robertovi Ficovi darí oprať oligarchickú Gorilu a naozaj sme v zdravotníctve rezignovali na verejný záujem? No a prečo sú tu smrteľne chorí odkázaní na charitu a nie štát?

O údajnej kvalite slovenského zdravotníctva má vraj hovoriť fakt, že štát nalieva do tohto rezortu čoraz viac a viac miliárd. Aspoň tak to aktuálne hovorí premiér Fico. Naopak, šéf NKÚ hovorí o tom, že napriek rastúcemu prílevu peňazí sa kvalita, ale najmä dostupnosť, zdravotníckych služieb nijako nelepší. V čom je teda ten zásadný problém a kde všetky tie financie z našich daní a odvodov vlastne miznú?

O zlom stave nášho zdravotného systému svedčí i neustále rastúci počet zbierok na internetových portáloch, v ktorých pacienti doslova žobrú o vlastný život, či aspoň o svoje holé zdravie. No a presne v tom istom čase si súkromné zdravotné poisťovne dokážu pokojne zaknihovať miliónové zisky z našich odvodov. Je to fér a v poriadku?

Komu – kde, ako a kedy, v tom ešte niekto vidí solidárne zdravotné poistenie a verejný záujem štátu na zdraví a životoch pacientov, občanov? Prečo sa naši veľmi vážne - až smrteľne chorí spoluobčania, ocitli v pozíciií žobrákov a kde v tom celom zlyhal štát, ktorému platíme nemalé dane a zdravotné odvody?

No a napokon, prečo sa ten náš verejne známy politický bojovník voči oligarchií a moci finančných skupín napokon rozhodol “oprať” už aj tú povestnú Gorilu a ospravedlniť moc a vplyv finančných žralokov v rezorte zdravotníctva?

Pokoj, stabilita a spolupráca s tými, ktorí v sektore zdravotníctva rozdávajú prakticky všetky karty? Čo sa teda skrýva za týmto ideovo/mentálnym obratom Roberta Fica, je ešte slovenský premiér slobodný v téme zdravotníctva a kam povedie takéto pranie oligarchických “Goríl”?

Klika SMERo – HlASu, spolu s finančnými skupinami, už dlho hrá skrytú hru o participáciu ziskov v zdravotníctve. Fico sa to dnes len rozhodol otvorene priznať. Faktom však je, že práve on - a jeho nominanti, slovenské zdravotníctvo zásadne zdevastoval,i, dodáva Stachura.

Počúvate Ráno Nahlas. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Musíme si dať dole klapky z očí a začať reálne riešiť otázku vlastnej obrany. V Európe to mnohé krajiny riešia, my na Slovensku sme sa ešte ani nezačali báť – v zmysle reálneho pohľadu do zrkadla“, hovorí Marek Janiga, študent medzinárodného práva a riešenia konfliktov na Univerzite Mieru OSN.

„Máme tu vojnu, ktorá má štyri roky a dnes sa začala ďalšia“ – v sobotu si takéto slová vypočuli mladí rodičia, ktorí prišli do jedného z kostolov Bratislavy pokrstiť svoje dieťa. Kňaz ich adresoval na jednej strane s obavou z budúcnosti, na druhej s uznaním, že aj do takýchto čias rodičia privádzajú deti.

Len pred pár dňami sa z vojny, ktorá už má štyri roky – a teda z Ukrajiny vrátil Marek Janiga. Humanitárny pracovník, študent práva, ktorého si pred časom všimol aj premiér – pre jeho kritiku rušenia Špeciálnej prokuratúry. Bol tam odviezť ďalšiu pomoc, paradoxne v čase, keď tá štátna a núdzová je z rozhodnutia premiéra zastavená.

Marek však má za sebou aj ročný program v Mládežníckej poradnej komisii Nato. Naviac v štúdiu pokračuje na Univerzite pre mier, ktorá má mandát OSN. Jeho focusom je medzinárodné právo a riešenie sporov. Opäť - v čase, keď je mier atakovaný sériou vojen a na riešenie čaká nespočet sporov.

Ako vidí ich riešenie a čomu ho učí skúsenosť s Ukrajinou?

Hosťom RánoNahlas je Marek Janiga.

Ekonomický rast padá, nezamestnanosť začala rásť. Na ľudí tvrdo dopadli dôsledky tretieho kola vládnej konsolidácie, podnikatelia hovoria o potrebe zásadného obratu a volajú po širokej dohode na reformách. Zabíjame motor krajiny a ako z toho von? Ráno Nahlas s prezidentom Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení Rastislavom Machunkom.

Tvrdá vládna konsolidácia, neustále rastúce daňovo-odvodové zaťaženie a nová transakčná daň vytvorili koktail, ktorý podnikateľom prináša namiesto stability skôr záťaž, neistotu a úvahy ako ďalej. Výsledkom je stagnácia ekonomického rastu,nárast nezamestnanosti ako i vlny prepúšťania, ktorá zasahuje regióny od Martina až po aktuálne Galantu.

Čo dnes trápi slovenských podnikateľov a dokážeme v dnešnej Európe ešte vôbec konkurovať s modelom lacnej pracovnej sily, s ktorého sa pritom už stala verzia príliš drahého zamestnanca? Prečo sa z nárastu daní a odvodov stala pasca? Ako by mala vláda zmysluplne konsolidovať verejné financie, prečo štát nevie šetriť sám na sebe a o čom hovoria problémy slovenského pracovného trhu?

Sledujete Ráno Nahlas, dnes s prezidentom Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení Rastislavom Machunkom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Do zdravotníctva prúdia miliardy, pacienti so vzácnymi diagnózami ale zostávajú uväznení v sieti byrokracie či lobingu. Lukáš Hrošovský je jednou z tvárí boja proti systému liekov na výnimky. Hoci čelí mašinérii, ktorá jeho prežitie vytlačila až do sféry charitatívnych zbierok, rolu obete odmieta. Prečo sú v tomto štáte vážne chorí ľudia odkázaní na charitu a pouličné zbierky?

Do slovenského zdravotníctva smeruje ročne zhruba 10 miliárd eur. Napriek tomu sme krajinou, kde sa internet zmenil na akýsi veľtrh bolesti, utrpenia, strachu, ale aj nekonečnej nádeje a viery doslova v zázraky. Zbierka za zbierkou: O vlastné životy, či aspoň o svoje zdravie či ako tak dôstojný život. Matiek, otcov, ale dokonca aj detí.

Raz je to zbierka pre mamy s deťmi, ktoré hľadajú peniaze na lieky, ktoré im zachránia holý život, po nich zasa nasledujú zbierky pre zdravotne veľmi vážne ohrozené deti alebo sú tu i zbierky pre ľudí, ktorí sa snažia pozviechať sa zo život ohrozujúcich ochorení, úrazov či aspoň - napriek zdravotným hendykepom, žiť život, ktorý by sa dal nazvať ako tak dôstojným a zmysluplným. A napokon, pre tento štát i ekonomicky prínosným.

Je to priam nekonečná prehliadka bolesti, utrpenia, ale aj nádejí a nekonečnej viery v dobro ľudí. Otázka však znie. Kde je vlastne tých zhruba 10 miliárd, ktoré nám cez dane a odvody štát vezme do zdravotníctva a ako to, že toľkoto z nás musí - i napriek povinnému solidárnemu systému, až nedôstojne pýtať peniaze na to, aby sme vôbec prežili, či aspoň žili ako tak dôstojný a ľudsky udržateľný život? A je v poriadku, že i v tejto realite môžu mať zdravotné poisťovne zisky?

Slovenský systém výnimkových liekov už celé roky zlyháva a pacientov so vzácnymi diagnózami stavia do úlohy rukojemníkov byrokracie, chladných rozpočtových škrtov, ale i nejasných a neraz diskriminačných kritérií. Kým inovatívna liečba dokáže zastaviť progresívne ochorenie, naše zdravotné poisťovne ju často odmietnu preplatiť, čím chorých vyháňajú na charitatívne portály žobrať o vlastné životy či zdravie. Je tento prenos zodpovednosti zo štátu na občana vôbec udržateľný a kto ponesie zodpovednosť za tých, ktorí na internete „nevyzbierajú“ dosť aby prežili?

Jedným z prípadov tejto svojvôle a priam ambasádorom tých, ktorí sa v tomto súboji čísiel verzus ľudskosť bijú o vlastný život je Lukáš Hrošovský. Tomu tento štát už roky odkazuje, že jeho život je pre nás “príliš drahý,” do systému sa proste akosi nezmestí a ak chce prežiť, musí o svoj život prosiť nás všetkých.

Ako sa s týmto bremeneom dá žiť, kde v tom hľadať nádej a vieru v ľudské dobro a ako práve on vidí zlyhania systému našej zdravotnej starostlivosti? No a napokon, pre koho je vlastne tento štát, ak nie je pre nás - zvlášť, keď máme nejaký vážny zdravotný problém?

Tento štát šetrí na výdavkoch na výnimkové lieky, tvrdí zdravotnícka analytička Jana Ježíková. Kategorizácia liekov sa prakticky stopla a financie na výnimkové lieky sa nenavýšili, ba práve naopak, tvrdí Jana Ježíková. Netreba sa ľutovať. Teba hľadať svetlo v tme. O to, čo máme, treba neustále bojovať, odkazuje Lukáš Hrošovský.

Ráno Nahlas, s Lukášom Hrošovským a Janou Ježíkovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Modlitba nie je útek pred realitou, ale snaha upokojiť srdcia a urobiť dialóg možným. Práve ľudia, ktorí sa o toto snažia, premieňajú realitu zvnútra“, hovorí Ján Macej, rehoľník z františkánskeho rádu kapucínov. Pápež Lev totiž vyhlásil špeciálny rok sv. Františka, ktorý je všeobecne označovaný za posla pokoja a mieru. „Ak bude zlo len eskalovať a ľudia sa budú len pridávať na stranu agresívneho stretu, hrozba bude rásť“, dodáva.

Chodiaci príklad chudoby napriek tomu, že bol synom bohatého kupca.

Posol pokoja a mieru, napriek tomu, že si v mladosti zvolil kariéru vojaka a zakúsil i strasti zajatia.

A hoci si ľuboval v móde, nakoniec sa mu odevom stal hrubý habit opásaný povrazom.

Lebo – tak to videl pri chudákoch a chorých, ktorým sa začal venovať, oslovený Kristom.

Z biedy a chudoby si urobil spoločníčku. Jeho „Pani chudobu“ neskôr oslavovali Dante i Giotto.

Slnko nazýval bratom a lunu sestrou. Paradoxne sestrou nazval ešte aj smrť! A pokoj považoval za najväčší dar.

František z Assisi.

Svet inšpiruje už osem storočí, hoc z neho zostali už len kosti.

A najnovšie naň upriamil pozornosť pápež Lev XIV – s tým, že „jeho život ukazuje skutočný zdroj pokoja a mieru“. V dobe poznačenej nie jednou, ale mnohými vojnami. Pápež vyhlásil rovno ďalší jubilejný rok.

Aký je ten Františkov zdroj pokoja a mieru? Pozrieme sa na to s bratom Jánom Macejom z rehole františkánov kapucínov, Františkovych nasledovníkov.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Vládny audit bol politickým zadaním no preukázal veľmi dobré výsledky občianského sektora. Reputačné škody ale budú obrovské, pre Aktuality to povedal Juraj Rizman z organizácie Post Bellum. Štát a jeho inštitúcie by boli veľmi radi, keby miera pochybenia pri ich vlastných projektoch bola iba pol percenta, dodáva. Ustojí Tretí sektor vládnu šikanu a prečo Juraj Rizman zažaloval Luboša Blahu?

Ústavný súd iba nedávno vystavil zásadnú stopku vládnemu zákonu o mimovládkach,. Po snahe onálepkovať Trestí sektor ako agentov cudzej moci, tak legislatívne zlyhal aj koaličný pokus spraviť z mimovládneho sektora výlučných lobistov. Napriek verdiktu ústavných sudcov však politická a administratívna vojna vládnej koalície voči tretiemu sektoru ani zďaleka nekončí. Napokon, svedčia o tom aj slová i činy premiéra Fica, ktorý sa svojim nepriateľským postojom k občianskej spoločnosti už dlhodobo nijako netají a svoju vládu už pri nástupe označil aj za koniec éry vlády mimovládok.

Za pravdu mu mal dať aj vládny audit vybraných subjektov. Ten odhalil účtovné a finančné pochybenia vo viacerých renomovaných organizáciách, či už ide o Post Bellum alebo projekty spojené s disidentkou Martou Šimečkovou. Aké reálne výsledky teda tento audit v skutočnosti priniesol? Potvrdil vládnu propagandu cieliacu na občiansku spoločnosť a demaskoval zásadné finančné pochybenia Tretieho sektora alebo je to práve naopak?

Preverovalo sa niečo cez 40 miliónov, nedostatky a pochybenia sa našli vo výške cez 230 tisíc, takže miera pochybenia je - i podľa samotného ministerstva financií, približne vo výške 0,5 percenta celkovej sumy. To je veľmi dobrý výsledok pre celý občiansky sektor a štátne inštitúcie by boli veľmi radi, keď by miera pochybenia pri ich vlastných projektoch bola iba pol percenta, tvrdí Juraj Rizman.

Aktuálne - napriek auditu - však vláda nariadila ďalšie širokospektrálne kontroly mimovládnych organizácií a to aj v oblastiach ako je BOZP či GDPR. Dá sa teda už hovoriť o šikane občianskej spoločnosti a ustojí tretí sektor pokračujúcu šikanu vlády Roberta Fica?

Vydržali sme Mečiara, vydržíme aj Fica. Zatiaľ všetci, ktorí sa snažili zakázať či obmedziť občiansku spoločnosť - či už to boli fašisti, komunisti alebo to bol V. Mečiar, tak vždy prehrali. Žiaľ, takto neustále plytváme potenciálom tých najaktívnejších ľudí tejto krajiny, hovorí Juraj Rizman. Vládna šikana podľa neho bude pokračovať a tretí sektor sa pokúsia rozdeliť metódou “cukru a biča”. Časť sektora si budú chcieť kúpiť a ostatných zastrašiť alebo aspoň odradiť, dodáva.

Ráno Nahlas. Tentoraz s Jurajom Rizmanom z občianskeho združenia Post Bellum. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

„Robert Fico otvorene hovorí o vydieraní Európskej únie – ak sa nepritlačí na Ukrajinu, on bude blokovať sankcie alebo pomoc. Tento rozkol nahráva Rusku. Je to hanebné“, hovorí generál Pavel Macko. „Je to hanebné najmä preto, že Slovensko profituje z ruskej ropy, ktorú spracúva rafinéria Slovnaft (vlastnená maďarským MOL-om). Fico hrozí vypnutím elektriny pre Ukrajincov v čase najväčších mrazov, čo je de facto napomáhanie agresii a konanie proti ženevským konvenciám, ktoré zakazujú zvyšovať utrpenie civilného obyvateľstva“, dopĺňa.

Mal to byť Putinov „blitzkrieg“, namiesto toho má jeho agresia voči Ukrajine už 1461 dní, čo sú štyri roky od toho rána 24. februára 2022. Z plánovaného bleskového úderu na Kyjev sa stala vyčerpávajúca a opotrebovávacia vojna.

Postupuje sa rádovo v stovkách metrov. K dronom a raketám sa po novom na zbraň premenil aj mráz, ktorý má demoralizovať Ukrajincov. Počty mŕtvych, zranených či zajatých sa podľa západných zdrojov na ruskej strane blížia k miliónu tristotisíc, na ukrajinskej sa zastavili na polovičných hodnotách.

A ak sa Ukrajincom podarilo ubrániť Kyjev, Charkov či Cherson, približne pätina ich územia zostáva okupovaná Putinovými jednotkami. V čase, keď si Vladimír Putin robí z mierových rokovaní „stroj na čas“ a jeho blízki - premiéri Orbán či Fico – dávajú nohy do dverí pri sankciách Moskve, či posielajú ultimáta Kyjevu!

Ako sa to skončí? Je čas začať sa zaoberať otázkami našej „odolnosti“ a na Ukrajinu sa pozerať ako na jej laboratórium?

Témy pre generála Pavla Macka.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Dnes je to o tom, kto v tejto vojne dlhšie vydrží a preto má podpora Ukrajiny zmysel. Pre Európu je najvýhodnejšie pomôcť Ukrajine a udržať tým ruského agresora čo najďalej od našich hraníc, hovorí pri príležitosti 4. výročia ruskej agresie analytik Andrej Žiarovský. Ako sa zmenila tvár vojny, ako zmenila nás samotných a máme sa báť i jadrového zúčtovania?

„Nikto nie je ostrovom samým pre seba, každý je kusom pevniny, súčasťou celku. Smrť každého človeka umenšuje mňa, lebo som súčasťou ľudstva; a preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia do hrobu; zvonia tebe.“

Tieto známe slová alžbetínskeho básnika Johna Donna v predvečer štvrtého výročia ruskej agresie na Ukrajine, nadobúdajú dnes desivo hmatateľný a až neuveriteľne krvavý rozmer.

Od chvíle, kedy prvé ruské rakety dopadli na spiace ukrajinské mestá, uplynuli presne 4 roky. Je to 208 týždňov, 1 461 dní alebo viac ako 35 000 hodín. Počas každej jednej z nich sa náš svet postupne - kúsok po kúsku, život po živote, zmenšoval o obete, ktoré umreli v troskách Mariupola, v pivniciach Buče či v uliciach Irpiňa.

Za každou jednou minútou tohto času je nejaká konkrétne ľudská tragédia - nevinných detí, bezbranných žien či nevládnych starcov ak stareniek, ktorých osudy - či dokonca i umieranie, sledujeme v až hrozivo chladne presnom HD rozlíšení. Deň čo deň, už po celé štyri roky.

Sme svedkami konfliktu, ktorý sa nás bytostne dotýka - a to nielen jeho až bezprostrednou blízkosťou, ale aj tým, ako radikálne predefinoval samotné metódy i stratégie vojny.

Tradičné mohutné tankové bitky či hrozivé roje bombardovacích zväzov - alebo zvuky delestreleckej bubnovej paľby vystriedali počítačové algoritmy, autonómne drony s umelou inteligenciou ako i neviditeľný elektronický boj, ktorý paralyzuje celé mestá či regióny. Vojna sa tak presunula zo zákopov priamo na naše obrazovky, kde sa krvavé a kruté zabíjanie stalo interaktívnym a všadeprítomným obsahom sociálnych sietí. Smrť, krv, krutosť, bolesť i zabíjanie tak môžeme sledovať priamo z pohodlia našich bezpečných obývačiek. Akoby to nebolo o nás.

Na Ukrajine sme sa akoby vrátili k zákopom prvej svetovej vojny, vojna sa transformovala na opotrebovávací konflikt, kde rozhoduje ako ekonomika, tak i vôľa k víťazstvu. Na rozdiel od zákopov Verdunu však tento krvavý konflikt dnes môžeme sledovať doslova v priamom prenose. Ukrajinský konflikt sa zmenil na opotrebovávajúcu vojnu, zvíťazí silnejšia ekonomika, ale najmä to, kto bude mať silnejšiu vôľu, hovorí analytik Andrej Žiarovský.

O tom, ako sa v celom tomto digitálnom pekle zmenila tvár moderného boja, čo to spravilo s našim vnímaním vojny, ale aj o tom, ako zásadne sa posunul vývoj moderných zbraní - ako aj taktík a stratégií vedenia vojny, budeme hovoriť s analytikom Andrejom Žiarovským. Stal sa dron kráľom bojiska a máme sa báť jadrovej “mŕtvej ruky”?

Sledujete Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Pavla Holcová je šéfredaktorka českého webu Investigace. S Jánom Kuciakom spolupracovala na viacerých kauzách, napríklad Panama Papers. Presvedčili ju dôkazy, ktoré videla, o vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej? Aký bol motív Mariana Kočnera a prečo neuspeli jeho pokusy o Kuciakovu diskreditáciu? Slovenská vláda podľa nej ku korupcii pristupuje „na drzovku“ – bez zakrývania, ktoré je typické pre korupčníkov v zahraničí. Podobne sa pozerá na 18 bytov Jaromíra Čižnára.

Kočner nakoniec diskreditoval skôr sám seba, keď si celé Slovensko čítalo jeho správy. Pavla Holcová hovorí, že dôkazy by sa nemali obmedzovať len na Threemu, ale treba sa pozrieť aj na Kočnerov WhatsApp.

Pre českú novinárku je fascinujúce sledovať slovenskú vládu. Podľa nej je úplne očividné a čitateľné, že vláda ku korupcii pristupuje tak, ako keby žiadne ďalšie volebné obdobie nemalo prísť. Argument vlády o kajúcnikoch označila za „hovadinu“. Nemal by sa už v 21. storočí dať vyšetrovať zločin aj bez kajúcnikov?

Jej investigatívny portál prišiel na základnú školu v Prahe ktorá slúži ako centrum ruskej propagandy, aj na vydavateľstvo platené ruským štátom, ktoré vydáva falošnú históriu Česka aj Slovenska od falošných autorov.

Nahrával Peter Hanák.

„Pre mňa osobne a pre veľkú časť ľudí, ktorí si ctia odkaz Novembra '89 a demokratické hodnoty, je Ján Kuciak symbolom rovnakého významu ako Ján Langoš či osobnosti protikomunistického disentu“, hovorí Peter Bárdy, šéfredaktor Aktualít a šéfredaktor Jána Kuciaka. „Jeho vražda aj jeho práca sú neoddeliteľnou súčasťou boja za právny štát“, spomína.

Osem rokov. Už o dva dni to bude presne osem rokov odvtedy, čo vyhasol život Jána Kuciaka a jeho Martiny Kušnírovej. Rukou vraha, pre svoju prácu novinára.

A hoci smrtiace komando už pyká, na verdikt pre objednávateľa zatiaľ nedošlo. Len pred pár dňami sa rozbehlo už tretie kolo súdneho pojednávania, keď sa všetko začalo z rozhodnutia Najvyššieho súdu odznova.

„Nemáme na výber, než veriť. Lebo žiť v zúfalstve je nemožné“, to sú slová Jankovho otca Jozefa. Ak teraz hovorí o viere, pred rokom to bola „nádej, ktorá drží rodinu nad vodou“.

Aký je svet 2 922 dní po Janovej smrti?

Čo s Janom odišlo? A čo sa po ňom zjavilo?

Otázky pre jeho šéfredaktora Petra Bárdyho.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Duševné zdravie nie je pre vládu téma, napriek jej vážnosti sa veľmi podceňuje, hovorí peer konzultantka Petra Hofierková. Pripomína, že až priveľa ľudí vo vážnych problémoch sa u nás ocitá bez adekvátnej odbornej pomoci. Petra Hofierková sa venuje téme neurodivergentných detí, ale aj ich rodičov - na ktorých tento štát prakticky úplne zabudol.

„V polovici cesty naším životom som v tmavom lese zrazu precitol, lebo som zišiel z priamej cesty...“ Týmito slovami opisuje Dante vo svojej Božskej komédií stav depresie no a práve týmto citátom rámcoval spisovateľ Styron svoju hlboko osobnú spoveď o tom, aké pustošivé škody dokáže v živote toto ochorenie napáchať.

Mnohí z nás sa v tom depresívnom lese ocitnú veľmi nečakane – či už pre vlastnú závislosť, vyhorenie, alebo napríklad i pri hľadaní cesty k svojmu nie celkom štandardnému - ale o to viac spoločnosťou neakceptovanému dieťaťu - a to pritom v systéme, ktorý mu často nerozumie, či mu ani rozumieť vlastne nechce.

Danteho „tmavý les“, v ktorom človek zíde z priamej cesty, totiž nemusí byť iba literárnou metaforou, ale každodennou realitou tisícok z nás. Systém pomoci v oblasti duševného zdravia pre naše deti dlhodobo smeruje ku postupnému kolapsu. Hovorí o tom aj fakt, že dnes máme na celom Slovensku iba niekoľko desiatok detských psychiatrov, čo v niektorých regiónoch znamená beznádejné, často mnoho mesačné čakacie doby pre naše deti v akútnom ohrození ich zdravia.

V momente, keď štátne kapacity zlyhávajú, sa tak kľúčovým článkom môže stať práve peer konzultant – teda človek, ktorý si peklom depresií či závislosti sám prešiel a dnes svoje skúsenosti využíva pre pomoc druhým. Téma dnešného videopodcastu s peer konzultantkou Petrou Hofierkovou.

Hovoriť budeme o tom, ako pomôcť neurodivergentným deťom, o tom, čo štát - ale i spoločnosť, vie urobiť pre ich rodičov, ale i o tom, prečo je priznanie si závislosti prvým krokom k oslobodeniu sa od opakujúcej sa minulosti.

Sledujete Ráno Nahlas s Petrou Hofierkovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.